Z obyčajného domu sa stalo vkusné bývanie s nádychom minulosti

Na prvý pohľad kričia radové domy v tejto ulici v Prahe 6: „Sme čisté deväťdesiatky!“

Sú reliktom doby, keď do Česka dorazil kapitalizmus a namiesto šumperáku z pokútne zohnaných tehál sa začali stavať domy s nádychom dovtedy nepoznaného Západu, čo sa prejavovalo napríklad pseudomanzardovými strechami. No samotné dispozičné riešenie bolo z hľadiska moderného bývania veľmi tristné a nedostačujúce.

Štúdio SOA architekti si však dokázalo s touto východiskovou situáciou hravo poradiť a obliecť dom do výstredného, ale nerušivého kabáta. Pôvodný dom mal mnoho nedostatkov. Ten najväčší spočíval v nešťastnom pokuse o využitie terénneho rozdielu pozemku. Podlažie v uličnej úrovni s malými oknami mizlo v teréne vyššie položenej záhrady. Vstupná časť domu tak pripomínala skôr nedostatočne osvetlený suterén.

Ešte horšie na tom bola samotná záhrada za domom, ktorá bola zle prístupná a vplyvom výškovej nadväznosti na terén sa len ťažko zapájala do obytnej časti na prvom poschodí. Ani so samotnými interiérmi to nebolo bohvieaké slávne. Hlavné obytné miestnosti boli síce orientované na slnko, ale do ulice.

Vnútorná dispozícia zodpovedala deleniu domu do samostatných bytov na jednotlivých podlažiach so spoločným vstupom. Pocit z vnútorného priestoru určovala aj jeho nízka svetlá výška (2,5 m). Skrátka, nefungovalo tu príliš mnoho vecí.

Zložité stavebné úpravy

Architekti Ondřej Píhrt a Pavel Směták z ateliéru SOA architekti sa rozhodli, že celý dom najprv treba zjednotiť do jedného celku. Stredobodom sa preto stalo schodisko, s ktorým sa pre panelové stropy nedalo pohnúť. Všetko sa tak muselo odvíjať od jeho polohy v rámci objektu.

Ďalším rozhodnutím bolo, že prízemiu pripadne len servisná funkcia. Zásadnou novinkou však bolo prelomené okno do zväčšenej vstupnej haly, vďaka čomu je tu maximum denného svetla. Na halu nadväzujú technické miestnosti so šatňou a voľne prechádzajú do domáceho fitnes v rozšírenej časti domu. Prístavba zabieha hlbšie pod terén a v úrovni záhrady ju kryje pobytová terasa. Okrem posilňovne tu nájdeme aj saunu.

Na prvom poschodí bol vytvorený prepojený obytný priestor, pričom dôležitým prvkom sa stali priehľady cez celé podlažie a optické zapojenie záhrady, ktorá tak konečne získala adekvátne využitie. Aby sa tak stalo, boli potrebné zložité stavebné úpravy, vybúranie a výškový posun podlahy.

Zväčšila sa tak svetlá výška miestnosti a celé podlažie sa vďaka tomu výškovo rozohralo. Obývačka je navyše spojená so záhradou i fyzicky rozmerným posuvným oknom.

Dedičstvo deväťdesiatok

Posledné podlažie vyhradili spálňam, ktoré sprístupňuje malá ochodza okolo schodiska. Hlavnú rodičovskú spálňu oddeľuje vlastná predsieň so šatňou a kúpeľňou. Pôvodne plánovaná samostatná pracovňa sa behom stavby premenila na ďalšiu detskú izbu.

S dedičstvom deväťdesiatok sa obaja architekti vyhrali pri riešení exteriéru. „Členenie domu vychádza práve z jednotného sklonu pôvodných „manzárd“. Zavesený fasádny obklad z vláknocementových dosiek prechádza aj do rovín striech.

Abstrahovanou formu podporujú aj predsadené dubové okná kombinované s bezrámovým zasklením, ktoré opticky nadväzujú na odkvapovú hranu strechy. Smerom do záhrady obklad strechy integruje výsuvnú markízu, ktorá dokáže kryť celú plochu terasy,“ vysvetľujú Píhrt so Smětákom, ako poňali nový vzhľad domu.

Malá záhrada nakoniec stačila uspokojiť všetky požiadavky na súčasné využitie. Jej kompozícia vychádzala aj z pohľadov z interiéru domu. Napriek náročným zmenám zostala napokon jej dominantou stará urastená čerešňa, ktorá dala názov celej realizácii – Cherry Tree House.