Žigmund Vavrín-Wertheimer: Mestský dom v Čadci

Žigmund Wertheimer patril k veľmi činorodým a vyťaženým architektom – rovnako projektoval a zabezpečoval realizáciu vlastných stavieb, ale aj stavieb iných kolegov. Jeho meno rezonuje tiež pri výstavbe Žilinskej neologickej synagógy od nemeckého architekta Petra Behrensa. Svedkom tejto skutočnosti sú fotografie v albume z Wertheimerovej pozostalosti aj fotografia kupoly počas procesu torkrétovania betónu.

Wertheimerove aktivity siahali na Kysuce, Oravu aj Liptov. Ťažiskovo projektoval priemyselné budovy (Žilinská súkenná továreň, závod Nižná a pod.), nevyhýbal sa však ani iným typologickým druhom ako vily či nájomné domy. Aktívne sa zúčastňoval verejných anonymných či vyzvaných súťaží. V pozostalosti sa nachádzajú zmienky na vyzvanú súťaž na školu niekde v okolí Žiliny a skice v niekoľkých variantoch na kultúrny dom a jasle pre Slovenu (autorstvo na tento kultúrny dom sa dnes pripisuje architektovi Čapkovi). V anonymnej súťaži na letisko v Ruzyni v Prahe získal Wertheimerov návrh s heslom Červený štvorec z roku 1933 II. miesto, pričom I. cenu v tejto súťaži neudelili.

Mestský dom v Čadci

Z Wertheimerových diel vychádza z hľadiska lokálneho významu aj objemu ako najzaujímavejší Mestský dom v Čadci z roku 1937. Bezprostredne pred výstavbou tohto rozsiahleho komplexu autor spracoval v roku 1936 regulačný plán námestia, kde mal Mestský dom stáť. Na to obdobie ide o veľký komplex átriového typu, na ktorom sa už na fasádach pôsobivo premieta oficiálna architektúra. Autor tu umiestnil celý rad funkcií, ako sú pošta, telegrafický úrad, kartografický úrad, mestský úrad, cukráreň, krčmu, prechodné ubytovanie. Jednotlivé funkcie a aj rozličné výšky miestností sa premietajú na fasáde vo výške a tvare okien. Ide o istú interpretáciu modernej radnice – s vežou, hodinami a balkónom na 1. poschodí, to všetko komponované v osi dominujúceho rizalitu na fasáde.

Budova, umiestnená v miernom svahu, má 3 podlažia a sedlovú strechu, pričom jej tvar kopíruje parcelu. Nástup do budovy s hlavným vchodom v klasicizujúcom duchu akcentuje celý charakter budovy, najmä však čelná fasáda,  čím upozorňuje na svoju dôležitosť. Ústredný rizalit s plochou strechou delia pilastre na 5 častí, tie na prízemí prechádzajú do stĺpov. V strede nad vstupom v časti pod hodinami sa nachádza balkón – prvok vlastný oficiálnym budovám. Budova a jej architektúra je prekvapením v urbanizme aj v provinčnom charaktere mesta Čadca. Napriek jej súčasnej ošarpanosti sa na budove nerealizovali nové stavebné úpravy, vonkajšia hmota architektúry ostala takmer nedotknutá.

Expresívny výraz vstupnej časti architektúry pripomína budovu Finančných úradov v Žiline od M. M. Scheera z toho istého obdobia. Funkcionalistické koncepty v miestnej architektúre rezonovali najmä v tvorbe tohto autota, ktorému sa prisudzuje aj kľúčový vplyv na ďalších kolegov a architektov v medzivojnovej Žiline, medzi inými aj na Wertheimera. Z tohto dôvodu je teda celkom pravdepodobné, že práve Finančné úrady boli pre Wert­heimerovu architektúru Mestského domu veľkou inšpiráciou.

Pôvodný projekt žilinského hotela a kaviarne Astória v centre mesta vyšiel tiež z Wertheimerovej kancelárie. Išlo o výrazne funkcionalistický koncept hotela s jednoduchým, ale ťažiskovým skoseným rohom, ktorý prechádzal tam, kde bol vstup do kaviarne, v parteri, do štvrťkruhového pôdorysu. Dnes však po zásahu necitlivého investora budova stratila pôvab aj genius loci.

