Milan Dubec: Neverím, že dokážu existovať inovatívne firmy, ktorých ľudia sú na home office

Milan Dubec, známy nielen ako úspešný developer, ale aj podporovateľ startupov a filantrop, ponúka úprimný pohľad na podnikanie, inovácie a spoločenskú zodpovednosť. V rozhovore okrem iného odhaľuje, ako sa dá riadiť slovenská firma z Ameriky, prečo verí v osobnú komunikáciu, ako ho formovali strategické hry a akú budúcnosť vidí pre moderné mestá.

Začínali ste ako mladý programátor, dnes ste významným regionálnym developerom, ale aj „ovplyvňovačom“, podporovateľom startupov, filantropom. Ktorá pozícia vám vyhovuje najviac?

Všetky mi sedia. Som spokojný s každou svojou pozíciou a cítim sa ako developer – dnes jej venujem 85 % svojho času. To mi vyhovuje najviac a v rámci developmentu mi vyhovuje nielen to, že som developer, ktorý stavia budovy a zarába na nich, ale aj to, že tým developmentom a nehnuteľnosťami ovplyvňujeme okolie. Takže tam je presah aj na okolie, nie iba zarobiť a odísť. Jednoducho vybudovať nejakú komunitu tým, že staviame.

Hovoríte, že sa medializujete preto, aby ste prilákali ľudí k podnikaniu. Prečo vás to trápi? Je to zodpovednosť voči krajine?

Nevolal by som to zodpovednosť voči krajine, lebo to znie tak pateticky. Verím, že keď budem žiť v priestore, kde bude podnikať viac a viac ľudí, ľudia si toho budú viac uvedomovať… Jednak ľudia, ktorí podnikajú, si budú uvedomovať, že vedia pozitívne ovplyvňovať svoje okolie. A jednak tí ľudia budú zamestnávať iných ľudí a stretávať sa s inými, ktorí pochopia, že podnikatelia sú zamestnávatelia a tí, ktorí tvarujú krajinu ako spoločnosť.

Je to, ako keď sa pozrieme na podnikateľov, ktorí sa vypracovali ako podnikatelia a zarobili na tom. Tí väčšinou krajinu ťahajú lepším smerom a zároveň okolo seba formujú talenty. My, ktorí sme začali podnikať z nuly, sme závislí od talentov. Dostali sme sa sem preto, lebo sme sa nimi obklopili. Čím viac ľudí sa bude obklopovať talentmi, tým viac talentu nebude odchádzať do zahraničia.

Od septembra 2022 žijete ako digitálny nomád so svojou rodinou v zahraničí. Čo bolo za týmto rozhodnutím?

V roku 2019 som odišiel z Ringier Axel Springer z pozície generálneho riaditeľa, čo bola fulltime rola. A povedali sme si, že ďalší rok budeme celý rok cestovať. Lenže, ako sa hovorí, keď chceš rozosmiať Boha, porozprávaj mu o svojich plánoch, a tak v roku 2020 prišiel covid, takže sa zastavili všetky naše plány s cestovaním na dva roky. Cestovali sme aj predtým, ale to nebolo to, čo sme chceli. Chceli sme cestovať s rodinou, viac spoznávať regióny – to veľmi nevyšlo. Tak sme pokračovali v roku 2022.

Aký je pohľad na Slovensko z veľkej diaľky?

Čím ďalej ste od Slovenska, tak tým menej vás trápia problémy, ktoré sú na Slovensku. Nie ste nimi konfrontovaní denne a nestretnete každý deň ľudí frustrovaných z vývoja. No keď sa vrátite, realita sa nezmenila. Alebo nezmenila k lepšiemu.

Napríklad plochozemci… dnes máme iba 59 % Slovákov, ktorí veria, že Zem je guľatá. A to sa zmenilo za posledných pár mesiacov, keď prišli noví nominanti SNS, ktorí vystrelili tieto tézy a ľudia sa s nimi stotožnili. To je strašné! Keď ste v zahraničí, tak vám to pripadá vzdialené.

