Vila Hermína

Na Knihov, Holý vrch i Koukolovu horu dýchol november. Krajina sa obrátila sama do seba, do svojej podstaty; bez lístia na stromoch, bez pozlátka babieho leta. Dážď sa miešal so snehom. Deň po dni sa sýtil hmlou, oráčinu ťažilo blato. Mešťanom v taký čas neradno chodiť na vidiek. Ani meteorológom sa nedarí vystriehnuť deň, nieto ešte hodinu, keď sa obloha aspoň na chvíľu uvoľní zo zovretia oblakov. V Černíne vo Vile Hermíne, ktorá sa odvážne a svojrázne vydala na výstup dlhou parcelou, nás už čakali...

Černín zasiahla predzvesť zimy a svah olepený rezancami polí a lesných porastov zas schránka mimozemskej civilizácie. Najprv si presne premerala dvadsaťjedenstupňový sklon, pod ktorým sa kopec zvažuje k dedine, a potom už len dosadla do trávnatého porastu tak, aby bola v bezpečnej vzdialenosti od stĺpov elektrického vedenia a roztrúsených domčekov. Tie v nemom úžase poodstúpili a nechali tú novotu v bezpečí na kraji dediny.

Staroružový plášť do pozemského času i nečasu sa jej dôkladne prisal na steny, zakamufloval vstupné otvory, zahalil útroby a presne okopíroval mimobežné hrany pultového zastrešenia, nároží a výstupkov. Čo bolo ostré, to sa letom cez stratosféru zaoblilo, alebo vari schránka pretrvala istý čas v odľahlej púšti, kde jej hrany obrúsili putujúce piesočné duny… Medzitým objekt dozrel, napokon zažmurkal a navždy spozornel v údive nad krajinou, ktorá sa zrkadlí v jeho veľkých troch zaskleniach.

Boli tam pred nami
Týždeň pred naším príchodom zostúpili z príjazdovej, ešte nespevnenej cesty viacerí, najmä pozvaní kolegovia od fachu, študenti architektúry, teoretici znalí veci a novinári odkázaní na názory všetkých a trochu aj svoje, aby nahliadli pod prazvláštny povrch v našich zemiach nebývalej stavby. Chodník vyskladaný z drevených stupňov priviedol zvedavcov k vonkajšej podeste.

Dvere síce vyrysovali svoj obrys v polyuretánovom plášti domu, ale predsa len bolo na neuverenie, že sa na severnom múre otvorilo krídlo dverí, za ktorým sa objavili ľudia z mäsa a kostí. Človek by čakal, že záhadný objekt osídlili rovnako záhadné bytosti. Tunajší obyvatelia Čillíkovci patria síce k utečencom z pražského ruchu, ale pokojné dni ich ešte len čakajú. Zatiaľ svojím rozhodnutím vystavať na vidieckej parcele dom proti tradícii a proti svahu vyvolali medzi starousadlíkmi primeraný rozruch.

Ten sa prehnal aj cez architektonickú obec a vyprovokoval k aktivite aj médiá, ktoré sa nešpecializujú výlučne na architektúru. Vo vile Hermíne sa jej obyvatelia pravidelne dostávajú na šikmú plochu. Nemajú schody, a predsa chodia na poschodia, nechcú diktovať nové trendy, a predsa vzbudili pozornosť!

Hermína a štyridsať návštevníkov
Po rampách obývačky a kinohľadiska s implantovanou pracovňou do otváravej podlahy, ale aj po vodorovných podlahách jedálne, kuchyne či prízemia s detskou zónou sa prechádzalo viac ako štyridsať udivených návštevníkov. Niektorí sa pýtali len sami seba, iní aj autorov a domácich na obývateľnosť zošikmených podláh, najprv opačovali „gumovú“ fasádu a potom aj zelený povrch rámp, kráčali po nich, hniezdili v sede, postávali pri nadrozmerných oknách, čudovali sa umne skrytým vetrákom, ktoré sa na fasáde dali prečítať ako štrbiny na vhadzovanie obrovských listových zásielok… Všetci do jedného, podobne ako neskôr my či náhodní okoloidúci hľadali a budú hľadať odpoveď, či sa dom viac podriadil funkcionalistickým predsavzatiam architektov, alebo sa poddal túžbe po originalite či architektonickom experimente. Ani architekti a ani majitelia domu si nezakladajú na ustálených zvyklostiach. Projekt interiéru sa tak viac zapodieval dimenziami priestoru ako hmotou domu.

