Technické prostriedky na rozpočítanie nákladov na vykurovanie

Technické prostriedky na rozpočítanie nákladov na vykurovanie merajú len niektoré z faktorov charakterizujúcich spôsob vykurovania a spotreby tepla. Mnoho dôležitých faktorov je nemeraných alebo nemerateľných. Korektný spôsob rozpočítania musí zohľadniť nielen namerané hodnoty, ale aj vplyv nemeraných faktorov.

Pomerové rozdeľovače nie sú merače. Sú to indikátory, pomocou ktorých sa sleduje miera odberu tepla z radiátorov v bytoch. Prečo to nie sú merače? Pretože teplo spotrebované v bytoch sa priamym spôsobom a za primeranú cenu merať nedá. Teplo totiž nie je ako elektrina, plyn alebo voda – vypnem a spotreba je nulová. Vypnutím radiátorov sa odber tepla neznižuje na nulu, pretože radiátory nie sú jediným zdrojom tepla v byte a jedinou cestou, ako sa teplo do bytu dostáva. Teplo sa šíri aj vzduchom a cez steny. Dôkazom toho je, že po vypnutí radiátorov neklesne teplota v byte na vonkajšiu teplotu.

Niekto môže namietať, že v súčasnosti je merateľné čokoľvek. V istom zmysle môže mať pravdu. Avšak ak by sa teplo prechádzajúce stenami malo presne merať, znamenalo by to inštalovať obrovské množstvo snímačov a vzájomné interakcie vyhodnocovať zložitou výpočtovou technikou. Nepochybujem, že v laboratórnych podmienkach by niečo také bolo možné. Avšak cena takéhoto zariadenia by bola na hromadné použitie v bytoch príliš vysoká. Ak je cena meracieho zariadenia mnohonásobne vyššia ako profit dosiahnutý meraním, zmysel merania ako motivačného prostriedku na dosiahnutie úspor sa stráca. Teplo prijaté cez steny nie je zadarmo. Je rovnako drahé ako to, ktoré sa prijalo cez radiátory. Je registrované domovým meračom tepla, dom teda zaň musí zaplatiť. Technickým problémom je odmerať množstvo tepla prijatého alebo odovzdaného cez steny.

Načo sú pomerové rozdeľovače, keď nie sú meračmi?

Na jednej strane je potrebné zohľadňovať rôzne nároky obyvateľov na vykurovanie. Zainteresovanosť na spotrebe motivuje k šetreniu a bráni plytvaniu čoraz drahšou energiou. Na druhej strane je presné meranie spotreby tepla zohľadňujúce aj výmenu tepla cez vnútorné steny zatiaľ nedostupné a príliš drahé. Preto sa hľadali iné metódy na rozpočítanie nákladov na vykurovanie, ktoré za prijateľné peniaze charakterizujú niekedy viac, inokedy menej vierohodné hospodárenie s teplom v bytoch. V Európe vznikli dva základné spôsoby: rozpočítanie podľa dosahovanej vnútornej teploty, ktoré sa rozšírilo najmä v Škandinávii, a rozpočítanie podľa pomerových rozdeľovačov, ktoré má pôvod v Nemecku a rozšírilo sa aj u nás. Ani jeden  spôsob nie je absolútne spravodlivý, každý má svoje výhody a nevýhody, pravda je niekde na polceste medzi nimi. Odborníci sa neustále snažia metódy merania a rozpočítania zdokonaľovať.

Funkciu pomerových rozdeľovačov plnia aj takzvané bytové merače tepla, aj keď konštrukčne sú určenými meradlami. Merajú síce vo fyzikálnych jednotkách, ale reálne nedokážu odmerať skutočnú spotrebu tepla v byte. Merajú len jednu z mnohých ciest, ktorými sa teplo do bytu dostáva. Nedá sa zistiť, koľko z nameraného tepla ostalo v byte, koľko z neho prešlo cez steny k susedom či koľko tepla prešlo do bytu od susedov.

Spravodlivosť rozpočítania

Problémom rozpočítania podľa pomerových rozdeľovačov je zohľadnenie výmeny tepla medzi bytmi – teda odberu tepla, ktorý pomerové rozdeľovače alebo bytové merače tepla nedokážu zaznamenať, ale v žiadnom prípade nie je zanedbateľný. Práve nedostatočné zohľadnenie tejto skutočnosti býva príčinou príliš veľkých rozdielov v platbách za vykurovanie bytov. Nie je to chyba prístrojov, je to chyba spôsobu rozpočítania, nevhodného pomeru „základnej“ a „spotrebnej“ zložky, teda podielu toho, koľko percent platby domu sa rozpočíta podľa podlahovej plochy (základná zložka) a koľko podľa pomerových rozdeľovačov (spotrebná zložka).

