Zrkadlo je hladinou Styxu

Zatiaľ, čo 19. a ešte prvá polovica 20. storočia (u nás aj druhá polovica) si mysleli, že  pomníky a pamätníky sprítomňujú minulosť, naše súčasné monumenty ukazujú na celkom odlišné vnímanie času, ku ktorého premene prispeli najmä dve zásadné myšlienkové diela Prednášky k fenomenológii vnútorného časového vedomia Edmunda Husserla a Bytie a čas Martina Heideggera. Nie je na mieste ani tá najkratšia exkurzia do tém premien vnímania času z hľadiska recepcie týchto dvoch podstatných diel, takže nemá cenu hovoriť o pamätníku v Liberci v svetle Husserlovej retencie času alebo temporálnej štruktúry ľudskej existencie Martina Heideggera, aj keď sa ako autor iba neľahko zriekam tohto pokušenia. S rovnako neľahkým srdcom sa zriekam zapájať do súvislostí výklad „ontológie zrkadiel“ z jednej poviedky Jorgeho Luise Borgese.

Musím si tu celkom primitívne vystačiť s konštatovaním, že pomníky 19. a 20. storočia vypovedajú o historizme ako o markantnom ryse najmä 19. storočia a že sú plodom najvplyvnejšej historiografickej koncepcie 19. storočia, čiže monumentálneho diela Johanna Gustava Droysena Historik, a že naše poňatie času je natoľko odlišné ako od „dlhého“ 19. storočia a „krátkeho“ 20. storočia. Braudelovsky a hobsbawmovsky povedané, že vztyčovať čokoľvek iné ako abstraktnú formu, je absurdné, čo je, bohužiaľ príklad krajne nepodareného pražského pamätníka od Olbrama Zoubka. Čas je nezobraziteľný, podľa známeho Augustínova výroku o ňom vieme, keď o ňom nepremýšľame, ale len čo o ňom začneme dumať, úplne sa vymyká nášmu spytovaniu. Dvojlomnosť prežitkovosti a neuchopiteľnosti súvisí s časom a so zrkadlami ako so zvláštnym spôsobom zobrazenia.

Zrkadlenie totiž zároveň je a nie je zobrazenie. A táto otázka je podstatná pre koncepciu pamätníka v Liberci. Nie je v tom zmysle, že v zrkadle sa nám ukazuje kvázi realita sama bez sprostredkujúcej sily zobrazenia. Na druhej strane je zrkadlo do istej miery obrazom, pracujúcim napríklad s perspektívou. Napovedá tomu aj notoricky známy Pavlov výrok z Nového zákona, že teraz vidíme ako v zrkadle, ale potom uzrieme tvárou v tvár (1 Kor 13,12). Dvojlomnosť sprostredkovania„priamej“ reality dodáva zrkadlu delirantný ráz. Je to, čo sa odráža v zrkadle, odrazená skutočnosť alebo je to optický klam, pretože zrkadlo samo o sebe je výplodom jedného z najúspešnejších odvetví fyziky v novoveku? Nie je obraz v zrkadle iba prešmyčkou latinského speculum – zrkadlo a speculatio – skúmanie? Nevkladáme do zrkadla niečo, čo „iba“ skúmame, ale čo tam v skutočnosti nie je? Aj tak by sa zďaleka dala dosvedčovať jazyková príbuznosť zrkadla a skúmania, ak uvážime racionalizmus starého Ríma.

