Gemer, zabudnutý kraj s históriou, ukrýva architektonické skvosty

Hneď ako sme v Pukanci vylisovali zlatistú Kráľovskú leánku, ešte v typickom jesennom počasí sme vyrazili spolu s manželkou Milicou na východ Slovenska do kraja, v ktorom nás čakalo veľa prekvapení a zážitkov.

Na Gemeri sme si naprávali resty v poznaní krajiny i evanjelickej cirkvi s jednoduchými kostolíkmi, ale aj andrášiovskej šľachtickej kultúry. Po predchádzajúcom Liptove to teraz malo byť niečo iné. Trochu exotické, neznáme a možno „maďarónske“, ktoré posúvalo cestu do minulosti.

Bolo to správne rozhodnutie, pretože sme tieto kraje vôbec nepoznali a my, Slováci, sme sa dali v období pandémie na turistiku. V minulých desaťročiach sme prešli takmer celý svet: Kapské mesto, Santiago de Chile, Tokio, Atlantu, Charlottesville alebo New York, no Gemer nepoznáme.

V čase koronakrízy sme turisticky obsadili Slovensko a začali spoznávať jeho krásu, dejiny, atmosféru i kultúrne hodnoty. Ako architekt a evanjelik sa rád pozerám na históriu aj z duchovného hľadiska a v jej architektúre hľadám súvislosti so súčasnosťou.

Gemer a Malohont

Podobné zážitky ako z Liptova sme si sľubovali aj pri poznávaní pre nás trochu záhadného a neznámeho Gemera a Malohontu. Vyrazili sme cez Lučenec do Betliara a Štítnika. Ubytovanie sme objednali bez problémov aj napriek tomu, že v poslednom období boli izby v Betliari cez víkendy vypredané. Hotelier si pochvaľoval nárast prenocovaní v lete.

V roku 2020 sa zlatistý jesenný čas oneskoril a v septembri iba bojazlivo začínal a trval až do decembra. Gemer a Malohont, tieto dve čiastočne aj tak trochu maďarské župy, som poznal len po Rimavskú Sobotu, kde sa celá tá krása krajiny a kultúra zo západu na východ mení. Gemer bola v histórii bohatá župa so železnou rudou a minerálmi, ktoré ťažili a predávali najmä Andrášiovci.

Tí vždy inklinovali viac k Maďarsku a predovšetkým k Budapešti. Bola to „nóbl“ internacionálna rodina a v uhorskej vláde zastávali vysoké vládne posty, ku ktorým sa vypracovali cez významné vojenské úspechy. Všetko zmenil Trianon a potom socializmus.

Surovinové zdroje v zemi zostali a ich ťažba sa v socializme dokonca rozšírila. Aj krásne andrášiovské stavby šťastne prežili Slovenský štát i vojnu. Socializmus od päťdesiatych rokov 20. storočia však ničil a nahlodával krajinu, ktorá mala v zemi ešte minerálne bohatstvá, železnú rudu i magnezit.

Ich ťažba sa časom prestala vyplácať a krajina sa dostávala do súčasnej devastácie. Zmenila sa skladba obyvateľstva a hladové doliny už len ťažko prežívajú. V Gemeri je minimum nových investícií a s nimi súvisiacich stavebných aktivít.

Obdiv niekdajšej postmoderny

Náš projekčný ústav (ŠPUO – Štátny projektový ústav obchodu, pozn. aut.) bol vlastne dosť výnimočný. Už v 80. rokoch minulého storočia pôsobil trochu poloprofesionálne ako súkromný podnik Ivana Matušíka, ktorého náplňou bol projekt Kamenného námestia v Bratislave.

Naše brnianske riaditeľstvo však bolo celoštátne a muselo podnikať aj smerom na východ. Preto hľadalo projekčné možnosti a malo dobré vzťahy aj s Rimavskou Sobotou. Brnianski námestníci mali na Slovensku cveng a do Malohontu chodili nadväzovať kontakty. V zariadení okresného výboru strany ich hostili a pri večeri hrávali prvotriedne cigánske kapely.

