Werner Aisslinger: Dizajn by mal reflektovať potreby budúcnosti

Nenápadne pôsobiaci nemecký dizajnér Werner Aisslinger má na svojom konte celý rad zaujímavých projektov. Prijal pozvanie tohtoročného brnianskeho Mobitexu a zúčastnil sa ho ako čestný hosť. Nadviazal tak na tradíciu svojich predchodcov - Thibaulta Desombreho, Petra Maleho, Arika Levyho, Ronana Bouroulleca, Pascala Mourgueho, Érica Jourdana a Françoisa Baucheta. Werner Aisslinger sa v Českej republike zastavil na ceste zo Singapuru, kde má jeho ateliér pobočku. Počas krátkeho pobytu a nabitého programu si našiel čas aj na rozhovor.

Prišli ste do Brna so známym projektom nomádskeho bytu Loftcube. Ako sa zrodila táto myšlienka?
Loftcube tu prezentujeme ako model s rozmermi približne 70 × 70 × 40 cm. V skutočnosti ide o nízkonákladové plnohodnotné obydlie pre dve osoby. Myšlienkou postaviť mobilné bývanie som sa zaoberal veľmi dlho. Tento projekt som si nakoniec financoval sám.

Nomádske obydlie však nie je úplne nová filozofia. V čom je váš projekt v porovnaní s ostatnými výnimočný?
Prináša novú urbanistickú kvalitu – Loftcube sa dá umiestniť na plochú strechu, ktorá by sa inak nevyužila. Rovnako ho však môžete postaviť niekde v horách bez toho, aby ste museli betónovať základy. Dokážete ho jednoducho demontovať a vo dvoch kontajneroch odviezť na iné miesto.

Aké ohlasy mal projekt a ako sa mu darí v súčasnosti?
Mám 15-tisíc zákazníkov z 50 krajín sveta, ale uskutočnenie projektu trochu komplikuje zložitá legislatíva. Rovnako treba skúmať statické vlastnosti „materskej“ budovy. Zatiaľ sa realizovalo päť stavieb na území Nemecka.

Loftcube je flexibilný a dokáže sa prispôsobiť individuálnym požiadavkám klienta. Komu je takéto bývanie určené?
Tento typ bývania je určený tým, ktorí môžu alebo majú záujem žiť kratší čas na rôznych miestach, napr. rok v Paríži, potom ďalší rok v Londýne. Preprava jedného kontajnera do Ázie stojí asi tisíc eur, čo nie je vzhľadom na kvalitu bývania veľa. Nevylučuje sa však ani dlhodobé využitie na jednom mieste. Výhodu tohto obydlia je, že majitelia si zo strechy môžu užívať krásny výhľad a čistejší vzduch, čo je vo veľkomestách zriedkavé.

Obydlie možno umiestniť na strechách obytných budov, z ktorých čerpá energiu a vodu. Vy sám označujete Loftcube za „parazitnú architektúru“. Prečo práve takéto negatívne pomenovanie? Myslíte si, že by obyvatelia „materských“ budov mohli „hosťujúcich“ obyvateľov nazývať parazitmi?
Tento termín nevnímam hanlivo. Strechy, ktoré sú vhodné pre umiestnenie Loftcube, sa môžu prenajať alebo kúpiť. Majiteľovi materskej budovy to teda prináša finančný profit. Obyvatelia Loftcube sa k bytu dostanú výťahom a s obyvateľmi domu sa nemusia vôbec stretávať.

