Downtown je pre Bratislavu premárnená šanca, hovorí Marián Hlavačka z Corwinu

Líder firmy Corwin sa s nami stretol v pôsobivých priestoroch Guthausu. Prechádzka po novostavbe však priniesla zmiešané pocity. V čase, keď v hlavnom meste prakticky neexistujú voľné byty v dostavaných domoch, tento zíva prázdnotou.

Sedíme v lobby Guthausu, vášho najnovšieho projektu v Bratislave. Ten je už pol roka dostavaný, no neskolaudovaný. Čo sa stalo?

Mali sme, ako sa hovorí, „bad luck“. Prvý raz v histórii Corwinu sme zažili zlý úmysel reprezentovaný pár poslancami, ktorí sa ešte aj schovávali za občianske združenie Biely kríž. Napriek tomu, že sme projekt zásadne upravili, napríklad ho zmenšili a zlepšili aj pre okolie, aj pre rezidentov, nenašli sme spoločnú reč, ktorú inokedy vždy v každej mestskej časti nájdeme.

A pritom sme ideálny partner, lebo robíme veci navyše, ktoré od nás nikto nepýta. Všade, kam sme prišli, sme priniesli zásadnú revitalizáciu územia, dá sa povedať, že aj nový život. Ľudia, ktorí žijú v okolí našich projektov, sú radi, že v ich blízkosti tie projekty vznikli. Túto povesť sme mali, už keď sme prichádzali s projektom sem.

Paradoxne, ak by sme pokračovali s horším pôvodným projektom, na ktorý sme mali právoplatné stavebné povolenie, nikto by nás nemohol napadnúť. Takže problémy pre nás prišli práve z toho dôvodu, že sme chceli priniesť mestu lepší projekt s väčším množstvom zelene. Žiaľ, nič s tým nevieme urobiť. Je to Gaussova krivka, štatistika nepustí, tak proste nás to raz chytilo. V tomto prípade sme si to skrátka poriadne vytrpeli, ale najmä si to vytrpeli naši klienti.

Aj teraz, keď máme vydanú kolaudáciu, musím skonštatovať, že nám títo ľudia navždy zobrali časť radosti, a to im nezabudnem.  Po správoplatnení kolaudácie si asi namiesto šampanského otvoríme len perlivú minerálku. Politizácia projektu však nepomohla ani spomínaným poslancom, keďže drvivá väčšina týchto pánov v nedávnych voľbách neuspela a do zastupiteľstva sa dostali najmä tí, ktorí z developerov nerobia strašiakov.

Je toto, čo sa udialo, jeden z dôvodov, prečo ste začiatkom tohto roka ohlásili presun aktivít do zahraničia?

Čiastočne. Povoľovacie procesy a plánovanie projektov v Bratislave je, a to je všeobecne známe, extrémne náročné. A plánovať produkt pre niekoho, kto bude o byte uvažovať o 10 rokov, je predsa nezmysel. Tie časy, kým sa my dostaneme s produktom na trh, sú veľmi dlhé. Čiže toto je určite jeden z dôvodov.

Druhý dôvod je ten, že nás láka exportovať dobré meno do zahraničia. Pretože som presvedčený, že naše projekty sú svetovej kvality a zapadli by v ktoromkoľvek západoeurópskom meste. Trúfame sa presadiť a myslím, že sme dobrým reprezentantom krajiny, tak ako je aj Peter Sagan. Spoločné máme aj to, že ani jemu, ani nám krajina veľmi nepomohla.

Corwin je aktívny najmä v hlavnom meste Slovinska. V čom je Ľubľana iná ako Bratislava?

V Ľubľane určite dostaneme stavebné povolenie skôr ako v Bratislave a navyše je ďalej z hľadiska zelenej infraštruktúry. Dokonca aj ľudia tam inak myslia ako Slováci. Slovinci prirodzene separujú, prirodzene majú radi prírodu. Keď sa prejdete po krajine, vidíte, že sú národné parky aj tam, kde nie sú.

V Slovinsku sme sa vždy cítili pohodlne. Nič nás tam neruší a mohli sme tam uplatniť všetko to, čo sme sa naučili v Bratislave. Vieme im ukázať, že aj v realitách sa dá dospieť do vysokého štádia udržateľnosti. Pre nich je to dôležité, lebo cítia, že príroda je pre nich kľúčová časť národného dedičstva, národnej radosti.

