VÁHOSTAV vtedy a dnes

Na využitie hydroenergetického potenciálu slovenských riek padlo v povojnových časoch rozhodnutie o vybudovaní vodných diel na jednotlivých povodiach slovenských riek. Výstavbou bol poverený národný podnik HYDROSTAV. Okolo roku 1954 prebiehala výstavba na Oravskej priehrade, v Nosiciach, Kostolnej, Hornej Strede, Novom Meste nad Váhom a na ďalších miestach. Každoročne narastal objem prác, ktoré bolo čoraz zložitejšie zodpovedne riadiť z jedného miesta. Z tohto dôvodu sa rozhodlo o rozdelení pôsobnosti. HYDROSTAV bude realizovať stavby od Vodnej nádrže Nosice po prúde rieky Váh a opačným smerom, proti prúdu rieky Váh, bude stavby realizovať novovzniknutý národný podnik VÁHOSTAV. Je viac než symbolické, že názov podniku bol odvodený od rieky Váh, ktorú mal svojou činnosťou pretvárať pre životné potreby budúcich generácií.

1954 – 1963

Formálny akt vzniku podniku sa realizoval zriaďovacou listinou Povereníctva výstavby zo dňa 1. júla 1954 a za jeho sídlo zvolili Žilinu. Personálny základ nového podniku tvorila časť kapacít z Trate družby. V roku 1954 mal podnik 2 334 zamestnancov. S nárastom prác bolo nevyhnutné doplňovať ľudí na všetkých postoch. Aj preto krátko po svojom vzniku podnik zriadil v roku 1960 vlastné učilište v Žiline, kde vzdelával svojich budúcich zamestnancov. VÁHOSTAV v čase svojho vzniku nemal dostatočný počet techniky, pri zemných prácach musel zvládnuť prechod z koľajovej dopravy na dopravu bezkoľajovú, ktorú však nevlastnil. Musel kooperovať so Stavebnou dopravou Žilina a s ČSAD. Chýbali mu základné výrobné prostriedky. Situácia sa významne zmenila začiatkom šesťdesiatych rokov, keď práve v súvislosti s rozšírením strojového parku podnik v rokoch 1960 – 1965 zriadil centrálne dielne v Hornom Hričove. VÁHOSTAV prevzal dokončenie Oravskej priehrady, rozostavané Vodné dielo Krpeľany (úvodný obrázok) a pripravovanú hydroelektráreň Sučany. K posledným dvom menovaným vodným dielam pribudla aj hydrocentrála Lipovec. Po vzájomnom prepojení kanálmi tvoria všetky tri stupne Hornovážsku kaskádu. Čas výstavby 1953 až 1961 predstavoval skrátenie o 664 dní oproti dohodnutej lehote. V súvislosti s oneskorením začiatku budovania Strednovážskej kaskády a s neujasnenou vodohospodárskou politikou vlády bol VÁHOSTAV nútený zabezpečiť prácu pre svojich ľudí (začiatkom roku 1958 mal 3 212 zamestnancov) aj mimo vodohospodárskych stavieb, a to v segmente priemyselných stavieb. Začína realizovať v subdodávke pre Vítkovické stavby výstavbu Koksovej batérie v Ostrave-Kunčiciach (1958 – 1959). Nadobudnuté skúsenosti využíva pri realizácii ďalších priemyselných areálov a stavieb ako Výrobňa rúd Rudňany (1959 – 1963), Trysková tkáčovňa v Ružomberku, VII. papierenský stroj v Ružomberku, Cementáreň v Lietavskej Lúčke alebo Drevokombinát v Krásne nad Kysucou.

Po roku 1958 podnik pokračoval vo výstavbe vodných diel. Zrealizoval Strednovážsku kaskádu, ktorú tvorili tri energetické stupne: Hričov (obr. 2) – Mikšová – Považská Bystrica. Na dosiahnutie presnosti sklonu svahu bol v podniku vyvinutý svahovací stroj, ktorý činnosť zmechanizoval. Štrkodrvu na svahoch rozhŕňal ďalší stroj Dingler. Betónové dno kanála bolo položené finišérmi a rigolstrojom vlastnej konštrukcie. Zrealizovali sa zemné práce v množstve 15,5 milióna m3, betonáže 0,52 milióna m3 a opevňovacie práce z kameňa v množstve 0,315 milióna m3. Výstavba prebiehala v rokoch 1958 až 1964.

1964 – 1973

V druhom desaťročí VÁHOSTAV pokračoval v budovaní veľkých vodných stavieb a priemyselných areálov, pribudli realizácie protipovodňovej ochrany a úpravy tokov, dopravnej infraštruktúry a v neposlednom rade aj vlastné podnikové investície. V čase dobudovávania kaskád na Váhu sa na úrovni štátneho plánu prehodnotila výstavba priehrad, čím sa spomalila príprava vodných diel (napr. Vodné dielo Liptovská Mara). Preto sa výrobné kapacity podniku presunuli na východ našej krajiny, kde VÁHOSTAV vybudoval vodné diela na rieke Ondava (Domaša, 1962 – 1967) a na rieke Hornád (Ružín, 1962 – 1973). Dokončil tiež Vodné dielo Mikšová II a na vodárenské účely vybudoval v rokoch 1968 – 1973 Vodárenskú nádrž Klenovec (obr. 3).

Podnik zároveň pokračoval vo výstavbe priemyselných areálov. V rokoch 1964 – 1967 prebiehala I. etapa a v rokoch 1970 – 1973 II. etapa výstavby v Teplárni Žilina, ktorá dodávala tepelnú energiu priemyselným závodom, sídliskám Hliny a Vlčince a verejným budovám v meste Žilina (obr. 4).

