Atelier Holcnerova z Portugalska: Normy sú nastavené na pohodlie a bezpečnosť, nie na to zaujímavé a dobrodružné

Čítate pokračovanie rozhovoru s architektkou Lenkou Holcnerovou, ktorej portugalská ľahkosť bytia učarovala už počas štúdia architektúry na brnianskej VUT, a preto sa profesnú dráhu rozhodla rozbehnúť práve v Lisabone.

Na bytovej kríze v Lisabone má určite podiel aj masový turizmus, ktorému mesto čelí. Sociológovia to pomenovali ako „airbnbizácia miest“. Viem, že lisabonská radnica robí proti tomu opatrenia, vymedzila sa zóna, kde už nejde získať licenciu na krátkodobé prenájmy alebo krátkodobé prenájmy nemôžu byť s permanentnými rezidentmi v jednej budove. Takže je to taká spletitá sieť problémov, čo bytovú krízu ovplyvňujú. Ako to vnímate? Premieta sa to do vašich projektov aj v kontexte toho, čo sme spomínali, že mestá treba zahusťovať?

No, to je komplikované (smiech). Vrátim sa aj k tej prvej otázke, čo sa v Lisabone zmenilo. Ja som optimista, takže som začala popisovať tie dobré zmeny. Čo sa zmenilo k horšiemu, alebo je to skôr vývoj, ktorý so sebou nesie aj dobré, aj zlé je, že je tu veľká gentrifikácia, čo vytláča pôvodné portugalské obyvateľstvo viac na okraj alebo do čoraz väčšej núdze.

No a v našich projektoch…Mám pocit, že v nových developerských projektoch sa robia byty hrozne podobné, vždy nejaké dvoj alebo jednoizbové byty, kde je kuchyňa spojená s obývačkou. Všetky vyzerajú tak nejak rovnako. Ja si nemyslím, že budú potrebné len malé byty.

Je treba aj tie, pre jednotkové rodiny a páry, aj percento ľudí, ktorí žijú sami, rastie. A vôbec nemusia mať ani tých 75 metrov štvorcových, kde sa vojde typický 2-izbový byt. Ak je to väčšia rodina či klient v byte pracuje alebo má možnosť mať zaujímavý väčší byt, tak si nemyslím, že tam treba napchať čo najviac izieb, to tiež nemá cenu.

Čítala som aj o jednom vašom projekte, kde ste presvedčili investora aby priestor práve nerozdeľoval.

To bolo tak veľkoryso navrhnuté, že z toho nebolo nutné urobiť tri malé byty. Nakoniec som toho investora presvedčila, aby tam sám žil a užíval si, že má tak veľký byt (úsmev). To bolo na 2. poschodí pôvodného palacette v Bairro Alto (centrálna štvrť Lisabonu, pozn. red.), kde sú len dva domy tejto dispozície. Inak sú tam totiž veľmi štíhle, pôvodne robotnícke domčeky pre remeselníkov.

Zdá sa, že premýšľate aj v tomto kontexte, ale na druhej strane je tu vaše architektonické ja, ktoré má rado priestor. Myslím, že tam môže vznikať nejaká dilema alebo rozpor. Keď si je človek vedomý tých problémov, zároveň má rád to mesto a chce tu žiť, ako sa to dá vybalansovať?

To je skvelá otázka a úplne to už chápem. A myslím si, alebo skôr dúfam, že sa snažím v projektoch, aj keď sú niektoré veľmi malé, dosiahnuť tej veľkorysosti nejak inak. Myslím, že veľkorysosť je veľmi dobrá vlastnosť, rovnako ako krása alebo že niečo podnecuje zvedavosť.

To považujem za veľmi veľké hodnoty a sú pre mňa väčšie než pohodlie a bezpečnosť. Všetky normy sú nastavené na pohodlie a bezpečnosť a nie na to, aby niečo bolo zaujímavé, krásne, dobrodružné (úsmev). A i keď robíme minimálne projekty, tak sa tam tú veľkorysosť snažíme dostať inak.