To síce tvrdíme aj my Slováci, ale keď sa prejdete po slovenských lesoch, sú plné odpadkov, špeciálne po drevorubačoch. Je bežné nachádzať v lese plastové fľaše, plechovky, fľaše od vodky… A k tomu kopy servítok za každým stromom, napríklad v Tatrách. Toto sa vám v Slovinsku nestane.

No úplne zo Slovenska neodchádzate, v pláne máte postaviť Palmu, čo je podľa mnohých odborníkov veľmi odvážny krok vzhľadom na fakt, že aktuálny územný plán nedovoľuje v území inú ako výrobnú funkciu. Neľutujete tento krok?

(smiech) Nie, neľutujeme. Našťastie máme dosť iných projektov, z ktorých môžeme sanovať ten dlhý čas, čo Palma čaká. Sme na začiatku štvrtého roku, čo vlastníme Palmu, a prvý malý míľnik máme za sebou – získali sme záväzné stanovisko mesta na prvú etapu (tá hovorí len o výrobno-administratívnej funkcii, tak aby bola v súlade s existujúcim územným plánom, keďže kancelárie môžu byť súčasťou výrobných areálov – pozn. red.) a teraz čakáme na zmenu územného plánu. Samozrejme, nie so založenými rukami.

V tejto súvislosti sme posledné tri roky veľmi intenzívne rokovali aj s magistrátom, aj s mestskou časťou. Už od začiatku sme v tomto projekte volili iný spôsob komunikácie. Od začiatku sme mestu hovorili, aké máme zámery s týmto brownfieldom. Už dva týždne po tom, čo sa pozemok Palmy stal vlastníctvom Corwinu, sme mali na magistráte prvé pilotné stretnutie, kde sme im to oznámili a kde sme sa s nimi radili, akým spôsobom to chceme uchopiť. A ja verím, že to pomohlo. Že aj oni vidia, že sa to dá robiť inak.

Spomínam si na stretnutie, na ktorom boli ľudia z magistrátu užasnutí, že „wau, väčšinou nám sem pristanú už hotové štúdie, kde už je všetko nakreslené, a mesto sa už nemá k čomu vyjadriť“. V tomto sme boli priekopnícki, špeciálne pri takom veľkom areáli, že sme si to s nimi chceli odkomunikovať. Chceli sme sa s nimi podeliť o tú víziu a vypočuť si aj ich názory, ako má tá štvrť vyzerať.

No hoci neľutujeme, treba priznať, že náznaky frustrácie v tíme sú. Robíme množstvo opakujúcich sa prezentácií, pribúda množstvo subjektov, ktorí majú možnosť nazrieť do tohto projektu. Kým na začiatku to bolo 6  či 7 adries, dnes ich je 30 až 40. Palma opakovane zažíva reštarty a reštarty a reštarty a reštarty a je ťažké držať ľudí motivovaných. Nie je pre nás jednoduché byť vždy 100% usmiati, čiže tá otázka je na mieste, ale ľútosť určite nemám.

Keď ste vaše zámery komunikovali na magistráte, ako reagovali? Dávali šancu zmene územného plánu tak, aby bolo možné postaviť Palmu?

Dávali. Našťastie my sme Palmu kúpili už v čase, keď bol primátorom Matúš Vallo. Od neho aj od jeho tímu ľudí sme mali určité očakávania. Napokon, bolo to aj súčasťou plánu B. Nepamätám sa, že by reagovali: „preboha, čo ste to kúpili, z toho nikdy nič nebude!“ Naopak. Povedali, že áno, to plne vyhovuje našim plánom revitalizácie brownfieldov.

Problém je, že keďže na magistráte to boli pre nich (pre ľudí z Teamu Vallo – poznámka redakcie) úplne nové procesy a noví ľudia, tak ten štart a rozbeh trval oveľa dlhšie než sme čakali.

A ako to vidíte teraz? V akom horizonte očakávate zmenu územného plánu v tom zmysle, že budete môcť v Palme postaviť všetko, čo ste si vymysleli?

Na túto otázku sa nedá odpovedať uvedením konkrétneho dátumu ani v horizonte kvartálu, polroka a, žiaľ, ani roka. My sa snažíme dostatočne informovať, aby všetci tí, ktorí budú o tom rozhodovať, boli v pohode a komforte, že idú rozhodnúť o dobrej veci.