Otvorené dielo

Vo Wertheimerovej tvorbe, rovnako ako u mnohých architektov tohto obdobia, najprv prevládali historizujúce dekoratívne a ornamentálne vplyvy inšpirované Budapešťou. V podstate však stelesňovali národný štýl prvého Československa. Príkladom môže byť vila v centre Žiliny a nájomný pavlačový dom na Kalinčiakovej ulici, ktorý svojím charakterom takisto spadá do tohto obdobia. Hoci hmota domu a profilácia fasády sa už zjednodušuje, dekoratívne pôsobí stále rohový prvok – akási vežička. Fasádu zdobia rímsy a v plochách, ktoré spájajú okenné otvory, sa nachádza neomietané murivo. To bol tiež prvok príznačný pre ornamentálnu architektúru 20. rokov 20. storočia.

Historizujúce vplyvy sa postupne redukovali až vytrácali, autor prechádza k zjednodušovaniu tvarov a väčšej čistote výrazu. Ďalšie diela sa postupne niesli v duchu funkcio­nalizmu. Tu sú príkladom vily na Veľkej Okružnej, dve na ulici A. Kmeťa alebo nájomný dom na Masarykovej ulici 4. Vila na Veľkej Okružnej má v záhradnej časti navrhnutú elegantnú terasu na stĺpoch (dnes je, bohužiaľ, upravená a zasklená).

Wertheimerove vily majú spoločné používanie rizalitov, odčlenenie schodiskovej hmoty a združovanie okien. Nájomný dom na Masarykovej ulici, v ktorom predpokladáme, že Wertheimer býval, mal tiež projekčnú kanceláriu a dnes presne v tomto duchu aj slúži. Dá sa teda predpokladať, že budova prešla mnohými zásahmi zvnútra, avšak jej fasáda ostala v zásade neporušená. Ide o centrálnu kompozíciu, kde dominuje na prvom poschodí arkier – z neho je na obe strany prístup na dva balkóny. Strop arkiera slúži ako podlaha balkóna na druhom podlaží.

Wertheimerove dielo nemôžeme ani zďaleka považovať za uzavreté a prebádané. To prispieva k pocitu istej nesúrodosti z jeho architektúry. Celkom iste sa však tomuto architektovi nedá uprieť významný, vyše štvrťstoročný podiel na budovaní Žiliny a jej okolia či rozhodujúci podiel na vytvorení dominanty centra Čadce.

Žigmund Vavrín-Wertheimer sa narodil v Malej Divinke pri Žiline v auguste 1896. Do Žiliny sa Wertheimerovci presťahovali v roku 1906. Výkazy zo Štátnej reálnej školy v Žiline uvádzajú, že mladý Žigmund študoval na škole v rokoch 1910 až 1915. Roky vysokoškolského štúdia aj prvé roky praxe – 1915 až 1927 – sú vo Wertheimerovej biografii neznámou časťou. Isté je, že na niektorej európskej univerzite dosiahol vyššie technické vzdelanie a používal titul inžinier. V Žiline pôsobil Wertheimer ako samostatný architekt a staviteľ od roku 1927. Koncom roku 1936 sa oženil a takmer celú vojnovú dobu prežil s manželkou v Žiline. Napriek tomu, že musel v roku 1941 zrušiť svoju kanceláriu ako židovský podnik, dostal počas trvania Slovenského štátu výnimku na projektovanie (na výkresoch z tohto obdobia sa normálne uvádza jeho meno). Projektoval s architektom Šestákom, ktorý sa stal aj správcom jeho vlastného domu. Zmenené priezvisko Vavrín začal používať už počas II. svetovej vojny. Posledná správa hovorí, že Žigmund Vavrín podával ešte v roku 1953 daňové priznanie, ďalšie roky jeho života, dátum a miesto jeho úmrtia však predstavujú veľkú neznámu.

Ing. arch. Irena Dorotjaková
Foto: Dano veselský, archív autorky
Zdroje: Štátny archív Žilina; pozostalosť Ž. Vavrína-Wertheimer; Okresný archív Čadca

Autorka sa venuje projektovaniu a publicistike v oblasti architektúry, interiéru a dizajnu.