V nadväznosti na výstavbu teplárne sa v Žiline budovali aj rozvody tepla – parovody. V rámci rekonštrukcie závodu Severoslovenských celulózok a papierní v Žiline sa v rokoch 1964 – 1966 realizovala stavba bieliarne sulfitovej celulózy. V roku 1964 sa začala v rámci dostavby Severoslovenských celulózok a papierní v Ružomberku stavba objektu Kŕmne bielkoviny, ktorá bola ukončená v roku 1967. V tom istom roku začal podnik budovať pre tohto investora aj čistiareň odpadových vôd. Výstavbou sa odstránilo znečisťovanie vody vo Váhu a získala sa tepelná a elektrická energia pre potrebu závodu. V rokoch 1966 – 1967 prebiehala výstavba v závode Tatra v Čadci určenom na výrobu náhradných dielcov pre osobné aj nákladné autá Tatra. Rozširovanie závodu Kinex Bytča sa realizovalo v rokoch 1966 – 1973. V rokoch 1970 – 1973 prebiehala rekonštrukcia a výstavba nových výrobných priestorov závodu Slovena Rajec, ktorá slúžila na zväčšenie kapacity výroby, a v rokoch 1970 – 1974 v Slovene Čadca.  Rozsiahla povodeň v júni 1965 v povodí Dunaja a dolného Váhu zaplavila 46 obcí, 94 000 ha pôdy, zničila 4 000 a poškodila vyše 6 000 domov, 250 km ciest, 70 km železníc a vynútila si evakuáciu takmer 54-tisíc ľudí. Štát rozhodol o investičnom programe rekonštrukčných prác v týchto povodiach. VÁHOSTAV nestál bokom. V rokoch 1965 – 1970 realizoval rekonštrukciu ľavostrannej ochrannej hrádze Dunaja v úseku Komárno – Štúrovo v dĺžke približne 29 km, ktorá zahŕňala práce na zvýšení koruny hrádze, úprave jej priečneho profilu a zlepšení stability podložia, s objemom vykonaných zemných prác 2,5 milióna m3. Súbežne realizoval v rokoch 1966 – 1971 rekonštrukciu ľavostrannej ochrannej hrádze Váhu v úseku Komárno – Zemné v dĺžke približne 27 km, kde objem vykonaných zemných prác dosiahol takmer 2 milióny m3. V roku 1965 sa tiež v dôsledku dlhotrvajúcich dažďov pretrhla hrádza na skládke popolčekov v tepelnej elektrárni Nováky, kde sa zadržiavaný popolček dostal do rieky Nitra a vytvoril nánosy až po jej dolný tok. Toto spôsobilo zmenšenie prietokového profilu rieky a záplavy, ktoré popolčekom znehodnocovali aj úrodnú pôdu v jej okolí. Generálny dodávateľ VÁHOSTAV spolu so svojimi minoritnými subdodávateľmi v rokoch 1966 – 1969 zrealizoval reguláciu toku a ochranné hrádze na storočnú vodu od Preselian až po Úľany, s celkovým objemom zemných prác 2,545 milióna m3. Následne pokračoval vo výstavbe hate pri Preseľanoch (1969 – 1972). Na Záhorí v rámci melioračných prác pri odvodnení pozemkov v oblasti Lakšár – Porec v rokoch 1967 – 1969 VÁHOSTAV ako prvý v republike realizoval práce s unikátnym strojom DRAINOMAT, ktorý neotvára ryhu, ale zeminu len reže a nadľahčuje, pričom súčasne kladie plastové drenážne rúrky do profilu 8 cm. Účelom závlah v oblasti medzi obcami Sekule a Malé Leváre v rokoch 1968 – 1971 bolo zvýšiť intenzitu poľnohospodárskej výroby na pozemkoch na ploche 2 350 ha, čo sa dosiahlo výstavbou sústavy zavodňovacích kanálov a rúrovým rozvodom prečerpávanej vody v celkovej dĺžke 94,8 km. VÁHOSTAV realizoval aj iné inžinierske stavby. Ako generálny dodávateľ stavebných prác na stavebnom úseku č. 3 v km 45,00 až 57,00 (Maťovce – Haniska) v katastrálnych územiach obcí Čelovce, Egreš a Slivník realizoval v rokoch 1964 až 1966 práce na širokorozchodnej trati. V rokoch 1967 – 1971 VÁHOSTAV zrealizoval rozšírenie kanalizačnej siete a výstavbu ČOV v Trenčíne. Pri výstavbe monolitických stôk s celkovou dĺžkou  2,8 km a železobetónových stôk s celkovou dĺžkou 17 km sa s úspechom použilo nafukovacie debnenie potrebných profilov. Na Bôriku v Žiline podnik vybudoval vlastné odborné učilište, ktoré bolo odovzdané do užívania v roku 1968. Školský objekt pozostával z 8 učební a šatní, hygienických zariadení a kabinetov. Súčasťou areálu bola aj telocvičňa s plochou 1 310 m2, kuchyňa s jedálňou s kapacitou 500 hlavných jedál a internát s kapacitou 240 postelí. V roku 1964 podnik začína s výstavbou vlastnej prevádzkovej budovy na Hlinskej ulici v Žiline, ktorú dokončil v roku 1972. Na ubytovanie pracovníkov zo stavieb v Žiline a okolí bola v rokoch 1964 – 1968 vybudovaná ubytovňa Stavbár s kapacitou 510 lôžok. V rámci zariadenia staveniska sa postavili ubytovacie objekty pre zamestnancov. Na Vodnom diele Liptovská Mara boli vo Vlachoch postavené tri montované ubytovne, v Liptovskom Mikuláši dve ubytovne pre 350 ľudí, v Čadci pre 120 ľudí, v Nových Zámkoch pre 160 ľudí. Na rekreačné účely zamestnancov VÁHOSTAV postavil chatu vo Vrátnej s kapacitou 33 ľudí, v Liptovskom Jáne (8 lôžok), v Marčeku (10 lôžok), na Malinom Brde (11 lôžok) a v Patinciach (9 lôžok). V priebehu rokov 1965 – 1968 sa na účely dobudovania materiálno-technickej základne na výrobu atypických prefabrikátov postavila PREFA v Hornom Hričove. V čase 20-ročnej existencie podniku má VÁHOSTAV vlastnú výrobňu prefabrikátov, vlastnú projekciu, vlastné stroje a dielne, vlastné učilište a prevádzkovú budovu. Od roku 1958 má vlastnú vývojovú základňu a v roku 1959 založil oddelenie technicko-ekonomických informácií. Ku koncu roku 1974 vlastní odbornú knižnicu s viac ako 7 000 zväzkami, zbierku noriem a rešerší, odborné domáce a zahraničné časopisy. Každoročne organizuje zimné aj letné športové hry, má vlastný zamestnanecký tanečný súbor a vydáva závodný časopis VÁHOSTAV. Štruktúra náplne a územné rozloženie pracovísk predurčujú organizačné a územné usporiadanie podniku.Prvé stavebné správy mali sídlo v mieste hlavného vodného diela a po dokončení stavby prechádzali ďalej. Na konci šesťdesiatych rokov mal podnik tieto stavebné správy: č. 1 v Liptovskom Mikuláši (výstavba Vodného diela Liptovská Mara a preložiek ciest), č. 2 v Žiline (výstavba priemyselných stavieb v okresoch Čadca, Dolný Kubín a Martin), č. 3 so sídlom v Spišskej Novej Vsi (práce v bývalom Východoslovenskom kraji, následne Prečerpávacia vodná elektráreň Čierny Váh), č. 4 so sídlom v Nových Zámkoch (inžinierske siete pre Bratislavu, práce v povodí Dunaja a na dolnom Váhu), č. 5 práce PSV a výroba prefabrikátov a strojnú správu so sídlom v Hornom Hričove.  V roku 1973 VÁHOSTAV zamestnáva 5 583 zamestnancov a je etablovaný ako odborný a zodpovedný dodávateľ stavebných prác.

1974 – 1983

Začiatkom sedemdesiatych rokov sa mohol podnik v pozícii generálneho dodávateľa naplno sústrediť na výstavbu svojej zatiaľ najväčšej stavby – Vodného diela Liptovská Mara (obr. 5).

Sústava pozostáva z dvoch častí, z priehrady Liptovská Mara a vyrovnávacej nádrže Bešeňová. Vodná elektráreň má dve Kaplanove a dve reverzibilné turbíny. Reverzibilnými agregátmi sa prečerpáva voda z vyrovnávacej nádrže Bešeňová späť do hlavnej nádrže a v čase špičky tieto stroje pracujú ako turbíny. V rámci vyvolaných investícií sa zrealizovali aj preložky kľúčových komunikácií. V trasovaní budúcej diaľnice D1 to bola štátna cesta I. triedy č. 18 v úseku Liptovský Michal – Liptovský Mikuláš s dĺžkou 13,012 km, vybudovaná vrátane napojení na miestne komunikácie. Po rozhodnutí o výstavbe diaľnice D1 sa zrealizovala nová preložka štátnej cesty I. triedy č. 18 v úseku Ivachnová – Liptovský Mikuláš kategórie S 9,5/60 v celkovej dĺžke 14,332 km.  Jej výstavba umožnila dokončenie spomenutého diaľničného úseku, kde bolo dovtedy nevyhnutné v rámci postupu výstavby presúvať dopravu z jedného jazdného pruhu na druhý. Ďalšia významná preložka vedie po pravej strane nádrže  Liptovská Mara – cesta č. 4206 z Liptovského Mikuláša do Bešeňovej s celkovou dĺžkou 17,55 km.Po ukončení stavieb na východe Slovenska sa uvoľnené výrobné kapacity podniku od roku 1974 presúvajú na výstavbu Prečerpávacej vodnej elektrárne Čierny Váh situovanej v údolí rovnomenného toku nad obcou Kráľova Lehota pri Liptovskom Hrádku (obr. 6).

Aj túto stavbu podnik realizuje v pozícii generálneho dodávateľa.  S inštalovaným výkonom 665 MW išlo v čase jej vzniku o najväčšiu vodnú elektráreň vo vtedajšom Československu. Výroba elektrickej energie a zabezpečenie špičkového výkonu sú založené na spracovaní akumulovanej vody v hornej nádrži, získanej prečerpávaním z dolnej akumulačnej nádrže.Okrem veľkých vodných diel podnik budoval v treťom desaťročí svojho pôsobenia aj iné vodohospodárske stavby – skupinové vodovody a čistiarne odpadových vôd (ČOV). Postavil ČOV v Ružomberku v časti Hrboltová, ktorá sa vďaka objemu mechanicko-biologického čistenia odpadových vôd a likvidácii vzniknutých kalov spaľovaním (92 % prečistenie odpadových vôd z dvoch závodov na spracovanie celulózy a papiera plus odpadové vody z mesta Ružomberok) v tom čase zaradila medzi najväčšie čistiarne odpadových vôd na Slovensku. S výstavbou spoločnej ČOV pre mesto Žilina a okolie v Dolnom Hričove sa začalo v roku 1978. VÁHOSTAV zabezpečoval výstavbu kmeňových stôk – zberač priemyselných odpadových vôd od Chemicelulózy do Strážova a kmeňovú stoku medzi existujúcou ČOV v Hornom Hričove a spoločnou ČOV v celkovej dĺžke 9,5 km. ČOV v Spišskej Novej Vsi pre 60 000 obyvateľov dodal VÁHOSTAV „na kľúč“ vrátane projektovej dokumentácie, dodávky a montáže technologickej časti a kanalizačnej siete. V roku 1974 začal podnik budovať skupinový vodovod Nová Bystrica – Čadca – Žilina, ktorý po dokončení zásoboval 36 obcí v okrese Čadca, 14 obcí v okrese Žilina vrátane mesta Žilina, t. j. spolu 273-tisíc obyvateľov žilinsko-kysuckého regiónu. Výstavba skupinového vodovodu Tichý Potok zahŕňala v prvej etape stavbu pramenísk Brezovica a Brezovička, gravitačné prívodné vedenia s priemerom 800 mm s celkovou dĺžkou 25,4 km a prípravné práce pre úpravňu vody s kapacitou 1 000 l/s. Výstavbu vyrovnávacej nádrže Tvrdošín na rieke Orava, ktorá slúži počas špičkovej prevádzky vodnej elektrárne Orava, podnik ukončil v roku 1979. Jej súčasťou bola aj vodná elektráreň s troma Kaplanovými turbínami.  VÁHOSTAV aj naďalej pokračoval vo výstavbe priemyselných objektov. K najväčším priemyselným stavbám v rokoch 1978 – 1983 patril Celulózovo-papierenský kombinát v Ružomberku realizovaný v kooperácii so zahraničným partnerom. S prestavbou závodu Chemicelulóza Žilina sa začalo v roku 1973. Bola rozdelená do troch etáp. Výroba hygienických papierov, manipulácia so surovinami a hotovými výrobkami bola súčasťou monobloku pozostávajúceho z výrobného dvojpodlažného objektu, skladu surovín, skladu hotových výrobkov a dvoch sociálno-prevádzkových prístavkov. Do prevádzky bol uvedený v roku 1983. V roku 1975 sa v rámci tretej etapy dostavby Závodu na výrobu ferozliatín v Širokej nad Oravou dokončila výrobná hala aj rozsiahly vlečkový systém so železničnou stanicou v Medzibrodí a boli inštalované dve elektrické pece na výrobu ferosilícia. V Česku VÁHOSTAV zrealizoval v rámci výstavby sídliska Černý most II v Prahe prístupovú mestskú komunikáciu, čistiacu dažďovú zdrž, dažďový výpust do potoka Rokytka, úpravu potokov na zachytenie dažďových vôd a splaškový zberač H zo sídliska až po jeho napojenie na kmeňový zberač F. V tomto období podnik vybudoval aj ďalšie stavby občianskej vybavenosti ako teplárne, pekárne, mliekarne, stavby pre mäsopriemysel alebo obilné silá. Postupne pribúdali veľké viacročné stavby, ale aj stavby menšieho rozsahu s realizáciou po celom Slovensku. Zároveň sa začali používať nové technológie, modernejšia a výkonnejšia technika. Vzrastá význam technológií špeciálneho zakladania, na stavbách sa objavujú a sú požadované nové technické riešenia založenia spodnej stavby. Vedenie podniku tieto skutočnosti registrovalo už dlhší čas a v roku 1977 zriaďuje Závod 08 pre špeciálne zakladanie. Jeho opodstatnenie sa potvrdí hlavne v súvislosti s injektážami na Hydrouzle Gabčíkovo. Pribúdajú nové technológie – mikropilóty, veľkopriemerové pilóty s injektovanou hlavou a lanové kotvy. Prax prispela k novej organizácii podniku. Zo stavebných správ vznikli časom stavebné závody (SZ):