Dnes je Palma, trúfam si povedať, najlepšie pripravený brownfield v Bratislave na zmenu územného plánu. Máme za sebou obrovské množstvo prezentácií, predkladania dokumentov, vyriešili sme všetky otvorené otázky.

Ja v mojom tajnom sne očakávam, že niekto príde, vyberie projekt z kopy a povie: „Toto je vzorový projekt pre Bratislavu, takto to treba s nami robiť, toto je ten skutočný participatívny proces a vy ostatní sa inšpirujte.“

Čo ak počas procesu získavania stavebného povolenia nepríde k zmene územného plánu a vy nebudete môcť postaviť v Palme to, čo chcete? Budete pripravovať areál na to, aby ste doň dostali nejakú výrobnú funkciu?

Tak to by bol veľmi nepriateľský krok voči komunite a zároveň by to bolo veľmi neprirodzené pokračovanie Palmy, keby tam tá výrobná funkcia mala vzniknúť. Poviem vám otvorene. My nemáme plán B, máme len plán A. A sme o ňom natoľko hlboko presvedčení, že neviem povedať, čo by sa v takomto prípade stalo.

Palma je celá navrhnutá vizionársky. Má tam stáť napríklad aj šesťposchodová drevostavba, ktorá však prekračuje slovenskú legislatívu. Čo s tým plánujete robiť? Očakávate zmenu legislatívy?

Dva roky sme bojovali, aby sme tam mohli postaviť administratívnu drevostavbu. Napokon sa nám ju nepodarilo presadiť u hasičov, takže toto je pasé. Veríme však, že tento proces je len na začiatku a že sa nám to niekedy podarí. Okrem iného sme sa stali súčasťou pracovnej skupiny, ktorá má za cieľ zmeniť normy.

Ale ambícia stavať drevostavby nezomrela a chceme byť prví, ktorí na Slovensku postavia rezidenčnú drevostavbu. Keďže sa nám nepodarilo dostať povolenia na kancelársku drevostavbu, meníme plány a postavíme bytovú drevostavbu, a to vo výške, ktorú na Slovensku povoľujú normy

Tým úplne neupúšťame od myšlienky pilotného projektu, kde chceme ukázať ostatným, že to nie je žiadny strašiak, nikto tam nezhorí. Dnes sa však boríme s normami a jednoduchšie je niečo zakázať než povoliť stavbu z dreva, ktoré je v zahraničí bežne používaným konštrukčným materiálom aj na oveľa väčších budovách. A aj u nás sa drevo na stavbách tradične používa celé stáročia.

Pôjdeme teda paralelne dvoma cestami. Budeme povoľovať rezidenčnú drevostavbu a zároveň budeme iniciátormi zmeny noriem, aby sa možnosť drevostavieb rozšírila vo väčšom aj na kancelárie.

Vy často staviate na brownfieldoch. Tým si však prácu dosť komplikujete. Prečo to robíte?

Ja to ako komplikáciu nevnímam. Vnímam to tak, že zo škaredých káčatiek robíme princezné. Väčšina lokalít, ktoré sme kedy kupovali, boli brownfieldy.

Napríklad Blumental. Ja som roky žil na Bernolákovej, túto lokalitu mám veľmi dobre zažitú. A tak viem, že toto bola časť Mýtnej a Radlinského, kde sa nikto neprechádzal, tade sa proste nechodilo. Dnes je to absolútna zmena. Je iné stavať na zelenej lúke ako spraviť z brownfieldu kus mesta. Je to väčšia výzva a aj lepšia odmena, ak vidíte, že sa to podarilo.

Na svoje projekty si vyberáte často zahraničné štúdiá. Podľa čoho ich vyberáte a v čom vidíte rozdiel medzi zahraničným a slovenským ateliérom?

My sme firma svetovej úrovne. A firma svetovej úrovne musí v udržateľnosti pracovať so svetovou kvalitou a s ľuďmi, ktorí majú rovnakú ambíciu a rovnakú skúsenosť, aby sme vedeli s každým ďalším projektom poraziť ten predošlý. A u nás na Slovensku je veľmi málo štúdií s takýmito ambíciami a skúsenosťami. Teda ambície aj majú, no skúsenosti už menej. My však lokálne štúdiá nezavrhujeme a s viacerými spolupracujeme.

