Svetlo v architektúre

Právo na dostupnosť priameho slnečného žiarenia a denného svetla do budov je známe už z obdobia Rímskej ríše. Neskôr sa explicitne „právo na slnko“ neuplatňovalo takmer nikde a tak je to vo väčšine vyspelých štátov dodnes.

V bežnej praxi existujú rôzne stavebné predpisy, zvyčajne s lokálne vymedzenou platnosťou, ktoré definujú „právo stavať“. Tento pojem je v podstate nadradený požiadavkám na preslnenie bytov a denné osvetlenie vnútorných priestorov budov. Ak sa „právo stavať“ určí príliš veľkoryso, na preslnenie a denné osvetlenie budov zostane len málo miesta.

O vplyve svetla
V súčasnej literatúre sa uvádza, že ľudia v priemyselne najvyspelejších krajinách sveta strávia 85 až 90 % svojho života v budovách. Z hygienického hľadiska sa poukazuje na to, že počas dňa ľudia prijímajú príliš málo denného svetla. Pritom je známe, že dlhodobé izolovanie ľudí od prírodnej svetelnej klímy vedie k postupným zmenám niektorých funkcií organizmu, ktoré môžu vyústiť až do chorobných stavov.

Za medicínsky osobitne dôležitý sa považuje vzťah priameho slnečného svetla a tvorby vitamínu D v ľudskom tele. Väčšina pracovníkov trávi najmenej 5 dní v týždni vo vnútornom prostredí v čase, keď slnečné svetlo dosahuje svoje najvyššie intenzity. Ak má človek nedostatok intenzívneho prírodného svetla, úroveň vitamínu D v jeho tele sa znižuje, čo prispieva k množstvu zdravotných problémov – od rednutia kostí, rôznych foriem rakoviny, vysokého krvného tlaku, depresií, porúch imunitného systému až po sklerózu multiplex, reumu, artritídu a cukrovku. Za biologicky účinné osvetlenie denným svetlom možno považovať také, ktoré má minimálnu intenzitu v rovine očí nad 1 000 luxov a pôsobí aspoň 1 až 2 hodiny denne.

Požiadavky preslnenia
V bývalom Československu sa dosiahla vysoká úroveň normovania denného osvetlenia budov a preslnenia bytov. Základné normové požiadavky a kritériá sa premietli takmer v plnej miere do vyhlášok ministerstiev zdravotníctva nástupníckych štátov, teda Slovenskej a Českej republiky. Občania týchto republík tak získali vysokú úroveň ľudských práv v oblasti dostupnosti priameho slnečného žiarenia v bytoch a denného svetla vo všetkých vnútorných priestoroch s dlhodobým pobytom ľudí. Takmer súčasne sa z iných právnych predpisov vypustili ustanovenia, ktoré limitovali vzájomné odstupy budov. Neplatí to pre rodinné domy, kde sa pôvodné hodnoty vzájomného odstupu priečelí s oknami obytných miestností znížili z 10 na 7 m a pôvodné minimálne odstupy od hraníc pozemkov sa znížili z 3 na 2 m.

Zástavba sa čoraz viac riadi právami na slnko a denné svetlo, ktoré určujú hygienické vyhlášky. Tie však nie sú nástrojom na organizovanie urbanistickej zástavby. Vývoj postupne dospel do štádia, keď sa zabudlo na stavebné čiary, často chýbajú racionálne spracované územné plány zón a výsledok niekedy pripomína tragikomický príbeh. Je už takmer na dennom poriadku, že v hustej zástavbe rodinných domov vyrastajú štvor- alebo aj viacpodlažné bytové domy, administratívne budovy či dokonca rôzne prevádzkové budovy. Zdá sa, že urbanizmus sa u nás kamsi vytratil.

Právo na slnko
Podľa aktuálnej Vyhlášky MŽP SR č. 532/2002 (§ 18) musia byť všetky byty preslnené. Minimálna požiadavka na preslnenie bytu je 1,5 hodiny denne v období od 1. marca do 13. októbra. Toto kritérium sa týka aspoň tretiny obytnej plochy bytu. V historických častiach sídelných útvarov možno v osobitne odôvodnených prípadoch podľa aktuálnej STN 73 4301 skrátiť požadovaný čas preslnenia na 1 hodinu.