Spravodlivosť rozpočítania nákladov na vykurovanie je diskutovanou otázkou od vzniku pomerových rozdeľovačov – teda už takmer storočie. Pomerové rozdeľovače vznikli v dobe manuálnych výpočtov – to znamená, že spôsob rozpočítania musel byť čo najjednoduchší až primitívny, a to aj na úkor presnosti. A práve z dôvodov, ktoré riešime aj v súčasnosti – príliš veľké rozdiely v platbách nezodpovedajúce teplotnému komfortu a reálnej spotrebe tepla – sa zaviedol systém základnej a spotrebnej zložky, ktorý pretrváva dodnes. Pri rozpočítaní neplatí, že čím viac sa rozpočíta podľa pomerových rozdeľovačov alebo meračov tepla, tým „presnejšie“ a spravodlivejšie rozpočítanie je. Je potrebné nájsť primeraný podiel základnej a spotrebnej zložky tak, aby rozpočítanie na jednej strane motivovalo k úsporám, ale aby na druhej strane niekoho neprimerane nezvýhodňovalo alebo nepoškodzovalo.

V Nemecku sa už krátko po 2. svetovej vojne začal používať pomer základnej zložky na úrovni 50 %. Po roku 1989, keď sa u nás vo väčšej miere začínali používať kvapalinové odparovacie pomerové rozdeľovače, bolo odborníkom jasné, že základná zložka by mala byť v rozpätí 40 až 60 %. Avšak z dôvodu zvýšenia atraktivity a predaja pomerových rozdeľovačov (teda nie z dôvodov technických, odvodených od fyzikálnych zákonitostí a korektnosti rozpočítania, ale z dôvodov obchodných) sa odporúčaný podiel základnej zložky znížil na 30 %. Vzhľadom na vlastnosti technických prostriedkov – v dobe výhradne kvapalinových odparovacích pomerových rozdeľovačov a navyše v čase veľmi nízkych dotovaných cien tepla, boli pri pomere 30 % základnej zložky rozdiely v platbách bytov prijateľné a pôsobili motivačne.

Prvú významnú zmenu v porovnaní s časmi, keď bola založená tradícia 30 % základnej zložky, predstavovalo odstránenie dotácií a z toho dôvodu niekoľkonásobný nárast cien za teplo. Problém nevznikol len v tom, že cena tepla celkovo ukrojila viac z rodinných rozpočtov. Úmerne rastu cien sa zvyšovali aj rozdiely v platbách bytov. V súvislosti s tým sa začala objavovať nespokojnosť s rozpočítaním a poukazovanie na neprimeranosť platieb voči dosahovaným teplotám. Tieto skutočnosti spôsobili prvú vlnu zvýšeného záujmu o problematiku korektnosti rozpočítania a spochybňovania dovtedy zaužívaných metód rozpočítania.

Druhou významnou zmenou bolo nahradenie odparovacích rozdeľovačov elektronickými pomerovými rozdeľovačmi a bytovými meračmi tepla. Tieto zariadenia majú podstatne zmenené vlastnosti – a podľa toho sa mali upraviť aj pravidlá rozpočítania. Vo všeobecnosti sa tak nestalo. A tak po zavedení nových prístrojov došlo k ďalšiemu nárastu rozdielov v platbách – bez toho, aby boli iniciované rozdielom v správaní sa obyvateľov domov. Do tretice predstavuje ďalšiu významnú zmenu zatepľovanie bytových domov. Mení sa ním pomer tepla uniknutého do vonkajšieho prostredia voči výmene tepla cez stavebné konštrukcie, medzi vnútornými priestormi domu. Zmenšuje sa potreba príjmu tepla cez radiátory a rastie vplyv odberu tepla cez steny, ktoré pomerové rozdeľovače nedokážu registrovať.

