Banská Štiavnica: Bohatá minulosť, neistá budúcnosť
Stredné Slovensko sa môže popýšiť mnohými cennosťami – obrazne aj doslova. Jednou z nich je mesto Banská Štiavnica, rozprestierajúce sa v srdci Štiavnických vrchov. Nebola to však krásna príroda, ktorá motivovala ľudí k osídleniu tohto územia. Už od 12. storočia sa tu ťažilo zlato a striebro a nielen mesto, ale celý región z tejto činnosti bohatol. Dnes je však Štiavnica v úplne inej situácii.
Konflikt rozvoja a ochranyV roku 1993 boli historické centrum mesta a technické pamiatky v okolí zapísané do Zoznamu svetového kultúrneho a prírodného dedičstva UNESCO. Ako však konštatuje predseda Komisie regionálneho rozvoja, výstavby, územného plánovania a životného prostredia Ing. arch. Peter Mravec, táto ochranná známka nie je vždy pre mesto len pozitívom. „Mesto je chránené ako poklad, sme na zozname UNESCO, sme súčasťou Chránenej krajinnej oblasti Štiavnické vrchy. Na jednej strane je to, samozrejme, dobre, na strane druhej to predstavuje brzdu pre podnikateľov, a tým aj pre celý rozvoj mesta a regiónu,“ hovorí.
Rozvoj Štiavnice je z tohto uhla pohľadu naozaj komplikovaný. Okrem menovaných ochranných známok je tu aj zákon 100/2002 z 30. januára 2001 o ochrane a rozvoji územia Banskej Štiavnice a okolia. Mesto sa tiež musí riadiť zásadami ochrany pamiatkovej rezervácie vydanými Pamiatkovým úradom SR. Všetky tieto dokumenty sa snažia Štiavnicu zakonzervovať v stave, v ktorom je teraz, a zároveň povzbudzovať rekonštrukcie historických pamiatok, ktoré to potrebujú. Rozvoj mesta však stagnuje aj napriek miliónovým investíciám do obnovy. V roku 2009 magistrát zrealizoval stavebné investície za 2,36 milióna eur. Na porovnanie – v roku 2008 to bolo necelých 400-tisíc eur. Väčšinu finančných zdrojov magistrát získal z Ministerstva kultúry, Nadácie SPP a Ministerstva financií, na každej sa však finančne podieľalo aj mesto samo. „Všetky zásahy vyžadujú financie. A aj keď sme spravili kus práce, výsledky sú nekoncepčné. Spraví sa A, ale na B už nezostanú peniaze a efekt je potom polovičatý,“ konštatuje Peter Mravec.
Gordický uzol namiesto dopravného
Posledný územný plán mesta bol schválený v roku 2006, doteraz však k nemu pribudlo množstvo dodatkov. „Máme územný plán, nemáme však aktuálne plány zón ako pokračovanie základného dokumentu. Niektoré projekty sa zrealizovali, na niektorých sa pracuje a niektoré si na realizáciu pravdepodobne ešte počkajú. Problémom však zostáva doprava,“ hovorí architekt Peter Mravec. Kameňom úrazu je podľa neho najmä prístup do mesta. Najkratšia cesta vedie cez Štiavnické vrchy a obec Hodruša-Hámre. Je to serpentínová prudko stúpajúca a klesajúca trasa, ktorá v zime vyžaduje vodičské umenie a v lete aspoň zvýšenú pozornosť. „Úspechom bolo už to, že sa cesta Banská Štiavnica – Kozelnícka Dolina – Hronská Dúbrava pretransformovala z cesty tretej na cestu druhej triedy. Teraz sa opäť posunula o stupienok vyššie a stala sa z nej jednotka, takže ju spravuje štát a už sa aspoň vyčlenili peniaze na jej rekonštrukciu,“ konštatuje architekt a dodáva, že práve táto trasa by mohla byť nádejou na prístup do mesta. O údržbe tejto komunikácie sa síce hovorí už dlhší čas, doteraz na nej však boli vykonané len drobné úpravy.