Autori dovolili, aby obytné zóny prestupovali priestorom bez obmedzenia stropnými koštrukciami. Pán Čillík verí na umenie, chce s ním žiť, má byť súčasťou jeho domova nielen v podobe zbierky surrealistických obrazov, ktoré si tu čoskoro nájdu miesto pre ne ako stvorené, ale aj v mimoriadnej odlišnosti usporiadania hmoty domu: „Mám rád funkcionalizmus a jeho parafrázy. Architektom som zveril moju predstavu o malom rodinnom dome s dostatkom priestoru na malé kino a miestom, kde sa budú diať komorné kultúrne podujatia, odohrávať vernisáže. Vila Hermína mala zaujať a to sa určite podarilo. Nečakal som pritom, že by sa mala stať vzorom pre bývanie v Čechách.“  
 
Atypicky geometrický
Spád pozemku pokračuje v architektúre domu. Vila Hermína si nachýlila väčšiu časť podlahy prízemia a poschodia podľa sklonu terénu, z ktorého ju architekti Tomáš Hradečný, Petr Hájek a Jan Šépka z ateliéru HŠH nechali vyrásť. Vnútorná geometria domu sa dvíha a klesá na nečakaných miestach, porušuje zaužívané delenie obytného priestoru. Ten sa s výnimkou kúpeľní neuzatvára a nečlení typickými priečkami, ale vrství v tvare špirály, ktorá si na poslednú chvíľu rozmyslela existenciu v extravagantnom dome; točitý pohyb vymenila za dve „rozstrihnuté“ podlažia. Teraz strieda horizontálne podlahy s tými, ktoré sa opierajú o nosné obvodové múry pod uhlom 21 stupňov. Šikmina prízemia sa odrazila od plnej steny pripravenej na najbližšiu súkromnú projekciu filmu pre komerciou neskazeného diváka.

Časť podlahy hľadiska možno zdvihnúť. To, čo vyzerá ako vstup do pyramídy, možno v skutočnosti upraviť na pracovný kút, ktorý sa v prípade nočných hostí premení na pohotovostné lôžko pre návštevy. Spodná rampa vedie k najnižšej úrovni domu vyhradenej pre deti – poschodové postele, poličky na šaty a hračky a písací stôl pod oknom, ktorým sem dopadá svetlo z anglického dvorčeka. Na rovine sa ocitli aj kúpeľňa s WC a technické zázemie. Nad rampou-hľadiskom sa vzorne a rovnobežne ťahá plocha hornej rampy, ktorú domáci využívajú ako obývačku náchylnú na nadpozemský výhľad cez južnú stenu. Tade dovidia na krajinu, ktorá zabieha až k Českému krasu. Kto má chuť, ten sa uvelebí v plátenom zámotku visiacom zo stropu alebo v jednom z obrovských vankúšov fatboy. Presýpací obsah sa prispôsobí nielen tvaru tela, ale dorovná aj sklon podlahy tak, aby sa hostia nezviezli priamo do zaskleného bezrámového výhľadu.

Pocitovú a aj skutočnú bezpečnosť zaisťuje bezpečnostná sieť, ktorú si natiahli rovnako pred zdvojenou sklenenou tabuľou, ako aj na okraji oboch rámp. Spoločenský a rodinný život prináša rôzne situácie, a tak nehodno podceniť bezpečnosť. Siete si objednali presne také, aké musia udržať nápor rozvášnených fanúšikov na futbalových zápasoch. Športovo poňali aj povrch spoločenského priestoru na šikmej ploche: pre veľkú mechanickú odolnosť, ochranu proti pošmyknutiu, omývateľnosť a zateplenie betónovej konštrukcie si na radu architekta Šépku vybrali podlahovinu Regupol. Tú výrobca vyvinul pre bežecké dráhy, fitnescentrá a plochy za mantinelmi klzísk. Hermínine zelené podlahy sa stali obmenou zelene v záhrade. Domáci majú svah za oknom a majú ho aj v dome.