V uvedenej norme sa uvádzajú aj ďalšie podmienky, ktoré treba zohľadniť pri posudzovaní preslnenia bytov. Špecifikujú sa v nej minimálne požiadavky najmä na preslnenie novonavrhovaných bytov. Uvedené vyhlášky nereálne požadujú preslnenie všetkých bytov a nerešpektujú fakt, že existuje veľa starých bytov, ktorých preslnenie nevyhovuje súčasným požiadavkám.

Používanie rovnakých kritérií na preslnenie nových aj starších bytov často vyvoláva problémy pri umiestňovaní stavieb do územia. Podľa súčasných predpisov a noriem platí, že ak niektorý z okolitých bytov nemá dostatočné preslnenie alebo jeho preslnenie vyhovuje minimálnemu kritériu, nemôže ho nová výstavba zhoršiť. Ak ponad prázdnu stavebnú parcelu svietilo slnko 1. marca do jednostranne orientovaného bytu s nevyhovujúcim preslnením krátko po jeho východe alebo tesne pred jeho západom, v niektorých prípadoch nebolo možné na parcele nič postaviť. Túto situáciu čiastočne zmierňuje posledné znenie STN 73 4301: 2005, podľa ktorého možno vždy postaviť nové objekty v smere slnečných azimutov tak, aby netienili kontrolné body okolitých existujúcich bytov viac ako 18° od horizontály.

Dĺžka preslnenia
Ničím netienené okno orientované na severovýchod bude podľa STN 73 4301 1. marca preslnené 1,5 hodiny, po jeho zatienení širokou a s oknom rovnobežnou prekážkou pod uhlom 18° sa čas preslnenia zníži na 0,85 hodiny (počítané programom INS). Čas preslnenia tieneného okna pod uhlom 18° v trvaní 1,5 hodiny sa dosiahne 19. marca. Podľa staršieho znenia STN 73 4301 v azimutálnom smere, v ktorom výška slnka dosahuje 5°, nesmie výška stavby presiahnuť tento uhol. Prakticky to znamená, že budova, resp. jej časť, ktorá sa nachádza vo vzdialenosti 30 m od okna, nesmie prevyšovať kontrolný bod v okne o viac ako 2,6 m.

Z hygienického hľadiska sa môže takáto výstavba vnímať ako výrazne zhoršujúca preslnenie existujúceho bytu. Z pohľadu stavebníka ide o neprimerané obmedzenie jeho práv na výstavbu, najmä vtedy, ak sú existujúce okolité byty umiestnené napr. v štvorpodlažných domoch a on môže postaviť na rovnakej stavebnej parcele iba dvojpodlažnú budovu, prípadne jej časť musí byť dvojpodlažná a slnečná geometria „vymodeluje“ výšku a tvar ostatnej časti budovy. Ak by existujúce okolité byty mali okná orientované južným smerom, obmedzovali by novú výstavbu z hľadiska ich práva na slnko v podstatne menšej miere, prípadne by ju neobmedzovali vôbec. V niektorých prípadoch by dokonca bolo možné postaviť v staršej zástavbe vyššiu budovu.

Naznačené súvislosti vysvetľujú, prečo si väčšina štátov vo svete nedovolila zaviesť právo na slnko. V známom systéme hodnotenia dostupnosti slnečného žiarenia v bytoch, ktorý sa používa najmä v Anglicku a vo Walese, sa kritériá dostupnosti viažu iba na okná orientované od východu cez juh až po západ. Okná, ktorých normála je od južného smeru odklonená viac ako 90°, sa z hľadiska preslnenia jednoducho neposudzujú. Garantovanie preslnenia vo všetkých existujúcich bytoch a nemožnosť zhoršenia času preslnenia v bytoch s nevyhovujúcim preslnením je požiadavka, ktorá prekonáva aj sny ekologických aktivistov v zahraničí.