Vo svete je známy aj projekt Level 34, ktorý vznikol v spolupráci s firmou Vitra. V ňom sa pre zmenu spájajú prednosti obývacej izby s funkčnosťou kancelárie. Čo vás podnietilo k tomu, aby sa obývacia izba transformovala do kancelárie?
Keď dizajnér vytvorí čalúnený nábytok alebo posteľ, môže sa zákazník slobodne rozhodnúť, či si ho kúpi alebo nie. Pri kancelárskom nábytku to tak nefunguje. Ľudia si svoje pracovné prostredie príliš vyberať nemôžu. Najmä v čase nezamestnanosti často berú to, čo sa im ponúka. Efektívnosť kancelárií spočíva v koncentrácii čo najväčšieho počtu pracovných miest na určitej ploche. Tak sa znížia celkové náklady na administratívny priestor. Menej uchopiteľná je však iná efektivita. Jej cieľom je vytvoriť také prostredie, v ktorom sa budú ľudia cítiť dobre. To ich bude stimulovať k väčším a lepším pracovným výkonom. Preto vznikol systém Level 34, akási obývačka v kancelárii alebo kancelária v obývačke, krajina v pracovnom prostredí. Je to priateľský, pritom tímovo orientovaný systém, ktorý stimuluje výkonnosť zamestnancov.

Tvrdíte, že úlohu dizajnu nemožno obmedziť len na formu, pretože ak sa venuje iba tvaru, je plochý a bezobsažný. Na čo by sa teda mal dizajn upriamovať?
Dizajn by mal reflektovať potreby budúcnosti. Od transformácie myšlienky do fázy hotového produktu uplynú minimálne dva až tri roky. Tvar výrobku musí byť vždy harmonickým výsledkom použitej technológie a materiálu. Je to reinterpretácia archetypov výrazovými prostriedkami súčasnosti. V opačnom prípade ide len o formalizmus – štylizovanie. Výsledkom práce dizajnéra by potom nemali byť samoúčelné návrhy podliehajúce iba módnym trendom. Treba napríklad rátať s tým, že nábytok slúži niekoľko desiatok rokov, počas ktorých by jeho tvar nemal zovšednieť.

Ste známy skúmaním možností nových materiálov a experimentovaním. Čo sa skrýva za procesom vývoja nového materiálu?
Dizajnér materiály nevyvíja, táto oblasť je skôr záležitosťou fyzikálnych a chemických laboratórií. Dizajnér ich „len“ transformuje – prenáša z iných odborov a reinterpretuje. Ja napríklad pracujem s materiálmi, ktoré sa pôvodne používali v lekárskej technike alebo v automobilovom priemysle. Prostredníctvom dizajnu sa však používajú v nových súvislostiach.

Pracovali ste v rôznych krajinách. Aké postavenie má dizajnér v rámci procesu vývoja nového produktu?
Experimentátori majú ťažkú situáciu všade. Experiment v oblasti nábytkového dizajnu by sa dal porovnať s umením, ktoré v minulosti financovala cirkev. Dnes je ťažké nájsť sponzora, obzvlášť v čase ekonomickej krízy. Malé firmy sa boja investovať do nejasného výsledku, veľké firmy uvoľňujú na experiment v porovnaní s marketingom oveľa menej prostriedkov. Spoločnosti by rady vyrábali lacno a mali dobrý odbyt, ktorý má zaistiť marketing. Nové produkty však nemôžu byť zaujímavé len formou, tú musí podporovať materiál a technológia, a to sa bez experimentu nezaobíde. Preto financujem 50 % svojho výskumu z vlastných zdrojov.

Venujete sa aj interiérovému dizajnu. Čo je pri tvorbe jeho konceptu dôležité?
Interiérový dizajn považujem za niečo, čo nikdy nemá konečné riešenie. Súčasnú rodinu by som označil za „patchworkfamily“ – skladačku partnerov a detí z rôznych manželstiev, svokry a ďalších rodinných členov. Každý z nich si môže do interiéru priniesť predmety, s ktorými ho spája citová väzba. Niečo si napr. prinesie z dovolenky, iné zdedí a jeho potomkovia si časť odnesú do svojich vlastných domovov.