Domáci okresní a stranícki „papaláši“ si návštevy z Brna vážili a vždy im pripravili pohostenie a nejaké zákazky. Tak sa aj náš projektový ústav určité obdobie venoval tomuto mestu a zdalo sa, že je v ňom veľký priestor na projekciu. Chceli sme nadviazať na monarchistickú slávu bývalého hlavného mesta Gemerskej župy, Rimavskej Soboty.

Obdivovali sme miestne veľkolepé župné domy, školy a vily. Pripadali sme si ako v inom štáte, v malej Pešti. My, mladí postmodernisti, sme mesto obdivovali. Asi dva roky sme tam chodili merať a konzultovať historické jadro. Spracovali sme štúdie rekonštrukcie a hľadali miesta na výstavbu Prioru.

Rimavská Sobota bola pre nás učebnica eklektizmu. Dúfali sme, že sa začne realizovať rekonštrukcia zachovanej časti mesta, pretože polovica už padla za obeť buldozérom a bola zastavaná panelákmi. Postupne sme zistili, že v rekonštruovanom starom meste nebude mať kto bývať, všetci vtedy túžili po socialistickej moderne a nie po opravovaní starých domov.

Stranícki funkcionári si stavali moderné vily i chaty pri jazerách na Kurinci a na Teplom vrchu. My sme dva roky merali historické centrum, nakreslili štúdie a naprojektovali rekonštrukciu historického secesného hotela Tatra, bývalej Reduty, ktorá stojí na čele námestia. Potom prišla spoločenská zmena a s privatizáciou po roku 1990 bolo zrazu všetko inak.

Odvtedy som v Rimavskej Sobote a ani v Gemeri nebol. Hotel Tatra a aj vznešené župné domy určite zrekonštruoval nejaký domáci podnikateľ. O to väčšia bola teraz moja túžba vidieť naše diela v Rimavskej Sobote a potom najmä pravý Gemer od Rimavskej Soboty na východ.

Odštartoval nás Matej Korvín

Naši partneri nás vtedy povodili po okolí. Najďalej sme zašli až po dedinku Gemer, po ktorej je pomenovaná celá Gemerská župa. Aj teraz sme odštartovali z tejto dedinky a symbolicky od bronzovej sochy kráľa Mateja Korvína, ktorá stojí v parku pri kostole. Sochár Barnabás Holló ju vytvoril začiatkom 20. storočia a pripomína pobyt Mateja Korvína v obci. Je zaujímavá aj tým, že je to jediná socha, ktorá zobrazuje panovníka s pracovným nástrojom v strednej Európe.

Pokračovali sme v ceste až do Betliara, kde sme mali rezervované ubytovanie v slušnom malom rodinnom hoteli. Samozrejme, navštívili sme andrášiovské architektonické šperky. Kaštieľ v Betliari i záhrada a park sú nádherné a plné exponátov.

Boli sme až hore pri hrade Krásna Hôrka. Jeho rekonštrukciu viedol domáci kunsthistorik, ktorý nerozoznal Berniniho bustu pápeža Pavla V. Tá aj s certifikátmi dnes patrí k hlavným exponátom Gettyho múzea v Los Angeles a spomenutý kunsthistorik dal teraz prednosť lukratívnejšiemu manažovaniu firmy v Bratislave…

Ale naspäť k Andrášimu, ktorý zanechal úbohému Gemeru aj galériu. Andrášiovské mauzóleum v Krásnohorskom Podhradí je najdôstojnejší náhrobník na celom Slovensku. Je to architektonický skvost mníchovského architekta Richarda Berndla, ktorý Slováci príliš nevyťahujú. Len pripomeniem, že andrášiovské pamiatky prežili vojnu vďaka maďarskému pôvodu majiteľov.

Štítnik

Naše stretnutie s pravým, dnes aspoň trochu historickým Gemerom, sa udialo poobede na námestí v Štítniku. Tento klasický priestor historického námestia s evanjelickým kostolom v gotickom slohu zo 14. a 15. storočia na južnom konci okupovali desiatky počerných školákov. Boli to rómske deti, ktoré v tejto komunite prevládali a oživovali námestie.