Každá z uvedených zmien bola dostatočne závažná na to, aby sa stala dôvodom na prehodnotenie spôsobu rozpočítania, čo sa však nestalo. V priebehu rokov sa významne zmenili vlastnosti indikačných prístrojov, ale aj tepelnotechnické vlastnosti domov. Spôsoby rozpočítania nastavené v dávnej minulosti prestali v nových podmienkach vyhovovať a výsledky rozpočítania čím ďalej, tým menej zodpovedajú reálnym rozdielom v teplotách bytov a skutočnej energetickej náročnosti vykurovania. V dôsledku týchto skutočností sa dá povedať, že najrizikovejšou skupinou, v ktorej sa vyskytujú neprimerane veľké rozdiely v platbách, sú zateplené bytové domy s elektronickými pomerovými rozdeľovačmi alebo bytovými meračmi tepla.

Pomer základnej a spotrebnej zložky

Pomer základnej a spotrebnej zložky je z hľadiska korektnosti rozpočítania veľmi významný parameter, avšak určiť jeho správnu hodnotu je veľmi problematické. Pomer základnej a spotrebnej zložky nemá väzbu na žiadnu fyzikálnu veličinu súvisiacu so spotrebou a šírením tepla. Je to niečo, čo pretrváva z  minulosti, čo bolo vynútené extrémnou jednoduchosťou rozpočítania potrebnou v „dobe pred počítačmi“.

Z pohľadu súčasných potrieb pokladám pomer základnej a spotrebnej zložky za veľmi nešťastne zvolený voliteľný parameter. Menší podiel spotrebnej zložky (rozpočítanej podľa pomerových rozdeľovačov) vyvoláva vo verejnosti pocit nedostatočného zhodnotenia často drahej meracej techniky. Pritom skutočnosť je iná – a opäť si pomôžem prirovnaním – bez soli sa žiť nedá, ale príliš veľa soli škodí. Podobne je to aj s pomerovými rozdeľovačmi: bez nich nie je zainteresovanosť na spotrebe a teplom sa plytvá, avšak pri ich nadhodnocovaní a nezohľadnení iných ciest šírenia tepla pri rozpočítaní dochádza k neprimerane veľkým rozdielom v platbách a neprimeranému zvýhodňovaniu časti bytov (najčastejšie neobývaných) na úkor okolitých.

Čo pomerové rozdeľovače nezistia

Cieľom rozpočítania je, aby platby za vykurovanie zodpovedali dosiahnutému teplotnému komfortu. Rovnakým teplotám by mali zodpovedať rovnaké (alebo aspoň podobné) platby. V skutočnosti sa platby značne líšia:

• z dôvodov ovplyvniteľných užívateľom bytu – spôsob vetrania, tesnosť okien, tepelné zisky z iných zdrojov, napr. elektrospotrebičov;
• z dôvodov, ktoré užívateľ bytu ovplyvniť nemôže – spôsob vykurovania susedných priestorov, výmena tepla cez stavebné konštrukcie;

Pomerové rozdeľovače neposkytujú informácie o tom, či v prípade nízkeho stavu indikovaných jednotiek:

• bol nízky stav spôsobený tým, že byt bol neobývaný, s nízkou udržiavanou teplotou a odoberal teplo z okolitých priestorov;
• bol nízky stav spôsobený tým, že byt bol obývaný a v dôsledku aktivít bývajúcich bola vysoká produkcia tepla z iných zdrojov (elektrospotrebiče), pričom za určitých podmienok (vyššia teplota v byte ako v susednom priestore) môže byť takýto byt aj „dodávateľom“ tepla do susedných priestorov;

a v prípade vysokého stavu indikovaných jednotiek:

• bol vysoký stav spôsobený udržiavaním vysokého teplotného štandardu alebo
• bol vysoký stav spôsobený neobývanými susednými bytmi, pričom nepretržitý plný výkon radiátorov nepostačuje ani na dosiahnutie priemerného teplotného štandardu.

Neistota toho, čomu vlastne zodpovedajú indikované jednotky, nie je vo všetkých domoch rovnaká:

• rozpočítanie vo voľne stojacich bungalovoch: vplyv „vykurovania u susedov“ je nulový, indikované jednotky by zodpovedali správaniu užívateľov bytov – bungalovov;
• v každom bytovom dome dochádza k ovplyvňovaniu „suseda susedom“;
• v bytovom dome s veľmi veľkými tepelnými stratami do vonkajšieho prostredia, kde je podiel výmeny tepla so susednými bytmi v celkovej energetickej bilancii nízky: ak užívateľ vypne radiátory, interiérová teplota klesne na nízku hodnotu s malými rozdielmi, či susedia vykurujú menej, alebo viac. Indikované jednotky s pomerne malou mierou neistoty zodpovedajú správaniu užívateľov bytov;
• čím menšie sú tepelné straty do vonkajšieho prostredia, tým väčší je podiel výmeny tepla medzi bytmi na teplotný komfort a energetickú bilanciu bytu. Na teplotnom komforte a indikovaných jednotkách sa významne prejavuje teplota u susedov. S tým priamo úmerne rastie miera neistoty, či indikované jednotky zodpovedajú správaniu užívateľa bytu alebo jeho susedov.
• v kvalitne zateplených bytových domoch s veľmi malými tepelnými stratami do vonkajšieho prostredia: vplyv „vykurovania u susedov“ na tepelný komfort a indikované jednotky je väčší ako vplyv tepelných strát do vonkajšieho prostredia. Aj pri vypnutých radiátoroch sa vnútorná teplota v byte udrží na úrovni blízkej teplotám v okolitých vykurovaných priestoroch. Ak je radiátor zapnutý, veľkou mierou môže prispievať k vykurovaniu susedných priestorov. Môže, ale nemusí. Na tepelnú bilanciu bytov v zateplených domoch môže mať veľký vplyv aj produkcia tepla z iných zdrojov – elektrospotrebiče, plynové spotrebiče, fyziologické teplo produkované osobami, slnečné žiarenie… Neistota, či indikované jednotky zodpovedajú spávaniu užívateľa bytu alebo jeho susedov, je veľmi vysoká.

V praxi vznikajú situácie, keď užívatelia bytov oprávnene namietajú, že výsledky rozpočítania nezodpovedajú teplotnému komfortu a spotrebe tepla v byte. Ako vidno na príkladoch, často ide o protichodné stavy. Na jednej strane sa nedá zohľadniť zníženie komfortu a vysoká spotreba pri neobývaných susedných bytoch, na druhej strane nie je možné dostatočne zohľadniť úsporu, ak niekto byt vykuruje elektrospotrebičmi (počítačmi). Na to, aby sa tieto stavy dali odlíšiť, chýba pomerovým rozdeľovačom sledovanie vnútornej teploty vykurovaného priestoru. Pomerové rozdeľovače nie sú však jedinými indikačnými prostriedkami na rozpočítanie. Existujú aj iné spôsoby rozpočítania založené na inej indikačnej technike a na sledovaní iných fyzikálnych veličín.

Rozpočítanie podľa vnútornej teploty

Rozpočítanie podľa vnútornej teploty sa udomácnilo v škandinávskych krajinách, na Slovensku a v Česku sa používa vo veľmi malej miere. Je založené na vyhodnocovaní vnútornej priestorovej teploty vo vykurovaných priestoroch a exteriérovej vonkajšej teploty. Je známe pod názvom „dennostupňová“ alebo „gradenová“ metóda. Výhodou je, že nepotrebuje korekčné koeficienty.
Ani tento spôsob rozpočítania nie je univerzálnym liekom na spravodlivosť. Aj pri jeho používaní existuje neistota:

• nedá sa rozlíšiť, či sa nameraná vnútorná teplota dosiahla vysokou alebo nízkou spotrebou tepla;
• nedá sa rozlíšiť, či sa nízka vnútorná teplota dosiahla pri zatvorených oknách a malom odbere tepla z radiátora alebo pri otvorených oknách a maximálnom výkone radiátora;
• nedá sa rozlíšiť, či sa vnútorná vysoká teplota dosiahla odberom tepla z radiátora alebo teplom z iného zdroja (napr. z elektrického ohrievača).

Kombinované rozpočítanie

Ako zvýšiť istotu toho, že indikované údaje a rozpočítané náklady na vykurovanie odzrkadľujú správanie sa užívateľa bytu a nie jeho susedov? Z vlastností systémov pre rozpočítanie vyplýva, že pravda je kdesi uprostred. K rozpočítaniu podľa indikovanej spotreby (pomerových rozdeľovačov a bytových meračov tepla) by sa mala pridať zložka zohľadňujúca vnútornú teplotu a k rozpočítaniu podľa teploty by sa zas mala pridať zložka zohľadňujúca spotrebu tepla. Vývoj indikačných nástrojov nie je ukončený, vždy sa nájde niekto, kto sa snaží nájsť objektívnejší a dôveryhodnejší spôsob rozpočítania. Niekomu sa to darí viac, inému menej.