Preto treba interiéry koncipovať tak, aby si predmety neprekážali a vzájomne harmonizovali. Dizajnér musí navrhovať zariadenie, ktoré bude zosynchronizované s existujúcimi objektmi. Nazývam to v pozitívnom zmysle mišmašom. Je to koláž štýlov. So svojou ženou a deťmi žijem v klasickej rodine, ale takisto máme doma mišmaš. O mnohých objektoch v interiéri nerozhodujem totiž ja ako dizajnér, ale moja žena.

Označujete sa za autorského dizajnéra. Čo to znamená?
Autorský dizajnér má svoj osobitý rukopis. Môže pracovať vo dvoch režimoch, aspoň ja to tak robím. Prijmem zákazku výrobcu s jasným zadaním alebo vyvíjam svoje produkty sám, a keď sú úplne dokončené, ponúkam ich zákazníkom. Od myšlienky k prototypu vedie dlhá cesta. Ako autorský dizajnér však mám istotu, že moje myšlienky nikto nepretvorí podľa seba.

Werner Aisslinger
Narodený v roku 1964
Žije a pracuje v Berlíne.
Dizajn vyštudoval na berlínskej Universität der Künste.
Počas štúdia pracoval pre Rona Arada a Jaspera Morrisona v Londýne a Michela de Lucchiho v Miláne.
1993 založil v Berlíne „studio aisslinger“ zamerané na produktový a konceptuálny dizajn a architektúru.
1994 pôsobil ako hosťujúci docent na Universität der Künste v Berlíne.
1997 pôsobil ako hosťujúci docent na Lahti Dizajn Institut Finnland.
1998 – 2005 pôsobil ako profesor produktového dizajnu na Hochschule für Gestaltung v Karlsruhe.

Ocenenia:
2006:   
Red Dot Award, Essen, za „loop“
Award Hotel of the Year za Hotel ­Daniel, Expo Real Munich 2006
2005:
FX Award UK “Best System Furniture”, Londýn, za „level34“, Vitra
2004:   
Premio compasso d’Oro, Milano, za „plus unit“
Red Dot Award, Essen, za „cube“
2002:
Red Dot Award, Essen, za „plus unit“
2001:   
Compasso d’Oro-selection, Milano, za „soft chaise“
Selection Centre Georges Pompidou „Carrefour de la création“, Paríž, za „soft chaise“
2000:   
ADI Dizajn Index, Milan, za „soft ­chaise“
Red Dot Award, Essen, za „x-table“
Selection bio 17-design biennale, Ľubľana, za „soft cell“
Blueprint 100 % Design Award, ­Londýn, za „soft chaise“
1998:
Selection bio 16-design biennale, Ľubľana, za „juli chair“
1996:
Design Prize of the Federal Republic of Germany, German Design Council, Frankfurt, za „endless shelf“
1995:
Compasso d’ Oro-selection, Milano, za „endless shelf“
1994:
Design-selection Red Dot Award, ­Essen, za „endless shelf“
Wogg Design Preis, Zürich za „x-system“
1992:   
Design Plus, Frankfurt, za „otto chair“

Produkty v múzejných zbierkach:
2006: „nic chair“, Design Collection Museum, Kunstgewerbemuseum Berlín
2005: „gel chairs“ a „soft“ Pinakothek der Moderne, Die Neue Sammlung, ­Mníchov
2004: „juli chair“ a „plus unit“ Pinakothek der Moderne, Die Neue Sammlung, Mníchov
2002: „soft“ Fonds National d´Art Contemporain, Francúzsko
2001: „soft“ Metropolitan Museum, New York; „soft cell“ Design Museum, Weil am Rhein, Nemecko
1998: „juli chair“ Vitra Dizajn Museum, Weil am Rhein, Nemecko
1997: „juli chair“ MoMA New York
1995: „endless shelf“ Pinakothek der Moderne, Mníchov

doc. Ing. arch. Ludvika Kanická, CSc.
Foto: autorka, Studio Aisslinger

Článok bol uverejnený v časopise ASB.