Zmenila ulice celého sveta: Dostať ľudí z áut je ťažké, mesto musí mať kvalitnú alternatívu, hovorí Janette Sadik-Khan

Opustila renomovanú právnickú firmu a pracovala na kampani Davida Dinkinsa, prvého afroamerického starostu NYC. Vyhral. Vtedy jej položili otázku, na akom oddelení chce pracovať. Zavolala mame a povedala jej, že chce robiť niečo, čo ovplyvňuje a dotýka sa každodenného života ľudí. Mama jej odpovedala: „Zlatko, máš dve možnosti – dopravu alebo odpadové hospodárstvo.“

Janette Sadik-Khan je dnes jednou z popredných svetových autorít v oblasti dopravy a mestskej transformácie. Do Bratislavy zavítala na pozvanie primátora Matúša Valla. Po jej vystúpení v SNG sme prehodili pár slov o tom, ako nás niekedy všetko privádza do šialenstva. Uvedomila som si, že je ako každá žena, ktorá miluje svoju prácu a nedá dopustiť na rodinu, ktorá je vtipná, milá, poriadne dravá, slušne pokorná a neskutočne zábavná. Má rada čierny humor a miluje beh.

Určite ste sa jedného rána len tak nezobudili a nepovedali si: chcem zmeniť ulice. Prečo ste sa začali venovať doprave?

Bola som právničkou, pracovala som vo významnej právnickej firme v New Yorku. Chcela som byť ako Clarence Darrow a zmeniť svet. Chodila som na právnickú fakultu a musela splatiť školné, takže som musela pracovať v korporátnej právnickej firme. Bola som veľmi nešťastná, každý deň som plakala. Môj manžel je tiež právnik, profesor.

Každý deň som jazdila na zadnom sedadle jeho motorky, pretože sme obaja pracovali v centre mesta a žili vo West Village s dláždenými ulicami. Vždy sme narazili na výtlk. Tie ulice vyzerali strašne. Povedala som si: to je hrozné, mohli by sme to spraviť oveľa lepšie. Začali sme rozmýšľať, čo by sme mohli urobiť s ulicou. Skončilo to tým, že som sa zapojila do kampane Davida Dinkinsa, prvého afroamerického starostu.

Opustila som právnickú firmu a začala som sa tomu venovať. A keď vyhral vo voľbách, opýtali sa ma, na akom odbore by som chcela pracovať. Zavolala som mame a povedala som jej, že chcem robiť niečo, čo ovplyvňuje a dotýka sa každodenného života ľudí. Mama mi hovorí: „Zlatko, máš dve možnosti – dopravu alebo odpadové hospodárstvo.“ Tak som si vybrala dopravu.

Ako sa vám podarilo naštartovať všetky zmeny v New Yorku? Čo malo vplyv na rozhodovanie, ktoré z ulíc si vyberiete ako prvé, aby bol projekt transformácie úspešný?

Times Square je taká „čerešnička na torte“. Začali sme v malom, v komunitách, ktoré podporovali našu myšlienku, na miestach, kde ľudia zmeny chceli. Pracovali sme s komunitami, ktoré túžili po tom, aby ich ulice slúžili na niečo viac ako len na parkovanie.

Dôležité bolo sústrediť sa na širšiu víziu a celkový koncept – v tomto prípade na agendu plánu mesta New York pod vedením vtedajšieho starostu Bloomberga. Táto úzka profilácia zastrešila všetku našu prácu, takže sme netvorili ad hoc malé projekty kade-tade. Každý krok bol dôležitou súčasťou ucelenej stratégie – transformovať mesto tak, aby bolo lepšie pre ľudí.

Ako prijali plán Newyorčania?

Zo začiatku nesúhlasili, ale keď videli tie dôležité malé zmeny, začali sa stotožňovať s ideou mať mesto krajšie, zelenšie, príjemnejšie. Pochopili, že musíme robiť veci inak, pretože musíme riešiť klimatickú situáciu i ľudí, ktorí prichádzajú do mesta. Takže aj keď sa im nepáčil konkrétny cyklistický alebo autobusový pruh, chápali, že zmena je nevyhnutná.