Keď som v Amerike rozprával, v akej krajine žijem, tak to považovali za nejaké moje úlety. A potom som sa vrátil naspäť a postrelili nám premiéra. A vtedy mi začali písať, že my to máme naozaj zlé v tej krajine. Hovorím, že my nie sme zlí ľudia. Sme len extrémne polarizovaní. A vtedy im to došlo. A to je presne to – keď ste ďaleko, tak to nevnímate tak veľmi a na dennej báze.

Zaujíma ma, či je reálne riadiť biznis na Slovensku zo zahraničia? Je to reálne?

Je to reálne, ale potrebujete veľmi dobrých ľudí. Dôležité je povedať si, či ste v pozícii výkonného riaditeľa, alebo ste zapojeného akcionára. Ak ste v pozícii zapojeného akcionára, potrebujete veľmi dobrý manažment a určite to je jednoduché aj zo zahraničia. Keď ste v pozícii výkonného riaditeľa, tak je to ťažké a keď ste v inej časovej zóne, tak aj veľmi stresujúce.

Dnes, po návrate, pracujem viac hodín ako predtým, ale som v menšom strese. Keď som bol v inej časovej zóne so 6-hodinovým rozdielom, tak som vstal o 7.00 a hneď o 7.15 mi začal online meeting. Stihol som maximálne ranné ovlaženie, kávu, sadol som si za notebook a hneď plný adrenalín. Keď normálne pracujete v tej istej krajine, tak sa zobudíte ráno o 7.00, o 9.00 ste v práci a vaše telo už je zobudené.

Keď som bol v inej časovej zóne, tak som musel hneď ráno o 8.00 fungovať, lebo ľudia tu už mali 14.00 a chceli absolvovať hodinový meeting a ísť domov. Ja som potreboval využívať tie mikrookná, a to bolo stresujúce.

Ďalším problémom je, že verím v silu mikromomentov. Teda chvíle, keď na chodbe stretnete človeka, ten s vami prehodí 2 až 3 vety a vy mu pomôžete jednou odpoveďou. Zatiaľ čo kým ste vzdialení, tak je to ťažké v tom, že si musíte dohodnúť spoločný telefonát, o u mňa nie je ľahké. Takže tým strácate možnosť mikromomentov.

Vnímam, že treba byť súčasťou tímu a teraz som si to ešte viac potvrdil. A o to menej verím v to, ako dokážu existovať inovatívne firmy, ktorých ľudia sú na home office. Skvelým príkladom toho, že neexistuje inovatívnosť pri práci na home office, je firma Zoom, ktorá nám vlastne home office umožnila.

Pred rokom nariadila návrat zamestnancov do práce. Takže ani Zoom, ktorý je stelesnením home officeu, neverí home officeu. To iba podčiarkuje to, čo hovorím. Nakoniec je tá kreativita v kooperácii. Aj ľudia sa odlíšili od primátov vďaka komunikácii a spolupráci. A tá komunikácia a spolupráca urobila to, že ovládame planétu a home office ide úplne proti tomu.

Byť výkonným riaditeľom firmy na Slovensku a žiť v Amerike znie veľmi neprakticky…

Zažil som aj opačný extrém pri 3-mesačnom pobyte na Bali – tam je zase 6 o hodín menej. Vy máte za sebou celý deň, ste unavený a vtedy sa budí váš tím a prichádza do práce. Teoreticky môžete začať skôr, ak vaši kolegovia prídu do práce o 9.00, vy budete mať 15.00.

Lenže keď ste s rodinou na Bali, tak o 15.00 ste pravdepodobne na pláži, v zoo alebo niečo robíte. Takže počkáte do 17.00, kým sa vrátite, a vtedy máte začať drieť. To je zase opačná strana. Buď začnete príliš skoro, alebo príliš neskoro. Byť v inej časovej zóne na operational management je neuskutočniteľné. Ja som si takto skúsil dva roky.