Postupne prichádzali autobusy a deti rozvážali do osád. Námestie za polhodinu osirelo. Aj tie minimálne a úbohé obchody po obvode námestia, ako záložne či univerzálne miniobchodíky, sa zatvárali. Zdá sa, že v meste spoločenský život neexistuje a komunitný je minimálny. Na námestí sme sa navečerali v jednoduchej pizzerii oblepenej západnými hviezdami pop biznisu. Boli sme v nej jediní hostia.

Ochtiná

Cestou sme si z auta na poobedie vytelefonovali návštevy dvoch evanjelických kostolov v Ochtinej a v Koceľovciach. Ležia blízko seba v hornom Gemeri. V Ochtinej nás privítal diakon s podrobným výkladom. Na základoch románskej stavby bol vybudovaný súčasný kostol. Po roku 1330 ho vymaľovali freskovou technikou talianski majstri, ktorých k nám priviedol šľachtický rod Bebekovcov, výjavmi z Biblie.

Maľby však boli tak ako v iných kostoloch počas reformácie pretreté bielou farbou, vďaka čomu sa zachovali do dnešných čias. Aj sondy na iných neodkrytých stenách potvrdzujú existenciu ďalších vzácnych fresiek. Odkrytá je len časť z nich a čakajú na reštaurovanie. Podobne je to všade v gemerských kostoloch.

Jednoduchí veriaci totiž v stredoveku nevedeli čítať, takže Sväté písmo sa šírilo obrázkami. Reformácia prišla do Gemera s nemeckými podnikateľmi rýchlo už v roku 1524. Niečo podobné sme zažili na Sicílii, kde sú kostoly vyzdobené nádhernými mozaikami so starozákonnými biblickými témami, ktoré pre kresťanov vykladali v mozaikách porazení arabskí remeselníci. Tak je to v Cefalù, Monreale a v iných sicílskych mestečkách.

Lutherovo učenie bolo o slove

Nové reformované Lutherovo učenie bolo čisté. Nepotrebovalo pestré vymyslené obrázky z Biblie, evanjelici sa venovali hlavne kázaniu slova. Väčšina kostolov v Gemeri bola a je aj doteraz evanjelická. V stredoveku bola zásada, že v koho veril šľachtic, tomu bol vysvätený aj kostol a toho vzývali i poddaní.

V Gemeri neprebehla protireformácia ako v iných mestách a regiónoch Uhorska. V mojom rodnom Pukanci i v banských mestách boli kostoly hneď po reformácii najprv asi 100 rokov evanjelické. Všetci obyvatelia, často Nemci, boli 100 % evanjelici. Potom prišla tvrdá habsburská protireformácia a v Pukanci nemali evanjelici 80 rokov ani kostol.

Až za Jozefa II. sa situácia koncom 18. storočia tolerančným patentom postupne normalizovala a začali sa stavať drevené tolerančné kostoly. V Gemeri zostali evanjelické kostoly evanjelickými so zatretými maľbami bielou vápennou omietkou. Do evanjelických kostolov v Gemeri osadili farári v 17. storočí barokové kazateľnice a náhrobné kamene.

Ďalšie systematické odhaľovanie fresiek sa však dodnes nekonalo. Vo väčšine kostolov sa urobili sondy, ktoré dokazujú existenciu ďalších malieb. Rekonštrukcia gemerských kostolov by stála desiatky miliónov. Žiaľ, naša pamiatková ochrana nemá prostriedky na záchranu a nemala ani odborníkov, ale ani chuť na obnovu malieb.

Koceľovce a opäť Štítnik

Z Ochtinej sme sa ohlásili v susedných Koceľovciach. Tam je nová, mladá farárka. Koceľovský gotický kostol je zaujímavý svojou siluetou, pričom veža je v úrovni prízemia štvorcového pôdorysu, vo vyššej polohe prechádza do tvaru osemuholníka a je ukončená secesnou plechovou helmicou. Steny kostola sú pokryté najväčším množstvom fresiek.

