Ľudovít Naď: Práca s mladými ľuďmi mi prirástla k srdcu

Profil prof. Ing. Ľudovíta Naďa, CSc., ktorý prinášame, je pripomenutím jeho pracovnej dráhy a úspechov pri príležitosti jeho 70. narodenín, ku ktorým mu, aj keď trochu s oneskorením, prajeme všetko najlepšie.

„Práca s mladými ľuďmi, z ktorých sa aj mojím pričinením stávajú odborníci, ktorých za tie roky potom stretávam na mnohých zodpovedných vysokých postoch, mi ozaj prirástla k srdcu. Ale aj popri výskumnej práci, ktorej výsledky som mal možnosť prezentovať v rôznych kútoch sveta, na konferenciách a kongresoch, sa človek stretáva s kolegami odvšadiaľ a má možnosť konfrontovať svoje výsledky s tými, ktoré dosiahli iní. Mal som to šťastie,“ bilancuje svoju doterajšiu púť a profesijnú kariéru prof. Ing. Ľudovít Naď, CSc.

Študovali ste na Stavebnej fakulte vtedajšej SVŠT v Bratislave. Rozhodli ste sa pre „stavbárinu“ zo záujmu alebo vzhľadom na možnosti študovania, aké vtedy panovali? O aký odbor išlo konkrétne?

V roku 1966 som nastúpil na Vyššiu strednú priemyselnú školu stavebnú v Lučenci. Stavebnú priemyslovku (SPŠS) mi vybrali rodičia, a keďže som nemal žiadny vyhranený záujem, neprotestoval som. Ani po štyroch rokoch stredoškolských štúdií som nebol jednoznačne vyprofilovaný stavbár, ale na akú inú vysokú školu by som už mal ísť, ak nie na stavebnú…

Rodičia ma v tom podporovali aj napriek mimoriadne skromnej, až ťažkej sociálnej situácii, za čo som im nesmierne vďačný. Na SPŠS som študoval odbor pozemné stavby a na Stavebnej fakulte SVŠT potom odbor IKDS (Inžinierske konštrukcie a dopravné stavby).

Vaše prvé kroky po ukončení vysokoškolského štúdia smerovali do Doprastavu a neskôr do Hydroconsultu. Ako si na to spomínate? Projektové podniky v tých časoch sústreďovali veľmi kvalitných ľudí – zažili ste to tiež? V rámci Hydroconsultu ste sa už presídlili do Košíc, kde ste zostali ďalšie dlhé obdobie na vtedajšej VŠT. Čo vás zlákalo do akademickej sféry a čomu ste sa prvé roky na VŠT venovali?

Oponentom mojej diplomovej práce bol Ing. Arpád Laky, vedúci Technicko-projektovej správy (TPS) v Doprastave. On mi ponúkol miesto na mostnom oddelení TPS, ktorého vedúcim bol vynikajúci mostný odborník Ing. Gabriel Tevec. Pracovali tam aj ďalší veľmi zdatní mostári, ktorí ma prijali medzi seba, a aj keď som tam pôsobil len krátko, veľa som sa od nich naučil. S mnohými som dodnes v kontakte.

Doprastav bol v československom stavebníctve pojem s vysokým kreditom kvality. Aj sa mi ťažko odchádzalo. Ale musel som sa postarať o rodinu. Manželka s malým synom bola v Košiciach u svojich rodičov. Hľadal som pracovné miesto„projektanta s bytom“ a ponúkli mi ho v Hydroconsulte, v závode Košice, pričom naozaj som do dvoch mesiacov po nástupe ten byt dostal.

Robil som najmä statiku vodohospodárskych stavieb, čo nebolo práve to, čomu som sa naozaj chcel venovať. Aj preto som uvítal ponuku prof. J. Virčíka, môjho niekdajšieho učiteľa na SvF SVŠT, ktorý v tom čase pôsobil už ako prodekan na novovzniknutej Stavebnej fakulte vtedajšej Vysokej školy technickej v Košiciach (teraz TU KE).