Čiže strategickejšie by bolo hľadať si destinácie tak, aby ste si ich zladili časovo.

Áno, to by bol ideálny svet. Rovnaká časová zóna by sa dala, ale to som nevyskúšal.

Predpokladám, že máte asistentku. Ak ste v zahraničí a ona tu na Slovensku, ako to funguje?

Stalo sa mi, že tesne pred mojím odchodom do USA mi moja dovtedajšia asistentka odišla na materskú dovolenku a ja som si musel nájsť novú. Kým som však odišiel, nestihol som sa s ňou zladiť. Bežne je vzťah asistentka – riaditeľ taký, že sa postupne zladia a neskôr nemusíte hovoriť asistentke, čo áno a čo nie.

No ja som hneď odišiel, to muselo byť stresujúce aj pre ňu. Teraz, po návrate, ma začala spoznávať a konečne máme čas sa zladiť. Takže som jej vlastne spôsobil stres dvakrát. Najprv z toho, že som tu nebol a teraz z toho, že ma spoznáva. Hádam to vydrží.

Máte presný prehľad o tom, čo sa vo vašich firmách deje alebo sa spoliehate na ľudí, ktorí to riadia?

Dúfam, že odpoveď je áno a áno. Snažím sa mať čo najpresnejší prehľad o tých najdôležitejších veciach a zároveň sa obklopiť ľuďmi, na ktorých sa viem spoľahnúť. Mám veľmi šikovný tím, a tak viem, že budú robiť to, na čom sme si dohodli. Na druhej strane pri veľkých rozhodnutiach musím byť. Predsa len pri nehnuteľnostiach si chcete prísť pozrieť daný projekt a niekedy sa vec ľahšie nakreslí, ako vysvetlí na diaľku.

Vráťme sa úplne na začiatok. Už ako tínedžer ste založili web Pokec. Čo vás k tomu priviedlo?

Prišiel som na internet v marci 1996. Dovtedy bol svet vždy iba offline. V čase, keď som prišiel na internet, neexistoval ani Google, ani Zoznam, ani nič podobné. Keď ste chceli ísť na slovenský web, tak ste si kúpili noviny a tam boli adresy internetových stránok aj s recenziami. A ak ste objavili nejakú novú, tak ste ju opísali.

Ja som v tomto stave prišiel na web. Chcel som s ľuďmi na tom mieste aj komunikovať, veď som bol tínedžer, ale zistil som, že nič také neexistuje. Tak som v rokoch 1996/97 založil Zoznamku. Nemal som výraznú potrebu zoznamovať sa s ostatnými, skôr som chcel vytvoriť priestor na zoznamovanie. Pridal som tam inzeráty a celý ten proces bol veľmi pomalý.

Prišiel mi inzerát, na druhý deň som ho nahodil, ľudia začali komunikovať prostredníctvom emailu a keď sa spoznali, tak odo mňa odišli. Po prvé to bolo veľmi pomalé a po druhé som ich posielal mimo – tak vznikol Pokec.

Na Pokeci som nakoniec spoznal manželku. Nie priamo na ňom, zavolal ma kamarát na večeru, že ma s niekým zoznámi. Prišla vtedy moja manželka a bola veľmi múdra, o 3 roky staršia, dalo sa s ňou polemizovať na rôzne témy. Padla mi do oka. Chcela sa prihlásiť nejakému chalanovi na účet a pozrieť, či si píše s niekým iným okrem nej. Ja som jej ten prístup nedal, ale začali sme spolu komunikovať a neskôr sa dali dokopy.

Odkedy ste verili, že môžete byť skutočne úspešný?

Ani neviem. Nepripúšťate si úspech až do momentu, keď sa to zrazu zlomí a poviete si, že máte nejakú relevanciu.