Štúdiá si vyberáme na základe našich prísnych kritérií z hľadiska udržateľnosti. Nie sú to prvoplánové mená, ktoré stavajú mrakodrapy. Jednoducho hľadáme ľudí podobného zamerania, ako sme my.. A je dôležité, aby zaznelo, že aj oni si hľadajú nás. Dochádza k takému vzájomnému auditu. Ani Gehlovci (Gehl Architects sú autormi urbanistických štúdií k projektu Palma – pozn. red.) nezoberú za svojho klienta hocikoho.

Robia nie nábor, ale výber klientov. A developerov majú vo svojom portfóliu strašne málo. Oni majú zákazky skôr od miest alebo veľkých územných celkov. Pri tom výbere logicky dochádza k akémusi testingu, že či si konkrétny architekt spojí meno s Corwinom a či si Corwin spojí meno s konkrétnym architektom.

Celému Slovensku by ekonomicky aj politicky veľmi pomohlo, keby Bratislava rástla rýchlejším tempom.

Zvažovali ste, že na niektoré svoje projekty vyhlásite súťaž?

My robíme súťaže. Aj tu sme robili súťaž, len nie oficiálnu podľa kritérií komory architektov. Vždy je nejaký výber, akurát nie formalizovaný. Nebránime sa tomu, len v real estate je dosť pomalý biznis a my sa snažíme byť rýchli.

Všetko, čo sa dá rozhodnúť dnes, rozhodneme dnes, nie zajtra. Takže aj súťaže u nás bežia rýchlo. Zatiaľ sme ani neprišli na to, čo by nám oficiálne súťaže priniesli a sme presvedčení, že kvalita našich projektov ich vynechaním nijako neutrpela.

Ako som hovoril už pri Palme, my participujeme, umožníme nahliadnuť do projektov, otvorene komunikujeme. To znamená, že žiadna z komunít o nič neprichádza. Nie je to tak, že my si niekoho vyberieme a  ostatní sa budú spoza plota pozerať, čo tam ten Corwin s tým vybratým architektom vyvádza.

A keď žijete v meste, ktoré schvaľuje extrémne pomaly, robíte skutočne všetko pre to, aby ste čas k stavebnému povoleniu skrátili. To je takisto jeden z dôvodov. Nehovoriac o tom, že viem o viacerých súťažiach, o ktorých sa po Bratislave šepkalo, kto ich vyhrá, a ten niekto ich aj naozaj vyhral.

Čiže za mňa je takáto súťaž oveľa horšia ako súkromná, kde si podľa stanovených kritérií vyberiete toho najlepšieho. No nie je to u nás uzatvorená téma, je možné, že oficiálnu súťaž urobíme a porovnáme si jej výsledky s interným výberom.

Cielene sa vyhýbate bratislavskému downtownu. Prečo?

Pretože ho nepovažujem za miesto dobré na prácu a život.

A ako vnímate rozvoj v tejto oblasti?

Úprimne? Myslím si, že je to pre Bratislavu premárnená šanca, pretože bulvár nie je bulvárom, shopping nemal byť shoppingom, stanica mala byť inde. Mrakodrapy tam byť nemali, ale miesto nich mestské bloky. Mali tam byť prízemia, nie vyvýšené prízemia. Za mňa je tam množstvo chýb. My sa v tej zóne necítime pohodlne. Ja si neviem predstaviť, že by som tam žil a pohyboval sa. Jednoducho sa tam necítim dobre.

Mala som pripravenú otázku, čo hovoríte na prvý mrakodrap a vôbec na myšlienku ťahať budovy do šialených výšok. 

Asi keď je dopyt, treba ho splniť. Jednoduchý kapitalizmus. Ak je to tak, tak proti gustu žiaden dišputát. Je síce staviteľsky úctyhodné, že sa dajú takého budovy postaviť, no ja osobne by som v mrakodrape bývať nechcel a mnoho mojich priateľov a známych hovorí to isté.

Pozrime sa ešte na novú autobusovú stanicu, ktorá je rovnako jednou z dominánt v tejto oblasti. Už pri otvorení prinášala rozporuplné reakcie. Čo na ňu hovoríte vy?

Vyjadrovať sa k svojej bývalej firme (Marián Hlavačka bol pred založením Corwinu v roku 2010 manažérom HB Reavis – pozn. red.) je komplikované, napriek tomu si myslím, že je to premárnená šanca a že ten shopping nikto nepotrebuje.

