Zelené princípy stavieb minulosti

Ak sa pohybujete na Facebooku, Twitteri či nebodaj 9gagu, určite ste sa už stretli s „trojuholníkom pravdy“. Mohli ste ho vidieť v mnohých podobách, pre študentov je najznámejší: dostatok spánku, sociálny život a dobre známky. Pre rodičov: uprataný domov, šťastné deti a mentálne zdravie. Alebo o jedle: zdravé, chutné a lacné. Háčikom je, že z týchto troch možností si vždy môžete vybrať iba dve.

Dôvodom, prečo sa tieto trojuholníky stali takými populárnymi, je, že sú vtipné a pravdivé zároveň. Existuje aj serióznejšia verzia, napríklad v projektovom manažérstve, zvaná projektový trojuholník alebo produktový trojimperatív. Ako to súvisí s ekológiu či architektúrou? Nazdávam sa, že v súčasnosti ide o výber iných dvoch možností, než to bolo kedysi, a to prispieva ku klimatickej kríze

Kedysi sa to inak nedalo

Napriek tomu, že „green movement” vznikol až v 20. storočí, princípy, ktoré dnes nazývame udržateľnými, sa využívali už v dávno predtým. Samozrejme, hovoríme o dávnych časoch predtým, než boli autá, elektrina, atómové elektrárne či plast. O časoch, keď ešte neboli vymyslené spôsoby, ako robiť veci „neudržateľne“.

V súčasnosti sme si zvykli spoliehať sa na technológie a materiály, ktoré prišli s postupnou evolúciou. Vtedy sa viac používali lokálne materiály a využívali obnoviteľné zdroje, ako slnko na osvetlenie, architektonické prvky na prúdenie vzduchu či pohyb vody na chladenie priestoru.

Môžeš mať iba dve

Na internetových fórach ľudia obdivujú napríklad pyramídy či renesančnú architektúru a krčia nosom nad tou modernou. „Prečo už nedokážeme postaviť niečo také krásne, ako bol Notre Dame, alebo impozantné ako Čínsky múr? Vo všetkých ostatných oblastiach sme urobili veľký pokrok, tak prečo sa súčasná architektúra zdá horšia?“

Keď sa k tomu pridá ešte argument, že súčasná architektúra je silnou záťažou pre životné prostredie, začína to vyzerať, akoby bola situácia v stavebníctve v minulosti vo všetkom lepšia. Odpoveď z časti spočíva v našom trojuholníku pravdy. V dizajne a architektúre sú vlastnosti, z ktorých si vyberáme, „dobre, rýchlo a lacno“. Vo všeobecnosti si v súčasnosti najčastejšie vyberáme rýchlosť a nízku cenu. Kvalitu, krásu a impozantnosť nechávame na poslednom mieste.

„Dobre“ tiež môže znamenať ekologicky zodpovedne. Aj tento aspekt sa často nachádza nízko na rebríčku priorít projektov. Podľa mnohých impozantných stavieb, ktoré sa nám dodnes zachovali, môžeme usúdiť, že najmenej dôležitou stranou v minulosti bolo „lacno“. A keďže „neekologické“ ešte viac-menej nebolo vymyslené, zdá sa, že sa máme z minulosti čo učiť.

Demokracia a rovnosť

Prečo už teda nestaviame také veľkolepé stavby, ako napríklad Taj Mahal alebo Čínsky múr? Prečo si znova a znova vyberáme lacnejšie materiály a stavebné postupy aj napriek ich negatívnemu dosahu na naše životné prostredie? Jedným z dôvodov je zmena sociálnej štruktúry. V dobách faraónov, cisárov a iných panovníkov zadávanie projektov vyzeralo inak ako v dnešnej demokracii.

Šáhdžahán, ktorý stojí za stavbou Taj Mahalu, si na jeho realizáciu za 22 rokov (rýchlo) objednal 22-tisíc pracovníkov, ktorí boli viac-menej otrokmi (lacno) a zapísal sa tak do histórie ako staviteľ jednej z najúžasnejších stavieb na svete (dobre).

Dodržiavanie základných ľudských práv je možno aspekt, ktorý na prvý pohľad nemá súvislosť s kvalitou alebo veľkoleposťou architektúry. Pravdou však je, že mnoho obdivovaných stavieb z našej minulosti bolo postavených na úkor tisícok otrokov alebo veľmi slabo platených pracovníkov.

Zrušením otroctva sa nám stavba akéhokoľvek objektu výrazne predražila, a tak s cenou hore išla dolu kvalita, impozantnosť alebo v súčasnosti ekológia. Mnohé z techník, ktoré sú síce ekologicky zodpovedné, sú však časovo alebo finančne veľmi náročné. Ak sa na to pozeráme takto, dáva zmysel, že architektúra súčasnosti v porovnaní s minulosťou môže niekedy pôsobiť chudobnejšie

Nie je všetko stratené

Netreba sa báť, tento článok sa nezmení na boj za zmenu režimu či odňatie ľudských práv. Je však prínosné pochopiť niektoré súvislosti predtým, ako sa pozrieme na aspekty z minulosti, ktorými sa môžeme inšpirovať.