Dvojlomnosť či skôr mnoholomnosť zrkadla tým nekončí, pretože stačí pripomenúť pokus z oblasti etnológie, pri ktorom príslušníci natívnych kultúr nedokázali vôbec nič uzrieť v zrkadle, respektíve neboli schopní v zrkadle interpretovať to, čo tam videli. Na základe antropologických výskumov, napríklad Luciena Lévyho-Bruhla a radu ďalších tak môžeme spoznať, že „natívci“ v zrkadle vlastne nič nevidia. Čo by tam vlastne mali vidieť, keď neprešli ani veľmi zjednodušene školskou skratkou lekciami z fyziky? A to je ďalšou rovinou spochybenia zrkadla, ktoré nie je samozrejmým optickým prostriedkom k „zrkadleniu“ reality, ale je bytostne artefaktom, aj keď sa na prvý pohľad zdá byť takmer naturfaktom. Veď predsa nezrkadlí iba zrkadlo, ale aj vo vodnej hladine vidíme stromy, ktoré sa v opačnom optickom garde skláňajú nie nad nami, ale zo dna vodných hlbín. Je takmer nemožné, čo len v tej najjednoduchšej skratke, ktorá je v tomto rozsahu skôr skratom, priblížiť problematiku zrkadla. Až mám takmer podozrenie, či autori Petr Janda, Jakub Našinec, Aleš Kubalík a Josef Kocián vôbec tušili, na aký tenký ľad vstupujú, keď si vzali zrkadlo za tému pamätníka. Tomu by napovedal nápis, ale o tom až v kritickom dodatku, ktorý ukáže, že autori celkom nedocenili tému, do ktorej sa pustili. Navyše ak nie je témou dnes už našťastie vzdialená ideológia, ale samotné zrkadlo.

A to je bohužiaľ ďalšia vlastnosť zrkadla, ktorú nemožno nespomenúť, ak má človek byť trochu v práve kritizovať pamätník. Zrkadlo je totiž bytostne sebazrkadľujúce, autoreflexívne, pretože to, čo sa v ňom odráža, nie je jeho okolie, ale ono samo. Inými slovami v skutočnosti nevidíme v zrkadle okolité stromy v parku, ktoré tvoria štafáž majestátu zrkadla, ale vidíme zrkadlo na druhú, zrkadlo umocnené samo sebou. Ak sa vzťahuje mýtus o Narcisovi na niečo z nášho života, potom je to na zrkadlo. Zrkadlo je totiž optickým Narcisom, respektíve niečím oveľa viac. Narcis totiž hľadal svoj obraz na vetrom zvrásnenej vodnej hladine, ale zrkadlo hľadá podobu samého seba v sebe samom. Narcis pozorujúci seba samého v sebe samom. Nepoznám nič hermetickejšie v sebe uzatvorené, než je zrkadlo. Ak je niečo celkovo nielen iba dokonalou, ale priamo absolútnou tautológiou, potom je to zrkadlo. Z toho takmer logicky priezračne vyplýva, že zrkadlo okrem seba nemôže zrkadliť nič iné. A z toho bohužiaľ vyplýva, že nemôže ani na nič poukazovať, tým menej potom na udalosti, ktorých má byť pripomienkou. Nepochopenie základných vlastností zrkadla sa premietlo nielen do jeho výberu za zástupný „predmet“ pripomínania historicky mŕtvej ideológie, ale dokonca aj do spôsobu jeho začlenenia do širšieho okolia. Nápis z nehrdzavejúcej ocele „sám v sebe hľadaj, či slobodu brániš, ctíš alebo obmedzuješ“ totiž nie je čitateľný v odraze, pretože v skutočnosti odraz zrkadla nie je nič iné ako odraz seba samého. Nevidíme totiž nápis (tým menej potom stromy v parku), ale zrkadlo, ako zrkadlí samo seba v chvíli, keď zrkadlí nápis „sám v sebe hľadaj, či slobodu brániš, ctíš alebo obmedzuješ“. So zrkadlami je to totiž ťažké. A nie je nič v sebe zavinutejšieho ako zrkadlo, a teda nič menej vhodnejšieho na pripomínanie čohokoľvek mimo seba samého.

Určité ospravedlnenie je pre výber zrkadla ako prostriedku reflexe komunizmu tu však predsa len je: Zrkadlo je absolútnym povrchom a nie s malou absolútnou hĺbkou, a tak je jednou z najzáhadnejších vecí vo vesmíre. Veď Hubbelov teleskop je rovnako záhadný ako vesmír, ktorý má zobrazovať. A podobne je záhadný aj komunizmus.