Príkladom kombinovanej metódy rozpočítania je systém označovaný ako „modifikovaná gradenová metóda“. Je založený na sledovaní teploty spiatočky z radiátora a vonkajšej teploty. Nahradenie priestorovej teploty (v porovnaní s klasickou gradenovou metódou) teplotou spiatočky umožňuje rozlíšiť, či sa teplota priestoru dosiahla teplom z radiátora alebo teplom z iného zdroja tepla či znížením tepelných strát.

Prostriedky na rozpočítanie a spôsob rozpočítania

Pomerové rozdeľovače nie sú všetky rovnaké. Dôkazom rozdielnych vlastností rôznych druhov a typov pomerových rozdeľovačov je platné ustanovenie platnej legislatívy, že v jednom celku rozpočítania môžu byť použité len pomerové rozdeľovače rovnakého druhu a typu. Prístroje rôznych druhov a typov nie sú pre rozpočítanie použiteľné. Pomerové rozdeľovače nie sú jedinými prostriedkami na rozpočítanie. Existujú koncepčne iné prostriedky na rozpočítanie, ktoré sú založené na meraní iných parametrov. Každý druh indikačnej techniky má iné vlastnosti a z tohto dôvodu vyžaduje osobitný prístup k vyhodnoteniu indikovaných hodnôt. Použiť metodiku rozpočítania šitú na mieru jednému druhu indikačnej techniky na rozpočítanie iným druhom indikačnej techniky je nesprávne, nekorektné a nemôže viesť k objektívnym (aspoň približne) výsledkom rozpočítania. Rovnako tak aj porovnávanie rôznych technických prostriedkov použitím rovnakého spôsobu rozpočítania nepokladám za korektné (bez ohľadu na to, že z nevedomosti či iných dôvodov sa rovnaký spôsob rozpočítania pre rôzne druhy techniky bežne používa). Pri spôsobe rozpočítania „ušitom na mieru“ sa dajú rôznymi technickými prostriedkami dosiahnuť porovnateľné výsledky rozpočítania.

Korekčné koeficienty polohy miestností

Byty z hľadiska umiestnenia v budove a tepelných strát nie sú rovnocenné. Niektoré byty (uprostred budovy) sú v chránenej polohe, obklopené inými vykurovanými priestormi, avšak časť bytov je viacerými stavebnými konštrukciami v kontakte s vonkajším prostredím. Energetická náročnosť takýchto bytov je niekoľkonásobne vyššia ako chránených bytov. Od prvopočiatku používania pomerových rozdeľovačov existujú dva kategoricky rozdielne názory, či rozdielnu energetickú náročnosť kompenzovať pomocou korekčných koeficientov alebo nie. Je zrejmé, že systém rozpočítania, v ktorom je vopred jasné, že niektoré byty zaplatia niekoľkonásobok toho čo iné len z dôvodu rozdielnej polohy v dome, by nebol všeobecne akceptovateľný. A to osobitne pri prechode z rozpočítania podľa štvorcových metrov podlahovej plochy. Používanie korekčných koeficientov polohy miestností sa tak stalo jednou zo základných podmienok, ktoré umožnili hromadné používanie pomerových rozdeľovačov.

Zvýšená energetická náročnosť okrajových bytov nie je len záležitosťou týchto bytov. Vlastníci okrajových bytov poskytujú ostatným akúsi „službu“ – tvoria bariéru, ktorá chráni ostatné byty pred vplyvmi vonkajšieho prostredia. Energetickú náročnosť svojich bytov môžu ovplyvniť len v malej miere. Obvodové konštrukcie, ktorými byty susedia s vonkajším prostredím, nie sú totiž príslušenstvom bytu, ale súčasťou budovy ako celku. Obyvateľ alebo vlastník okrajového bytu nemá v kompetencii ovplyvniť tepelný odpor stavebných konštrukcií. Takúto kompetenciu má vlastník budovy = zhromaždenie vlastníkov bytov. Za túto „službu“ si zaslúžia adekvátnu náhradu. Z tohto dôvodu pokladám za korektné, aby sa časť zvýšených nákladov okrajových bytov rozdelila medzi ostatné byty, rovnako ako napríklad náklady na hydroizoláciu strechy alebo iné prevádzkové náklady budovy. Toto by malo platiť v nezateplených domoch a ešte výraznejšie v domoch zateplených len čiastočne (pretože pomer medzi chránenými a okrajovými bytmi môže byť ešte nepriaznivejší).

