Zlatý závoj nad Louvrom

Dve sály, každá s rozlohou vyše dvetisíc štvorcových metrov, vzniknú zastrešením Cour Visconti, dvora, ktorý sa nachádza v južnom krídle paláca. Ten sa datuje až do polovice 19. storočia, keď podľa projektu architektov Louisa Viscontiho a Hectora Lefuela vznikol tzv. Nový Louvre. Prízemie bude patriť dielam islamského umenia z obdobia od 7. do 10. storočia, podzemie zas združí diela z obdobia od 11. do 19. storočia a k tomu vzácnu zbierku kobercov.

„Cour Visconti nebude zakrytý, v skutočnosti bude stále viditeľný,“ vysvetľujú autori hlavnú myšlienku návrhu. Nádvorie chcú zahaliť tzv. Dúhovým mrakom, ktorý by mal prepúšťať dostatok svetla a zároveň pred jeho nadbytkom, najmä v letných mesiacoch, chrániť všetky diela tak, aby sa nepoškodili. Ľudia v múzeu tak budú môcť pozorovať okolité fasády. Na dolnej úrovni poskytnú návštevníkom pohľad na „mrak“ priezory v podlahe. Obe úrovne zostanú motívom skleneného závoja zjednotené. Akýmsi odrazom horného mraku bude podlaha podzemného podlažia, ktorá bude pokrytá črepinami zo zlatistého skla.

Dve nové výstavné sály rozhodne nebudú zastrčené. Návštevník ich nájde medzi Monou Lisou, Milétskou Venušou a Samotráckou Niké. Vnútorná koncepcia sál je voľná; priestorom sa tiahne podlhovastá nízka stena, ktorá delí priestor, ale neuzatvára ho. Stena mení svoju úroveň, ale najčastejšie sa pohybuje približne vo výške stola tak, aby oči návštevníka mohli blúdiť po priestore. Zároveň slúži ako informačný panel alebo ako projekčné plátno. Takisto pomáha návštevníkom orientovať sa v priestore a vedie ich expozíciou podľa zámeru kurátorov.

Výstavba nových sál nie je udalosťou len pre priaznivcov umenia. Je tiež – alebo možno predovšetkým – politickým činom. Zámer vybudovať taký priestor oznámil prezident Francúzska Jacques Chirac už po útokoch v septembri 2001. Nový priestor na zbierku islamského umenia, ktorej veľkosť môže Louvre porovnávať napríklad s Metropolitným múzeom, má pomôcť posilniť vzťahy medzi západnou a islamskou kultúrou. Časť nákladov preto hradí štát, časť samotná galéria a veľké percento – celých 17 mil. eur, najväčší dar od súkromníka v histórii Francúzska – pochádza z rúk princa Alwaleeda Bina Talala Bina Abdulaziza Al Sauda zo Saudskej Arábie.

To, že sa u našich západných susedov politika často snúbi s architektúrou, už dávno vieme. Pomníky prezidentov od Mitterandovej knižnice po Veľkú archu zdobia celý Paríž. Aj samotný Louvre už zažil svoj veľký deň. Architekt Ieoh Ming Pej v osemdesiatych rokoch minulého storočia riadil rekonštrukciu galérie na tzv. Veľký Louvre (adjektíva evidentne milujú), pri ktorej vznikla i slávna Pyramída, ktorá slúži ako vstup. Keď však netrpí estetika, niet sa na čo sťažovať. A môžeme si byť istí, že pri príležitosti uvidieť viac než tritisíc exponátov, ktoré sa vyše dvadsať rokov nevystavovali rozhodne trpieť nebude.