Problémová je aj doprava v intraviláne mesta, pričom najkrikľavejšie sa prejavuje parkoviskom na Námestí sv. Trojice a čulým dopravným ruchom na ulici A. Kmeťa, hlavnej tepny centra. „Reálna štruktúra mesta nám neumožňuje riešiť dopravu v meste odklonením z centra z jednoduchého dôvodu – nemáme nijakú alternatívu paralelných ulíc, ktoré by mohli slúžiť ako plnohodnotná náhrada. Neexistujú žiadne paralelné ulice, ktoré by mohli slúžiť ako plnohodnotná náhrada,“ hovorí architekt a dodáva: „Problémom bola doteraz aj nedostatočná občianska angažovanosť. Ľudia sa nevyjadrovali k tomu, čo by si priali, nevyjadrovali sa napríklad ani k problému s Trojičným námestím. Len relatívne nedávno tu napríklad vznikla diskusia o spomínanom kritickom parkovaní v centre mesta. Pomaly sa menia postoje a s nimi prichádza aj reálna zmena.“ Tá sa podľa architekta Petra Mravca prejavila napríklad vytvorením záchytných parkovísk na okraji mesta. Zároveň mesto financuje presné vymedzenie parkovacích miest. „Inú možnosť zatiaľ nemáme, ale dúfam, že sa nám podarí dopravu v centre takto usmerniť,“ hovorí predseda komisie pre rozvoj.
| Banská Štiavnica Okres: Banská Štiavnica Kraj: Banskobystrický samosprávny kraj Rozloha katastrálneho územia mesta: 4 673, 10 ha Počet obyvateľov: 10 214 (k 31. 12. 2009) Nezamestnanosť v meste: 15,07 % Strategické podniky
|
Baníctvo je boľavá rana
Banská Štiavnica je banská už iba po mene. V roku 1993 sa ťažba ukončila a v súčasnosti je funkčná iba baňa Rozália v Hodruši. Aj tu sa však ťaží sporadicky a ani náhodou sa tento stav nedá porovnávať s obdobím, keď z ťažby zlata a striebra prosperoval celý región. „Ešte som zažil časy, keď baníctvo fungovalo. Vtedy bola Štiavnica iné mesto. Baníci, pletiari, tabaková továreň… A zrazu nič. Problémom takýchto miest s relatívne monotematickou funkciou je, že keď sa jej piliere zrútia, mesto za ne nemá náhradu a začne kolabovať,“ spomína si na prvú polovicu 90. rokov minulého storočia architekt Mravec. „Z čoho Štiavnica žije dnes? To by som sám rád vedel,“ dodáva.
Mesto sa po odlive ľudí, ktorých sem prilákala práca, dosť vyprázdnilo. Pocítilo to aj sídlisko Drieňová, ktoré za socializmu vystavali v roku 1978 práve preto, aby mesto malo kapacity pre tých, čo sa sem budú sťahovať. „Štiavnica je v súčasnosti stabilizovaná, prechádza štandardným vývojom, ktorým si prejdú všetky sídla, keď sa mení ich funkcia a štruktúra,“ hovorí architekt Mravec. Nie je to, samozrejme, ideálne; ľudia sa len pomaly orientujú a hľadajú nové spôsoby, ako sa uživiť. „Mnohí cestovali za sezónnymi prácami na juh Európy, napríklad do Talianska. Niektorí zasa otvorili malé obchody v centre mesta a snažia sa prežívať. Verím však, že sa ľudia spamätajú a prídu na nejaký spôsob, ako toto mesto oživiť, a na to, ako tu udržať mladých. To sa totiž nedá zariadiť zhora,“ hovorí predseda Komisie pre regionálny rozvoj, výstavbu, územné plánovanie a životné prostredie. Budúcnosť vidí v malopodnikateľoch a postupne sa rozvíjajúcom turistickom ruchu.
Ako na turistov
„Turistický ruch u nás je ešte stále len slovná hračka, od ruchu to tu má ďaleko,“ hovorí Peter Mravec. Štiavnica podľa neho nemôže rátať s turistickým úspechom Českého Krumlova, pretože nemá rovnako dobrú polohu ani dostupnosť. Mesto a jeho okolie však má čo ponúknuť a Štiavničania sa pomaly učia, ako to zhodnocovať. „Tento rok nad mestom otvorili nové lyžiarske stredisko Salamandra Resort, ktoré by mohlo pritiahnuť viac turistov počas zimného obdobia,“ konštatuje architekt Mravec. Len 12 kilometrov severne od mesta sa v Sklených Tepliciach nachádzajú liečebné termálne kúpele a 15 kilometrov tým istým smerom leží akvapark Vodný raj v dedinke Vyhne. V lokalite sa nachádza viac ako desať prístupných jazier – tajchov, vytvorených v 17. a 18. storočí pri banskej činnosti. Banské mesto sa, samozrejme, pýši aj svojou históriou, preto si záujemcovia môžu vychutnať aj sfáranie do baní, mineralogickú expozíciu alebo najrozsiahlejšiu banícku expozíciu v Kammerhofe, najväčšom stredovekom stavebnom komplexe mesta.