• SZ 01 Horný Bar – vodné stavby (vnútropodniková orientácia na zemné práce);
• SZ 02 Žilina – priemyselné a pozemné stavby vrátane montáže oceľových a prefabrikovaných konštrukcií;
• SZ 03 Liptovský Hrádok – vodné a inžinierske stavby, diaľkové vodovody, veľké zemné a skalné práce;
• SZ 04 Nové Zámky – vodné a inžinierske stavby, podzemné vedenia, kanalizačné zberače, ČOV;
• SZ 05 Žilina – práce PSV, zámočnícka výroba, fóliové tesnenia;
• SZ 06 Horný Hričov – strojný závod, opravárenská činnosť, výroba oceľových konštrukcií, riadenie centralizovanej dopravy;
• Projektová správa 07 Bratislava – projektová činnosť v rozsahu oprávnenia;
• Špecializovaný závod 08 Žilina – injektážne práce a špeciálne zakladanie;
• Stredné odborné učilište Žilina – príprava robotníckych profesií pre potreby podniku.
  V roku 1978 počet zamestnancov prekročil 6 000 a v roku 1984 mal podnik 6 257 zamestnancov. Podiel priemyselnej výroby podniku dosiahol v roku 1984 21,1 %, podiel vodohospodárskych stavieb 43,8 % a podiel inžinierskych stavieb vzrástol na 35,1 %.

1984 – 1993

Koncom sedemdesiatych rokov sa podnik zapojil do realizácie Sústavy vodných diel na Dunaji (SVD). Ako subdodávateľ komplexných ucelených častí zabezpečoval realizáciu prác na prívodnom kanáli, na stupni Gabčíkovo, kde injektoval dno tesniacich vaní elektrárne a plavebných komôr (vrátane betonáže ich hornej polovice), na napojení na prívodný kanál a na ochranných opatreniach na ľavom brehu rieky Váh. Prívodný kanál s dĺžkou 17 km a výškou hrádzí do 17 m je celý vybudovaný v násype. Dno má šírku 237 až 737 m a je opatrené fóliovým tesnením s ochranným prísypom, s napojením na asfaltobetónové tesnenie hrádzí. V októbri 1989 parlament Maďarskej republiky zaviazal svoju vládu nepokračovať vo výstavbe Vodného diela Gabčíkovo – Nagymaros a následne Maďarská republika vypovedala medzinárodnú zmluvu z roku 1977 o spoločnej výstavbe tohto diela. Slovenská vláda po neúspešnom rokovaní o obnove spoločnej realizácie s cieľom eliminovať straty spôsobené týmto rozhodnutím rozhodla o realizácii variantu C, t. j. o dokončení SVD na slovenskom území. Vybudovali sa nové objekty stupňa Čunovo, ktoré nahradili pôvodné spoločné objekty, ktoré mali slúžiť na vytvorenie potrebnej zdrže Hrušov – Dunakiliti, a umožnili odkloniť vody Dunaja. Nasleduje vlastné prehradenie Dunaja, na ktoré nadväzuje súbor troch objektov, a to pomocnej plavebnej komory, hate a vodnej elektrárne. Ďalej je to dvadsaťpoľová hať v inundácii, ktorá prevádza povodňové prietoky presahujúce kapacitu prívodného kanála do starého koryta Dunaja. Následná pravostranná hrádza je už spojnicou s pravostrannou hrádzou zdrže Hrušov vybudovanou v rámci SVD. V tejto hrádzi je v mieste začiatku Mošonského ramena vybudovaný odberný objekt s energetickým využitím, ktorý slúži na dotáciu vody do ramena. VÁHOSTAV v rámci variantu C zabezpečoval prehradenie Dunaja, fóliové tesnenie pre celý súbor objektov, časť výstavby hrádze (3,33 km) na ľavom brehu Dunaja a objekt na Mošonskom ramene. V prvej etape, ktorá sa začala v novembri 1991, sa budovali objekty nevyhnutné na uvedenie vodného diela Gabčíkovo do prevádzky. V druhej etape sa realizovali pod ochrannou ohrádzkou objekty plavebnej komory, hate a vodnej elektrárne. VÁHOSTAV prehradil koryto Dunaja dňa 24. 10. 1992 z lodného premostenia, a to podľa vlastného technologického a časového návrhu (obr. 7).

Práce na hrádzi boli ukončené v polovici roka 1993 a objekt na Mošonskom ramene vo februári 1994. VÁHOSTAV nechýbal ani pri výstavbe Jadrovej elektrárne Mochovce. V rámci 1. stavby realizoval výlomové a zemné práce. Hlavnou úlohou bolo vyťažiť 6,3 milióna m3 materiálu (z toho 5,3 milióna m3 skaly) a vytvoriť pláň staveniska s rozmermi 2,3 × 0,7 km. To zahŕňalo ťažbu a spracovanie horniny v objeme približne 700 m3/h. Ako najvhodnejšia bola vybratá metóda clonových odstrelov. Napríklad dňa 11. 3. 1982 bol vykonaný clonový odstrel s objemom výlomu 100 000 m3 za použitia trhaviny s hmotnosťou 60 t. V rokoch 1983 až 1986 vybudoval Vodnú nádrž Ľuboreč so zadržiavaným objemom vody 3,8 milióna m3, ktorá je situovaná na hranici okresov Lučenec a Veľký Krtíš, tesne pod sútokom potokov Ľuboreč a Riečka. VÁHOSTAV pokračoval aj v budovaní Vodného diela Kráľová. Hlavným cieľom výstavby diela bolo využitie energetického potenciálu Váhu. VÁHOSTAV bol aktívny aj vo výstavbe ekologických stavieb. Zrealizoval rozšírenie ČOV v aglomerácii Martin – Vrútky, Leviciach a Žiari nad Hronom. V tom čase sa začalo realizovať aj rozšírenie ČOV Brezno, kanalizácií a ČOV Krompachy,Málinec a Rimavská Sobota. Vybudoval sa prívod vody Prešov – Košice, vodojemy na akumuláciu vody s kapacitou 2 × 10 000 m3 a 2 × 1 000 m3 v Košiciach a prívod vody Vranov – Prešov. VÁHOSTAV zaradil do svojho výrobného programu aj budovanie skládok odpadov s tesnením plastovými fóliami.
Po roku 1986 vybudoval skládky komunálneho odpadu v obciach Sklabiná, Nenince, Veľké Dvorníky-Búšlak, Veľká Paka-Čukárska Paka, Rajec, Ružomberok-Biela Púť, Žilina-Považský Chlmec (skládka komunálneho a priemyselného odpadu) a Jalšové. Skládky priemyselného odpadu budoval pre VSŽ Košice (oceliarske kaly), Zbrojovku Vsetín (skládka kalov), Bučinu Zvolen (skládka tekutých odpadov) a v Budmericiach. Prehradením toku Bystrice hrádzou vysokou 57 m sa vytvorila vodárenská nádrž Nová Bystrica s objemom zadržiavanej vody približne 34 miliónov m3, určená na zásobovanie už vybudovaného skupinového vodovodu Nová Bystrica – Čadca – Žilina. Stavba sa realizovala v rokoch 1983 až 1989 a nachádza sa v okrese Čadca na rieke Bystrica pod sútokom potoka Harvelka s Riečnickým potokom. Výstavbou vodárenskej nádrže sa zabezpečil dostatok pitnej vody pre obyvateľov Čadce, Kysuckého Nového Mesta, Žiliny a priľahlých obcí.  Na zlepšenie zásobovania regiónu Lučenec pitnou vodou VÁHOSTAV v roku 1986 začal s výstavbou prívodu vody zo súboru stavieb Vodárenská nádrž Málinec. Stavba zabezpečovala v prvej fáze, do vybudovania vodárenskej nádrže, doplnenie vody do prívodu Hrachovo – Poltár – Lučenec z provizórneho odberu z rieky Ipeľ. Bola vybudovaná úpravňa vody s kapacitou 280 l/s, vodojem Málinec s objemom 2 × 1 000 m3 a prívodné potrubie z oceľových rúr s priemerom 800 mm v dĺžke 15,5 km z úpravne vody do existujúceho privádzača. V roku 1989 sa začala výstavba samotnej vodárenskej nádrže Málinec na rieke Ipeľ, ktorá zabezpečila dodávku pitnej vody pre celý okres Lučenec, Veľký Krtíš a Rimavská Sobota. Nádrž má objem zadržiavanej vody 26,7 milióna m3 a zaberá plochu 138 ha. Dielo bolo uvedené do prevádzky 10. 6. 1994 (obr. 8).

