Vyvlastnenie Machnáča iniciujeme ako poslednú šancu na jeho záchranu, hovorí Martin Zaiček

Architekt a kunsthistorik Martin Zaiček spolu s kolegami so Spoločnosti Jaromíra Krejcara bojuje za záchranu liečebného domu Machnáč v Trenčianskych Tepliciach.

Teraz v decembri mali mať jedno z mnohých súdnych pojednávaní. Bolo však odročené. Dočkáme sa niekedy finálneho rozhodnutia? Podarí sa nám ako spoločnosti toto unikátne dielo zachrániť?

Mnohí vnímajú Spoločnosť Jaromíra Krejcara ako neúnavného bojovníka za záchranu liečebného domu Machnáč v Trenčianskych Tepliciach. Je to už viac ako desať rokov, čo si začal spolu s fotografkou a filmárkou Andreou Kalinovou upozorňovať na zhoršujúci sa stav liečebného domu Machnáč. Aká je situácia dnes?

Naša nezisková organizácia podala 3. septembra 2021 na Okresný úrad v Trenčíne oficiálnu žiadosť o vyvlastnenie Národnej kultúrnej pamiatky Machnáč s cieľom ochrany a obnovy tohto mimoriadne cenného kultúrneho dedičstva.

Len pripomeniem, že toto jedinečné dielo od architekta Jaromíra Krejcara z roku 1932 je po vile Tugehdhat najdôležitejším medzníkom medzivojnového modernizmu v Československu. Vyvlastnenie iniciujeme ako poslednú šancu záchrany v dôsledku takmer dvojročných bezvýsledných snáh o komunikáciu s majiteľom, ako aj opakovaných snáh o odkúpenie objektu.

Momentálne čakáme na rozhodnutie Okresného úradu v Trenčíne. Dobrá správa je, že úrad už oficiálne oznámil začiatok vyvlastňovacieho konania a že sme na výzvu tohto úradu doručili záväzné stanovisko Krajského pamiatkového úradu v Trenčíne.

KPÚ sa na našu veľkú radosť za nás postavil a z titulu svojej úradnej moci podporil zámer vyvlastnenia Machnáča v prospech Spoločnosti Jaromíra Krejcara ako organizácie, ktorá je vďaka svojej odbornosti a medzinárodnému ukotveniu schopná vo verejnom záujme pamiatku obnoviť.

Nič však nie je vyhraté. Okresný úrad bude teraz zo zákona osobne vypočúvať všetky strany a až následne rozhodne. Ide o dosiaľ na Slovensku nevyužitý postup záchrany pamiatky. Vyvlastňujeme pod diaľnicou, ale aj súkromné fabriky, no doposiaľ nikdy na účely ochrany a udržania kultúrneho dedičstva alebo prírodného dedičstva.

Aj to vypovedá niečo o dobe, v ktorej žijeme, a o jej hodnotovom nastavení. Veríme, že práve tento precedens bude začiatkom novej etapy – zodpovednejšieho prístupu k tvorbe a udržaniu prostredia na život.

Často hovoríš, že je šťastie, že liečebný dom Machnáč stále stojí bez žiadnej prestavby. Ak by sa ho podarilo zrekonštruovať tak, ako bol navrhnutý architektom Jaromírom Krejcarom, bolo by to pre spoločnosť veľkým šťastím…

Machnáč stojí takmer bez zásahov od roku 1932 v pôvodnej dispozičnej a materiálovej podstate. Koľko domov v našom okolí je takýchto starých? Väčšina našich známych hradov sa do svojej „historickej“ podoby vytiahla z ruín až omnoho neskôr v 50. a 60. rokoch minulého storočia,

Sú tak podstatne mladšie ako Machnáč. Veľmi sa tešíme, že tento rok naše aktivity o jeho záchranu podporila aj medzinárodná porota CE ZA AR. Pri tejto príležitosti člen poroty Jakub Cígler poukázal na fakt, že prečo architekti navrhujú nové a nové domy, keď skvelé a cenné domy ako Machnáč ostávajú bez starostlivosti.