Mesto a región tiež pracujú na kontinuálnom rozširovaní cyklistických trás a náučných chodníkov; okrem klasických športových aktivít sú na južnej strane Sitna k dispozícií steny na skalolezectvo. O športové vyžitie tu nie je núdza a to svoje si tu nájde asi každý. „Problémom zostáva štandardne to, ako tu ľudí udržať čo najdlhšie,“ hovorí architekt Mravec. „Práve preto sa snažíme stále zlepšovať aj informačnú organizáciu mesta – aby mali návštevníci ľahký a nekomplikovaný prístup k akciám, podujatiam, miestam, kde sa niečo deje, a podobne,“ dodáva. Relatívny rozkvet tu zaznamenala aj agroturistika – v okolí Štiavnice sa nachádza niekoľko rančov, ktoré ponúkajú relax v štýle divokého západu so slovenskými kulisami.
V meste sa pomaly rozbieha aj hotelierstvo a gastronómia, aj keď ešte vcelku chudobná – prevládajú pizzerie a penzióny. Všetko však potrebuje čas a krása Štiavnice a jej možnosti budú pravdepodobne motivovať obyvateľov k rozvoju.
Kam do mesta
Čo sa týka kultúrnych podujatí, mesto rozhodne nezaostáva za väčšími susedmi. Štiavnické kultúrne leto ponúka domácim aj návštevníkom množstvo podujatí – či už je to Sitno Blues, Jazznica, alebo filmový festival 4 živly. V neďalekom Sv. Antone sa konajú povestné Dni sv. Huberta, najznámejšie poľovnícke slávnosti u nás. Vyvrcholením kultúrneho leta sú však bez pochyby Salamandrové dni, najvýznamnejší mestský sviatok Štiavnice, počas ktorého si obyvatelia pripomínajú banícku históriu mesta.
Okrem hudby sa snažia organizátori zaujať aj akciami, akou je napríklad Štiavnický živý šach, ktorého tradíciu organizátori založili v roku 2005. Zúčastňujú sa na ňom tradične najlepší slovenskí šachisti, ktorí hrajú zápas pomocou ľudí. Špecifikom je, že majstri v Štiavnici hrajú naslepo – so zaviazanými očami.
Zaujímavou aktivitou je aj Piknik na Trojici, ktorý organizuje OZ Štokovec. Na tomto podujatí chce vyburcovať ľudí k radikálnejšiemu postoju k parkovaniu na Námestí sv. Trojice. Aj to je jedna zo známok posunu od pasivity k aktivite.
Vo všeobecnosti je v Štiavnici o zábavu postarané veľmi dobre. V kombinácii s množstvom zaujímavých turistických cieľov mesto rozhodne môže u turistov uspieť. To ho bude držať nad vodou, aspoň kým sa mu nepodarí posilniť svoje finančné zásoby výrobou, podnikaním, alebo možno aj priemyslom, s ktorým však už nikto neráta. A možno ani nebude treba. Posun dopredu je markantný, a ak pôjde Banská Štiavnica správnym smerom aj naďalej, možno sa dočká budúcnosti plnej zlata.
| Silné stránky mesta | Slabé stránky mesta |
| spracované a schválené strategické dokumenty mesta | nedostatočne vybudovaná infraštruktúra (kanalizácia) |
| urbanistická aj krajinárska osobitosť a jedinečnosť |
problematická vnútromestská doprava |
| bohaté možnosti kultúrneho a športového vyžitia | nedostatok mestskej zelene |
| vysoká koncentrácia architektonických a technických pamiatok | rozčlenenie mesta na niekoľko samostatných častí |
Tamara Leontievová
Foto: Dano Veselský
Článok bol uverejnený v časopise ASB.
