Bývalý bunker nahradili Večné loviská pre zosnulých domácich miláčikov

Hodinu jazdy autom severne od Prahy je medzi obrovskými lánmi repky ukrytý malý ostrovček divočiny. Pred kombajnami a sadzačkami ho uchránili vojaci, ktorí tu v 90. rokoch vybudovali areál protivzdušnej obrany Drnov. V jednom z bunkrov sa investor rozhodol vybudovať krematórium pre domácich miláčikov s poetickým názvom Večné loviská.

„Na prvý pohľad vás táto krajina očarí svojou divokosťou. Kríky a stromy do seba prerastajú a zápasia o miesto a svetlo. Hľadali sme riešenie, ktoré by túto jedinečnú atmosféru nepoškodilo, a inšpiráciou pre nás bola samotná príroda,“ hovorí o začiatku projektu architekt Petr Hájek.

Dieru, kde krajinu jazvili dva zívajúce otvory po vjazde do bunkra, „zahojili“ zrkadlovou stenou. Zrkadlo na výšku presahuje 6 metrov a na dĺžku má vyše 11 metrov. Jeho plocha je zložená zo 6 000 drobných šesťuholníkových „flitrov“, každý s priemerom 12,6 cm a stranou dlhou 6,4 cm. Zrkadielka sú vyrobené z pokovovaného polykarbonátu a ručne nalepené na murovanú stenu. Jediným náročným detailom sú skryté dvere.

Za zrkadlom

Prevádzka krematória je umiestnená v podzemných priestoroch bunkra. Všetky pôvodné konštrukcie boli využité a búracie práce sa obmedzili len na prerazenie nových otvorov. Do očistených priestorov boli vymurované steny, ktoré rozčlenili dispozíciu na potrebné miestnosti. Bočným vstupom v betónovej stene sa vchádza do prijímacej haly s drevenou lavicou.

Presklenými dverami vidieť do kancelárie. Z haly sa vstupuje do predsália k miestu poslednej rozlúčky. Je to jednoduchá štvorcová miestnosť s drevenými dverami. Technické zázemie a pece majú samostatný vstup a sú skryté v útrobách domu mimo pohľadu návštevníkov.

Použité materiály sú lacné a nenáročné. Na vnútorné a vonkajšie výmurovky sú použité omietané betónové tvárnice. Presvetľovacia šachta je uzavretá polykarbonátovým svetlíkom. Lavice sú vyrobené z drevených fošní, nábytok, dvere a drobný mobiliár z preglejky. Steny sú vybielené vápenným náterom.

Pohľad do spomienky

Strohý až sparťansky zariadený interiér si však stále zachováva vľúdny výraz. Komorné čisté priestory umožňujú smútiacim sústrediť sa na to najdôležitejšie. „Keď prichádzajú do krematória a poslednýkrát sa spolu vidia v zrkadle, tak sa v skutočnosti nevidia v prítomnosti, ale hľadia na svoj odraz v minulosti,“ hovorí Petr Hájek.

Môže za to rýchlosť svetla. Hoci to ľudské oko nepostrehne, obraz v zrkadle už v skutočnosti neexistuje. Zrkadlo je samo osebe v krajine mystické. Odráža a vťahuje do seba všetko okolo. „Každé zrkadielko je natočené mierne inak, vďaka čomu sa obraz akoby chveje. Máte pocit, že prichádzate k tekutej stene. Je to surrealistický zážitok. Nedá sa opísať. Musí sa zažiť.“