Podnik pokračoval aj vo výstavbe priemyselných areálov a občianskych stavieb. V Makyte Púchov zrealizoval novú výstavbu a komplexnú modernizáciu závodu na výrobu konfekcie, v Závodoch ťažkého strojárstva v Námestove sociálny dvojpodlažný prístavok a oceľovú halu na výrobu konštrukčných dielov poľnohospodárskych traktorov. V roku 1992 v rámci závodu Chemicelulóza Žilina postavil objekt pre 2. papierenský stroj na výrobu hygienických papierov zo zberového papiera. V decembri 1988 sa začalo s výstavbou 3. stavby – papierne Celulózovo-papierenského kombinátu Ružomberok. VÁHOSTAV realizoval práce na objektoch úpravne papiera a skladov, na inžinierskych sieťach (rozvodoch vody a kanalizáciách), cestách, spevnených plochách a vlečkách v areáli papierne a v ďalších, netechnologických objektoch. V tom čase zrealizoval aj kanál vyčistených chemických odpadových vôd z Chemických závodov Juraja Dimitrova Bratislava, ktorý ústil do recipienta – rieky Dunaj. Odpadový tlakový kanál mal celkovú dĺžku 11,4 km a bol zrealizovaný zo sklolaminátových rúr s priemerom 800 mm s maximálnym prevádzkovým tlakom
0,24 MPa. V rámci koncepcie rozvoja bratislavského prístavu Pálenisko sa vybudoval prístav na prekládku veľmi ťažkých zásielok pre firmu Feroservis na účely vodnej dopravy po Dunaji. Stavba pozostávala zo skladovacích hál na ploche 25 000 m2 zastavanej plochy, z prístavných múrov s dĺžkou  244 m a prekladacej rampy s vysunutou konzolou, ktorá umožňovala pohyb žeriavov až 12 m nad hladinu vody v bazéne. Prístavné múry boli vybudované systémom prefabrikovaných podzemných stien. Týmito múrmi sa vytvoril prístavný bazén s hĺbkou  10,9 m. V Žiline VÁHOSTAV v rámci zavedenia trolejbusovej dopravy vybudoval areál vozovne v Závodí, dve meniarne a trolejbusové trate v uliciach mesta. Koncom osemdesiatych rokov sa národný podnik pretransformoval na štátny podnik. Spoločenské zmeny v novembri 1989 sa významne dotkli každej oblasti života, nevynímajúc stavebníctvo. Prechod z plánovaného hospodárstva na hospodárstvo trhové prinieslo zmeny v legislatíve, investičnej výstavbe, spôsobe financovania stavieb a celkovom fungovaní stavebného biznisu. Uskutočnila sa veľká a malá privatizácia. Otvorili sa možnosti podnikať nielen doma, ale aj v zahraničí. V súlade s privatizačným projektom vznikla dňa 1. 5. 1992 akciová spoločnosť VÁHOSTAV, ktorej akcie sa upisovali v rámci kupónovej privatizácie. Akcie boli obchodovateľné na burze. Spoločnosť následne vlastnili investičné fondy a drobní akcionári (viac ako 14 000) vrátane zamestnancov. Prebehli prvé valné zhromaždenia, s pribúdajúcimi rokmi sa zmenšuje počet akcionárov hlavne v dôsledku špekulatívnych nákupov akcií od drobných akcionárov investičnými fondmi. Na operatívnejšie a efektívnejšie riadenie spoločnosti vzniká potreba vlastniť v spoločnosti majoritný balík akcií. Skupine vyššieho a stredného manažmentu sa ho podarí získať skupovaním akcií na trhu až koncom deväťdesiatych rokov. Dňa 1. 1. 1993 vznikla samostatná Slovenská republika. VÁHOSTAV tvoril stratégiu svojho fungovania v nových podmienkach. Vo firme klesol počet zamestnancov, ale k 31. 12. 1993 ich mala ešte stále 4 011. V súvislosti s predpokladaným rozbehom diaľničného programu, prevažne v hornatej časti Slovenska, firma v roku 1993 zakladá akciovú spoločnosť so špecializáciou na tunely – Prvú slovenskú tunelársku, a. s.

1994 – 2003

VÁHOSTAV pokračoval v prácach na rozostavaných stavbách. Od roku 1991 pracoval na Vodárenskej nádrži Turček. Stavba získala v roku 1997 cenu Zväzu stavebných podnikateľov Slovenska za mimoriadnu kvalitu stavebného diela dosiahnutú netradičnou technológiou. V rámci VN Turček – I. stavba – zrealizoval prívod vody do mesta Žiar nad Hronom. Na všetkých vodohospodárskych projektoch sa začala prejavovať nestálosť platieb z dôvodu na strane investora. V októbri 1994 sa napriek neujasnenosti finančného krytia rozbehli práce na Vodnom diele Žilina. Bola to prvá stavba v SR, ktorá prešla posudzovaním vplyvov na životné prostredie (známym pod skratkou EIA). Meškanie platieb zo strany investora VDŽ, a. s., sa naplno prejavilo v roku 1995, keď celý objem prác v uvedenom roku prefinancoval VÁHOSTAV. Koncom roka 1995 prebrala investorskú pozíciu po získaní zahraničného úveru s vládnou garanciou Vodohospodárska výstavba, š. p., Bratislava a práce mohli pokračovať.Prvá turbína vyrobila energiu v decembri 1997, celá stavba bola dokončená v roku 1998 (obr. 9). Dofinancovanie sa dotýka aj Vodného diela Čunovo a vybudovaného vodáckeho areálu Divoká voda Čunovo.  Vláda oznamuje zámer zintenzívniť výstavbu diaľnic.

VÁHOSTAV sa na túto skutočnosť cieľavedome pripravuje. V roku 1994 vtedajší útvar technického rozvoja a vývoja začína pripravovať zoznam výrobných prostriedkov a technológií pre cestné a mostné staviteľstvo. V roku 1996 zakladá divíziu Tunely. V tom istom roku ako prvá spoločnosť v SR zakupuje vŕtaciu súpravu BAUER BG15 na realizáciu veľkopriemerových pilót.Spoločnosť sa úspešne uchádza o zákazky v tomto segmente. V združení získa v roku 1996 stavbu pre Slovenskú správu ciest Cesta I/11 Čadca – Oščadnica a stavbu Tunel na D1 Behárovce – Branisko. Ako generálny dodávateľ zrealizuje stavbu Prieskumnej štôlne Ovčiarsko a výstavbu Diaľničného privádzača Žilina – ľavobrežná, 1. a 2. stavba (obr. 9). V rámci  1. stavby bol zrealizovaný úsek s dĺžkou  2,476 km, tri mostné objekty a v rámci  2. stavby v dĺžke 2,854 km nadjazd s dĺžkou 651 m, dva mostné objekty. V roku 1997 začal na Kysuciach realizovať stavbu Diaľnica D18 Skalité – hranica SR/PR a v roku 1998 stavbu Cesta I/11 Čadca, obchvat mesta, I. etapa. Stavba zahŕňala dva mosty a 605 m dlhý tunel Horelica. Financovanie diaľničných stavieb sa zastavilo zmenou vlády v roku 1998. Ako náhradu za už preinvestované, ale nezaplatené prostriedky bola spoločnosť nútená hľadať nové zdroje a náhradný výrobný program na stavbách, kde bolo financovanie garantované. Začiatkom roku 1995 VÁHOSTAV ako líder združenia Centrála začal realizovať práce na budove centrály Všeobecnej úverovej banky v Bratislave (VÚB). Práce boli ukončené v roku 1997 a stavba získala ocenenie Stavba roka 1997 (obr. 10). V roku 1996 ako člen združenia získal zákazku na výstavbu centrály Národnej banky Slovenska v Bratislave. Stavba bola ukončená v roku 2002 a získala ocenenie Stavba roka 2002.

