Vila, ktorá sa skrýva v zemi. Strecha je terasou i dvorom

Ako sa dá definovať pocit bezpečia? Architekti z mexického štúdia hw sa tento subjektívny pocit pokúsili stvárniť projektom Domu uprostred rokliny, hypogeálnou stavbou stratenou v terénnej vlne, ktorá ju prekrýva ako perina.

Prirovnanie s perinou, pod ktorou sa vystrašené dieťa schováva pred bubákmi, nie je náhodné. Architekti tento motív dokonca považujú za ústrednú myšlienku, pretože sa s ňou dokáže osobne identifikovať každý, kto bol raz dieťaťom a hľadal útočisko pred nočnými morami.

A s podobne výpravnou poetikou potom približujú svoj zámer ďalej. „Architektúra? To je ako dôraz na konkrétne slová vo zveršovanom prejave básnika, ako pomlčka medzi slovami alebo ako otáznik medzi vetami,“ hovorí Rogelio Vallejo Bores, šéfarchitekt studia hw. „Báseň i veta už boli napísané. To, čo ju robí mimoriadnou, je konkrétny dôraz na detail prejavu.“

Na stavebnej parcele neďaleko El Vaquerita v mexickom Michoacáne bolo rovnako všetko napísané dopredu. Borovicové háje, piesočný presyp pozvoľného kopca, niekoľko urastených dubov a akácií, cesta, studňa, ovocný sad. To všetko pohromade tu existovalo dlho pred príchodom architektov, ktorí tejto prirodzenej skladbe pridali dôraz a zvýraznili určité prítomné prvky tým, že priamo do terénu zasadili netradične uchopené obydlie.

Vilu, ktorá sa po celom svojom priebehu skrýva v zemi a s okolím komunikuje vlastne iba zárezom prístupového koridoru, umelo vytvorenou roklinou z betónu. A otvoreným pnutím v oblúku svojho stredu, čo je jediná prístupová cesta do tohto bezpečného revíru. Ale to už môžeme od poetiky popisu odhliadnuť a klesnúť na samé dno prízemnej reality.

Dom uprostred rokliny získava tým, čo stráca

Na to, že dom má 250 m² „zastavanej“ plochy, je prítomný len v kontúrach a viditeľný iba tam, kde to klient dovolil. Obyvatelia sa tak vonkoncom nemusia báť pichľavých pohľadov zvedavých susedov. Pod zem nevidno. A šero?

Vďaka systému svetlovodov nepredstavuje zahĺbenie stavby ani najmenší problém, interiér nie je tmavší než bežný byt v paneláku. Toto obydlie je pochopiteľne oveľa štedrejšie disponované priestorom, pretože nemusí rásť v jednej dimenzii a môže ťažiť z celej dostupnej parcely.

A že je jeho vonkajšia konštrukcia vyvedená najmä z betónu? Áno, stavebná škrupina predsa musí byť patrične tuhá, aby zniesla tlaky nadložia. Ale betón je aj porovnateľne lacnejší stavebný materiál, ak sa dá aplikovať plošne. Navyše bude vo vystupujúcich vzorcoch fasády prirodzene meniť svoju farbu, zrieť, a tým napomáhať vizuálnemu splynutiu s lokalitou.

Zemina funguje aj ako perfektná izolácia. Neprepúšťa chlad ani teplo, dom razantne šetrí na klimatizácii i vykurovaní. A tým zďaleka nekončíme! Dom sa vo svojich dispozíciách neokráda o priestor záhrady, jeho reálne zastavaná plocha je minimálna. Namiesto stavby týčiacej sa proti horizontu je tu „strecha“, ktorá môže slúžiť ako terasa i dvor. A prechod z vnútorného do vonkajšieho prostredia je plynulý.

Stavať pod zemou vyjde lacno

Stavba sama osebe je očesaná na holý princíp svojej funkcie: útočisko zo štyroch pevných stien. Jednoduchá orientácia, udávaná jednoduchými koridormi, dôraz na intimitu obytných miestností (po „zaslepenej“ pravej strane). Naľavo sa potom spoločenské miestnosti otvárajú a zbiehajú v oblúku „rokliny“.

K tomuto základnému konceptu bolo potrebné pridať len pár dizajnových detailov: ťažké kovové dvere, mozaikovito vyvedené nášľapné stupne, vstavané spotrebiče, ktoré sa zdajú byť neviditeľné. Preto sa v interiéri zdajú byť prítomné len štyri materiály – kameň, drevo, betón a oceľ –, aby nič nenarúšalo atmosféru okamihu a pocit, že sa nachádzate vo vnútri hory, ktorá vás objíma a chráni.

Na záver sa hodí zmieniť, že celá realizácia tohto netradičného podzemného domu vyšla investora 350 000 dolárov. Teda vzhľadom na výmeru úžitkovej plochy len tretinu ceny a pritom v nízkoenergetickom štandarde.

Radomír Dohnal