Keď sa na to pozriete spätne, mali ste pocit, že ste boli na dobrej ceste, ale vtedy ste to nevideli?

Keby som to vtedy spustil celosvetovo, mohol som byť inde, a nie stavať budovy v Žiline. Nežijem si zlý život a myslím si, že je to fajn aj tak. No mohlo to byť veľké impérium.

Čo vám k tomu chýbalo?

Angličtina. Keby som vedel hovoriť po anglicky, uvedomil by som si, že v roku 1999, keď som to zakladal, nič podobné ešte neexistovalo.

Chápem to správne, že v tom čase ste boli aj v globálnom meradle inovatívny?

Hej, len som to nevedel. Takže sme s tým nešli za hranice.

Dostali ste v živote nejakú radu, ktorá vám pomohla?

Určite som dostal rady, ktoré som nepočúval, aj keď mi mohli pomôcť. Jedna z nich bola, aby som zamestnal riaditeľa, ktorý mi pomôže s vecami, ktoré neviem. Na druhej strane, keby som vtedy zamestnal hocijakého riaditeľa, tak by som nikdy nespoznal naozaj dobrého riaditeľa. A možno by som zobral človeka, ktorý by ma zničil.

Je to ťažká rada, ale je dobré si získať kouča, ktorý pomáha sa na začiatku zorientovať. Keby som vtedy stretol kouča, ktorý mi povie, že Pokec nie je ani v zahraničí a urobme ho tam…

Takže vám chýbalo jedno mikrostretnutie?

Hej… mikrostretnutie… za pár miliárd eur.

Prekvapil vás dosiahnutý úspech?

Keď som začínal v roku 1999, tak sme boli v rebríčkoch návštevnosti štvrtý alebo piaty. A ja som mal radosť z toho, že som medzi TOP navštevovanými webmi. Keď sa ma niekto opýtal, či chcem byť jednotka v návštevnosti, nebol som si istý. Akože áno, byť jednotkou v návštevnosti asi znamená úspech, ale ja som to tak nevnímal.

Dnes spätne vidím, že sme mali kopec skvelých nápadov, ktoré sme exekuovali do skvelej veľkosti. Lenže čo je úspech? To je taká téma pre terapeuta… analyzovanie úspechu.

Bol to jeden z dôvodov neísť na vysokú školu? A urobili by ste to opäť?

V roku 1999 som si podal prihlášku na VŠ a začal programovať Pokec. A potom som nešiel na skúšky, lebo som programoval Pokec. Tak som sa na to vykašľal a v pohode by som to urobil znova. Je možné, že keby som bol na vysokej škole, dnes možno nie som tam, kde som, lebo by som sa venoval škole a nie tomu, čo ma zaujímalo.

Čo na to hovorili rodičia? Podporili vás vtedy?

Neviem… akože, samozrejme, podporili. Kúpili mi počítač, zaplatili office 4 x 4 metre, zaplatili pripojenie na internet. No nemyslím si, že si hovorili, že takto to chalanko spraví a bude z neho bohatý človek a bude robiť biznis. Skôr to bolo také, aby som sa ešte chvíľku pohral.

A je to, že nemáte školu, v developerstve nevýhoda?

Nie. Developerstvo je jeden z tých jednoduchších biznisov. Každý si vie v princípe kúpiť byt, prerobiť si ho alebo kúpiť bytový dom. To sú veci, ktoré súvisia so sedliackou logikou. Samozrejme, ak chcete rozumieť povedzme stavebnej chémii, tak tam už by bolo dobré mať vzdelanie alebo prax. No v princípe je toto také klasické common knowledge, ktorý potrebujete na to, aby ste to vedeli robiť.

Potom potrebujete nejakú equitu a hlavne dôveru. Tú dôveru potrebujete od bánk, tú dôveru potrebujete od ľudí, ktorí si od vás kupujú byt, lebo vám dávajú životné úspory. To je podľa mňa najdôležitejšia zložka. Dôvera.

