Základná škola v Bratislave-Prievoze

Bolo to obdobie, keď sa v našej architektúre veľa experimentovalo. Liaty a vákuo­vaný betón v bytovej výstavbe, rozličné panelové technológie, úpravy povrchov, medzi ktorými spomeňme napríklad sklenenú mozaiku na Farmaceutickej fakulte v Bratislave. V školskej výstavbe sa v tomto období objavili prvé pavilónové školy, átriová škola Rudolfa Miňovského na bývalej Thälmanovej ulici v Bratislave, Karfíkova škola vo Vistre-kolónii atď.

Medzi tieto experimenty patrila i 23-triedna všeobecnovzdelávacia škola v Prievoze od Mariána Marcinku. Predstavuje odklon od dovtedy po­užívaného systému monobloku. Namiesto členenia do viacpodlažnej konštrukcie rieši prevádzku v jedno- a dvojposchodovom bloku, namiesto úzkych a dlhých obdĺžnikových tried prináša triedy štvorcové, ktoré sú dvojstranne osvetlené a vybavené ľahkým, prestaviteľným a farebným nábytkom.

Aplikuje tu nielen u nás nové architektonicko-prevádzkové princípy, ale aj nové didaktické, psychologické, fyziologické a hygienické prvky. Triedy majú modul 7,5 × 7,5 a trakt, v ktorom sú situované, je prepojený štyrmi krčkami so schodiskom, s traktom, v ktorom sú šatne a vedenie školy. Projekt školy je z roku 1958 a realizácia bola ukončená v roku 1961. Škola dodnes funguje bez zásadnejších zmien v jej usporiadaní.

Marián Marcinka (1932) – je rodák z Mestečka pri Leopoldove. Architektúru vyštudoval v Bratislave (1951 – 1957). Pracoval na Stavoprojekte Bratislava (1957 – 1959), v Ústave pre vývoj a projektovanie školských stavieb v Bratislave (1961 – 1968), bol členom Združenia projektových ateliérov pri ZSA. V rokoch 1969 – 1983 pôsobil v ŠPTU Bratislava, v Projektovom ústave kultúry (1983 – 1993) a od roku 1993 je v slobodnom povolaní. V roku 2005 mu udelilo Prezídium SAS Cenu Emila Belluša za celoživotné dielo.

K jeho najdôležitejším dielam patria okrem spomínanej základnej školy areál internátov bývalej Vysokej školy dopravnej v Žiline (1973), viaceré objekty v areáli SAV v Bratislave (70. – 80. roky), Výskumný ústav papiera a celulózy a Výskumný ústav drevársky na Patrónke (1980 – 1982), rekonštrukcia a dostavba Divadla J. G. Tajovského vo Zvolene (1994) a rekonštrukcia Grasalkovičovho paláca na sídlo prezidenta SR (1979 – 1996). Okrem toho je autorom veľkého množstva štúdií a projektov najmä v oblasti školstva a kultúry, mnohých súťaží vrátane medzinárodných. Spolu s V. Karfíkom a S. Karfíkovou je spoluautorom publikácie Nové smery vo výstavbe škôl (SFVU, 1963). Žije v Bratislave.

prof. Štefan Šlachta
Foto: Dano Veselský