Vladimír Dedeček: Architekt sníva, keď spí, sníva, aj keď nespí
V stredu zomrela ikona slovenskej architektúry vo veku nedožitých 91 rokov. V architektonickej obci nie je snáď nikto, kto by nepoznal meno Vladimíra Dedečeka - antagonistu, ktorý sa rokmi transformoval na hrdinu.
Martinský rodák je verejnosti známy ako autor kontroverznej dostavby Slovenskej národnej galérie. Na jej adresu raz dodal, že už by som tú rekonštrukciu galérie nerobil, ale ak by musel, urobil by to presne tak ako predtým.
Za zmienku tiež stojí výstavisko Incheba, areál Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre, súbor budov Zvolenskej technickej univerzity a Národný archív. Opačný koniec mierky tvorby zas zastupujú objekty základných škôl, pôšt a inej občianskej vybavenosti.
Štúdium absolvoval na bratislavskej Fakulte architektúry SVŠT v ateliéri Emila Belluša – starej školy architektúry a autora dnešnej budovy fakulty. Po škole nastúpil no do bratislavského Stavprojektu, kde pôsobil až do roku 1995. Popri tom od roku 1966 viedol vlastný ateliér. Modernistického ducha uchovával v jasných princípoch tvorby – okrajovo zaznievali odkazy aj na Oskara Niemeyera.
V duchu slovenských paradoxov bola jeho architektúra viac uznávaná v zahraničí, než na domácej hrude. Z časti to mohlo byť spôsobené zažitou traumou z čias komunizmu. Našťastie fotografka Hertha Hurnaus spropagovala nielen stavby Dedečka ale aj diela jeho súčasníkov slovenskej povojnovej moderny v Rakúsku i ďalších krajinách.
V posledných rokoch ho začala objavovať aj mladšia generácia slovenských architektov a nadšencov, kde bola jeho architektúra približovaná či už formou fotografických súťaží, výstav alebo publikácií sústrediacich sa na jeho tvorbu či biografie.
V roku 2015 si Vladimír Dedeček z rúk prezidenta Spolku architektov prebral Cenu Emila Belluša za celoživotné dielo. Na začiatku roka 2016 bol ovenčený vyznamenaním Pribinovho kríža II. triedy za dlhoročné mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti architektúry.
Pracovnú morálku počas jeho života najlepšie ilustrovala autentická veta: „No to je taká otázka, tvorba či robota. Ja som premenil navrhovanie skôr na robotu. Nikdy som sa necítil ako umelec.“
VÝBER Z PROJEKTOV A REALIZÁCIÍ
ZŠ Barca, 1955
ZŠ Východná, 1956
Pošta Tatranská Lomnica, 1958
Opakovaný typový projekt pošty od r. 1958
Poľnohospodárska škola, Bernolákovo, 1958
ZŠ sídlisko Februárka, 1958
ZŠ Petržalka, 1961
ZŠ Cádrová ul., 1961
Knihovnícka škola, Krasňany, 1961
Ekonomická škola, Račianska, 1963
areál VŠP Nitra, 1965, cena D. Jurkoviča
Poľnohospodárska škola, Ivanka, 1966
Poľnohospodárska škola, Piešťany, 1966
Administratíva Mostárne Brezno, Bratislava, 1971
Internáty Mlynská Dolina, Bratislava, 1975
Ústav hospodárskej správy lesov, Zvolen, 1976
Prírodovedecká fakulta, Bratislava, 1978
Matematicko-fyzikálna fakulta, Bratislava, 1978
Slovenská Národná Galéria v Bratislave, 1979
Podnik realizácie výpočtovej techniky, Zvolen, 1980
Krajská politická škola v Modre-Harmónii, 1980
Budova zväzu družstev. roľníkov, Trenčianska ul. v Bratislave, 1982
Slovenský národný archív, Bratislava, 1983
Inštitút vzdelávania MV SR v Bratislave, 1984
VŠLD, Zvolen, 1984
Štátna Banka, Považská Bystrica, 1984
Školské zariadenie v Modre-Harmónii, 1986
Budova IGHP, Bratislava, 1987
Administratíva Tanapu, Tatranská Lomnica, 1987
Veterinárna nemocnica v Bratislave, 1988
Palác kultúry a športu VŽKG Ostrava Vítkovice, 1988 – Ostravar Aréna
Administratívna budova Incheba, Bratislava, 1989
Najvyšší súd SR, Bratislava, 1989
Výstavisko Incheba, Bratislava, 1990
Obchodné centrum Devínska Nová Ves, 1994
Hromadné garáže pre 250 áut, Petržalka, Ulica Medveďovej, 1995