Akademická pôda bola pre mňa tak trochu vysnívanou métou, kde ma lákala práca so študentmi a možno ešte viac možnosť výskumných aktivít. Väčšina mojich priateľov, rodinných príslušníkov a známych vrátane riaditeľa závodu Hydroconsultu v Košiciach si klepkala po čele, keď sa dozvedeli o mojom rozhodnutí vymeniť pozíciu projektanta v renomovanej firme za pozíciu asistenta na novovzniknutej fakulte VŠT (plat sa mi znížil zhruba o 1 000 korún, na polovicu…).

Hydroconsult však po mojom odchode nemal statika, takže som dostal ponuku pokračovať externou formou, čím som do značnej miery kompenzoval oficiálnu stratu príjmu. Začiatky na novej fakulte neboli ľahké a úplne odlišné od„normálu“, v ktorom mladí asistenti vyrastali popri starších, skúsených a odborne zdatných docentoch a profesoroch. My sme boli ako samorasty, odkázaní sami na seba.

Od začiatku som sa profiloval v oblasti betónových konštrukcií, mostov a teórie betónu, pričom som hľadal pomoc na zabehnutých stavebných fakultách v Bratislave a v Prahe. V Bratislave to bol môj ctený učiteľ a vedúci diplomovej práce doc. Zvara, u ktorého som nachádzal oporu a vždy dobré rady.

Najviac pomoci však prišlo zo Stavebnej fakulty ČVUT, odkiaľ sa mi podarilo získať na dlhší čas prednášanie výborných odborníkov, ako boli profesori Végh či Křístek. Najdlhšie, niekoľko rokov, chodil prednášať betónové mosty docent Hrdoušek (ktorý nedávno v dobrej kondícii oslávil svoje 85. narodeniny, k čomu mu aj touto cestou srdečne blahoželám). Od neho som sa veľa naučil a po ňom som potom prevzal prednášky. Betónové mosty boli mojou hlavnou témou záujmu a dodnes sú.

V roku 1989 ste získali titul docenta a následne ste sa v porevolučných rokoch stali dekanom Stavebnej fakulty na VŠT v Košiciach. Aké to boli skúsenosti? Otvárali sa nové možnosti, mnohé veci boli úplne nové…

Bol som prvým dekanom SvF VŠT zvoleným akademickou obcou – jej študentskou aj zamestnaneckou časťou. Bola to pre mňa veľká česť získať takú dôveru, ale zároveň obrovský pocit zodpovednosti. Nie mnohé veci, ale všetky boli nové, počnúc zmenou z direktívneho riadenia na demokratické. Takpovediac každý krok bolo treba obhájiť pred Akademickým senátom a akademickou obcou.

Boli to nekonečné diskusie, vysvetľovania, argumentovania, presviedčania. Bolo treba prepracovať všetky základné dokumenty od študijných poriadkov až po študijné plány, nadväznosť predmetov, odstrániť duplicitnú náplň atď. Mal som však dobrých spolupracovníkov, rovnako nadšených ako ja. Museli sme robiť aj tzv. nepopulárne kroky, ktorých následkom bola nepriazeň u časti kolegov. Inak to nešlo a ani nejde.

Niektorí zamestnanci, ale aj študenti si zamieňali nastupujúcu demokraciu za svojvoľnosť až anarchiu. Môžem povedať, že tie štyri roky v pozícii dekana boli mimoriadne náročné, ale získané skúsenosti o to cennejšie. Založili sme aj Nadáciu SvF TUKE na podporu vzdelávania v stavebníctve a tiež Klub absolventov SvF VŠT, resp. TUKE. Podarilo sa mi pracovať nielen v oblasti riadenia, ale aj výskumu.