Čo bolo skutočnou výzvou v rámci transformácie mesta New York?

Spojiť ľudí s rôznymi potrebami a rôznymi názormi v priestore a „donútiť“ ich pochopiť, že musíme dospieť ku kompromisu, že priestor musí fungovať pre všetkých.

Akú úlohu v tomto procese zohralo vlastníctvo pozemkov, resp. nejaká kontrola nad konkrétnymi oblasťami?

Dôležitú. Pretože už v počiatočných rozhodnutiach sme videli, že vlastníctvo pozemkov je veľmi komplikované. Do hry vstupovali parcely, ktoré patria rôznym subjektom, ako mestu či developerom. Rozhodovali sme sa aj na základe možnosti kontrolovať väčšinu nejakej oblasti.

Dopravný inštitút mesta New York mal dohľad nad tisíckami kilometrov ulíc, čo z neho istým spôsobom robilo najväčšieho realitného developera v New Yorku. Zabudnite na Donalda Trumpa alebo na všetkých ostatných, jedine dopravné oddelenie malo vždy nad všetkým kontrolu a bolo toho aktívnou súčasťou.

Chceli sme ukázať, že ulice môžu znamenať viac a môžu byť využité zmysluplne, teda nielen pre autá či na parkovanie. Mať kontrolu nad priestormi, ktoré sme transformovali, bolo veľmi dôležité, rovnako aj úzka spolupráca s komunitou developerov a miestnych organizácií. Tí boli veľkou a dôležitou súčasťou procesu transformácie.

Ako transformáciu vnímali developeri?

Prirodzene, niektorým to spočiatku nevoňalo, ale keď videli hodnotu toho, čo chceme vytvoriť, a analyzovali fakty, veľmi rýchlo sa ich vnímanie otočilo. Bolo veľmi dôležité ukázať, že máme kontrolu nad ulicami a vieme ich naozaj zmeniť.

Počas ekonomickej krízy bolo naozaj zaujímavé, že nehnuteľnosti, ktoré si udržali svoju hodnotu, boli práve v oblastiach orientovaných na dopravu, tzv. transit-oriented developments. Veľké domy na predmestiach stratili na hodnote. Idea, že je ľahké sa pohybovať akýmkoľvek spôsobom v rámci mesta, najmä v časoch krízy, keď musíte čeliť viacerým výzvam, bola pre kvalitu nehnuteľnosti kľúčová. Myslím, že práve to je budúcnosť.

Pre developerov platia na Slovensku normy, podľa ktorých treba postaviť istý počet parkovacích miesta pre jeden byt, pretože byt s parkovacími miestami sa ľahšie predá. Existuje dialóg medzi developermi a vládou na zmenu zákona v tomto smere v New Yorku? Ako to funguje v USA? Ako by sme to mali zmeniť tu?

V USA je silné hnutie volajúce po odstránení minimálnych požiadaviek na parkovanie, ktoré núti developerov stavať parkovacie miesta. Rozumie sa, že to nielen zvyšuje cenu bytu alebo nehnuteľnosti, ale tiež pozýva do mesta viac a viac áut a dopravy.

Keď odstránite tieto minimá, zníži sa cena bytov a ľuďom otvoríte možnosť cestovať rôznymi spôsobmi. To sa deje najmä v oblastiach s dobrými možnosťami, s dobrou verejnou dopravou, teda v oblastiach, v ktorých je ľahko prístupný vlak alebo autobus alebo kde je jednoduché presúvať sa aj pešo.

V USA sa zvyšuje počet oblastí, v ktorých regulácia napomáha vzniku takýchto developmentov. Potom je možné eliminovať minimálne požiadavky na parkovanie.