Ako si mohla hŕstka sprisahancov osvojiť nadvládu nad takmer polovicou sveta, pýta sa Martin Malia vo svojej známej knihe Sovietska tragédia a jeho riešenie sovietskej otázky je takisto prekvapivé ako samotný komunizmus. Ak Malia tvrdí, v opozícii k Richardovi Pipesovi, že sovietsky režim bol pravým opakom cárskeho samoderžavia a Pipes tvrdí, že bol naopak jeho pokračovaním, potom  stojíme pred záhadou, ktorá nemôže byť prostriedkami historiografa vyriešená. Platí totiž oboje: Nie buď Malia, alebo Pipes, ale Malia aj Pipes. Zákon sporu v tomto prípade nemá miesto. K tejto reflexii, ktorá nám na zásadnú otázku neposkytne zásadnú odpoveď, je predsa len vhodné zrkadlo, ktoré nám tiež nič nehovorí, respektíve nám to povie jazykom Sfingy, totiž kladením záhadných otázok prostredníctvom mlčania, po ktorom nás čaká rozdriapanie.

Ak je totiž zrkadlo schopné zrkadliť iba samo seba, potom nie je vhodné na to, aby reflektovalo historickú udalosť, keď nie je schopné zobraziť ani svoje najbližšie okolie. Je to paradox. Zatiaľ čo pomníky a pamätníky 19. a 20. storočia boli vyjadrením optimistickej viery v historizmus – ako vedu aj ako predmet tejto vedy – a v jeho poznávaciu hodnotu, po všetkých postmoderných a iných obratoch, najmä potom po lingvistickom obrate Haydena Whitea či skeptickom „historische Vernuft“ Jörna Rüsena, môžeme v oprávnenej skepsy k poznávacím možnostiam historiografie samej ťažko veriť v to, že by pamätníky mohli čokoľvek reflektovať, tým menej potom „rakovinný charakter komunizmu“, keď to nedokáže ani historiografia. Z hľadiska dejinnej optiky je isto taký počin ušľachtilý, ale po záslužnom ČO malo nasledovať nie menej záslužné AKO. Sám neviem, ako by som tak podvojnú dejinnú skutočnosť reflektoval, keby som stál pred podobnou úlohou ako autori, ale mojim poslaním je niečo celkom iné, a preto nie je ani mojou povinnosťou sa zaoberať monumentmi inak, než že sa zaoberám ich kritikou. Nejde iba o pamätník, ale o čokoľvek, čo má akúkoľvek symbolickú hodnotu, vždy je potrebné sa zamyslieť nad širším kontextom. A teda aj nad tým, v akom stave je súčasná historiografia. Mimochodom Erich Breisach v jednej z najdiskutovanejších kníh súčasnosti, v On the Future of History: The Postmodernist Challenge and its Aftermath, iba zhŕňa to, ako premenila postmoderna charakter historiografie, ale neukazuje východiská. Dosť dobre možno ani žiadne neexistujú, podobne ako neexistuje spôsob, ako akúkoľvek historickú udalosť „uchopiť“ v jej bytostnej historicite. Tým menej je toho schopné zrkadlo, ktoré nám nielen nepripomína historický jav komunizmu, ale umožňuje nám naň zabudnúť, čo je jediný spôsob, ako naň skutočne myslieť. Zrkadlo je totiž ako hladina Styxu, dáva nám možnosť zabudnúť na veci, ktoré zabúdajú na nás.

Názov: Pamätník obetiam komunizmu
Autor: Sporadical, s.r.o.
Petr Janda, Jakub Našinec, Aleš Kubalík, Josef Kocián
Miesto: Liberec, park pri Jabloneckej ulici
Investor: Štatutárne mesto Liberec
Generálny dodávateľ: Sipral, a.s.
Kolaudácia, dokončenie stavby: 06 – 2006 / 27. 6. 2006

Michal Janata
Foto: Ester Havlová