Slovensko zažíva koniec svojho hviezdneho obdobia

Stavebná produkcia na Slovensku padá. Projekty sa zastavujú. Predovšetkým tie privátne. Štát sa zatiaľ tvári, že sa ho to netýka. Niektoré investičné výdavky sa rozhodol realizovať za každú cenu. Ja osobne proti tomu nič nemám, ale priznám sa, že by som sa ako občan cítil lepšie, ak by som vedel, že sa napríklad do zrekonštruovaného hradu presťahuje národná galéria a že za tých čosi vyše sto miliónov eur (3 mld. korún) okrem rekonštrukcie hrad dostane aj nové, možno podzemné výstavné priestory. Bol by som dokonca aj hrdý, že sa našla odvaha vytvoriť ideu, ktorá má celonárodný význam a ktorá dodá hlavnému mestu aj jedno turisticky zaujímavé dielo.

Nechcem porovnávať neporovnateľné, ale k úvodnej úvahe  som sa inšpiroval ­Louvrom, kde posledná prestavba aj s kontroverznou pyramídou pritiahla pozornosť státisícov návštevníkov. A ako podnikateľ a zamestnávateľ by som sa cítil lepšie, ak by som s istotou vedel, že príslušný tender bol transparentný, s pevnou cenou a že vyhral skutočne najlepší.

Zdá sa, že Slovensko zažíva koniec svojho hviezdneho obdobia. Len málokto dokáže posúdiť, či ho kríza len prerušila, alebo definitívne zastavila. Podľa toho, ako málo podstatných zásahov sa v poslednom období spravilo do hospodárstva a správy štátu, ale aj obcí, ktorých drahé aparáty bujneli a stále bujnejú, to nebude len vinou krízy, ale aj nečinnosťou politikov, ktorá nás v budúcnosti môže dostať do ťažkej situácie.

Ekonomická spravodlivosť bude nekompromisná
Obávam sa, že Slovensko sa v krátkej budúcnosti nevyhne zvyšovaniu daní. Ekonomická spravodlivosť je v tomto ohľade nekompromisná. Drahá štátna správa, ktorá v čase konjuktúry až tak nebolí, bude v ťažších časoch bremenom. Všetci tí policajti, vojaci či požiarnici, odchádzajúci v štyridsiatke do dôchodku, nás vyjdú poriadne draho v čase, keď štátny rozpočet nebude dotovať rastúce hospodárstvo.

Stále nedotiahnutá vymožiteľnosť práva ťaží podnikateľské prostredie teraz dvojnásobne. Chorí pomaly prenášajú svoje bacily na zdravých, ktorí strácajú imunitu pred nákazou neplatenia faktúr – tento stav štát nedokáže už druhé desaťročie vyriešiť. Ťažko dnes posúdiť aj to, či výpredaj majetku a absencia akýchkoľvek medzinárodne akceptovaných typicky slovenských vlajkových lodí neodsúdi na európskom trhu slovenské stredné podnikanie do roly outsidera na dlhé historické obdobie.

Slovenský staviteľ v takom prostredí nemôže dlho počítať s návratom konjunktúry čo aj len trocha podobnej tej poslednej, ktorá skončila v druhom polroku minulého roku. Zvyšovanie daní a samotná DPH na stavebné dodávky môžu spôsobiť, že byty sa stanú nedostupné. Už dnes je evidentné, že ak chce vláda podporiť výstavbu bytov, mala by uvažovať o zmene DPH na túto kategóriu tovaru. Rozličné formy dotácií (azda okrem zatepľovania a eurofondov), ktoré možno očakávať, nie sú tou správnou cestou. S dotáciami sa u nás vždy obchodovalo, a to trhu nepomáha.

Slovensko, žiaľ, nemá veľkú manévrovaciu schopnosť. Nevlastníme nerastné suroviny a hospodársky sme viac-menej odkázaní na úspechy našich susedov, ktorým poskytujeme služby. Sami produkujeme pomerne málo pridanej hodnoty. Aj keď HDP na obyvateľa v poslednom období obdivuhodne rástol, neznamená to, že máme vyhraté a že netreba robiť ďalšie koncepčné opatrenia. Za posledných dvadsať rokov sme sa začlenili do spoločenstva vyspelých európskych štátov, ale zároveň sme sa stali aj veľkou manufaktúrou. Miestom, kde sa dá vyrábať pomerne lacno pre susedné trhy. Domáca spotreba bola viac-menej nasýtená sieťami marketov, ktoré postavili svoje jednoduché a lacné škatule v urbanizovanom prostredí, často priamo v jeho centre. To všetko však pomáhalo stavbárom rásť. Bytov, škôl a nemocníc máme v zásade postavených dosť.

Stavali sa v sedemdesiatych rokoch minulého storočia a napriek tomu, že sme ich kritizovali, dnes vieme, že stavbársky zaujímavou témou môže byť nanajvýš ich rekonštrukcia, ale nie masová výstavba nových objektov tohto typu. Demografická krivka stagnuje a obrovský boom výstavby, ktorý tu bol v sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch minulého storočia, nám naše potreby v občianskych stavbách na dlhú dobu saturoval. Jediné, čo nám stavbárom umožňuje ešte snívať o výstavbe nových bytov, je urbanizácia.

Zbavenie sa „blbej nálady“
Slovenské stavebníctvo to nebude mať v budúcich rokoch ľahké. Nebude bez práce, ale nepochybne jej bude podstatne menej. Príde čas, ba už je tu, že slovenské stavebníctvo bude stáť pred problémom vývozu svojich kapacít. Je otázkou, ako sa zhostí tejto úlohy. K tomu, aby sa tak stalo, musí prispieť aj štát. Najlepšie rozumnou hospodárskou politikou. Pri exporte časti svojej kapacity potrebuje stavebný priemysel podporu v materskej krajine. A niet lepšej podpory ako stabilné hospodárstvo. My stavbári a developeri nedokážeme byť iní ako spoločnosť sama. Naša architektúra a náš staviteľský fortieľ sa môžu opierať len o tie skúsenosti, ktoré sme nadobudli na našom domácom trhu.

Zdá sa však nevyhnutnosťou, že slovenské stavebníctvo prejde v nasledujúcich rokoch strastiplnou etapou. Ťažko dnes predpovedať, ako budú vyzerať rebríčky stavebných firiem napríklad o päť rokov. Mám pocit, že pre tie naozaj slovenské firmy v ňom bude stále menej miesta. A to nie je dobrý pocit.

Bývalý československý prezident sa vyjadril o stave v spoločnosti, ktorý sa nápadne podobá tomu dnešnému, ako o „blbej nálade“. V týchto dňoch ide práve o to, aby sme nepodľahli tejto „blbej nálade“. Kríza raz skončí. Ani stavebníctvo po nej už nebude tým, čím bolo. Nepochybne sa zmeníme my a naše firmy. Bude to dôsledok skúseností a výziev, ktoré nám priniesla práve táto doba.

Autor je  člen redakčnej rady ASB.
Foto: Dano Veselský

Článok bol uverejnený v časopise ASB.