To je veľmi dobrý krok. Je to priaznivé pre klímu, cenovo dostupné a oveľa lepšie pre bývanie aj pre planétu. Som presvedčená, že zahusťovanie je cesta, a preto je potrebné stavať veľmi koncentrovaným spôsobom a vytvárať oveľa viac možností, aby sa ľudia mohli prepravovať bez auta.

Ako by ste poradili nášmu mestu postupovať, pokiaľ ide o rôzne konzultácie a zapojenia rôznorodých skupín, ako napríklad cyklokoalície a tých, ktorí chcú z mesta urobiť lepšie miesto pre deti?

Často sa ich názory na to, čo je najlepšie riešenie, rôznia. To, čo sme urobili v New Yorku, bolo možné vďaka zástancom jednotlivých skupín, ktorí roky pracovali na tom, aby podporili napríklad cyklistické pruhy, lepší tranzit, bezpečnejšie chodníky, ulice. Všetci títo ľudia a skupiny boli neoddeliteľnou súčasťou zmeny DNA New Yorku.

V skratke povedané, kvalitne vyriešená participácia je kľúčom k úspechu. Zmenili sme napríklad spôsob rozhovorov s ľuďmi. Keď sme dávnejšie chceli prezentovať projekt, sadli sme si za jeden stôl, predstavili sme projekt, ľudia sedeli a počúvali. Nebola tam žiadna akcia. Krikľúni vykrikovali, tí tichší radšej nič nepovedali.

My sme sa toho veľkého stola zbavili ako prvého. Okolo rokovacej sály sme vytvorili množstvo malých priestorov na diskusie, ľudia mohli pokojne migrovať, rozprávať sa o tom, čo sa im páči, nepáči. Najrôznejšie spôsoby zapájania sa do diskusie umožnili aj tým ostýchavejším povedať svoj názor.

Našou ďalšou významnou novinkou bolo vytvorenie akadémie vzdelávania. V podstate sme učili ľudí, ako sa môžu rozhodnúť a že ozvať sa je ich právom. Vďaka tomu sa začali inak pozerať na situáciu, na to, čo v nej môžu robiť, ako ju ovplyvniť.

Poznali rečovú hantírku, lepšie chápali, čo a ako môžu žiadať od úradov, od verejnosti aj od developerov. Bola to veľmi dôležitá súčasť rozhovorov, ľudia sa cítili omnoho viac zapojení do diskusie. A skutočne aj boli, nebolo to len gesto.

Prostredníctvom ľudí a miest, kde prebehli zmeny, ste ukázali, že to možné je. Ako na to reagovali ostatní, tí mimo lokalít, kde sa program realizoval?

Keď iní videli, že to „u suseda“ funguje, požadovali zmenu aj oni, aj oni sa začali organizovať, ozývať, pýtať sa. A keď sme odišli z úradu dopravy NYC, už nezáležalo na tom, či bol, alebo nebol Mike Bloomberg starostom. Vznikol dopyt bez ohľadu na to, kto je primátorom. Vypustili sme džina, ktorý sa už nedal vrátiť do fľaše.

Objavujú sa aj hlasy, aby sa vrátila pôvodná situácia?

Áno, ale iba na samom začiatku, čo je normálne. Ľudia sa však už našťastie prispôsobili tomuto novému status quo a zo strany verejnosti došlo k obrovskej podpore. A ak máte už stanovený nový status quo, ten si už prirodzene osvojujú aj mladí ľudia, ktorí vyrastajú v nových pomeroch. Nič iné totiž nezažili a tak to prirodzene považujú za normálne.

Už si tie cesty, ktoré boli kedysi na dnešných námestiach, aktívnych plochách, mestských ihriskách, nebudú pamätať. A to je fantastické. Pointa je vo vzdelávaní, je dôležité ukázať a povedať, čo je možné.

Dnes vytvárame budúcnosť a ak to nespravíme správne teraz, vytvárame problémy pre nasledujúcu generáciu. Aké chyby robíme často pri plánovaní miest?