V úzkej spolupráci s prof. Jávorom sme získali pre fakultu možnosť zapojiť sa do veľkého medzinárodného výskumného projektu PECO, v ktorom bolo našou úlohou skúmať vplyv vysokej teploty na mechanické vlastnosti betónu. Bol to vôbec prvý medzinárodný projekt na SvF VŠT, navyše s dobrou finančnou podporou, a stali sme sa členmi rozsiahleho medzinárodného výskumného tímu.

V tom období ste pôsobili krátko aj na Katedre betónových konštrukcií a mostov; na čo ste sa tam vtedy zameriavali?

Od začiatku svojho pôsobenia na SvF VŠT som sa venoval hlavne betónu, betónovým konštrukciám, betónovým mostom. Dizertačná práca, ktorú som v rámci vedeckej ašpirantúry obhájil v roku 1986, sa zameriavala na čiastočne predpätý betón. To bola téma mojej prvej skutočnej výskumnej práce, z ktorej vznikli aj moje prvé publikácie.

Výsledkom bol aj praktický výstup, prvý čiastočne predpätý betónový most v Československu. Našťastie som našiel podporu vo veľkom stavebnom podniku Inžinierske stavby, vtedy ešte štátnom podniku, kde existoval veľmi silný a aktívny Odbor technického rozvoja pod vedením kvalitných a zanietených odborníkov Ing. A. Rengeviča a neskôr Ing. S. Rákoša.

Potom som svoje výskumné aktivity orientoval na ďalšiu, v Československu dovtedy neprebádanú oblasť, ktorou bolo použitie nekovových kompozitných materiálov v betónových konštrukciách. Mal som mimoriadne zdatných doktorandov, s ktorými sme tému riešili v rámci grantov vedeckých grantových agentúr GAV a VEGA. Získané výsledky sme následne publikovali najmä v zahraničí, nakoniec vyšlo k tejto téme 38 publikácií.

Spomenuli ste podporu zo strany podniku Inžinierske stavby – práve tam ste sa vrátili opäť do praxe ako technický riaditeľ, viete sa teda naozaj z bohatých vlastných skúseností vyjadriť k téme prepojenia škôl a praxe. Dnes sú k tomu často komentáre...

Po skončení mojej „misie“ na pozícii dekana SvF VŠT som dostal ponuku z Inžinierskych stavieb, a. s., Košice (IS, a. s.). Viedol som odbor technického rozvoja a vývoja a niekoľko mesiacov som bol potom aj technický riaditeľ spoločnosti. Pôsobil som tam viac ako 5 rokov, spočiatku externe ako kmeňový zamestnanec VŠT, neskôr to bolo v opačnom poradí.

Akademickú pôdu som teda v skutočnosti neopustil ani na chvíľu. Zdôrazňujem to preto, lebo previazanie vysokoškolského vzdelávania s praktickými aktivitami považujem za základný predpoklad úspechu v oboch oblastiach („transfer technológií“ sa postupne stal zaužívaným a dôležitým pojmom).

To, čo však dnes chýba, je nejaká forma podpory spoločenskej praxe na získavanie praktických návykov a zručností študentov. Stavebné firmy nemajú žiadnu motiváciu robiť to počas štúdia. Absolventov potom prijímajú a sú sklamaní z absencie ich čo i len základných praktických zručností a návykov.

Čo bolo predmetom vašej práce v spoločnosti Inžinierske stavby?

V IS, a. s., som sa s mojimi kolegami pričinil o prepracovanie, resp. vznik celého súboru viac ako stovky technologických predpisov. Aktívne som sa podieľal na zavedení novej technológie letmej betonáže mostov, ako aj na aktualizácii a prepracovaní typových prefabrikovaných mostných nosníkov tvaru I až do dĺžky 42 m.

Prvýkrát bola nová letmá betonáž nasadená na stavbe diaľničného mosta vo Fričovciach (D1), kde som pri „zabehnutí“ osobne riadil stavbu nepretržite niekoľko mesiacov.

