Zelená architektúra: desatoro

Neberme to ako božie prikázania, normalizácia architektúre nesvedčí. No zamyslime sa nad tým, ako naše stavby ovplyvňujú životné prostredie. Sú s ním v súlade alebo ho ničia? Naznačíme tu desať prístupov, ako to robiť lepšie...

Čo je to zelená architektúra? Názory aj názvy sa rôznia a menia – dnes je populárna trvalo udržateľná architektúra. Presadil sa aj pomerne presný termín architektúra priateľská k prostrediu, teda s úvahami o vzťahu architektúry a životného prostredia.

Biokompatibilná architektúra zasa dáva do popredia vzťah architektúry a človeka, no stretávame sa aj s holistickým prístupom (a na druhej strane tiež s dôrazom na čiastkové problémy, napríklad energetickú úspornosť architektúry, redukciu emisií CO₂ či využitie solárnej energie).

Ako teda vnímať zelenú architektúru? Všetky uvedené prístupy majú niečo do seba – jednotiacim prvkom však je, že ide o architektúru, ktorá zohľadňuje prostredie. Či už fyzické (prírodu, klímu, jestvujúcu zástavbu), alebo historické, kultúrne atď. A v neposlednom rade i sociálne a ekonomické. V prvom rade však zelená architektúra pozerá na urbanistický kontext – od neho, od rozmiestnenia funkcií a od riešenia dopravy závisí podstatná časť vplyvov našich aktivít na prostredie.

1. Zelený urbanizmus
Bývanie v samostatne stojacom rodinnom dome a útek z mesta bližšie k prírode je ideál, po ktorom mnohí túžime. No vďaka tomu nám na okraji miest namiesto rekreačného a poľnohospodárskeho zázemia vzniká amorfná sídelná kaša a dopravný systém, postavený zvyčajne na dochádzke osobným autom. A systém kolabuje. Riešení je niekoľko. V prvom rade treba zatraktívniť prostredie miest, aby sme z nich nemuseli utekať. Doplniť zeleň, bývanie v bytových domoch kvalitatívne priblížiť individuálnej výstavbe, ponúknuť bývanie v rodinných domoch v kompaktnej štruktúre, humanizovať prostredie tlmením dopravy, ponúknuť sociálne kvality.

Pre tých, čo dajú prednosť predmestiam či vidieku, treba ponúknuť efektívnejšie formy zástavby, väčšiu kompaktnosť sídiel na zachovanie pešej dostupnosti, pravidelne potrebné služby v dosahu, dostupnú hromadnú dopravu k centrám osídlenia (a prípadne obmedzenie každodennej dochádzky do práce – „teleworking“ je už reálnou alternatívou). Príkladom zeleného prístupu sú štvrte ako Solarcity (Linz), Vauban (Freiburg) či Kronsberg (Hannover).

2. Vzťah k prírode, klíme
Reakcia architektúry na prírodu môže byť prvoplánová: stavba príliš nevytŕča, nechá vo svojom okolí na pohľad nedotknutú zeleň, ponechá namiesto asfaltu a betónu vodopriepustné spevnené plochy – najzreteľnejšie je to pri menej viditeľnej podzemnej architektúre.

Menej nápadné sú úvahy o tom, či v danej lokalite z hľadiska ochrany prírody vôbec stavať. A ak áno, ako minimalizovať rušenie okolia počas výstavby, počas prevádzky budovy i po jej ukončení (hovoríme tomu manažment životného cyklu).

Architektúra z hľadiska klímy – to nie je len ochrana pred nepriaznivými vplyvmi, ale napríklad aj využite slnečnej energie. Architektúra reaguje na klímu svojou otvorenosťou či uzavretosťou, podľa klimatických vlastností navrhujeme vlastnosti obvodového plášťa budov i obslužnej techniky a klíma určuje tiež zmysluplnosť a využitie niektorých priestorov – najmä medzipriestorov na pomedzí interiéru a exteriéru (na príjemné vonkajšie posedenie nám vo Fínsku poslúži preslnená zimná záhrada, v Taliansku zatienené átrium).

3. Zohľadnenie miestnych tradícií, architektúra ako ekosystém
Tradícia nesúvisí priamo s ochranou životného prostredia, skôr s ochranou identity, genia loci a sociokultúrnych hodnôt. Tradičný prístup je však často aj prístupom ohľaduplným k prostrediu, skúsenosť generácií pomáhala a pomáha pri voľbe vhodného staveniska aj pri optimalizácii konštrukcie a voľbe materiálov.

Príroda nás inšpiruje tým, že jej systémy sú dlhodobo udržateľné a pomerne stabilné. Pre prírodné ekosystémy je typický uzavretý cyklický priebeh materiálových tokov – výstupy na jeho konci sa stávajú vstupmi na začiatku (iste si zo školy pamätáte obrázky kolobehu živín).