Nikto nepotrebuje ďalších 70-tisíc m² nákupných plôch. Čo sme potrebovali, bola perfektná, dobre integrovaná stanica, kde by sa ľudia cítili pohodlne. Našťastie som v čase, keď sa riešila autobusová stanica, už v HB Reavis nebol. Ako hovorím, bulvár nie je bulvár a parter nie je parter.

Ja to vnímam tak, že súkromný developer ťažko postaví perfektnú stanicu, ak z toho nič nebude mať. Nie je to skôr chyba mesta, že takúto dôležitú úlohu ponechalo v rukách súkromného developera?

Samozrejme, mesto bolo neexistentné pri navrhovaní toho projektu. A áno, keď to niekto ťahá z vlastného vrecka, žiada sa povedať, že má plné právo si to nakresliť, ako chce. To, samozrejme, nie je pravda. Závisí aj od každého jedného, akú víziu s tým mestom má.

Som si istý, že Corwin by autobusovú stanicu vyriešil inak. Dobrým príkladom je teraz súťaž v Prahe, ktorá ukázala, že sa to dá integrovať. Aj v zahraničí je veľa príkladov, ako to urobiť. Nuž ale v tom čase bolo mesto tiché a nemé a dopadlo to, ako to dopadlo.

Chceme byť prví, ktorí na Slovensku postavia rezidenčnú drevostavbu.

Už sme načrtli „preslávenú“ náročnosť povoľovania stavieb v Bratislave. Myslíte si, že časť zodpovednosti za extrémnu nedostupnosť bytov leží aj na bratislavskom magistráte?

Samozrejme. Poviem vám jeden príklad. V Berlíne sa asi pred dvoma rokmi časť zastupiteľstva rozhodla, že zastropuje výšku nájomného. Aj to presadili a rok udržiavali, až kým im to nezrušil nemecký ústavný súd, pretože sa zistilo, že sa s nájmami rozmáha čierny trh. Čiže formálne to bolo zastropované, ale v realite fungovala sivá ekonomika a veľkí investori z mesta odchádzali, respektíve zastavovali expanzie.

Reakcia nemeckého ministra na vzniknutú situáciu bola: stavať, stavať a stavať. Mám podobný názor. Bratislave by jednoznačne pomohlo, keby bolo vonku veľa stavebných povolení. Aby sme my všetci (developeri – pozn. red.) boli pod veľkým tlakom. Či a za aké peniaze to predáme. Dostupnosť je predsa zákon ponuky a dopytu. Je to veľmi jednoduché.

V tomto kontexte nie je ani rozumné konzervovať Bratislavu v jej súčasnej podobe a veľkosti. Myslím si, že by bolo fajn, keby narástla na 1 milión obyvateľov. Celému Slovensku by podľa mňa ekonomicky aj politicky veľmi pomohlo, keby Bratislava rástla rýchlejším tempom. Verím, že tento môj odkaz medzi riadkami si niekto prečíta a pochopí.

Keď bol Matúš Vallo zvolený za primátora, veľa obyvateľov mesta, ale aj ľudí „od fachu“ si od jeho vlády sľubovalo veľký posun. Napokon sa však zosypalo práve na časť povoľovania veľa kritiky. Keby ste sedeli na mieste Matúša Valla, ako by ste to riešili?

To je ťažká otázka. Riadiť firmu je omnoho jednoduchšie ako riadiť mesto. Firma totiž nie je demokracia. Je to diktát, ktorý by mal byť podporený správnou víziou. Ja mám dobrú víziu, preto si môžem dovoliť diktátorské móresy. To, samozrejme, hovorím nadnesene a s úsmevom. Tento princíp sa však určite nedá preniesť do mesta.

Dnes je po voľbách a zastupiteľstvo je takmer celé Matúšove (Team Bratislava získal 29 kresiel z celkových 45 – pozn. red.), čiže bude mať veľmi silný mandát. No on nemôže byť diktátor, musí robiť kompromisy a asi to nie je jednoduché.

Nerád by som dával nejaké odkazy, ale podľa mňa sa treba vždy pozrieť okolo seba, kto má aké procesy na starosti, aké sú priority. A keď sa priority odkonzultujú a odsúhlasia s kľúčovými stakeholdermi, potom ich treba len dosledovať. A ľudí, ktorí neposlúchajú a nedeliverujú, treba poslať preč a hľadať nových.

S magistrátom spolupracujete na výstavbe mestských nájomných bytov. Ako ste sa k tejto spolupráci dostali? Myslíte si, že je to dobrý spôsob, ako stavať nájomné byty?