Ako?

Napríklad tak, ako zachádzame s prirodzeným svetlom. To si myslím, že je najvzácnejší architektonický materiál. A priestor. Alebo tým, že používame práve prírodné materiály. Tú veľkorysosť vieme dosiahnuť rôznymi inými spôsobmi než len tým, že tam máme veľa metrov.

Aj teraz sedíme v priestore, ktorý nie je veľmi veľký. Sú to relatívne tri malé spojené izby. Sú spojené tak, aby to vytváralo takú enfiládu, že keď to všetko otvoríte, tak to vyzerá ako veľký priestor. Na jednej strane ešte končí oknom a na druhej zrkadlom, čo to opticky predlžuje. Ale sú to relatívne malé izby, ktoré sa dajú uzavrieť.

Lisabon je na prácu so svetlom ako stavaný, keďže je to jedno z najslnečnejších miest v Európe. Napadá mi však, či pracujete nejak aj s výhľadmi? Je to mesto na kopcoch, je tu rieka aj oceán. To už sa vraciame až k myšlienke od van de Rohe, že keď sú výhľady, tak priestor ani nepotrebuje umenie.

Napadá mi jeden projekt, ktorý sme robili blízko rieky. To bol byt v developerskom komplexe, ktorý bol jasne nevrhnutý tak, že developer povedal architektovi, aby z každého bytu bolo aspoň trochu vidieť rieka.

Takže sú to väčšinou také na kolmo rezance, kde len v jednom momente vidíte rieku. Zrovna v byte, ktorý klient kúpil a ja som ho rekonštruovala, ten výhľad bol z práčovne (úsmev). Za kuchyňou bola práčovňa a odtiaľ bolo vidieť na rieku, to sme boli v šoku (smiech).

Ale zámer bol splnený, bola vidieť rieka (úsmev).

Určite sa predával ako byt s výhľadom na rieku, akurát, že sa človek musel nakloniť nad práčku (smiech). Ale mala som šťastie na skvelého klienta, ktorý ma nechal z pôvodného T3 všetko vybúrať, úplne na kosť.

Keď sme boli v tom obnažovaní betónu, nechali sme len obvodové múdry toho bytu, objavili sa tam dva stĺpy nechali sme strhnúť aj omietku, ktorá bola priamo na betóne. Jeho teta hovorila: ,Pedro, kúpil si si trojizbový byt a tá architektka ti z toho urobila garáž. Si šialenec (úsmev).‘

Ale tým pádom sme to mohli všetko otočiť a vďaka priehľadom je teraz z celého bytu vidieť ten roh, kde je vidieť na rieku a také to trblietajúce svetlo z rieky je teraz v celej dispozícii. Jedna kúpeľňa je zavretá, aby človek mal súkromie, ale druhá je otvorená a je otočená zrkadlom tak, že sa to zrkadlo pozerá zase do toho rohu s riekou. Teda aj keď si klient čistí zuby, tak vidí odraz rieky. Tak to je môj obľúbený projekt, kde sme pracovali s výhľadom na totálne maximum.

Zdá sa, že ten výhľad je ďalšia vec, ako priniesť tú veľkoleposť do toho priestoru.

To určite.

Keď sa vrátim k tomu slnku a svetlu a prepojíme to s udržateľnosťou, o ktorej sme hovorili, tak by sa mi žiadalo vďaka veľkému počtu slnečných dní aj využívať solárnu energiu. Ako je na tom Portugalsko s využívaním solárnej energie a pracujete s ňou aj vy?

Portugalsko je veľmi závislé práve na veternej, solárnej a vodnej energii. Je tu dosť komplexov priehrad a občas ich navrhujú aj skvelí architekti, napríklad Souto de Moura, tiež nositeľ Pritzkerovej ceny. To si myslím, že je skvelé, že Portugalci dávajú zákazky ich najlepším architektom.