Pre dnešné „ľudské“ systémy (vrátane sídelných) je typický otvorený lineárny priebeh – na počiatku (na vstupe) čerpáme suroviny v prírode, na výstupe do nej vraciame nepoužiteľný odpad. Netreba veľa predstavivosti na pochopenie faktu, že takéto fungovanie je dlhodobo neudržateľné a ak chceme, aby naša civilizácia prežila, musíme sa priblížiť tomu „prírodnému“ prístupu. Menej prvoplánovou inšpiráciou je aj ekologická stabilita ako dynamická rovnováha systému – ak v našich sídlach či stavbách navrhneme riešenia s istou redundanciou funkčnosti a vzájomnou zastupiteľnosťou prvkov.

4. Materiály ohľaduplné k prostrediu
Environmentálne priaznivé stavebné materiály sú ďalším typickým prístupom zelenej architektúry. Uprednostňujeme materiály z obnoviteľných zdrojov (drevo v lese nám dorastie, ak ho rozumne ťažíme) alebo zo zdrojov hojne dostupných, energeticky nenáročné, recyklované (napríklad celulózovú izoláciu) a recyklovateľné (tu je podmienkou jednoduchá oddeliteľnosť rôznych zložiek konštrukcie), materiály ktoré nepoškodzujú prostredie pri výrobe a ťažbe surovín, výstavbe, prevádzke či likvidácii. Ďalej materiály z miestnych zdrojov (dopravná náročnosť je jedným z hlavných negatívnych vplyvov výstavby na životné prostredie) a v neposlednom rade materiály bez nepriaznivých vplyvov na zdravie a pohodu človeka.

Čoraz častejšie sa stretávame s alternatívnymi materiálmi v tradičnej rovine (nepálená hlina, slamené bloky, priame uplatnenie zelene v architektúre) i v rovine high-tech riešení (transparentné a vákuové izolácie, selektívne a adaptívne zasklenia, aerogély, priehľadný betón, aktívne omietky). A vieme tiež spočítať, aké environmentálne vplyvy bude mať použitie toho-ktorého materiálu (alebo technológie), ako ovplyvní bilanciu skleníkových plynov a kedy sa nám investovaná energia vráti.

5. Šetrenie energie v prevádzke stavieb
Energetická úspornosť je dnes najpopulárnejšou témou zelenej architektúry. Iste aj preto, že nie je len o ekologickosti, ale dotýka sa priamo našich peňaženiek. Nízkoenergetické domy sú optimálnym riešením, dôležitá je však čoraz lepšia kvalita bežnej výstavby – dom, ktorý dnes ledva spĺňa normu, by bol pred štvrťstoročím ukážkovou úspornou stavbou.

Pasívne domy s 80-percentnou úsporou energie na prevádzku sú v niektorých krajinách už celkom bežné, každý rok pribúdajú experimentálne nulové domy a štáty podporujú znižovanie energetickej náročnosti výstavby – v segmente, ktorý reprezentuje zhruba tretinu spotreby energie, je potenciál úspor skutočne veľký.

Nízkoenergetické domy sú aktuálnou témou dneška, uznesenie európskeho parlamentu hovorí o zavedení štandardu pasívneho domu ako povinného pre verejné stavby (od roku 2011), teplotechnické normy sa neustále sprísňujú.

6. Alternatívne zdroje energie
Aj úsporná stavba potrebuje energiu zvonka – ak jej nie je veľa, vieme ju pokryť z obnoviteľných zdrojov. Napríklad zo slnka môžeme priamo na budove získať dve tretiny spotreby nízkoenergetického domu (ale len desatinu spotreby bežnej stavby). No aj pri obyčajných domoch sa investícia do alternatívy môže oplatiť, napríklad tepelné čerpadlo zníži spotrebu energie na kúrenie a ohrev vody zhruba o tri štvrtiny.

Solárne systémy fungujú zadarmo (pravda, počiatočná finančná i energetická investícia nie je zanedbateľná), dva-tri kolektory pokryjú v lete potrebu energie na ohrev vody pre bežnú rodinu a sú už domy, ktoré vďaka fotovoltickým článkom vyrobia viac energie, než jej spotrebujú.

Teplo z vetracieho vzduchu či splaškovej vody môžeme tiež využiť – buď ako zdroj úspor v rekuperačnom systéme, alebo na zlepšenie účinnosti tepelného čerpadla. Vo vetracích systémoch možno tiež zužitkovať teplo (či v lete chlad) zeminy.

7. Life-cycle manažment
Podčiarknime skutočnosť, že pri zodpovednom prístupe k výstavbe a k architektúre sa staráme nielen o obdobie, keď produkt (v našom prípade stavbu) užívame, ale aj o to, čo tomuto užívaniu predchádzalo, a aj o to, čo bude po ňom nasledovať. Posudzovanie zabudovanej energie či skrytých rizík pri premene na odpad je samozrejmou súčasťou zeleného prístupu. Dôraz na trvanlivosť a nenáročnosť pri údržbe nám prispieva nielen k zníženiu záťaže prostredia, ale aj k ekonomickým úsporám – a práve posúdenie celkových nákladov počas životnosti stavby môže presvedčiť o výhodnosti náročnejších či kvalitnejších riešení.