V roku 1997 začala firma stavbu vlastnej investície – Podzemné parkovacie garáže na Uršulínskej ulici v Bratislave. Nosná konštrukcia stavby pozostávala z obvodovej konštrukčno-tesniacej steny z prerezávaných veľkopriemerových pilót s priemerom 600 a 1 200 mm a s vnútorným rastrom dodatočne osadených oceľových stĺpov. Stropy tvoria monolitické železobetónové doskové konštrukcie, ktoré plnia stužujúcu a rozpernú funkciu. Realizácia prebehla zhora nadol postupným odťažovaním záberov (podlaží) banským spôsobom s následnou betonážou stropnej konštrukcie. Stavba získala v roku 2001 v súťaži Stavba roka Cenu Zväzu stavebných podnikateľov Slovenska za mimoriadnu kvalitu stavebného diela dosiahnutú netradičnou technológiou. Obdobnou technológiou boli v susedstve postavené aj garáže pre Magistrát hlavného mesta SR Bratislavy. Firma zrealizovala aj ďalšie stavby pozemného charakteru, napr. Paroplynový cyklus v Bratislave pre spoločnosť SIEMENS, Daňový úrad Žiar nad Hronom, budovu OZ Telemont, Polyfunkčný dom na Námestí Martina Benku v Bratislave (Cena Združenia pre rozvoj slovenskej architektúry a stavebníctva – ABF Slovakia – za tvorivý prínos v centrálnej mestskej zóne) a významnú stavbu Znovupostavenie objektu na západnej terase Bratislavského hradu pre investora Národná rada SR (hlavná cena Stavba roka 2003). Pre tohto investora VÁHOSTAV zrealizoval aj stavbu Polyfunkčný objekt v Častej-Papierničke s odvážnym zaistením stavebnej jamy sústavou kotiev a striekaného betónu. Pre Železnice Slovenskej republiky zhotovil železničnú stanicu Bratislava-Petržalka.Z vodohospodárskych stavieb VÁHOSTAV postavil ČOV v Brezne, Poprade, Krompachoch a Žiari nad Hronom, Úpravňu vody Turček, ale aj malé vodné elektrárne Zvolen a Veľké Blahovo. Podarilo sa získať i stavby v zahraničí. V Nemecku to boli práce v subdodávke pre firmy Philipp Holzmann, Mast Bau AG a iné. Väčšinou išlo o hrubé stavebné práce – betonárske a murárske.Z významnejších spomeňme budovu centrály SPD v Berlíne. V Ruskej federácii spoločnosť v subdodávke realizovala prívod pitnej vody v Millerove v dĺžke 2 × 13,5 km z liatinového potrubia DN 400. V roku 1995 dokončila celý obytný súbor Millerovo s počtom 750 bytov pre združenie firiem Bilfinger Berger a Rozneftegazstroj. V Českej republike VÁHOSTAV zrealizoval čerpacie stanice pre ARAL v Rohlenke pri Brne a v Brne-Líšni. V Kyjeve na Ukrajine zrekonštruoval budovu banky Prominvestbank.  V tomto období, po roku 1989, zo spoločnosti odchádzajú ľudia, väčšinou zo stredného riadiaceho manažmentu, zakladajú si vlastné spoločnosti a zúročujú vedomosti, ktoré získali vo firme VÁHOSTAV. Stávajú sa konkurenciou, ojedinele spolupracujúcou, skôr preberajú privátnych zákazníkov, využívajúc známosti a menšie réžie svojich nových spoločností. Aj to prináša trh. Spoločnosť sa túto personálnu medzeru snaží vyplniť. Opätovne zainvestovala do ľudí. V rokoch 1994 až 1996 masívne prijíma absolventov vysokých škôl, vzdeláva ich a zapája do riadenia stavieb. Jednotlivé stavby sa začínajú viesť ako projekt, t. j. kompetenciu šéfa stavby má projektový manažér vymenovaný generálnym riaditeľstvom, závody sú v pozícii obslužných jednotiek. Pilotným projektom bola stavba Garáže Žilina. Spoločnosť začína centralizovať činnosti, ktoré mali dovtedy v kompetencii jednotlivé závody. Jednou z činností sú subdodávky, zavádza sa model centrálneho obstarávania podľa skúseností z výstavby centrály VÚB, kde bol VÁHOSTAV lídrom. Sledujú sa náklady jednotlivých závodov s cieľom ich znižovania, následne sa závody zlučujú. Dozvuky nefinancovania veľkých dopravných stavieb vládou a meškanie financovania Vodného diela Žilina sa prejavia v menšej miere zisku. Na trhu sa začína objavovať zahraničná konkurencia, ktorá ponúka pre súkromnú sféru realizáciu zákazky na kľúč, väčšinou formou zobchodovania, t. j. zazmluvnením subdodávateľov na jednotlivé činnosti. Po zvážení všetkých okolností a v snahe vytvoriť podmienky pre vstup strategického partnera sa VÁHOSTAV v roku 2001 rozhodol rozšíriť predmet činnosti svojej dcérskej spoločnosti založenej v roku 1993 a premenoval ju na VÁHOSTAV-SK. Ako jediný akcionár navýšil jej základné imanie formou vkladu časti podniku VÁHOSTAV a pridelením časti zákaziek výrobného programu. Uvedený akt bol potvrdený právoplatným uznesením obchodného registra Okresného súdu v Žiline dňa 15. 5. 2001. VÁHOSTAV-SK nadobúda svoje pevné miesto na stavebnom trhu. Zamestnancami spoločnosti sa stáva prevažná väčšina pracovníkov spoločnosti VÁHOSTAV. Váhostaváci, ktorí si pamätajú realizáciu veľkých stavieb, dobré aj zlé časy, ale aj súdržnosť, kolegialitu, odbornosť a vzájomný rešpekt pri ich budovaní. Je potešiteľné, že sa k nim pridávajú aj kolegovia, ktorí prišli do firmy až po roku 2001. Spoločnosť VÁHOSTAV-SK pokračuje v realizácii stavieb, ktoré boli predmetom vkladu. Rozvíja svoju činnosť, zrealizuje zverené stavby a získava stavby nové. V cestnom staviteľstve získava zákazku pre Slovenskú správu ciest, opäť v Žiline, a to diaľničný privádzač Cesta I/11 Žilina (Budatín) – Brodno. V oblasti pozemného staviteľstva realizuje rozsiahlu rekonštrukciu národnej kultúrnej pamiatky Bratislavský hrad, Elektrodom NAY Žilina, prípravu územia a hrubú stavbu obchodného centra CARREFOUR v Žiline alebo z hľadiska koordinácie a termínu realizácie mimoriadne náročnú zákazku Nový vstup do podzemných garáží Carlton v Bratislave. V oblasti priemyselného staviteľstva sa vracia do Ružomberka, kde pre investora MONDI kompletne realizuje dve výrobné haly, expedičné priestory v areáli a vstup do hlavnej budovy pre tento celulózovo-papierenský kombinát. Treba spomenúť aj rekonštrukciu spaľovne komunálneho odpadu v Bratislave, ktorá získala Cenu Ministerstva životného prostredia SR za stavebné dielo s najväčším ekologickým a priestorovým prínosom, udelenú v rámci súťaže Stavba roka 2003.