Tu vidno, aké silné bolo Lutherovo učenie v Gemeri. My sme prišli do Gemera trochu narýchlo. Ohlasovali sme sa len cez telefón, takže sme niektorých farárov nezastihli, lebo boli na cestách a poniektorí aj mimo republiky. Termín návštevy kostola v Štítniku sme dostali od novej farárky na piatu hodinu.

Aj táto pani farárka bola nová a zdá sa, že aj schopná utiahnuť farnosť. Pochvaľovala si zvýšenie záujmu o Gemer a maľby. Samozrejme, milodarmi sme prispeli na rekonštrukciu kostolov. Interiér kostola nás šokoval svojimi katedrálnymi proporciami s viacerými interiérovými galériami a náhrobnými kameňmi.

Štítnik bol v histórii významným centrom a rodinným chrámom Bebekovcov a Štítnikovcov, preto tu stojí monumentálny gotický kostol s ich bustami, galériami, lóžami a lavicami.

Šivetická rotunda

Zaujímavým a výnimočným objektom je rotunda v Šiveticiach, ktorú sme si išli pozrieť ráno. Pretože sme mali informácie, že je pre rekonštrukciu zatvorená, vybrali sme sa obzrieť, ako je osadená v krajine.

Aké bolo naše prekvapenie, keď sme na mieste objavili známych reštaurátorov z mojej bývalej Vysokej školy výtvarných umení v Bratislave. Boli to žiaci docenta Vladimíra Plekanca, podľa ktorého knihy Italianizmy v stredovekej nástennej maľbe sme sa posúvali po Gemeri.

Vráťme sa však späť k Rotunde sv. Margity Antiochijskej v Šiveticiach. Pochádza z 13. storočia a s vnútorným priemerom 11 metrov je najväčšou románskou rotundou svojho druhu na Slovensku i v celej strednej Európe. Je nádherne umiestnená na pahorku, kde sa tiahne aj dedinský cintorín. Bola prestavaná v gotickom období, keď v nej pribudli maľby.

Cez jelšavskú hladovú dolinu a chátrajúce magnezitové bane sme pokračovali do Chyžného, do jediného katolíckeho kostola z navštívených kostolov. Obehol som celú dedinu, kým som zohnal kostolníčku, aby sme sa dostali do jedného z najpôvabnejších stredovekých kostolíkov v Gemeri.

Už z diaľky vidno jeho východný murovaný štít a masívny múr so zastrešenými bránkami obklopujúci areál kostola s cintorínom. Kostol Zvestovania Panny Márie bol postavený v druhej polovici 13. storočia ako jednoloďový so štvorcovým presbytériom a s pristavanou sakristiou. Vnútri sa nachádza oltár, ktorého jedna časť je z dielne majstra Pavla z Levoče.

Horný Gemer poskytuje aj veľa chátrajúcich banských objektov z minulých storočí, napr. tu možno navštíviť ťažnú vežu Etelka a iné objekty z magnezitových baní. Obohatením nám bola návšteva so sprievodom prvej slovenskej školy v Revúcej.

Zaujímavým prvkom súčasného urbanizmu Gemera sú rómske osady. V Gemeri sa ľudia snažia nepredať staré domy v chátrajúcich mestečkách rómskym obyvateľom, pretože by to znamenalo príchod obrovských rómskych rodín. Takže Rómovia bývajú v osadách po obvode miest. Zdá sa, že je ich z roka na rok viac a možno aj úbohejších.

Naspäť cez Muráň

Domov sme sa vracali cez Muráň. Z Muránskej Dlhej Lúky pochádzajú svatovci nášho mladšieho syna a pán farár z Legionárskej ulice aj jeho brat, dramaturg SND a spisovateľ Ondrej Majling. Muráň s hradom, s Prednou Horou, planinou i lúkami je samostatná kapitola na naše poznávanie a cestu na Spiš v budúcom roku.

Cesta na coburgovskú Prednú Horu bola v roku 2020 zastavená po zimnej havárii. Pri Hnúšti v Malohonte je ešte jedna skupina maľovaných kostolov. Začali sme v Rimavskom Brezove, kde sa nachádza evanjelický kostol, dvojloďová gotická stavba s pravouhlým ukončením presbytéria a s predstavanou vežou z druhej polovice 13. storočia.