Ako získate dôveru? Je založená na minulej skúsenosti s vami? Alebo je založená na tom, že ten človek vyštudoval nejakú vysokú školu a má pracovnú skúsenosť a budem mu dôverovať? Sú developeri, ktorí jeden- alebo dvakrát uspejú aj bez dôvery, ale časom všetci pochopia, že sa im veriť nedá.

Napokon, úspešní developeri obchodujú najmä s dôverou – lebo im musia dôverovať klienti, zákazníci, banky aj mestá.

Pred časom ste absolvovali týždňový program na Harward Bussiness School. Prečo práve tam a prečo práve vtedy?

Bolo to vtedy dostupné, prihlásil som sa na to pol alebo trištvrte roka dopredu. Harward je super brand a hovoril som si, že toto chcem a musím vidieť. Bola to skvelá príležitosť. Bolo to síce iba 7 dní, ale stretli ste sa so 100 ľuďmi z biznisu, ľuďmi na dôležitých pozíciách, takže ste mali výmenu skúseností a samotné biznis prípady otvárali myseľ.

Čo ste museli splniť, aby ste sa tam dostali?

Toto bolo konkrétne pre jednu organizáciu, ktorej som členom. Spomedzi nich vyberali. Vraj vybrali iba 20 % z prihlásených. Neviem, čo som presne musel splniť. Určite chceli, aby tam bol mix z iných krajín. Výhodou bolo, že nie som z USA a asi sa im páčilo, že som z východnej Európy. A možno ich oslovila aj moja osobná skúsenosť, nie iba realitná.

Takže tam boli ľudia najmä z realitného biznisu?

Áno, ale z rôznych kútov sveta – z Ázie, Afriky, Európy, Ameriky, Južnej a Severnej Ameriky, Austrálie. Všetci nakoniec riešime veľmi podobné veci. Každý developer riešil úrokové sadzby, povolenia, uskutočniteľnosť plánov pri aktuálnych úrokových sadzbách a cenách pozemkov.

V podcastoch na sociálnych sieťach, ale aj priamo v diskusiách na školách podporujete ekonomické myslenie a podnikanie. Podporujete finančne startupy, chodíte s prednáškami medzi študentov. Aký je ohlas medzi mladou generáciou? Myslia viac ako podnikatelia alebo viac ako zamestnanci?

Stretávam sa s ľuďmi, ktorí sa chcú o seba postarať – tí majú bližšie k podnikateľom. No určite existuje časť mladej generácie, ktorá túži po tom, aby sa o nich postaral niekto iný – s tými sa však ja stretávam menej.

Keď si vezmem tých, s ktorými sa stretávam, rozmýšľajú, ako sa o seba postarať – teda zarobiť si na život a žiť dobrý život teraz a v budúcnosti. Myslím, že v každej generácii sú ľudia, ktorí chcú radšej žiť viac life balance ako work. Potom sú ľudia, ktorí chcú viac žiť work ako life. A to je na tých ľuďoch krásne, že každý si nájde svoj priestor.

Ešte dôležitá vec je, že ja nepodporujem startupy, ja do nich investujem. Lebo veľa ľudí hovorí, že podporuje startupy. To je blbosť. Nikto ich nepodporuje. Všetci do nich investujú. Aj najväčší ľudomil, ktorý dáva peniaze do startupu, chce návratnosť. Nevidím nič zlé na tom povedať, že keď do niečoho investujem, tak chcem peniaze späť. Biznis nie je charita.

Hovorím to aj tým chalanom – ja vás nepodporujem, ja vám dávam peniaze, lebo chcem, aby ste mi ich vrátili. A povedzte mi, ako mi ich vrátite. Ja som si tie peniaze zarobil, neukradol som ich, a preto ich chcem naspäť. Oni, logicky, povedia svoj príbeh, prečo si myslia, že tá investícia bude dobrá a vrátia ich.