2004 – 2013

V súvislosti so vstupom nového majiteľa do spoločnosti na začiatku nového milénia prichádza postupne k organizačným zmenám na zefektívnenie činnosti firmy. Z materskej spoločnosti sa vyčleňujú špecializované výrobné činnosti a s výnimkou skúšobníctva a výroby oceľových konštrukcií vznikajú samostatné podnikateľské subjekty s majoritnou účasťou VÁHOSTAV-SK. Išlo o výrobňu prefabrikátov a transportbetónu, dopravu, mechanizáciu, práce pomocnej stavebnej výroby a projektové činnosti. Podobne vznikli spoločnosti na podnikanie v zahraničí, v Českej republike a na správu ubytovacieho zariadenia na Zlatých pieskoch v Bratislave. Vzniknuté subjekty zabezpečujú služby a výkony na komerčnej báze nielen pre materskú spoločnosť, ale aj pre iné podnikateľské subjekty. Špeciálne zakladanie a realizácia tunelov boli vyčlenené do samostatnej spoločnosti, ktorá bola predaná tretej osobe. Postupne, hlavne po roku 2005, sa vytvára funkčná organizačná štruktúra výkonného manažmentu spoločnosti s jasnými kompetenciami. Nárast produkcie stavieb pozemného charakteru (nad 30 % obratu firmy) viedol k vytvoreniu Odštepného závodu v Bratislave, ktorý si samostatne obchodne a výrobne riadi svoje stavby. S neprestajným rastom obratu ostávajú nosným výrobným programom dopravné stavby, minoritne doplnené vodohospodárskymi stavbami. Spoločnosť investuje do rozšírenia výrobných technológií, opätovne sa buduje špeciálne zakladanie, po zakúpení zemnej frézy vstupuje do segmentu zlepšovania zemín, vlastným finišérom realizuje cementom stabilizované vrstvy, ale hlavne buduje svoju historicky prvú výrobňu asfaltobetónových zmesí v Martine-Priekope. Tento krok bol strategicky nevyhnutný aj v súvislosti so získaním na slovenské pomery rozsiahlej diaľničnej stavby, 18 km dlhého úseku D1 Dubná Skala – Turany s privádzačom Martin. K zakúpeným technológiám sa zriaďujú nové útvary a strediská, ktoré tvoria odborníci na danú oblasť. VÁHOSTAV-SK tiež posilňuje svoju kompetenciu v mostnom staviteľstve. Zakúpi licenciu na výrobu a realizáciu predpínacieho systému mostných konštrukcií PROJSTAR CH. Vlastní betónovacie vozíky na realizáciu letmej betonáže, podpernú konštrukciu PIŽMO a výhľadovo, prioritne na potreby výstavby D1 Považská Bystrica – Sverepec, II. úsek, zakupuje jednonosníkový zavážací most na ukladanie prefabrikovaných nosníkov, jediný svojho druhu v Slovenskej republike. Spoločnosť aktívne súťaží vo verejnom obstarávaní, angažuje sa pri príprave cenovej ponuky na dva úseky v rámci PPP, čo vyžaduje nemálo nákladov a viazanie špecialistov prípravy. Po zmene vlády v roku 2010 však nová vláda v týchto projektoch nepokračuje a ich vybrané časti obstaráva samostatne. Táto skutočnosť, aj s dôsledkami doznievajúcej celosvetovej ekonomickej krízy z roku 2008, núti stavebné spoločnosti, ak chcú zachovať zamestnanosť a konkurencieschopnosť, ponúkať aj ceny, ktoré nemôžu zabezpečiť dlhodobý rast. Výzvou, ale aj istým úskalím je tiež fakt, že verejný obstarávateľ majoritne, hlavne z dôvodu absencie stavebných povolení, obstaráva úseky diaľnic v období 2010 – 2013 formou zmluvných podmienok „žltý FIDIC – Naprojektuj a postav“.Mnohé povinnosti investora tak prechádzajú na zhotoviteľa. Aj preto viaceré úseky v tomto období spoločnosť realizuje v združeniach s cieľom využiť svoje silné stránky, ale aj rozložiť termínové a zmluvné riziko. Výstavba cestnej infraštruktúry je nosný pilier obratu firmy. Po dokončení rozostavaných úsekov, začatých ešte v deväťdesiatych rokoch minulého storočia, je nevyhnutné stále dopĺňať obchodné portfólio firmy. Po vstupe Slovenska do Európskej únie môže štát čerpať jej zdroje. Rozbieha sa príprava projektov diaľnic a rýchlostných ciest. Ide o rozsiahle projekty s relatívne krátkym časovým trvaním. Aj preto VÁHOSTAV-SK nezriedka podáva ponuky a následne realizuje získané stavby v združeniach. Takto realizuje stavby na Orave: R3 preložka cesty I/59 Oravský Podzámok – Horná Lehota (2004 – 2007) a Rýchlostná cesta R3 Trstená – obchvat (2009 – 2011). Pri Žiline participuje v rokoch 2005 – 2008 na výstavbe diaľnice D3 Hričovské Podhradie – Žilina (Strážov) a na diaľnici D1 Vrtižer – Hričovské Podhradie, kde v subdodávke realizuje úsek v dĺžke 6,452 km s desiatimi mostnými objektmi v celkovej dĺžke 1,823 km. V rámci stavby D1 Mengusovce – Jánovce, II. etapa, úsek 8,000 – 14,230, v subdodávke zhotoví tri mostné objekty v celkovej dĺžke 160,20 m, ktoré sú vedené ponad diaľnicu. Jeden z nich prevádza električkovú trať z Popradu do Vysokých Tatier. V roku 2008 získa v pozícii lídra združenia mimoriadne náročnú zákazku Diaľnica D1 Sverepec – Vrtižer, 2. úsek, v km 4,900 – 9,595. Úsek je realizovaný s celkovou dĺžkou 4 694,52 m, z toho mostné objekty majú dĺžku 3 010,5 m. Trasa diaľnice D1 je situovaná mimo zastavanej oblasti v inundačnom území rieky Váh, medzi jeho starým korytom a Hričovským kanálom, ktorý VÁHOSTAV vybudoval v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Vďaka tomu pribudne ďalší váhostavácky príspevok k formovaniu krajiny v okolí Považskej Bystrice (obr. 11).

Na východe Slovenska v združeniach realizuje práce v úseku diaľnice D1 Jablonov – Studenec. Ako zaujímavosť uvádzame, že I. etapa (2009 – 2011) sa realizovala podľa zmluvných podmienok „červeného FIDIC-u“ a II. etapa (2010 – 2012) podľa zmluvných podmienok „žltého FIDIC-u“. V roku 2012 spoločnosť v požadovanom rozsahu dokončila a odovzdala stavbu Skalité – hranica SR/PR. Ukladanie asfaltobetónových zmesí na tejto stavbe prvýkrát realizovalo vlastné výrobné stredisko s vlastnými strojmi. Na západe Slovenska firma zrekonštruovala diaľničnú križovatku Voderady a v rekordne krátkom čase 5 mesiacov za plnej premávky vykonala rekonštrukciu 15 km dlhého stredového deliaceho pásu v úseku diaľnice D1 Bratislava – Senec. Z ostatných významnejších cestných komunikácií zrealizovala časť obchvatu Galanty na ceste I/75 (1. stavba), prekládku cesty II/583 v súvislosti s výstavbou závodu KIA Slovakia pri Žiline a cestnú mimoareálovú infraštruktúru pre priemyselné parky vo Voderadoch a v Trenčíne. V tomto období sa spoločnosť začína etablovať aj vo výstavbe železničnej infraštruktúry. Formou subdodávky sa podieľa na modernizácii železničnej trate Šenkvice – Cífer a staníc Rača – Trnava a ako člen združenia na modernizácii železničnej trate Žilina – Krásno nad Kysucou a trate Nové Mesto nad Váhom – Zlatovce. Realizuje tzv. umelé objekty, ako sú priepusty, podchody a mosty, ale aj panelové protihlukové steny s pohltivou výplňou zloženou z drevocementových tvaroviek vyrábaných v dcérskej spoločnosti VÁHOSTAV-SK-PREFA, s. r. o.
Firma zostáva aktívna aj vo vodohospodárskych stavbách, buduje stavby protipovodňovej ochrany. Najvýznamnejšou stavbou z tohto obdobia je bezpochyby stavba protipovodňovej ochrany Bratislavy. Stavebné úpravy pokrývajú územie hlavného mesta Bratislavy s jej mestskými časťami Devínom a Devínskou Novou Vsou a územie medzi obcami Gabčíkovo a Sap na Žitnom ostrove. Išlo o rozsiahlu stavebnú činnosť, ktorá zahŕňala realizáciu podzemných tesniacich stien, protipovodňových múrikov, čerpacích staníc, ale aj dodávky mobilného hradenia. Jej opodstatnenosť, funkčnosť návrhu a kvalitu vyhotovenia preverili následné povodne, keď zrealizované opatrenia zabránili vysokým škodám (obr. 12).

Stavba získala Cenu primátora hlavného mesta SR Bratislavy v súťaži Stavba roka 2011. Okrem toho firma v roku 2003 zrealizovala železobetónový objekt stavby Polder Oreské. Svojmu účelu slúži od roku 2005 po zrealizovaní zemnej hrádze jeho správcom. Zabezpečuje ochranu územia obcí Oreské a Lopašov v okrese Skalica a zachytáva vody z hornej časti povodia rieky Chvojnica. V rokoch 2010 až 2011 sa zrealizovala stavba Polder Svacenický jarok, ktorý je súčasťou protipovodňovej ochrany územia v katastrálnom území mesta Myjava, časť Turá Lúka. Spoločnosť sa vracia aj k vodným stavbám a zrealizuje tri malé vodné elektrárne (MVE), z toho dve – MVE Hronská Dúbrava a MVE Dobrohošť – v pozícii generálneho dodávateľa a MVE Stará Ľubovňa v pozícii dodávateľa stavebnej časti. Stavba MVE Dobrohošť získala Cenu Slovenskej komory stavebných inžinierov za najlepšie projektové riešenie v súťaži Stavba roka 2012. VÁHOSTAV-SK sa angažuje aj v realizácii ekologických stavieb, ktoré zabezpečujú zber splaškových vôd a ich následné prečistenie. V danom období je to rekonštrukcia kanalizácie a ČOV Piešťany (časť 1 – modernizácia a rozšírenie ČOV), v aglomerácii Šamorín odvedenie a čistenie odpadových vôd v povodí Váhu a Dunaja a zásobovanie pitnou vodou, odkanalizovanie a čistenie odpadových vôd regiónu Dolné Kysuce, dodávka pitnej vody a odkanalizovanie Horných Kysúc, ČOV Kysucké Nové Mesto, rozšírenie ČOV v nitrianskej aglomerácii, SČOV Žilina alebo odkanalizovanie a výstavba ČOV pre obce Liptovská Lúžna, Liptovské Revúce a Liptovská Osada. Realizovali sa tiež zaujímavé stavby pre súkromných investorov. V Malej Fatre firma vybudovala novú časť údolnej stanice a vrcholovú stanicu lanovky Vrátna – Chleb. Na uvoľnenie územia z dôvodu pokračovania ťažby uhlia v Novákoch firma preložila časť koryta rieky Handlovka, dotknutý úsek železničnej trate Prievidza – Nováky a v nevyhnutnom rozsahu inžinierske siete. V Liptovskom Trnovci to bola II. etapa výstavby aquaparku Tatralandia vrátane bazénov a šmýkačiek, s dodávkou technológie úpravy vody. Novú, vlastnú technológiu zlepšovania zemín firma využila pri budovaní lesných ciest na území katastra Tekovskej Breznice. Rad výnimočných stavieb zrealizovali pracovníci Odštepného závodu Bratislava v oblasti pozemného staviteľstva. Najvýznamnejšou stavbou tohto obdobia je nepochybne rekonštrukcia národnej kultúrnej pamiatky Bratislavský hrad (NKP).