Avšak pri celkovo zateplených domoch sa váha uvedených argumentov môže zmeniť. Je pravdou, že okrajový byt ostane okrajovým bytom aj po zateplení. Dokonca možno aj pomer tepelných strát medzi chráneným a okrajovým bytom ostane podobný. To by mohli byť argumenty pre zachovanie koeficientov. Ak však porovnáme vplyv obvodových konštrukcií s inými faktormi, ktoré sa žiadnym koeficientom vyjadriť nedajú, už to také presvedčivé nie je. Väčší vplyv na indikovanú spotrebu môže mať napríklad neobývaný byt s vypnutými radiátormi. Z týchto dôvodov je možné v celkovo zateplených domoch upustiť od používania korekčných koeficientov polohy miestností. Korekčné koeficienty neriešia vplyv výmeny tepla medzi bytmi. Ak je príliš veľký rozptyl platieb z dôvodu nevhodného pomeru základnej a spotrebnej zložky, žiadne koeficienty to nezachránia.

Chyby pri rozpočítavaní

Rozdiely a chyby vyplývajúce z uplatňovania „jednotnej“ metodiky rozpočítania založenej na stanovení pomeru základnej a spotrebnej zložky na rôzne druhy indikačnej techniky sú nasledovné:

• pri rozpočítaní klasickou gradenovou metódou nie je principiálne potrebná žiadna základná zložka a žiadne koeficienty;
• pri rozpočítaní modifikovanou gradenovou metódou zohľadňuje základná zložka len podiel na vykurovaní spoločných priestorov domu, primeraný je podiel základnej zložky 20 až 30 % a žiadne koeficienty;
• pri rozpočítaní pomocou odparovacích pomerových rozdeľovačov v nezateplených domoch je primeraný podiel základnej zložky približne 40 až 50 % a potrebné sú korekčné koeficienty polohy miestností;
• pri rozpočítaní pomocou elektronických pomerových rozdeľovačov v nezateplených domoch je primeraný podiel základnej zložky približne 60 až 65 % a potrebné sú korekčné koeficienty polohy miestností;
• pri rozpočítaní pomocou elektronických pomerových rozdeľovačov v zateplených bytových domoch je primeraný podiel základnej zložky viac ako 75 %.Ak budova nie je zateplená celkovo (niektorá z konštrukcií má výrazne horšie vlastnosti), sú potrebné korekčné koeficienty polohy miestností. Ak je budova zateplená celkovo, od korekčných koeficientov je možné upustiť.

Uvedené hodnoty sú len informatívne. Primeraný podiel základnej a spotrebnej zložky závisí od množstva faktorov. Rovnaký pomer základnej a spotrebnej zložky môže viesť v jednom dome ku korektným výsledkom a v inom, aj keď podobnom, k nekorektným výsledkom rozpočítania. Dokonca rovnaký pomer základnej a spotrebnej zložky v tom istom dome v rôznych rokoch môže viesť v jednom roku ku korektným výsledkom a v inom roku k nekorektným výsledkom.
Na výsledkoch rozpočítania sa okrem vlastností indikačnej techniky podieľa množstvo faktorov, ktoré sa vopred nedajú ani pri najlepšej vôli uhádnuť:

• počasie počas vykurovacieho obdobia – tuhá alebo mierna zima;
• počet slnečných, zamračených, hmlistých dní počas vykurovacieho obdobia;
• správanie užívateľov bytov z hľadiska spotreby tepla, predovšetkým v porovnaní s rozdielnymi spôsobmi vykurovania medzi bytmi či v produkcii tepla z iných zdrojov (elektrospotrebiče, plynové spotrebiče…).

Na výsledok rozpočítavania majú zároveň vplyv aj faktory, ktorými sa bytové domy navzájom odlišujú:

• tvar domu – kompaktný, dlhý alebo vysoký, členitosť fasády;
• tepelnoizolačné vlastnosti obalového plášťa budovy, vlastnosti vnútorných deliacich konštrukcií;
• vlastnosti vykurovacej sústavy budovy.