Vo svetle súčasnosti, keď čelíme skutočným dôsledkom neúmernej výstavby a devastácie životného prostredia, dostáva každá záchrana a snaha o udržanie existujúceho stavebného fondu úplne nový spoločenský rozmer. Je aktom zodpovednosti nielen k minulosti a úctou k práci našich predkov, ale aj aktom zodpovednosti k budúcim generáciám. Menej stavať znamená menej nadužívať prírodné zdroje.

Keď sa bavíme o trvalej udržateľnosti, väčšinou hovoríme o nových stavbách. Dôležité je však chrániť aj tie dávno postavené (samozrejme, nie všetky), „obhájiť“ ich zachovanie a citlivé zrekonštruovanie. Ako je podľa teba na to naša spoločnosť pripravená?

Sme na začiatku náročnej cesty, ale už po nej kráčame. Asi žiadny architekt, developer alebo zástupca samosprávy nechce počuť, že stavať nové už čoskoro nebude možné. Treba si však uvedomiť, že rezignácia na expanziu neznamená cestu k horším životným podmienkam.

Svetové prehliadky architektúry ako Biennale v Benátkach alebo architektonické ceny vrátane slovenského CE ZA ARa sú dôkazom, že tento trend už nastal. Ak náhodou obstojí v porovnaní kvality nová stavba, musí byť naozaj mimoriadnych kvalít vrátane tých, ktoré zahŕňajú sociálnu zodpovednosť a tvorbu inkluzívneho prostredia.

Proti novej výstavbe stojí pred nami éra obnovy a adaptácie objektov, ako aj využívanie a zhodnocovanie už zastavaného prostredia. Obnova a starostlivosť sú novým frontom, na ktorom sa formuje paradigma architektúry v ére environmentálnej zodpovednosti.

Vo svojich aktivitách a prácach/dielach upozorňuješ na kultúrne dedičstvo, miesta miest pre mnohých neviditeľné, ich kvalitu, krásu, potrebu zachovania. Ak by si mohol porovnať náš uhol pohľadu na pamiatky a ten v zahraničí, čo je najmarkantnejšie?

Nemôžem povedať, že náš prístup k obnove pamiatok je na míle vzdialený tomu v zahraničí. Kvalita slovenského reštaurátorského prístupu je, naopak, často vysoko vyzdvihovaná, o čom svedčia aj mnohé ocenenia na európskej úrovni.

Ľudia radi počujú, že u nás je stav vecí horší, a následne ho schvália konštatovaním „lebo je to tak“. Nie je to tak. Máme dostatok skúseností s obnovou na svetovej úrovni, ako aj veľa dobrých príkladov z praxe. Istú frustráciu zo zaostávania našej krajiny sa počas posledných desaťročí snažíme kompenzovať tlakom na tvorbu a výstavbu nového.

Jedným dychom ale treba dodať, že zväčša aj banálneho a netrvácneho. Skutočný progres sa však podľa môjho názoru ukrýva práve v dlhodobej starostlivosti a zhodnocovaní už existujúceho. Rím tiež nebol postavený za jedno storočie.

Ako môžeme ako jednotlivci aj spoločnosť prispieť ku priaznivému vývoju v zachovaní kultúrneho dedičstva?

Je potrebné sa postaviť k stavebným hodnotám minulosti ako k svojim vlastným a stavať na ich základoch našu prosperitu budúcnosti. Nevnímať stavby ako „produkt“, ale ako hodnotu, ktorá sa nie vždy dá vyčísliť cez rovnicu návratnosti nákladov alebo výpočtom strát. Budúce generácie nám za to poďakujú. A verme, že to „ocení“ aj prírodné – životné prostredie.

Čo je základným predpokladom zachovania, kultivovaného zrekonštruovania a uvedomelej ochrany pamiatok?

Pochopenie stavby v reze času. Všetci vnímame svoj život ako hodnotu a hodnotu života definujeme jeho dĺžkou. Ľudia majú radi staré domy, ale už menej sa chcú o staré domy starať, neplatí to podobne aj v spoločnosti? Na jedného je to vždy veľké bremeno, ale podobne ako pri starostlivosti o starších by sme sa mali usilovať o tvorbu systémovej podpory inštitúcií, organizácií a subvencií, ktoré pomáhajú.