Pôdorys 1. NP, 2. NP a 3. NP

Schránka, kokpit, gumák, pedro žuvačka, archetypálna spomienka…
Všeličo sa povravelo a ešte porozpráva o Hermíne. Zaujaté i nezaujaté názory majú však jedno spoločné – výnimočná Hermína nenecháva ľudí zľahostajnieť. Architekti sa na svojej stránke doznávajú k silnej inšpirácii dielom Lea Ludwiga. Industriálno-urbanistický symbol, ktorým sa hneď po dokončení stal objekt prietokového kanála Ústavu vodného staviteľstva Technickej univerzity v berlínskej štvrti Tiergarten, sa okrem nečakaného rozmiestnenia prvkov a priznania technických detailov vyznačuje extravagantnou farebnosťou. Tá zdôrazňuje funkčnosť jednotlivých podobjektov. Obrovská rúra natretá na ružovo v kontraste s objektom modrého laboratória sa stala najvýraznejším architektonickým prvkom komplexu.

Vila Hermína sa svojím ružovým polyuretánovým plášťom hlási k odvahe, s ktorou sa stavalo v Berlíne, neostáva nič dlžná ani farebným kontrastom, a tak si svoje rampy dala potiahnuť už spomínaným zeleným pružným kobercom. Zeleň Regupolu zvnútra a záhrada spolu s blízkym lesom prestupujú Hermínou cez veľké vystupujúce zasklené okná. Interiér farebne krotí sivý povrch stien a stropov, ktorý síce pripomína pohľadový betón, ale na podlahy sa tu vylieval kompozit Sikacem so živičnou prímesou a na striebristých stenách sa objavila keraštuková stierka. Ako bude Hermína dozrievať, z jej strechy sa postupne časom, dažďom, snehom a vetrom uvoľnia hrdzavé pramene z kovových pilín, ktorými na záver Hermíninu hlavu obsypali páni architekti.

„Počul som od jedného z návštevníkov vily, že dom mu pripomína archetypálny symbol, jaskyňu, z ktorej sa muž-strážca rozhliada do priestoru nad krajinou. Viem, že tvar domu a jeho vnútorné usporiadanie vzbudzujú odlišné dojmy a pocity. Tak to má byť, tak je to aj s výtvarnými dielami, a najmä sochami, ktoré sú súčasťou otvorených parkov, záhrad, na ktoré sa možno pozrieť a popremýšľať,“ zatvára bočné dvere pán Čillík a odprevádza nás hore rampou k jedálenskému stolu, aby sme dopili kávu a ešte raz sa dali uniesť pohľadom na usínajúcu záhradu. Myšlienky na Hermínu nám však pokoja nedajú…  

Vila Hermína
Architektonický ateliér HŠH: Ing. Akad. arch. Petr Hájek, Ing. Akad. arch. Jan Šépka, Ing. arch. Tomáš Hradečný
Začiatok projektu: 2000
Dokončenie stavby: 2009
Zastavaná plocha: 59 m²
Obostavaný priestor: 530 m²
Náklady: 5,5 mil. Kč
TDI: Ing. Jan Kolář
Dodávateľ: FAV Plzeň
Vykurovanie: podlahové, kotol na EE
Hrubá stavba: náročná na presnosť, materiál Porotherm, kovová traverzová konštrukcia vstavby spálne
Okná: bezrámové, predsadené, neotvárateľné
Vnútorné povrchy: stropy a steny – keraštukové stierky, steny a podlahy v kúpeľniach – Sika, zelené povrchy rámp – Regupol
Fasáda: polyuretánový nástrek na paronepriepustný podklad, špeciálna tepelná izolácia strechy, soklov a okenných ostení

Marína Ungerová
Foto: Dano Veselský