Máme radi výzvy a boli sme oslovení ako firma, ktorá má dobrú komunikáciu s magistrátom. Vôbec sme netušili, čo z toho vypadne. Pilot trval 1,5 roka a bol to náročný proces. Aj sa zvyšoval hlas, aj som dostával odkazy od kolegov z iných developerských firiem, že ty si tá laboratórna myška, ty si to za nás odsedíš, a keď to budeš nastavovať, nastav to dobre. Čiže my sme boli pod tlakom aj ostatných developerov, ale aj pod tlakom magistrátu.

Boli tam veľké očakávania a my ešte stále nevieme, ako to dopadlo, pretože ak má byť výsledkom, že mesto zmení územný plán v nejakých konkrétnych lokalitách, udeje sa to až v marci 2023. Až potom budeme môcť povedať, že nejaká časť procesu je za nami.

A uvidíme, či je zvolená metodika správna a do budúcnosti udržateľná. No je to otvorená vec. Ak sa ukáže, že metodika nefunguje, že to jednej alebo druhej strane nevyhovuje, je prirodzené, že potom sa tá strana, ktorej to nevyhovuje, ozve, aby sme to nejako prehodnotili.

Som si istý, že Corwin by autobusovú stanicu vyriešil inak.

Samotnú spoluprácu sme však uvítali, lebo máme radi nové veci. Je to aj forma, ako iným ukázať, aby sa vecí nebáli. Je to cesta, ako im povedať: „Poďte si to vyskúšať a nebuďte zákulisní hráči. Spoliehate sa na bilaterálne dohody, na klasický bratislavský prístup v duchu, že my si to vybavíme sami. Prečo?

Veď keď chcete zmeniť Bratislavu, buďte otvorenejší. Všetci si sadnime za jeden stôl a povedzme, kde sú naše záujmy.“ A zlaďme sa. Nie rokovať po kaviarňach a po kútoch a spoliehať sa na starú dobrú Bratislavu. Stará dobrá Bratislava nebola stará dobrá Bratislava. Bola to zlá Bratislava.

A práve preto oceňujeme, že dnes sa mesto chce rozprávať. Aj keď som tam kričal a pár ľudí z magistrátu má nemá rado, lebo som celkom nevedel spracovať tie emócie, keď som videl, s čím prichádzajú. Ale podľa mňa nie je nič horšie, ako sa prestať rozprávať. To je ako v manželstve. Prestanete sa rozprávať a po pár rokoch sa rozvediete. A bol by som nerád, ak by sa nám to stalo s magistrátom.

Vydanie ASB, do ktorého robíme rozhovor, je venované zelenej architektúre a udržateľnosti. Corwin je známy tým, že stavia v súlade s princípmi udržateľnosti aj nad rámec legislatívy. Ako je na tom podľa vás zelená výstavba na Slovensku?

Je to v plienkach. Našťastie to nie je už celkom novorodenec. Už sú prvé lastovičky. Už vnímam, že aj školy si nechávajú robiť zelené strechy, začínajú sa tvoriť malé verejné stavby, ktoré chcú byť zelené. No pokiaľ sa nezmení základná slovenská legislatíva v prospech zelenej infraštruktúry, väčšina súkromných investorov a, žiaľ, ani štátnych to proste robiť nebude.

Našťastie sme v EÚ. Keby to bolo iba na Slovákoch, tu nikdy nič nie je. Je našou veľkou záchranou, že musíme preberať zákonodarstvo EÚ a v tomto EÚ tlačí na pílu. Ja mám napríklad 100 % istotu vo vedeckých záveroch, či je alebo nie je klimatická zmena.

O tom u nás kľúčoví ľudia nemajú žiadnu pochybnosť. No na národnej úrovni necítim, že by sa to dialo. Necítime žiadnu podporu. Od zelených koeficientov, znížených DPH-čiek, zrýchlených stavebných povolení, prípadne aj normatívnej podpory zelenej infraštruktúry, to všetko je veľmi, veľmi zaostalé.

My v Corwine to robíme, lebo chceme byť príkladom, nie preto, že by sme museli. My tomu veríme a nami sa veľa firiem inšpiruje. Poviem to takto: Buď sa vzdáte a zaradíte sa medzi „excelových“ developerov, alebo to robíte tak, že inšpirujete.

Článok bol uverejnený v časopise ASB 11-12/2022