Ja som vždy pre to, aby sa používali obnoviteľné zdroje. V meste je to trochu komplikované, lebo zároveň je norma, že sa chráni krajinný ráz striech. Lisabon má taký pitoreskný ráz – sú tú samé červené strechy a nie je tu veľa terás. Keď tu sú, tak sú to tie miradoura (vyhliadky, pozn. red.), ktoré sú verejný priestor. Z nich skôr vidíte na takú strešnú krajinu, pekné červenú.

Nie sú tu také terasy ako napríklad v Španielsku, kde sú typické ploché strechy, rovnako aj v Algarve. Tam je to veľmi ovplyvnené maurskou kultúrou. Od Alenteja (centrálny región, pozn.red.) na sever, vrátane Lisabonu sú to sedlové strechy s červenou krytinou. To pamiatkari v centre veľmi chránia. Takže aj keď chceme urobiť terasu na úkor toho, že sa zmenší objem, tak nám to veľakrát ani nedovolili. To je jedna časť odpovede.

Bolo by skvelé, keby zariadenia na výrobu obnoviteľnej energie, čo bolo súčasťou aj mojej diplomovej práce, aj toho, ako sa snažím k architektúre pristupovať, by neboli nejaké prídavky na dom. Niekedy to vyzerá až ako taká bradavica, že tam zrazu pribudne nejaký stroj. Myslím si, že ten dom by mal byť navrhovaný tak, aby bolo počítané, že je to jeho integrálna súčasť. Rovnako mi vadí, keď sú niekde tie boxy z klimatizácie, to vyzerá hrozne.

Tu je to dosť často viditeľné.

Je to tak. Myslím si, že dom by sa mal rovno vo svojom layoute orientovať, aby nemusel spotrebovávať veľa energie, ale aby bol dobre preslnený alebo naopak zatienený. Už tou architektúrou k tomu môžeme pristúpiť. A potom to, čo tvorí tú energiu, ak by to mali byť napríklad solárne panely, tak milujem jeden vynález práve od slovenskej firmy Nice Visions, ktorú vedie Igor Žáček.

On je architekt a tiež vynálezca solárnych panelov 15×15 v tvare azuleijos, čím by sa dali obkladať fasády. Mám tu nainštalovaný prototyp na terase. Čiže vyrábanie energie je rovno integrálnou súčasťou architektúry, tak to si myslím, že je cesta. Vlastne aj tá moja diplomová práca bola o tom ako vytvárať štruktúry na pobreží, ktoré už svojim tvarom vytvárajú prílivové alebo iné elektrárne. Ideálny stav je, že zachovávame, čo potrebujeme zachovať a zároveň je to zakódované už v architektúre.

Tak to je zaujímavý nápad s tými „azuleijos solárnymi panelmi“. Zakomponovali ste ich už aj do nejakého projektu alebo je to zatiaľ v testovacej fáze?

U mňa je len prototyp a bolo to prvé miesto v Portugalsku, kde ich inštalovali. Ja tu mám také zariadenie, ktoré im dáva dáta o tom, ako to funguje a určite na tom ešte niečo zlepšujú, ale je to jeden z tých projektov, ktoré pozastavila pandémia. Každopádne tomu veľmi verím.

 

Zobraziť tento príspevok na Instagrame

 

Príspevok, ktorý zdieľa Atelier HOLCNEROVA (@atelierholcnerova)

Je to niečo také, čo to zapadá do tejto kultúry tu, nenarúša to ten krajinný ráz a zároveň je to udržateľné…

Aby to bolo jasné, nemyslíme si, žeby sa tým mali nahradzovať tie historické. Napríklad oproti je dom s fasádou, z ktorej azuleijos opadali a je to taký dom zo 70.rokov, tak namiesto repliky tých pôvodných, si myslím, že ten dom by to zvládol. A ešte je to verejná stavba, takže to by bolo skvelé. Tu sa to priamo ponúka.

