Čo sa (ne)zmenilo za ostatných dvadsať rokov?

Slovenský cestovný ruch sa nachádza vo väčšej kríze ako v časoch po páde železnej opony. S týmto obdobím sa spája vystavenie našich stredísk skutočnej konkurencii reprezentovanej nielen všetkými turistickými veľmocami Európy, ale aj vzdialenejšieho sveta. Hoci podobností medzi dneškom a situáciou spred 20 rokov na prvý pohľad nie je veľa, bližší pohľad naznačuje niečo iné.

Aj vtedy išlo, rovnako ako dnes, o  náhlu a nečakanú zmenu, ktorá zastihla slovenské turistické strediská nepripravené. Aj vtedy prišla zmena podmienok zvonku, z „veľkého sveta“, čo umožnilo – žiaľ, presne tak ako dnes – domácim prevádzkovateľom vyrukovať s množstvom výhovoriek, ktorým nezriedka venovali väčšiu pozornosť, ako riešeniu situácie. Aj vtedy sa v plnej nahote ukázalo, že ceny našich služieb nezodpovedali poskytovanej kvalite, a čo bolo horšie, že sme si tento fakt odmietali priznať. Aj vtedy kríza upozornila na premrhané roky, ktoré nemuseli byť, keby sme boli podnikavejší, pracovitejší, otvorenejší podnetom z okolitého sveta. A napokon sme, vtedy rovnako ako dnes, narážali na nedostatok tradície, či už podnikateľskej všeobecne, alebo tej špecifickej, tradície pohostinnosti a poskytovania služieb.

Po úspechu prišlo rozčarovanie
Naozaj sa za tých dlhých 20 rokov nič nezmenilo? Bolo by nepravdivé tvrdiť, že nie, hoci uvedený výpočet podobností nabáda ku skepse. Zmenilo sa toho, samozrejme, veľa. V cestovnom ruchu, tak ako v ostatných odvetviach hospodárstva, prakticky zanikol polofunkčný štátny sektor, presadzuje sa čoraz viac podnikateľov, ktorí svoje firmy vybudovali nie na privatizácii, ale na odvahe a šikovnosti. Celkovo sme svetu otvorenejší viac ako kedykoľvek predtým.

Vstup do Európskej únie nám pomohol odhodiť visačku príslušnosti k zaostalej časti kontinentu a prijatie eura spolu so Schengenom prelomili dôležité psychologické a ekonomické bariéry. A najmä – Slovensko v priebehu neuveriteľne krátkeho obdobia dokázalo zreformovať svoju ekonomiku tak, že sa dostalo z chvosta na čelo pelotónu dobiehajúceho ekonomicky vyspelejšiu Európu.  Celkovo sa naša krajina  za uplynulých 20 rokov zmenila na nepoznanie, a v jednej chvíli dokonca zažila prerod, o akom sa mnohým našim susedom môže iba snívať.

V čom je teda problém? Prečo je v závere takého úspešného príbehu rozčarovanie práve v oblasti cestovného ruchu? Jednou z odpovedí je, že ani ostatní nespali, a to, čo sme povedali o Slovensku, sa dá v hrubých rysoch povedať o každej postkomunistickej krajine. Ba čo viac, kým u nás cestovný ruch patril k pomalšie sa rozvíjajúcim odvetviam, až nepochopiteľne uspokojeným s dosiahnutým stavom, inde – napríklad v susednom Maďarsku a Česku – patril k tým odvetviam, ktoré v modernizácii ekonomiky udávali tón.

S trpkosťou sa dá konštatovať, že inde boli pri budovaní ubytovacích zariadení a doplnkových služieb aktívnejší a tvorivejší, vo vzájomnej spolupráci menej hašteriví a v propagácii zas veľkorysejší a efektívnejší. Dokázali zužitkovať fakt, že v turizme mali na čo nadväzovať – Česi so svojou Prahou, Maďari s Budapešťou, Poliaci s Krakovom – ktoré lákali turistov už v časoch, keď slovenské mestá a hory v rozmeroch skutočného turistického priemyslu boli neobjavenou časťou Európy. Plakať nad rozliatym mliekom však nemá zmysel. Jediné, čo má zmysel, je zamedziť tomu, aby sme o ďalších 20 rokov boli v podobnej situácii.

Podmienky ozdravenia
Prvou podmienkou je, aby sa Slovensko stalo krajinou, v ktorej sú dobré podmienky na podnikanie. Nejde o frázu, a to hneď z dvoch dôvodov: nikde na svete nevytvoril kvalitný a vyhľadávaný produkt cestovného ruchu niekto iný ako podnikateľský sektor, a aj preto, že my sami máme na Slovensku skúsenosť, k akému dovtedy nevídanému rozvoju investícií došlo v cestovnom ruchu práve v krátkom období, keď sa podmienky na podnikanie zmenili výrazne k lepšiemu. Domáci aj zahraniční investori vtedy začali prinášať veľké projekty, kladúce základy pre rozvoj cestovného ruchu v širšom regióne. Tie otvorili stovkám menších podnikateľov príležitosti na poskytovanie doplnkových služieb, ktoré nakoniec ako celok vytvorili atraktívny produkt cestovného ruchu. Dobré podmienky na podnikanie sú dôležitejšie ako štátne stratégie či koncepcie rozvoja cestovného ruchu.

Druhou podmienkou je, aby sa naši hotelieri, dopravcovia, manažéri v lyžiarskych strediskách, akvaparkoch, kúpeľoch aj v cestovných kanceláriách prestali vo svojich myšlienkach a činoch zaoberať výhovorkami a požiadavkami na štátnu pomoc, a namiesto toho sa naplno sústredili na podnikanie, čiže na kvalitné a efektívne poskytovanie služieb svojmu klientovi. Som presvedčený, že ich budú celkom prirodzene nasledovať múzejníci, predstavitelia samospráv, regionálnych záujmových združení a všetci ostatní, ktorí rozsah a kvalitu služieb cestovného ruchu ovplyvňujú.

Žiadalo by sa povedať, že treťou podmienkou je, aby sme konečne definovali, v čom je skutočný potenciál Slovenska ako destinácie cestovného ruchu. Táto podmienka je však zbytočná, je totiž prirodzene obsiahnutá v prvých dvoch. Takúto definíciu totiž nemôže priniesť ani osvietený úradník, ani konferencia naslovovzatých expertov na cestovný ruch. Takáto definícia, či skôr poznanie, môže byť iba výsledkom dlhoročných pokusov a dobre vyhodnotených omylov v podnikaní tisícov subjektov, ktoré v dobrých podmienkach a s vlastným maximálnym nasadením môžu zo Slovenska postupne vybudovať to, o čom všetci toľko rozprávame – skutočne atraktívnu dovolenkovú destináciu. Slovensko so svojím prírodným a kultúrnym potenciálom na to má. Otázka aj po 20 rokoch znie, či na to máme my.

Tomáš Hasala
Foto: Dano Veselský

Autor je konateľ CK Limba, poprednej incomingovej cestovnej kancelárie na Slovensku

Článok bol uverejnený v časopise ASB.