8. Prispôsobenie potrebám
Vytváranie kvalitného prostredia podľa potrieb užívateľov je ďalšou paradigmou zelenej architektúry. Ľudia často sami nedokážu identifikovať svoje potreby, a tak vidíme zbytočne veľké domy, z ktorých sa obýva len pár izieb. Alebo rodinné domy bez priameho kontaktu so záhradou, o nič lepšie než panelákový byt. Ešte horšie sú mestské ulice navrhované nie pre ľudí, ale pre autá. Už sa nad tým takmer nik nepozastavuje, ale ľuďom to prekáža, v hĺbke duše túžia po inom prostredí a reagujú útekom – zo zlého domu či bytu na chatu alebo do záhradky, zo zlého mesta na predmestie – aj za cenu závislosti od auta, aj za cenu každodenného martýria v dopravných zápchach. Útek teda nie je šťastným riešením. To, čo by pomohlo, je uvedomenie si skutočných potrieb. Úlohou projektantov je tieto potreby identifikovať, a to aj v situácii, keď si ich ani klient neuvedomuje alebo im neprikladá dostatočnú váhu, a podriadiť tomu riešenie prostredia (bytu, domu, ulice, štvrte…).

Prispôsobivosť zmeneným potrebám znie tiež samozrejme – ale v realite sa s možnou zmenou funkcie či fungovania príliš nepočíta. A mohli by sme pritom hovoriť o tzv. reckylovateľnosti na architektonickej či urbanistickej úrovni. Úspešné príklady revitalizovaných priemyselných území a areálov z Tampere, Porúria, londýnskych dokov či rotterdamského prístavu hovoria za seba. Zaujímavé sú aj revitalizované obytné súbory, ktoré si zachovávajú charakter a osobitosť. Práve tá historická zakotvenosť je (popri ekologickej výhodnosti) dôvodom na uprednostnenie rekonštrukcie pre demoláciou a novou výstavbou.

9. Zeleň a architektúra
Dva pojmy, ktoré by nemali byť protikladné. V programových riešeniach vidíme spätosť architektúry s prírodným prostredím, zeleň sa však môže stávať úplne jej súčasťou – dom môže rešpektovať a „obrásť“ strom, zeleň môže doslova obrásť dom. Niekedy živá zeleň naozaj tvorí ­architektúru, bežným riešením sú však skôr drobné počiny – popínavá zeleň na fasáde či zatrávnená strecha. Najmä zelené strechy získavajú popularitu, oživujú stavbu a zlepšujú komfort v nej. Popri intenzívnych vegetačných strechách s rekreačným využitím čoraz častejšie vidíme extenzívne zelené strechy nenáročné na údržbu.

Dôsledným krokom v tomto smere je podzemná architektúra – podriaďuje sa prostrediu, prírodné prvky dominujú jej výrazu.

10. Kombinovanie princípov
Nemá veľký zmysel vybrať si nejaké čiastkové riešenie, uplatniť ho vytrhnuté z kontextu a zahrnúť potom prívlastok eko do reklamných sloganov v realitnej kancelárii. Isteže, netreba z toho robiť tortu à la psíček a mačička, no práve synergický efekt súčasne pôsobiacich opatrení môže aj architektonickú hodnotu posunúť na kvalitatívne vyššiu úroveň.

Záver
Uviedli sme tu jeden z možných súborov paradigiem zelenej architektúry. Možno nie všetky – nevenovali sme sa tu kultúrno-historickej udržateľnosti, sociálnym aspektom a ani analýze efektívnosti. Verím však, že ako úvod k podrobnejším úvahám (napríklad o energetickej úspornosti či solárnej architektúre) dobre poslúžia.

Mali by podnietiť k úvahám o vzťahu našich aktivít k prostrediu – ako architekti máme väčší vplyv než väčšina ľudí na to, ako naše stavby ovplyvnia prírodu, klímu či nás samotných. No zároveň máme za to aj väčšiu zodpovednosť. Nezatvárajme preto oči pred environmentálnymi problémami a myslime na slová pripisované jednému indiánskemu náčelníkovi: „Túto zem sme nezdedili od našich predkov, máme ju požičanú od našich detí…“

Ing. arch. Henrich Pifko, PhD.
Foto: autor

Autor je predsedom Inštitútu pre energeticky pasívne domy (IEPD) a pedagógom na Fakulte architektúry STU v Bratislave.

Viac informácií o zelenej architektúre: OZ ArTUR (architektúra pre trvalo udržateľný rozvoj) – www.ozartur.sk.
Viac informácií o pasívnych domoch: OZ iEPD (Inštitút pre energeticky pasívne domy) – www.iepd.sk