Uhol tienenia
Kritériom práva na denné svetlo na Slovensku je ekvivalentný uhol tienenia, ktorého horná hodnota sa môže pohybovať v rozsahu 25 až 42°. Hodnota 25° sa všeobecne odporúča a je to tiež horný limit pre školské učebne a podobné priestory s vysokými nárokmi na denné osvetlenie. Hodnota 30° je všeobecný horný limit ekvivalentného tienenia okien miestnosti s dlhodobým pobytom ľudí. Túto hodnotu odporúča pre naše zemepisné šírky aj anglický odborník P. Littlefair. Ak oprávnené orgány obce rozhodnú o tom, že v určitej časti obce (prípadne aj v celej obci) bude hustejšia zástavba, možno zákonným spôsobom zvýšiť tienenie do 36° a v prípadoch historických centier miest až do 42°. Napriek tomu, že tento systém je v platnosti viac ako 10 rokov, na Slovensku si iba niektoré mestá vytvorili zóny s diferencovanou hustotou zástavby. Uvedené limity sa nevzťahujú iba na existujúce stavby, ale analogicky chránia aj voľné stavebné pozemky. V praxi to možno uplatniť iba vtedy, ak existuje územný plán zóny, ktorý určí stavebné čiary a ďalšie parametre budúceho rozvoja zástavby v danej lokalite.

Odstupy stavieb
Ekvivalentný uhol tienenia vyjadruje právo na dostupnosť denného svetla v pobytových priestoroch v podmienkach husto zamračenej oblohy. Nie je to priamy nástroj urbanistického plánovania. Paradoxne sa však právo na denné svetlo stalo na Slovensku hlavnou metódou, ktorou sa posudzuje veľkosť a tvar budov umiestňovaných do územia. Hlavný dôvod spočíva v tom, že na Slovensku často chýbajú územné plány zón, prípadne sú nedostatočne alebo nedbalo spracované. Veľkým problémom je aj to, že zo všeobecne záväzných stavebných predpisov sa odstránili limitné požiadavky na vzájomné odstupy stavieb (okrem rodinných domov) a mnohé nástroje, ktorými sa vymedzujú podmienky umiestňovania stavieb na pozemok, sa nevyužívajú alebo sa uplatňujú iba v obmedzenom rozsahu. Hygienické požiadavky vymedzujúce právo na svetlo tak suplujú neexistenciu iných záväzných kritérií, o ktoré by sa úrady mohli pri rozhodovaní oprieť. Vývoj dospel až tak ďaleko, že niektorí účastníci stavebného konania nemajú alebo „stratili“ akýkoľvek reálny pohľad na túto problematiku. Niektorí naši architekti, najmä mladší, sú dokonca schopní navrhnúť mnohopodlažné bytové domy, ktorých hlavné priečelia sú od seba vzdialené iba niekoľko metrov.

Vysoké budovy
Iným problémom je umiestňovanie veľmi vysokých budov do územia. Chýbajú dobre premyslené pravidlá, ktoré by boli porovnateľné s pravidlami zaužívanými pri súvislej uličnej zástavbe. V niektorých veľkých mestách sa výška limituje uhlom tienenia ulice, v Hongkongu je to napr. 71,5°. Takýto systém, ktorý zabezpečuje iba to, aby v ulici nebola tma aj počas dňa, je neakceptovateľný v miernej klíme a tam, kde sa výstavba komplexne reguluje.

Metóda podľa STN 73 0580-1: Z2 je z geo­metrického hľadiska univerzálna. V konkrétnych súvislostiach však vzniká množstvo problémov s jej uplatňovaním. K najväčším patrí, že v prípade neexistujúceho územného plánu zóny (čo je na Slovensku bežný prípad) sa posúdi iba zatieňujúci vplyv navrhovanej stavby na existujúce okolité pobytové priestory a tieniaci vplyv budúcich stavieb na voľných stavebných parcelách sa nezohľadní. Takýmto spôsobom môžu tí, ktorí prichádzajú do menej zastavaných území prví, postaviť aj mimoriadne vysoké budovy. Ostatní už majú možnosti výstavby oveľa menšie. Právo na denné svetlo tak nie je nástrojom územného plánovania, hoci sa na tieto účely využíva. Pri neexistencii územného plánu zóny by sa pri vypracovávaní svetelnotechnických posudkov mala brať do úvahy zástavba aj na voľných parcelách, a to pod ekvivalentným uhlom tienenia povoleným v danej zóne, a pre navrhovanú stavbu by sa mal používať „parcelný“ ekvivalentný uhol tienenia.