Práce zahŕňali komplexnú obnovu fasády hradu, výmenu výplní okien a dverí, kompletnú výmenu vnútorných inštalácií vrátane úprav povrchov podláh, stien a stropov (obr. 13). Stavba získala Cenu primátora hlavného mesta SR Bratislavy v súťaži Stavba roka 2014. Zaujímavými boli aj stavby hotelových komplexov: športovo-spoločenské centrum TEHELNÉ POLE v Bratislave (terajší DoubleTree hotel), hotel BELLEVUE – kongresové a relaxačné centrum (rekonštrukcia, novostavba, prístavba) v Starom Smokovci (ocenená v rámci Stavby roka 2007 Cenou Stavebnej fakulty STU v Bratislave za uplatnenie poznatkov vedy a techniky v rekonštrukcii stavebného diela) alebo hotel Štefánik v Myjave. Pre súkromných investorov sa zrealizovalo množstvo obytných budov, napríklad v Žiline polyfunkčný dom Predmestská (II. etapa) a obytný súbor Amfiteáter, v Bratislave polyfunkčný komplex Trnavská, obytný súbor Slanec alebo obytný súbor Čierna Voda. Spomeňme ešte výstavbu priemyselného areálu pre ESA Logistika v Senci a skladovo-obchodné centrum VEREX v Žiline. Vybudovali sa aj urgentné príjmy v nemocniciach v Žiline a Banskej Bystrici a postavila sa časť areálu Žilinskej univerzity v Žiline.

2014 – 2024

Komplikovaná situácia na stavebnom trhu po zrušení dlhodobo pripravovaných PPP projektov v roku 2010 je charakteristická nízkymi cenami následne súťažených diaľničných úsekov. V súťažiach sa zúčastňovali tradičné firmy pôsobiace na slovenskom trhu, ale aj zahraničné spoločnosti s požadovanými referenciami, za podpory menších slovenských spoločností, ktoré však často nemali skúsenosti s výstavbou veľkých projektov nadradenej dopravnej infraštruktúry. Aj s víziou zachovania zamestnanosti a uplatnenia vlastných nakúpených špeciálnych technológií VÁHOSTAV-SK v roku 2011 ako generálny dodávateľ získal rozsahom zatiaľ svoju najväčšiu stavbu, a to D1 Dubná Skala – Turany s privádzačom Martin (predná strana obálky), a v konzorciu v pozícii vedúceho člena združenia prvú etapu úseku D1 Jánovce – Jablonov. V roku 2013 bol členom víťazných konzorcií, ktoré uspeli vo verejnom obstarávaní na úseky diaľnic D1 Lietavská Lúčka – Hričovské Podhradie, R2 Pstruša – Kriváň, D1 Hubová – Ivachnová, a v pozícii vedúceho člena združenia získal aj úsek D3 Svrčinovec – Skalité. Okrem R2 boli všetky obstarávané úseky v zmluvných podmienkach žltého FIDIC-u „Naprojektuj a postav“, takže stavby bolo nevyhnutné najprv doprojektovať a získať právoplatné stavebné povolenia, čo odďaľovalo možnosť kontinuálneho nasadenia techniky, technológií a pracovníkov firmy na tieto zákazky až na neskoršie obdobie a na druhej strane paradoxne vyžadovalo ich plné nasadenie v jednom čase po získaní právoplatnej povoľovacej legislatívy. Nielen tieto skutočnosti, ale aj nenaplnenie ekonomickej výkonnosti spoločnosti mali za následok, že na jeseň roku 2014 spoločnosť požiadala v súlade s platnou legislatívou o povolenie reštrukturalizácie, ktorá bola ukončená v máji 2015 prijatím reštrukturalizačného plánu. Toto zložité obdobie sa firme podarilo zvládnuť nielen s vynaložením všetkých vlastných síl, ale aj vďaka konštruktívnej komunikácii s investormi, partnermi v jednotlivých združeniach, obchodnými partnermi, ako aj so samotnými veriteľmi, za čo im patrí naše uznanie a poďakovanie. VÁHOSTAV-SK dokončuje rozostavané stavby a získava stavby nové. Opäť sa vytvárajú výrobné dcérske spoločnosti zamerané na špecializované činnosti. K osvedčenej spoločnosti VÁHOSTAV-SK-PREFA, s. r. o., pribúda v roku 2018 VHS-DaM, s. r. o. (doprava a mechanizácia), v roku 2019 VHS-Asfalty, s. r. o. (konštrukčné vrstvy vozoviek a zlepšovanie zemín) a VHS-Geotech (špeciálne zakladanie) a v roku 2020 bol vytvorený spoločný podnik Obaľovačka Martin, s. r. o., na výrobu obaľovaných asfaltových zmesí. Koncom roka 2021 sa 100 % akcionárom firmy stáva spoločnosť GEOSAN CONSTRUCTION, a. s., z českej stavebnej skupiny GEOSAN. Akvizícia je vyústením strategického vstupu tejto skupiny na slovenský trh a zároveň posilnením jej kompetencie v inžinierskom staviteľstve. Spoločnosť od 1. 7. 2024 zmenila svoje obchodné meno na VÁHOSTAV, a. s.
Rozhodujúci podiel obratu firmy tvorí dopravné staviteľstvo. Napriek skutočnostiam opísaným v predchádzajúcom odseku firma v roku 2015 dokončuje a odovzdáva do užívania stavbu D1 Dubná Skala – Turany. Na stavbe boli zrealizované viac ako 3 milióny m3 násypov telesa diaľnice. Konštrukčné vrstvy vozoviek sa vyrábali vo vlastnom miešacom centre a v novopostavenej výrobni asfaltových zmesí v Martine-Priekope. Ich ukladanie vykonávalo vlastné výrobné stredisko. V tom istom roku bol odovzdaný do užívania aj úsek diaľnice D1 Jánovce – Jablonov, I. etapa. Stavba sa realizovala v zložitých geologických podmienkach, v zárezoch bolo nevyhnutné použitie trhavín. Rozpojený materiál sa následne predrvoval a zabudoval do násypu. Počas výstavby sa vyskytli pri realizácii zárubných múrov geotechnické problémy, ktoré si vyžiadali dodatočné opatrenia. Ako posledný sa v roku 2015 odovzdal do užívania úsek rýchlostnej cesty R2 Pstruša – Kriváň. Okrem prác na pridelenom úseku hlavnej trasy VÁHOSTAV-SK zrealizoval aj oceľobetónový most s dĺžkou 356 m. V čase odovzdania týchto stavieb sa už naplno rozbehli stavby získané v roku 2013. Na Kysuciach to bola D3 Svrčinovec – Skalité, ktorú združenie pod vedením našej spoločnosti odovzdalo do užívania v roku 2017. Celková dĺžka úseku bola 12,28 km a s výnimkou jedinej mimoúrovňovej križovatky Svrčinovec bola realizovaná v polovičnom profile. Trasa viedla po horských masívoch, bolo na nej 13 mostov v celkovej dĺžke 4,18 km, dva tunely v dĺžke 1,32 km a dve únikové štôlne v dĺžke 1,34 km (v mieste budúcej pravej tunelovej rúry). Práce zahŕňali aj sprevádzkovanie úseku D3 Skalité – hranica SR/PR v dĺžke 3,18 km. VÁHOSTAV-SK zrealizoval tunel Svrčinovec v dĺžke 420 m. Ním vybudované mosty dosahovali úctyhodné parametre. Napríklad most Valy je vďaka výške piliera 84 m najvyšším mostom v strednej Európe. Na moste bol osadený vetrolam, ktorého inštalácia bola len tretia v Európe po Chorvátsku a Francúzsku. Pri výstavbe sa použili samostatne stojace žeriavy bez prikotvenia k pilierom. Na jeho výstavbu sa použilo 2 030 t oceľovej výstuže a 12-tisíc m3 betónu (obr. 14).