Ak sa pri rozpočítaní použije iný ako primeraný pomer základnej a spotrebnej zložky:

• používanie nižšej základnej zložky, ako je primerané, vedie k tomu, že byty s najnižšími indikovanými spotrebami dostanú na úhradu cenu za menšie množstvo tepla ako zodpovedá dosiahnutému teplotnému komfortu, pričom na tento „benefit“ doplatia zvýšenou platbou susedia, a to v pomere indikovaných spotrieb. To znamená, že najväčšími sponzormi bytov s najnižšími indikovanými spotrebami sa stávajú byty s najvyššími indikovanými spotrebami. Čím je základná zložka nižšia, tým väčšie sú rozdiely v platbách bytov;
• používanie vyššej základnej zložky, ako je primerané, vedie k nivelizácii (vyrovnaniu) výsledkov rozpočítania. Náklady na vykurovanie nezávisia od spotreby tepla. Indikačná technika je tým znehodnotená a neplní základný cieľ, ktorým je odzrkadľovať spôsob vykurovania a motivovať k hospodárnosti pri spotrebe tepla.

Ako zistiť, či je zvolený spôsob rozpočítania vyhovujúci?

Vykurovanie budov nie je potrebné len na dosiahnutie teplotného komfortu bývajúcich, ale aj pre funkčnosť a životnosť budovy. Využívanie budov a ich častí na iné účely, než na aké boli skolaudované, je v rozpore so stavebným zákonom. Obytné budovy sú určené na bývanie. Nevykurovanie častí budov a vysoké teplotné rozdiely spôsobujú kondenzáciu vlhkosti v stavebných konštrukciách, tvorbu plesní a v konečnom dôsledku znehodnotenie budovy alebo jej časti. Pri dlhodobom pôsobení nepriaznivých faktorov sa môže narušiť statika budov. Príliš nízka teplota v jednom byte znamená znehodnocovanie susedných bytov. Z týchto dôvodov je nežiaduce, aby teploty v bytoch klesali na hodnoty nižšie ako 17 °C.

Čo to znamená s ohľadom na spotrebu tepla? Na udržiavanie teploty 17 °C je potrebných 60 % spotreby tepla v porovnaní s komfortnou teplotou 22 až 23 °C. Bez ohľadu na to, akou cestou sa teplo do bytu dostáva, či cez radiátory, potrubia vykurovacej sústavy, alebo cez steny zo susedných vykurovaných priestorov, minimálna platba za vykurovanie by mala zodpovedať minimálne teplote 17 °C, to predstavuje 60 % z priemerných nákladov na vykurovanie. Práve z tohto dôvodu je vo vyhláške č. 358/2009 Z. z. stanovená základná zložka = platba závislá od podlahovej plochy bytov = platba pri nameranej „nulovej“ spotrebe na úrovni 60 %. V tejto súvislosti treba konštatovať, že pokles teploty na menej ako 17 °C v byte obklopenom vykurovanými priestormi je neobvyklý a býva bežné, že teplota ani v bytoch s trvalo vypnutými radiátormi neklesá pod 19 °C. Znamená to, že skutočná spotreba tepla týchto bytov môže byť ešte vyššia ako 60 %. Pozor, treba si uvedomiť, odkiaľ teplo pochádza – predsa zo susedných bytov!

Slovenská vyhláška umožňuje vlastníkom dohodnúť sa aj na akomkoľvek inom spôsobe rozpočítania. Čo sa stane, ak sa vlastníci bytov rozhodnú pre menší podiel základnej zložky? Zo zotrvačnosti či z tradície sa v mnohých domoch stále používa základná zložka 30 %, v niektorých domoch dokonca základnú zložku úplne zrušili. Ak byt s vypnutými radiátormi zaplatí menej ako spomenutých 60 % priemerných nákladov na vykurovanie jedného štvorcového metra v bytovom dome, platí za teplotu v byte nižšiu ako 17 °C. Ak sa vlastníci bytov rozhodnú pre základnú zložku 30 %, byt s vypnutými radiátormi nechajú platiť len za priemernú vnútornú teplotu 11 °C. Ak základnú zložku zrušia, nechajú byt s vypnutými radiátormi platiť za vnútornú teplotu totožnú s vonkajšou teplotou! Lenže v byte teplota nesmie klesnúť pod 17 °C a je pravdepodobné, že neklesla pod 19 °C.