Máte úplnú pravdu. Dostanete to, čo plánujete, dostanete to, čo postavíte. Viete, že ak plánujete a staviate garáže, dostanete autá, keď rozširujete pruhy pre autá, dostanete viac áut, viac znečistenia, viac dopravných zápch a viac úmrtí v dopravných nehodách.

Ale ak plánujete pre ľudí a nie pre autá, ak plánujete uľahčiť ľuďom chôdzu a jazdu na bicykli, uľahčiť ľuďom cestovanie autobusom a električkou, potom dostanete viac ľudí, ktorí chodia a bicyklujú a cestujú električkou. Takto pripravujete základ pre budúcnosť, ktorú chcete vidieť.

Dnes polovica sveta žije v mestách a v roku 2050 budú v mestách žiť tri štvrtiny svetovej populácie. Máme klimatickú krízu, sociálnu krízu, krízu nerovnosti, krízu dostupného bývania. Tieto problémy môžeme riešiť tým, že navrhneme naše ulice lepšie pre ľudí a uľahčíme im pohyb bez nutnosti vlastniť auto, bez nutnosti minúť 10-tisíc eur ročne na kúpu, údržbu a parkovanie auta.

Tieto investície by sa mali použiť na školy, na zdravotníctvo, na vzdelávanie detí. To sú peniaze v peňaženkách ľudí. S použitím iného prístupu a umožnením viacerých možností, ako sa presúvať bez toho, aby sme ľudí nútili vlastniť auto.

Ste právnička, ktorá pôsobila aj ako viceprezidentka v strojárskej firme. Ako ste skúsenosti z rôznych oblastí preniesli do zmeny tváre New Yorku?

Jediný smer sa časom stáva rutinou. Potrebujeme vidieť všetky prekážky na našej ceste za cieľom aj z iného uhla pohľadu. Rôzne pohľady sú silným nástrojom na zmenu. Desať rokov v strojárskej firme mi veľmi pomohlo, pretože viem používať nielen bežný, ale aj ten technický jazyk.

Právna prax bola taktiež fantastickým „doplnkom“. Často počúvame, že sa niečo nedá, že to nemôžeme urobiť tak, ako chceme, lebo… Mala som všeobecného právneho zástupcu, ktorý prvé tri mesiace vždy, keď som povedala, že chcem niečo urobiť, odpovedal nie, nie a ešte raz nie.

Po troch mesiacoch som za ním prišla a povedala: „Viete, bola som poradcom a vašou úlohou je dosiahnuť áno. A ak sa k nemu po troch mesiacoch stále neviete dostať, budem si musieť nájsť iného poradcu.“ Tým chcem povedať, že som nemala dôvod báť sa skúšať veci, nebála som sa právnikov ani inžinierov.

Skúsenosti s nimi v praxi predtým boli veľmi prínosné. Kým som skončila kariéru na dopravnom podniku v New Yorku, spoznala som množstvo ľudí, takže keď som sa vrátila, bolo to niečo ako návrat k rodine. Nehovoriac o tom, že ľudia považovali moje nápady za fantastické. Ale nie je to len o mne.

Som presvedčená, že mať naozaj dobrý tím, a ja som mala ten najlepší, aký som si mohla vysnívať a za ktorý som nesmierne vďačná, je obrovská výhra.

Existujú aj iné typológie, ktoré sú zaujímavé z hľadiska transformácie a ktoré pomáhajú mestu podobne ako námestia, napríklad zeleň, stromy a ich hojná výsadba. Aj tie môžu nahradiť nehostinné alebo problémové prostredie. Ako s nimi pracuje mesto New York?

Možno to na prvá pohľad pôsobí, že plány starostu Bloomberga sú len o doprave, pretože o nej veľa rozprávam. Ale tak to nie je. Môj pohľad je obmedzený na dopravu, ale je v tom, samozrejme, aj obrovský kus environmentálnej a inej rôznorodej práce. V pláne NYC bolo 127 iniciatív na výsadbu jedného milióna stromov v meste.