S právom na denné svetlo by mal byť zladený aj územný plán zóny. Obyvatelia príslušnej zóny obce takýmto prístupom získajú garancie určitého stupňa zatienenia ich budov, resp. pozemkov a majitelia nových stavebných pozemkov zasa právo stavať v rozsahu, ktorý je v príslušnej zóne bežný. Pravdepodobne by sa tak zmiernili súčasné problémy, keď noví stavebníci často hľadajú všetky možné spôsoby, ako postaviť čo najväčší objekt, a vlastníci okolitých nehnuteľností zasa využívajú všetky prostriedky na zastavenie alebo rozmerové obmedzenie navrhovanej stavby. Zároveň by sa vytvorili predpoklady na zreálnenie cien stavebných pozemkov a zvýšila by sa právna istota.

Právo stavať
Obyvateľ existujúceho bytu vníma zástavbu voľnej parcely vo svojom susedstve, ponad ktorú mu do bytu celý rok svieti slnko, inak ako ten, ktorý na tejto parcele plánuje postaviť budovu. V zastavaných územiach, osobitne v uličnej mestskej zástavbe, existujúce byty veľmi často získavajú preslnenie ponad nižšie budovy. V takýchto prípadoch často nie je možné z hľadiska práva na slnko dostavať nižšie budovy na úroveň susedných. To isté platí o možnosti dostavania prieluk.

Uveďme príklad: V ulici má väčšina budov 6 nadzemných podlaží a byty začínajú od druhého podlažia. V tejto ulici sa nachádza aj jedna stará dvojpodlažná budova a pred ňou stojí bytový dom, v ktorom je na najnižšom bytovom podlaží byt s oknami iba do ulice. Tento byt je preslnený ponad strechu starého domu. Podľa súčasného práva na slnko nemožno postaviť na mieste starej budovy vyššiu od nej, hoci všetky ostatné byty ležiace oproti vyšším budovám v ulici tiež nie sú preslnené podľa aktuálnych noriem.

Z hľadiska vyváženosti práva na slnko a práva stavať je problematická aj situácia, keď sa niektoré budovy v ulici nadstavajú aj o niekoľko podlaží vyššie ako ostatné budovy. Často je to iba preto, že oproti nim je prázdny pozemok, prípadne sa tam nachádzajú budovy s priestormi, v ktorých sa nepožaduje preslnenie. Postaviť budovu na bývanie na pozemku znehodnotenom vysokou budovou môže byť v budúcnosti vážny a pri súčasných predpisoch takmer neriešiteľný problém. V územnoplánovacej dokumentácii sa takýto problém dá riešiť napr. tak, že sa na zatienenom pozemku nepovolí výstavba bytov alebo sa zamedzí stavbe neprimerane vysokých budov, ktoré znehodnotia okolité stavebné pozemky.

Svojské postupy
Súčasná prax reaguje na uvedené fakty svojskými postupmi. Stavebníci odkupujú byty, v ktorých sa novou výstavbou zhoršia podmienky pod normové kritériá preslnenia, prípadne denného osvetlenia, a menia ich na nebytové priestory, niekedy iba „papierovo“. Objavujú sa tiež riešenia, keď sa nedostatočne preslnené byty vyhlasujú za apartmány či ateliéry, prípadne si developeri za byty, ktoré tesne spĺňajú požiadavky na preslnenie, pýtajú peniaze navyše za „nadštandardné“ riešenie. Stavia sa v záhradách a všade tam, kde sa dá vyhnúť prísnosti práva na slnko. Takýmto spôsobom niekedy aj rozpadnutý objekt, ktorý je vhodný len na asanáciu, určuje rozmery a tvar novej stavby. To niekedy vytvára priestor až na vydieranie stavebníka zo strany majiteľov starej budovy.

Vo všeobecných technických podmienkach pre výstavbu sa horný limit vzájomného tienenia budov (predovšetkým budov na bývanie) v minulosti definoval pomerom výšky ich priečelí k vzájomnému odstupu najviac 1 : 1. Ak sa však majú splniť požiadavky na denné osvetlenie podľa STN 73 4301 a STN 73 0580-1, 2, má byť uvedený pomer zhruba 1 : 2 (v prípade dlhých rovnobežných budov). Sídliská z čias socializmu na Slovensku boli postavené približne v takejto mierke.

Dnes sme svedkami zahusťovania sídlisk, pričom nové budovy sa stavajú podstatne vyššie ako staré. Vysoké budovy tak tienia oblohu v širokom okolí. Žiaľ, aj u nás sa začínajú objavovať územné plány zón s indexmi veľmi podobnými tým, ktoré sa používajú napr. v centrálnych častiach New Yorku. 