Trochu sme načrtli už o tom, ako Portugalsko funguje, aké výzvy prináša portugalské prostredie pre vás, ako architektku?

Všetko ide hrozne pomaly (úsmev). Ale mám pocit, že podobné skúsenosti majú aj moji českí kolegovia. Na druhej strane si nemyslím, že je to úplne na škodu. Keďže tie procesy idú fakt pomaly, tak veci, ktoré neustoja vo výzve času, tak sa nepostavia. Takže sa nepostaví aj veľa zlých vecí, čo je podľa mňa výhoda. Určite sa nepostaví aj niečo dobré, bohužiaľ (smiech).

Celý svoj pracovný život som najmä v Portugalsku, takže toto prostredie je pre mňa normou. Ja často pracujem pre expátov, ktorí prichádzajú do Portugalska a ktorí sa práve podieľajú na zdražovaní miestnych pomerov, takže to vidím z každej strany. Na druhú stranu sú to ľudia, ktorí tu chcú žiť, takže tu aj niečo prinášajú  a produkujú. Väčšinou (úsmev).

Najviac narážam na to, trebárs teraz robím pre amerického klienta a ten to nedokáže pochopiť, ako to všetko dlho trvá. Vidím, že je z toho nešťastný. To je ten človek, ktorý prišiel za tým pekným do Portugalska a zatiaľ nedokáže prekusnúť tie zlé veci.

Najlepšie asi je, keď sa človek snaží splynúť s tým prostredím, prispôsobiť sa. Zažili ste však nejaký nezdar, kedy vás systém poriadne vyskúšal?

Hneď na prvej stavbe, ktorá podliehala schvaľovaciemu procesu, som dostala embargo. To bolo veľmi nepríjemné a vtedy som bola z toho riadne smutná a veľmi prekvapená. Bolo to kvôli tomu, že v priestore, ktorý som prerábala, tak som nechávala legalizovať nejaké zmeny, ale bol tam už postavený taký mezanín, ktorý nebol schválený majiteľom predo mnou.

Tým som sa naučila, že človek je zodpovedný aj za minulé zmeny. Prišla tam kontrola, bola zavolaná susedmi, lebo si mysleli, že im ničíme strop a my sme len dávali dole podhľad. Pri tom sme našli, že sú tam absolútne práchnivé trámy, nakoniec sme ich museli vymeniť, takže ešteže sme to robili.

Takže ste ich možno nakoniec aj zachránili.

Oni to v tej chvíli nechápali a zavolali stavebnú políciu, tá tam videla ten mezanín, ktorý nebol schválený, takže mi celú stavbu zastavili. Vyriešiť embargo trvalo rok. Takže keby mal pri tom človek splácať splátky alebo keby to bolo súčasť biznis plánu, tak by to bolo hrozné. Ja som v tej dobe chodila ešte dokončovať štúdium do Česka, takže to prišlo v tom najlepšom možnom čase. Riešiť takýto problém bolo vlastne súčasťou štúdia.

To sa často stáva, že susedia zavolajú stavebnú políciu. Alebo idú po ulici a vidia, že sa tam nosí príliš veľa sute a zisťujú, či tam je alebo nie je stavebné povolenie. Takže takých mítingov som už mala dosť. Myslím, že to teraz zvládam s o to väčším pokojom, lebo sa mi to zatiaľ najhoršie už stalo (úsmev). Dá sa to vždy vyriešiť. Tu presne dobre vychádza to, ako je dobre, že tu všetko ide pomaly.

Raz sa nám stalo, čo bol celkom prúser, že pri demolácii bytu, ktorý sme rekonštruovali, sa poškodilo niečo v podlahe v byte nad nami. My sme to hodlali samozrejme okamžite opraviť, ale susedia boli už tak nervózni, že zavolali stavebnú políciu. Mňa zavolali na stavbu, že príde polícia, nech to prídem vysvetliť a vezmem si preukážku, že som architektka.