Podarilo sa vám to zrealizovať?

Áno, dokonca aj priepustná dlažba a koridory zelene, tranzitné pruhy či vyriešenie problémov s vodou. V pláne NYC sú celé kapitoly o udržateľnosti, no to je už iná téma. Aj v tomto prípade bolo všetko rovnako integrálne, interdisciplinárne.

Ministerstvo dopravy spolupracuje s oddelením ochrany životného prostredia a práce, oddelením dizajnu, hasičmi, políciou, s kýmkoľvek, koho si možno pri tvorbe mesta predstaviť. Všetci sa spojili, aby naplnili víziu lepšieho mesta, len vďaka tomu sa v New Yorku podarilo zrealizovať tak veľa.

Stromy neboli len „pekným doplnkom“. Boli súčasťou realizácie programu infraštruktúry, neboli oddelené od zvyšku programu. Bol to veľmi dôležitý spôsob, ako zabudovať udržateľnosť do dizajnu a realizácie kapitálových projektov mesta.

Vrátil sa niektorý z realizovaných projektov niekedy do pôvodného stavu?

Nikdy.

Postupovali ste pri tvorbe priestorov všade rovnako?

Participácie s komunitami a ich správne nastavenie je v rôznych oblastiach iné. To, čo funguje v New Yorku, nefunguje v Miláne. Platí to však aj v menšej mierke, čo funguje v jednej časti New Yorku, už nefunguje v inej časti mesta. Súčasťou Bloombergovho plánu bolo revitalizovať päť mestských častí. Prirodzene, boli vypracované rôzne stratégie pre rôzne časti mesta, pretože nemôžeme robiť na každom miesto to isté. Tak to nefunguje.

Elektromobily nahrádzajú klasické autá. Je to adekvátna zmena z hľadiska kvality priestoru mesta? Aká by mala byť doprava?

Nahradenie áut elektrickými vozidlami v skutočnosti nerieši problém dopravy v meste. Stále totiž zaberajú priestor. Auto je proste auto. Po celom svete vnímame v mestách to, že ľudia ustupujú od vlastníctva áut a presúvajú sa k inému spôsobu dopravy. Dostať ľudí z auta je ťažké.

Ak mesto neposkytne vysokokvalitné alternatívy, nemôžete od nikoho chcieť, aby šiel na bicykli, pokiaľ nemá dobrý bezpečný cyklistický pruh. Nemôžete od ľudí chcieť, aby šli autobusom, ak nechodí často a nie je časovo zladený s inými spojmi, ak nie je dostatočne rýchly, lacný a neukráti vás o komfort, ktorý máme s autom.

Aká je tajná ingrediencia dnešných miest, kam kráčajú?

Na čokoľvek, čo v meste plánujete, sa pozerajú ľudia. A nielen tí, ktorí v ňom žijú. Pozrite sa napríklad na Barcelonu, Paríž, Londýn, Lisabon… mestá sa zbavujú svetiel, áut, vznikajú car-free zóny.

To je budúcnosť. Ľudia zistili, že vďaka kvalitne vybudovanej dopravnej siete nemusia mať auto. Už ho nepotrebujú, tým pádom sa mení aj ich správanie. Oslobodili sa od vlastníctva a zistili, že nemusia minúť tisíce eur ročne na jeho vlastníctvo, prevádzku, údržbu a parkovanie.

Znakom kvalitného mesta nie je to, že máte možnosť pohodlne sa v ňom prepraviť autom, ale kvalitný verejný priestor, ktorý mesto vytvára. Známkou dobrého mesta nie je to, keď chudobní majú auto, ale to, že aj bohatí používajú iné prostriedky na prepravu z bodu A do bodu B. Len tým poskytujeme skutočne silné možnosti na rozvoj mesta.

Článok bol uverejnený v časopise ASB 6-7/2023