Preto by sme sa mali usilovať o zdokonaľovanie obdobného zázemia na udržanie starostlivosti o stavebné prostredie, posilňovať odbornosť pamiatkových úradov, podporovať šírenie vzdelávania a dobrej praxe nezávislých organizácií a v neposlednom rade finančne motivovať jednotlivcov, aby svoj starý dom, hoc aj nie pamiatku, namiesto asanácie citlivo a zodpovedne zhodnotili.

Ochrana pamiatok je deklarovaná ako verejný záujem. Máš aj ty ten pocit? Respektíve cítiš, či si to verejnosť vôbec uvedomuje?

V časoch, keď pravidlá určuje voľný trh a efektivita vynaložených prostriedkov, je ťažké hovoriť o pozícii štátu. Štátne inštitúcie, napríklad aj pamiatkové úrady, neprenasledujú reálnych páchateľov zanedbávania kultúrneho dedičstva, to je, žiaľ, fakt, na ktorý treba poukázať.

Najmä takých, ktorí majú dostatočné finančné kapacity sa proti postupu úradov brániť za každú cenu. Machnáč je toho flagrantným príkladom a treba povedať, že jeho rotujúci majitelia nikdy štátu nevyplatili udelené pokuty za neplnenie nariadení pamiatkového úradu.

Postup vyvlastnenia národnej kultúrnej pamiatky, ktorý práve prebieha, je tak testom, ako veľmi naša spoločnosť a jej právny poriadok chápe ochranu kultúrneho dedičstva ako verejný záujem.

Akú úlohu zohráva v tomto procese vzdelávanie? Akým spôsobom je podľa teba dôležité vzdelávať tak, aby sa zodpovednosť za prostredie okolo nás stala našou prirodzenou a pevnou súčasťou?

Vzdelávanie je jednoznačne dôležitou súčasťou každej zmeny. Ostatne, aj túto spoločnosť niekto naučil vnímať hospodársky rast a všetky nástroje na jeho dosiahnutie ako najvyšší verejný záujem.

Takéto vnímanie hodnôt potom, samozrejme, preniká do najnižších úrovní spoločnosti a stojí veľa námahy rozporovať názory, že obnova pamiatok alebo len obnova vlastného dedičstva je nezmysel, lebo je ekonomicky neefektívna.

Posilnenie odbornosti verejných inštitúcií a systematická podpora ich publikačnej činnosti by bola dobrým začiatkom. Stačí sa pozrieť do Českej republiky na aktivity a odborné kapacity Národního památkového ústavu.

Starostlivosť o kultúrne dedičstvo v architektonickom prostredí by mala byť našou elementárnou slušnosťou, resp. prirodzenou vlastnosťou. Ako sa správanie spoločnosti zmenilo za ostatné roky? Zmenilo sa vôbec?

Časy sa menia veľmi rýchlo, osobne som presvedčený, že dnes dochádza k obdobným procesom zmeny paradigmy architektúry, akými bol v 20. až 30. rokoch 20. storočia nástup modernizmu a neskôr od 70. až 80. rokov 20. storočia nástup postmodernizmu.

Ostatne, ten posledný pretrval práve pre fragmentáciu nosných tém formovania prostredia a priestoru až do dnešných dní. Vieme však, že súčasný prístup k tvorbe priestoru a k stavaniu je neudržateľný a iba prehlbuje sociálne a environmentálne nerovnosti, často práve na úkor kultúrneho a historického dedičstva.

Prečo stále vedieme dlhoročný boj o záchranu toho, čo chceme zanechať ďalším generáciám? Prečo stále doslova bojujeme s veternými mlynmi? Je to tak len v našej krajine zázrakov? 

Je to dôsledok neustále opakovaného, že peniaze sú jedinou hodnotou. Áno, sú tou najľahšie merateľnou hodnotou, ktorú každý chápe. Keby sme však začali merať nielen naše aktivity v prostredí, ale aj výstavbu cez prizmu zdravia, úmernosti a všeobecného prospechu, výpočet hodnoty by viedol k úplne iným, azda aj spokojnejším a všeobecne prospešnejším výsledkom.