Stavba získala ocenenie Slovenskej komory stavebných inžinierov za najlepšie projektové riešenie v súťaži Stavba roka 2017. Ďalšou stavbou bol úsek pri Žiline, a to D1 Lietavská Lúčka – Hričovské Podhradie. Na výstavbu mosta SO 205 na tomto úseku spoločnosť zakúpila spodnú výsuvnú skruž a úspešne zaradila túto technológiu do svojho mostárskeho portfólia. Úsek bol odovzdaný do užívania začiatkom roka 2021. V rokoch 2019 – 2023 zrealizovalo víťazné združenie pod vedením našej spoločnosti úsek rýchlostnej cesty R4 Prešov, severný obchvat, I. etapu. Stavba zahŕňala hlavnú trasu rýchlostnej cesty R4 s dĺžkou 4,3 km a preložku cesty I/68 s dĺžkou 1,655 km. Jej súčasťou bola aj mimoúrovňová križovatka Prešov – sever (obr. 15) a dvojrúrový tunel Bikoš kategórie 2T-7,5/100 s dĺžkou 1,15 km.

V súťaži Stavba roka 2023 bola stavba ocenená za použitie progresívnych stavebných výrobkov a inovatívnych postupov výstavby a zároveň získala hlavnú cenu v kategórii Inžinierske stavby. Z ostatných stavieb cestnej infraštruktúry firma zrealizovala viaceré rekonštrukcie mostov. V obci Nižná na ceste I/59 po odstránení pôvodného mosta vybudovala nový z tyčových prefabrikátov z vlastnej výrobne. Doprava bola presmerovaná cez provizórny most ponad rieku Orava. Rovnako zrealizovala aj most cez rieku Hornád pri osade Sopotnica. V oboch prípadoch bolo predmetom diela okrem projektovej činnosti aj vykonanie súvisiacej inžinierskej činnosti. Oba mosty VÁHOSTAV-SK odovzdal do užívania ešte pred zmluvným termínom. Zrekonštruoval aj most na ceste I/18 v Martine-Priekope a cestu II. triedy pri Košickej Belej s dĺžkou 8,85 km. Na tejto stavbe sa zrealizovali aj tri podchody pre žaby, keďže vedie pozdĺž vodného diela Ružín. Ako súčasť medzinárodného projektu vybudoval cestu I. triedy pri Komárne, ktorá slúži na slovenskej strane ako prístup k mostu Monoštor vedúcemu ponad Dunaj. Pre mesto Veľký Šariš firma zrealizovala miestnu komunikáciu vrátane mostného objektu cez rieku Torysa do miestnej časti Baratoky. Treba tiež spomenúť, že vďaka vlastným výrobným strediskám oceľových konštrukcií a elektra bola firma schopná získať a zrealizovať rekonštrukciu mostných zábradlí, zvodidiel, ríms alebo osvetlenia na viacerých diaľničných mostoch. Postupne sa podarilo získavať aj zákazky na realizáciu dopravnej infraštruktúry v zahraničí – spomeňme modernizáciu cesty II/315 Hrádek – průtah a cestu 1/19 Kámen – obchvat v Českej republike alebo v združení realizovaný úsek rýchlostnej cesty v Rumunsku v okolí Brašova. V roku 2015 firma v združení dokončila modernizáciu železničnej trate v úseku Beluša – Púchov. Dĺžka vybudovaného úseku bola 8,9 km a stavba pozostávala z troch stavebných úsekov: železničná stanica Beluša, medzistaničný úsek Beluša – Púchov a železničná stanica Púchov. VÁHOSTAV-SK realizoval prvé dva úseky (obr. 16).

V subdodávke zrealizoval v úseku železničnej trate Považská Bystrica – Žilina podchod v zastávke Horný Hričov a rekonštrukciu viacerých priepustov a v úseku Púchov – Považská Bystrica železobetónový mostný objekt ponad staré koryto Váhu a cestu II. triedy pri Nimnici. V Českej republike komplexne zrekonštruoval železničnú stanicu v Bíline. VÁHOSTAV-SK je stále aktívny v segmente vodohospodárskych stavieb. Ide o nové stavby protipovodňovej ochrany alebo rekonštrukcie už existujúcich. V rekordne krátkom čase, za štyri mesiace v roku 2015, zrealizoval práce na úprave tokov v Oščadnici, Lietavskej Lúčke a Novej Bystrici. Súčasťou kontraktu v celkovej hodnote viac ako 10 miliónov eur bola aj stabilizácia ľavostrannej ochrannej hrádze na VD Kráľová. V roku 2017 v tokajskej oblasti na východe Slovenska zrealizoval opatrenia na čerpanie vnútorných vôd pri obciach Borša a Viničky. V rokoch 2018 až 2019 to boli zase stavby protipovodňovej ochrany na rieke Nitra v mestskej časti Mlynárce a pri obciach Veľký a Malý Cetín, v obci Makov, v meste Kežmarok alebo sedem mesiacov trvajúca rekonštrukcia vybraných objektov Strednovážskej kaskády Hričov – Mikšová – Považská Bystrica. Stretáva sa na nich aj s prácou svojho zakladateľa. Nesporne významnou stavbou tohto segmentu realizovanou v združení boli protipovodňové opatrenia – zvýšenie bezpečnosti územia proti spätnému vzdutiu Malého Dunaja a Klátovského ramena z Váhu pri obci Topoľníky. V rámci zazmluvneného rozsahu sa v tejto etape zrealizovala priečna hrádza so zátvorným objektom. Pripomenulo to časy výstavby veľkých vodných diel, aj keď v tomto prípade v menšom rozsahu. Osobitnou vodohospodárskou stavbou z tohto obdobia bola výstavba rybovodu na VS Veľké Kozmálovce. Odstránila sa bariéra pre obojsmerný prirodzený ťah rýb na teritóriá nad a pod zdržou na rieke Hron. V roku 2022 VÁHOSTAV-SK v združení ukončil práce na druhej etape protipovodňovej ochrany (PPO) mesta Olomouc v Českej republike.

Stavba sa plne realizovala v intraviláne mesta a zahŕňala aj búranie a novú výstavbu dvoch dopravne mimoriadne zaťažených mostov a rozšírenie koryta rieky Morava vrátane úprav brehov a súvisiacich prekládok inžinierskych sietí. Hotové dielo zaslúžene získalo ocenenie v súťaži Vodohospodárska stavba roka 2022, a to cenu v kategórii stavieb slúžiacich na umelé vzdúvanie, zadržiavanie a usmerňovanie povrchových vôd, ochranu pred škodlivými účinkami vôd a úpravu vodných pomerov (investičné náklady nad 50 miliónov Kč). Spoločnosť realizovala práce v segmente ekologických stavieb – výstavbu kanalizácií, vodovodov a čistiarní odpadových vôd. V roku 2015 v pozícii generálneho dodávateľa ukončila práce na výstavbe vodovodných rozvodov, odkanalizovaní a čistiarni odpadových vôd v okrese Ilava (obr. 18).

Následne v združeniach zrealizovala práce na odkanalizovaní horného Turca, obcí Valča, Príbovce, Benice a Rakovo, v okrese Bytča obcí Veľké Bielice, Kolačno a Veľké Uherce, ale aj obcí Bojná a Moravské Lieskové. Koncom roku 2023 združenie pod vedením našej spoločnosti ukončilo práce na odkanalizovaní aglomerácie Chrenovec – Brusno a iné združenie, ktorého sme boli členom, práce na odkanalizovaní dolnej Oravy. Nesmieme zabudnúť ani na pozemné stavby. VÁHOSTAV-SK v združení dokončil v roku 2015 areál a pridružené budovy vedecko-technického parku Univerzity Komenského v Bratislave. Opätovne bol úspešný v súťaži na práce v rámci rekonštrukcie hradného areálu v Bratislave, kde zrealizoval a v roku 2017 odovzdal do užívania podzemné garáže, exteriérové plochy a objekt zimnej jazdiarne. V roku 2020 bola ukončená aj komplikovaná rekonštrukcia a prestavba budovy bývalej polikliniky na Bezručovej ulici číslo 3 a 5. V roku 2024 spoločnosť v pozícii člena združenia pokračuje vo výstavbe úseku diaľnice D1 Hubová – Ivachnová a na druhej etape severného obchvatu Prešova. Na železnici ako člen združenia modernizuje železničnú trať za Čadcou v smere do ČR a na Záhorí v úseku od Devínskej Novej Vsi až po hranicu s ČR. S partnermi sa podieľa aj na odkanalizovaní a výstavbe ČOV v meste Kolárovo. Všetky spomenuté rozostavané stavby priniesli a stále prinášajú nové výzvy, ktoré VÁHOSTAV zodpovedne rieši tak, aby ich realizácia prebiehala bez zbytočných komplikácií.

TEXT: Ing. Mojmír Štefanec
FOTO: predchádzajúce účelové publikácie národného podniku VÁHOSTAV, archív VÁHOSTAV-SK, a. s., Jozef Mravec, RNDr. Marek Varga, Mgr. Martin Michelčík

Mojmír Štefanec je obchodný riaditeľ divízie
Slovensko spoločnosti VÁHOSTAV.

Autor ďakuje kolegyniam Ing. Lenke Glovovej, Mgr. Ing. Miroslave Davidíkovej a Eve Hruškovicovej za obetavú a nezištnú pomoc pri príprave textových rešerší, hľadaní a výbere jednotlivých fotografií a kolegom Ing. Pavlovi Krajčimu a Ing. Ondrejovi Kubovčíkovi za ich technické spracovanie.