Kto teda toto teplo zaplatí? Musia sa na to poskladať susedia. Podľa pomerových rozdeľovačov niektorí viac, iní menej. A komu namerajú najvyššiu spotrebu? Vôbec to nemusí byť v byte, ktorý je extrémne vykurovaný, s teplotou ako v saune. S vysokou pravdepodobnosťou to môže byť bezprostredný sused, „dodávateľ tepla cez strop alebo podlahu“ do bytu s vypnutými radiátormi, ktorý – vďaka tomu, že jeho radiátory nestačia vykúriť naraz dva byty, má v porovnaní s ďalšími susedmi zníženú dosiahnuteľnú teplotu. Založenie metodiky rozpočítania na voľbe (zdôrazňujem slovo „voľba“) akéhokoľvek pevného pomeru základnej a spotrebnej zložky nemá žiadnu oporu a väzbu na fyzikálne procesy charakterizujúce vykurovanie a šírenie tepla v budovách. Najväčším problémom je nepredvídateľnosť následkov zvoleného pomeru, zvlášť za okolností, ak o voľbe pomeru rozhodujú osoby bez akýchkoľvek znalostí problematiky. Prečo pri uplatnení rovnakého pomeru základnej a spotrebnej zložky vychádza pomer medzi najvyššími a najnižšími platbami na jeden štvorcový meter v jednom bytovom dome 3 : 1, v inom bytovom dome 7 : 1 a v ďalšom bytovom dome 12 : 1?

Dá sa nájsť iný parameter, ktorý by presnejšie a predovšetkým predvídateľne definoval pravidlá rozpočítania? Určite áno, takýmto parametrom je napríklad „povolená odchýlka“ platieb za jeden štvorcový meter oproti priemernej platbe v dome, čiže percentá „mínus x“ a „plus y“. Nejde o odstránenie princípu základnej a spotrebnej zložky, ale o nahradenie voľby pevného pomeru výpočtom, ktorý podmieňuje pomer základnej a spotrebnej zložky splnením dvoch podmienok:

• najnižšia platba za jeden štvorcový meter nie je nižšia ako „priemer mínus x %“,
• najvyššia platba nie je vyššia ako „priemer plus y %“.

Vplyv „povolenej odchýlky“ je zrozumiteľnejší pre široký okruh ľudí a o veľkosti odchýlky sa dá diskutovať s využitím fyzikálnych zákonitostí.

Čo z toho vyplýva?

V diskusiách je rozšírený názor, že pomerové rozdeľovače sú určené na okrádanie jedných druhými. S tým nesúhlasím, ale viem, že problémy tohto druhu existujú a nie vždy sú uspokojivo riešené. Som si istý, že tí, ktorí ich vynašli, neboli hlupáci a rozhodne nebolo ich úmyslom niekoho okrádať. Avšak na to, aby správne plnili svoj účel, aby obyvatelia bytov vnímali rozpočítanie ako korektné, nie je postačujúce mať prístroje – akokoľvek presné, kvalitné. Je potrebné správne vyhodnotiť podmienky, v ktorých sa majú použiť. Na to nestačí poznať násobilku a percentá, prípadne schopnosť nahádzať odpočty do excelu. Treba vedieť posúdiť, aký výsledok rozpočítania zodpovedá realite a aký už nie. Konfrontovať výsledky rozpočítania s fyzikálnymi princípmi, vlastnosťami budov a vlastnosťami vykurovacích sústav. Pri rozpočítaní nákladov na vykurovanie nie je nameraná hodnota jediným parametrom, ktorý má vplyv na vyúčtovanú sumu. Rozhodujúci je proces, metodika výpočtu a rešpektovanie fyzikálnych zákonov.

Vývoj v oblasti technických prostriedkov na rozpočítanie rozhodne nepokladám za ukončený. Súčasný stav je výzvou do budúcnosti. Otvárajú sa nové možnosti. Napríklad v súvislosti s postupným zavádzaním elektromerov s diaľkovým odpočtom by bolo možné do energetickej bilancie bytu pre potreby rozpočítania tepla zahrnúť aj spotrebu elektrickej energie. Pretože takmer 100 % elektrickej energie spotrebovanej v byte sa v konečnom dôsledku premení v tom istom byte na teplo. Zohľadnením spotreby elektrickej energie by sa zrejme dala významne znížiť „miera neistoty“, o ktorej som písal v súvislosti s vyhodnocovaním pomerových rozdeľovačov. Prirodzene, nie je to také jednoduché, ako sa na prvý pohľad zdá. Bolo by potrebné vyriešiť mnoho technických a zrejme aj administratívnych problémov. Ale problémy sú na to, aby sa riešili.

Text | Ing. Juraj Šmelík

Článok bol uverejnený v časopise Správa budov.