Po nejakom čase ste sa potom opäť vrátili na domovskú Katedru betónových konštrukcií a mostov SvF TUKE ako vedúci tejto katedry a po niekoľkých rokoch (v 2006) ste získali titul profesora. Aká práca za tým stála?

Áno, v závere roka 1999 som sa úplne vrátil na SvF TUKE, kde som viedol Katedru betónových konštrukcií a mostov. Pokračoval som zároveň aj v spolupráci s IS, a. s., spoločne sme získali rozsiahly grant Ministerstva výstavby SR zameraný na nové technológie výstavby mostov.

Nezanedbateľnou súčasťou mojej práce boli rôzne expertízne posudky a diagnostika betónových konštrukcií a mostov. Napríklad v rámci tzv. mostného programu pri prechode na novú zaťažovaciu normu som viedol kolektív, v rámci ktorého sme vypracovali viac ako 350 posudkov mostov (súčasťou bol aj prepočet zaťažiteľnosti).

Naďalej som sa s kolegami venoval výskumne aj nekovovým kompozitom, výsledky sme publikovali a zapojili sme sa tiež do európskeho programu COST zameraného na túto tému. Úspešne sme rozvíjali medzinárodnú spoluprácu (napr. aj s univerzitou v Ríme), z čoho tiež vznikali spoločné publikácie.

Okrem toho som inicioval založenie stavebnej technologickej platformy v SR, ktorá sa začala úspešne rozbiehať. No a tak sa stalo, že som mal splnené všetky kritériá a mohol som si podať žiadosť o začatie menovacieho konania. V roku 2006 som si z rúk prezidenta SR prevzal dekrét o menovaní za vysokoškolského profesora.

Žiaľ, nepriaznivý zhluk okolností viedol následne k vyhroteniu situácie a k „vynútenému odchodu“ 32 učiteľov zo SvF TUKE, medzi ktorými som bol v závere roka 2007 aj ja. Bolo mi to ľúto, ale život prináša všeličo – aj neočakávané a neželané.

Približne v tom období, v rokoch 2002 až 2007, ste boli aj vydavateľom a šéfredaktorom časopisu Inžinierske stavby, ktorému dnes poskytujete rozhovor. Ako sa vám páčila práca v novinárskej brandži? Čo hovoríte na súčasnú podobu časopisu? Máte pre nás nejaké rady?

Tento náš časopis som začal sledovať už ako študent na SvF SVŠT, aj keď vtedy len okrajovo. Ako mladý inžinier som v ňom nachádzal veľa podnetných informácií, a to aj vďaka môjmu prvému šéfovi Ing. G. Tevecovi, ktorý nás k tomu viedol. K časopisu som si vytvoril úzky vzťah a v roku 1987 som sa cítil veľmi poctený, keď bol môj článok prijatý na publikovanie, a ešte viac neskôr, keď som sa stal aj členom redakčnej rady (resp. programovej rady).

Po zmene režimu však nastali pre časopis ťažké a zložité časy, ministerstvo prestalo poskytovať dotácie. Vtedajší zástupca šéfredaktora, pán doc. Zvara, napokon v čísle 1/2001 (jedinom v roku 2001) uverejnil „nekrológ“, keďže predpokladal, že to bude posledné číslo takmer 50-ročného časopisu.

Vtedy som sa podujal na riskantný krok a „prevzal“ som časopis, teda celé Vydavateľstvo Inžinierske stavby a takmer 6 rokov som vydávanie časopisu zabezpečoval. Bolo to síce amatérskou formou, ale podarilo sa mi ho zachrániť pred zánikom a zabezpečiť jeho kontinuitu. Teší ma to o to viac, že už existoval negatívny precedens, časopis Pozemné stavby, ktorý definitívne zanikol, tento náš zostal.