Čas preslnenia podľa STN 73 4301 a pravdepodobný čas preslnenia so zohľadnením relatívneho slnečného svitu netieneného okna orientovaného na severovýchod (vľavo) a tieneného okna pod uhlom 18° (vpravo) v Bratislave v celoročnom priebehu

(Článok je výberom zo štúdie Slnko a denné svetlo v urbanizme a architektúre vypracovanej pre Inštitút urbánneho rozvoja. Celá štúdia je zverejnená na www.iur.sk.)

Svetlo vytvára emócie prostredia Mottom skupiny Jančina architekti je Tvoríme priestor pre Váš lepší život, čiže s maximálnym ohľadom na jeho užívateľov. A človek, keďže je živý organizmus, potrebuje pre lepší život denné svetlo – o tom niet pochýb. Vyvolanie pocitu, že človek je v kontakte s oblohou a cez rôzne svetlíky a otvory má možnosť vnímať vonkajšie prostredie, cítiť voľný priestor, je v súčasnosti jedným z najdôležitejších kritérií kvalitného životného priestoru. V našej tvorbe preto vždy berieme do úvahy aj tento veľmi dôležitý aspekt. Platí to nielen smerom dovnútra, t. j. pre vnútorné pracovné alebo obytné priestory, ale aj smerom von – pre okolie a okolitú zástavbu. Osobne som za to, aby existovali pravidlá pre zástavbu a aby zohľadňovali aj kritérium denného svetla. Tak sa môžu stavebník aj užívateľ spoľahnúť, že ich investíciu po čase neznehodnotí nekontrolovaná a nezodpovedná výstavba v okolí. Samozrejme, ako v každom pravidle aj tu sú prípustné výnimky (ak sú pod kontrolou). Existujú špecifické historické mestské priestory, pri ktorých je zachovanie mierky aj pri porušení svetlotechniky práve tým, čo zlepšuje životné prostredie ľudí obývajúcich tieto priestory, lebo ľudia si ich nevybrali pre ich ideálne svetelnotechnické parametre. Keďže u nás takéto výnimky neexistujú, dodržanie všetkých parametrov si často vyžaduje veľa kreatívneho úsilia (napríklad pri hoteli Mercure sme sa dosť potrápili, ale výsledok stojí za to).  Ing. arch. Juraj Jančina

Trpia najmä centrá miest Slovenská a najmä bratislavská svetlotechnika sa už stala pojmom nielen u nás, ale aj v zahraničí. Svojím nekompromisným prístupom vryla nezameniteľnú stopu do našich miest. Uvedomujem si to najmä pri stretnutiach s kolegami pôsobiacimi v Prahe alebo inde v zahraničí. Tí majú odstup a nezaťažený pohľad na naše mestá a architektonické dianie v nich. Ak v mestskej uličnej zástavbe natrafíte na nepochopiteľne terasovo ustupujúcu fasádu, hoci ide napríklad o sociálnu poisťovňu, a nie bytový dom, buďte si istý, že tento výrazný architektonický rukopis nemá na svedomí nikto iný ako svetelnotechnická norma. Oveľa horšie sú však desaťročia nezastavané prieluky v centrách našich miest pripomínajúce vypadnuté zuby, znemožňujúce výstavbu investorom a brániace mestu zaceliť si tieto „rany“. Ulica je základná stavebná jednotka mesta, a preto si myslím, že jednostranné posudzovanie bez pochopenia hlbších súvislostí a zákonitostí vývoja mesta neprospieva, ale naopak, škodí. Trpia tým najmä centrá našich miest, pretože ich štruktúra vznikala historickým vrstvením. Kvalitu ich prostredia určuje množina faktorov, ktoré sa navzájom prelínajú, dopĺňajú, ale aj negujú. Je nesporné, že historické centrá miest majú kvalitatívne najvyšší potenciál napriek tomu, že väčšinu platných noriem vrátane svetelnotechnickej nespĺňajú. Tento rozpor je signifikantný, a hoci ho nemožno úplne odstrániť, môžeme sa pokúsiť niektoré jeho deštruktívne prejavy aspoň eliminovať. Ing. arch. Andrej Alexy

TEXT: PROF. ING. JOZEF HRAŠKA, PHD., Autorizovaný inžinier Slovenskej komory stavebných inžinierov
FOTO:  thinkstock.com

Článok bol uverejnený v časopise ASB.