Nejakej časti z nich to nevyjde. No z hľadiska investovania je to stále investícia. Aj startupy, ktoré odpíšete, sú súčasťou investičného balíka. Niekto vidí skvelé to, že zainvestoval 50-tisíc € a zrazu má investícia hodnotu 2 milióny. No nevidia, že ďalších 10 x 50-tisíc € je dnes nula, lebo to zomrelo.

No práve na to je určená táto jedna investícia, ktorá z 50 urobí dva milióny, lebo ona pokryje tých desať, ktoré nevyšli. Čiže súčasťou investícií je aj to, čo nevyjde. Je to iné ako pri realitách – tam vyjde takmer všetko, lebo aspoň pozemok vám takmer vždy ostane, keď to nepreženiete s bankovou pákou.

Alebo pokiaľ vás po 30 rokoch nezažaluje ministerstvo hospodárstva, že nikdy nesprivatizovalo daný pozemok. A keď si vypýtate privatizačný projekt od ministerstva, tak vám povie, že oni ho nemajú, ale vy si ho máte nájsť a dokázať, že to pred 32 rokmi malo na vás prejsť. Teda z nejakej firmy na nejakú firmu a potom na vás.

Keď prídete na kataster a poviete: „Dáte mi, prosím, staršie dáta?“ a nasleduje odpoveď „Nie, môžem vám dať len dáta, ktoré súvisia s vami…“, tak v tomto právnom svete aj môžete prísť o pozemok…

A ako dopadol tento príbeh?

Čo ja viem? Toto je len začiatok súdneho sporu. O 15 – 20 rokov vám poviem, ako to dopadlo. Teraz mám v tom zamrznuté peniaze. Aj toto je príbeh nehnuteľností. Ani nehnuteľnosťou, za ktorú zaplatíte, si nemôžete byť istý, lebo ministerstvo hospodárstva sa rozhodne, že z 300 sprivatizovaných pozemkov ten jeden podľa nich nebol váš, ale oni to nevedia úplne presne, lebo nemajú privatizačný projekt a nevedia, čo tam je.

Sú dnešní mladí ľudia finančne gramotní? Ako by sa mohli zlepšiť?

Myslím si, že mladí ľudia sú možno viac finančne gramotní ako starší, lebo jednoducho ľudia, ktorí žili v socializme, nemuseli riešiť veľa vecí v detstve či puberte, ale museli sa to naučiť neskôr. Mladí ľudia majú dnes nasledovaných influencerov a majú sedliacky rozum.

Pointa je tá, že majú čo dobiehať. Stále sa nechajú ľahko zlanáriť peknými videami ľudí vo Ferrari, ktorí mávajú päťstoeurovkami. Otázka je, či sú iba vytlačené, alebo reálne.

Jednoducho snívajú o tom, že sa dá z 50 € urobiť 10 miliónov, keď budú obchodovať na Forexi. Akékoľvek peniaze, ktoré chcete zarobiť, sú výsledkom dlhodobej činnosti a práce a postupného budovania. Je veľmi málo takých, ktorí si podali bitcoin športku alebo normálnu športku či tipos a spravili zo stoviek € milióny. Oveľa viac ľudí prerobí tieto peniaze v riskantných športoch.

No keď si vezmete dlhodobý biznis, kde kúpite byt a prenajímate ho, hypotéku splácate z nájmov, zrazu máte možnosť si zobrať z banky na tento byt úver 20 000 €, lebo ste ho splatili a narástla jeho hodnota – kúpite si ďalší. A takto viete budovať vďaka banke toto portfólio a rýchlejšie rásť.

Alebo si poviete, že dáte peniaze do akcií a kontinuálne si budujete portfólio. No ktokoľvek hľadá rýchly a zaručený recept, zvyčajne prerobí.