Možno sa tak v budúcnosti priblížime tomu, aby sme nemuseli obetovať celkovo ani jednu stranu z trojuholníka pravdy, ale radšej na každej urobili malý ústupok. Poďme sa teda pozrieť na stavebné princípy, ktoré by boli realizovateľné aj v súčasnosti a ktoré majú potenciál rovnako vyvažovať všetky aspekty – aj lacno, aj rýchlo, aj dobre.

Lokálnosť

Veľkou záťažou pre naše prostredie je emisia plynov. Transport materiálov na miesto stavby je preto nežiaduci. Inšpiráciou z minulosti nám môže byť vernakulárna architektúra. Označujú sa ňou stavby, ktoré sú postavené pomocou materiálov svojej oblasti a svojej doby, čo ich nielen robí veľmi ekologickými, ale aj jedinečnými.

Dala by sa nazvať aj ľudovou architektúrou, pretože jej ďalšou črtou je aj to, že nebola dizajnovaná trénovanými architektmi, ale postavená svojpomocne obyvateľmi oblasti. Z tohto dôvodu odráža kultúru danej doby a je silno kontextuálna.

Výborným príkladom sú napríklad jurty v Uzbekistane, prenosné ľahké konštrukcie kruhového pôdorysu pokryté kožami alebo plsťou z ulovených zvierat. Tak ako tento typ stavby reaguje na nomádsky spôsob života v oblasti, hlinená mešita na Bali zase reaguje na hojnosť kvalitnej pôdy v oblasti. Na Slovensku môžeme hovoriť najmä o zrubových domoch, aké možno vidieť v Čičmanoch alebo iných skanzenoch.

Fyzika verzus technológie

K pohodliu v našich príbytkoch rozhodne veľkou časťou prispieva kontrola teploty prostredia. Bez vykurovacích jednotiek či klimatizácie si už ťažko vieme náš život predstaviť. Ako sa naši predkovia vyrovnávali s vysokými alebo, naopak, nízkymi teplotami? V časoch bez elektriny išlo väčšinou o využívanie vody a vzduchu v kombinácii s fyzikálnymi poznatkami.

V Indii napríklad používali jali, čo v preklade znamená sieť. Ide o mriežku vyrezávanú do kameňa v ornamentálnom geometrickom, organickom alebo kaligrafickom vzore. Tento architektonický prvok poskytuje tieň a zároveň využíva medzierky v dizajne, ktoré prúdenie vzduchu urýchľujú, a tak efektívnejšie pomáhajú chladeniu priestoru.

Starovekí Rimania vo svojich stavbách pridávali peristyl, štvorcový alebo obdĺžnikový vnútorný dvor lemovaný zastrešeným stĺporadím. Vnútorná plocha bola často pokrytá zeleňou a boli tam osadené viaceré fontány. Prúdiaca voda fontán ochladzovala vzduch odparovaním vody, čo je princíp, ktorému rozumeli už starovekí Egypťania. Do okien vešali mokré tŕstie alebo tkaniny.

Prúdenie vody využívali aj Peržania, ktorí chladenie posunuli na ďalšiu úroveň, keď sa naučili v púšti uchovávať ľad po celý rok. Na tento účel skonštruovali yakhchal (jamu s ľadom). Ľad buď v zime priviezli z hôr, alebo ho vytvorili privádzaním vody pomocou quanat, systému na transport vody podzemným akvaduktom. Voda potom zamrzla a vytvorila prírodnú chladničku a zásobáreň ľadu.

Až 12 hodín uchované teplo

Ďalším výborným princípom, ktorý pomáha temperovať prostredie interiéru, je využívanie akumulačnej schopnosti materiálov, najmä hliny. Celé mesto Ad Ben Haddou v Maroku je postavené z lepeníc, nakladaných stien z hliny, slamy a niekedy aj štrku.

Táto zmes, dôkladne premiešaná kopytami dobytka, sa najprv nakladala do žiadanej výšky steny, potom nechala rok až dva schnúť a až potom bola osekaná do finálnej podoby. Tento princíp sa dá dosiahnuť nielen pridávaním, ale aj odoberaním.

Hĺbenie do zeme bežne používame aj na Slovensku na získanie stálej teploty v našich pivniciach, no vedeli ste, že existujú aj celé také mestá, ako napríklad Petra v Jordánsku alebo Mada‘in Saleh v Saudskej Arábii? Aj u nás máme skalné obydlia, a to vytesané do tufu v Lišove či v Brhlovciach.

Na záver

Nehovorím, že by sme mali ísť späť, ale môžeme sa inšpirovať. Samozrejme, dôvodom, prečo sa tieto princípy dnes už neimplementujú, je, že boli náročné na prácu, a teda aj financie. Na trojuholníku si vyberáme stranu lacnosti a rýchlosti na úkor udržateľnosti a je jasné prečo.

Otázkou ostáva, ako presvedčiť spoločnosť o tom, že úplne vynechať jednu stranu trojuholníka je neudržateľné. „Obetuj z každého trochu“ nemá taký šmrnc, ako „vyber si dve“, ale je to jedna z ciest, ktorá by nám mohla pomôcť na ceste k vyriešeniu klimatickej krízy.

Rebeka Zacková

Článok bol uverejnený v časopise ASB 11-12/2021