Tým sa tu musíte legitimizovať. Tá polícia prišla asi za tri hodiny a my sme s tými susedmi sa začali rozprávať a remeselníci, čo robili ten môj byt im zatiaľ opravili práčku, utiahli kohútiky, spravili tú drobnú dieru v podlahe. Takže v dobe, keď prišla tá polícia, už sme boli najlepší kamaráti (smiech). Niekedy tie veci skrátka tak dlho trvajú, až je to k dobru.

Áno, z mojich skúsenosti si myslím, že Portugalsko má aj vlastnú časovú zónu (úsmev).

Ľudia si tu aj zvyknú hovoriť – Se Deus quizere. – Pokiaľ Boh bude chcieť (smiech).

Posledné, čoho sa chcem dotknúť je projekt nad vašim ateliérom. Posledná informácia je, že ste podali návrh na šiestykrát. To už vyšlo?

Je to povolené! Vyšlo to na po šieste. Teraz schvaľujeme inžinierske projekty, pretože tu sa to dá robiť tak, že najprv schválite architektúru a potom si necháte urobiť všetky tie veci – statiku, elektriku, vodu,…Ešteže to tak ide, lebo by ste to museli všetko zakaždým prerábať. Keď ste si istá, že ten projekt prejde, môžete to robiť naraz, ale nikto mi to neodporúčal. Našťastie, lebo by som tým inžinierom musela platiť šesťkrát.

Takže oni to už napasujú na ten schválený návrh.

Áno,  to by mala byť skôr formalita, nie je to až také komplikované. Je to síce dvojpodlažný dom na stávajúcom dvojpodlažnom dome, do ktorého nemôžeme veľmi zasahovať, takže to má v statike nejaké výzvy, ale tie ostatné veci sú jednoduché. O chvíľu majú deadline a potom dúfam, že vzápätí dostanem povolenie stavať. A spája sa to samozrejme s tým, že na  to musím zorganizovať financie, ale už sa na to veľmi teším.

A koľko trval ten proces odkedy ste to kúpili dokiaľ prešiel ten návrh?

Teraz je to dva a pol roka.

Tak to sme ilustrovali aspoň to, o čom sme doteraz hovorili (úsmev). Museli vám to schváliť aj pamiatkári?

Toto áno. Tento dom nie je síce najprísnejšia pamiatka, ale má nejaké chránené elementy, to sú tie svetlo-modré azuleijos. Takže to je jedna vrstva tej ochrany a druhá je, že sa nachádzame v takom trojuholníku medzi Tapada da Ajuda. Tapada je miesto, kde historicky mohol loviť len kráľ a tých je v Portugalsku len šesť.

Tie tapady mali vždy pri sebe také paláce, kde chodil kráľ so svojou družinou. Teraz je tam agronomická univerzita a tie záhrady tam stále sú. Druhý bod je kaplnka na vyhliadke Santo Amaro a ešte stará univerzita, palác na Rua de Junqeira. My sme v tomto trojuholníku a tu sa nemá meniť ráz ničoho.

Je to ekvivalent nejakého ochranného pásma?

Áno, taká nejaká zóna. Každá je pomenovaná a my sme práve medzi týmito troma bodmi. Moja prvá verzia bola súčasná architektúra, akože dve historické poschodia a nad tým dve veľmi abstraktné jednoduché biele, také až ako krištáľ. To absolútne neprešlo a postupne sme to viac a viac historizovali. Nakoniec si myslím, že to nie je na škodu, pretože tam rešpektujeme vertikálne otvory a tie byty budú pekné, lebo budú mať okná, ktoré idú až k zemi, takže to bude také presvetlené.

Takže tam vzniknú byty?

Ak to pôjde podľa plánu, tak jedno bude byt a jedno ateliér, sú to dve poschodia. Takže keď niekto bude so mnou robiť rozhovor za päť rokov, tak snáď to budeme už stavať (smiech).