V 14. storočí bolo presbytérium zaklenuté krížovou klenbou a doplnené o fresky z dielne majstra ochtinského presbytéria. Pokračovali sme v Kyjaticiach, kde sa nachádza evanjelický kostol, jednoloďová románsko-gotická stavba s pravouhlým ukončením presbytéria a s predstavanou vežou z prelomu 13. a 14. storočia.

Ide o veľmi dobre zachovanú stredovekú stavbu s renesančným interiérom. Na prelome 14. a 15. storočia kostol získal hodnotnú freskovú výmaľbu. Pokračovali sme do vnútrozemia, kde stojí krajinársky nádherne osadený mimoriadne krásny kostolík v Kraskove. Spolu s cintorínom nad dedinou tvoria nádhernú a nezabudnuteľnú siluetu.

Do interiéru posledného kostolíka v Rimavskej Bani sme sa už nedostali, pretože farár bol v zahraničí. Tu skončil náš evanjelický Malohont a v daždi sme sa večer vrátili domov do Bratislavy. Nakoniec sme nestihli navštíviť Rimavskú Sobotu, na ktorú som sa tešil.

Chcel som si v nej pozrieť impozantné župné domy európskych a budapeštianskych architektov a eklektickej školy. Asi si už nerezervujem izbu v zrekonštruovanom Hoteli Tatra na námestí, ktorý som pred tridsiatimi rokmi projektoval – zdá sa, že je zrušený.

Italianizmy – náš bedeker po Gemeri

Ako som už spomenul, našu gemerskú cestu sme začali po preštudovaní knihy Italianizmy v stredovekej nástennej maľbe s kresbami a popismi malieb v kostolíkoch v Gemeri. Do regiónu sme išli s vedomím, že kolega a priateľ zo školy, reštaurátor doc. Vlado Plekanec, reštauroval alebo rekonštruoval množstvá fresiek, ktoré publikoval v uvedenej knihe.

Postupne sme však zisťovali, že to nie je možné. Tých kresieb a fresiek ja také množstvo, že ich rekonštrukcia potrvá desaťročia. Vlado s kolegom architektom Tomášom Haviarom najmä upozornili a zdokumentovali množstvo vzácnych umeleckých diel, ktoré sú odhalené v románskych a gotických kostolíkoch po celom Gemeri – je ich celkovo 23.

Plekanec približuje 11 dôležitých interiérov. Nástenné maľby boli do roku 1907 zatreté bielym vápnom a odhalili ich maďarskí kunsthistorici. Kvalita a zachovanie malieb sú rôzne. Nie je možné preukázať, ktorý konkrétny maliar maľoval daný kostol. Myslím, že momentálne nastal čas, aby sa tieto maľby kunsthistoricky spracovali.

Takú galériu stredovekých malieb nemáme nikde na Slovensku. V našom mladom, skôr katolíckom slovenskom štáte, sa o evanjelické kostolíky vôbec nestaráme. Rekonštrukcie už presahujú evanjelický cirkevný obzor a pokladnicu cirkvi. Pri pohľade na mapu obchodov so stavebnými materiálmi zistíte, že v Gemeri nie sú obchody so stavebným materiálom, čo znamená, že sa tu nestavia a ani minimálne nerekonštruuje.

Myslím si, že aj aktivita „Gotickej cesty“ je nedostatočná. Dlho potrvá, kým náš štát pochopí, aké hodnoty vlastne zdedil. Po návrate z Gemera sme poslali gemerským farárom i knižnici päť obsiahlych kníh v anglickom jazyku o slovenských gotických cirkevných areáloch.

Kniha u nás vyšla pred desiatimi rokmi. Nedostali sme za ne ani poďakovanie. Sú v nich publikované aj niektoré spomedzi tých, ktoré popisujeme v tejto reportáži. Gemer je výstraha evanjelickej cirkvi a aj celej spoločnosti za úpadok tohto v minulosti významného regiónu.

Článok bol publikovaný v časopise ASB 5/2021.