A nielenže zostal, ale rozkvitá, jeho vydávanie sa dostalo do rúk profesionálov – a teší sa záujmu širokej stavbárskej komunity. V tej „mojej“ ére sme riešili aj jeden zásadný problém – charakter časopisu. Do roku 2000 – 2002 to bol časopis teoreticko-vedecko-odborný. Ukázalo sa však, že taká podoba je neudržateľná, následkom čoho bolo, že niektorí autori sa cítili takmer až urazení, keď ich vysokokvalitné teoretické vedecké články nemohla redakcia prijať na publikovanie.

Na základe viacročnej osobnej skúsenosti viem zhodnotiť, aká je to náročná práca vytvárať kvalitne každé ďalšie číslo časopisu. Môj obdiv a úcta patrí všetkým, ktorí sa o to pričiňujú, a umožňujú tak nám, čitateľom, získavať cenné informácie „rukolapným“ spôsobom.

Ďalšie roky ste pôsobili opäť v súkromnom sektore aj v školstve, čo zjavne sprevádza celú vašu kariéru – čo je vám bližšie? Alebo aké klady a zápory pociťujete v týchto dvoch „svetoch“?

Asi som bol narodený pod šťastnou hviezdou. Vzápätí po odchode zo SvF TUKE som dostal ponuku zriadiť v Košiciach pobočku bratislavskej projektovej a konzultačnej spoločnosti ALFA 04. Stalo sa tak a prešli tam so mnou aj moji asistenti zo SvF TUKE. Následne som dostal ďalšiu ponuku – miesto profesora na súkromnej Vysokej škole bezpečnostného manažérstva v Košiciach (VŠBM).

Súbežne som potom niekoľko rokov pôsobil na oboch pracoviskách. Na VŠBM som bol garantom študijného zamerania Bezpečnosť v doprave a dopravnej infraštruktúre. Podarilo sa nám zapojiť sa do veľkého európskeho výskumného projektu v rámci programu Horizont 2020 zameraného na bezpečnosť v doprave (projekt CARONTE).

Opäť to bola výborná príležitosť na rozvíjanie medzinárodných kontaktov, zviditeľňovanie SR a školy a v neposlednom rade príležitosť na medzinárodné publikovanie. A aj keď to bolo na rozdiel od predchádzajúceho prepojenia VŠ a praxe odlišné, našli sa predsa len aj styčné body. V projektovej kancelárii sme sa podieľali aj na statických výpočtoch náročných a atraktívnych mostov, napríklad „nového starého mosta“ v Bratislave.

Strávil som však niekoľko mesiacov napríklad aj v Tadžikistane, kde sme získali v medzinárodnom tendri zaujímavú zákazku organizovanú a financovanú Európskou bankou pre obnovu a rozvoj. Treba však zdôrazniť, že možno 80 % náplne v oboch profesiách tvorí bežná „mravenčia“ práca, ktorú si jednoducho treba „odrobiť“. Ale tak je to zrejme v každej oblasti života. Aj preto neuprednostňujem ani jednu pred tou druhou. Obe aktivity sú mi blízke.

Na VŠ je pre mňa nesmierne inšpirujúca práca so študentmi, ktorí sa o svoje štúdium skutočne zaujímajú a prejavujú úprimnú snahu o získavanie vedomostí. Všetci vieme, že takých nie je veľa, ale sú, a preto sa oplatí do nich investovať. Výskumné aktivity sú mi veľmi blízke, najmä ak sú spojené s experimentálnym overovaním a následne s možnosťou praktického uplatnenia výsledkov. To je na tej práci krásne.

V časoch, keď ste študovali vy, a v začiatkoch vášho pôsobenia na VŠT v Košiciach bolo na technických odboroch určite veľa študentov, dnes je to zlomok z toho počtu. Máte so školstvom naozaj celoživotné skúsenosti – čo na to hovoríte? Dá sa s tým niečo robiť?

Áno, počty študentov výrazne poklesli, ale to je tak trochu aj prirodzený dôsledok historického vývoja vysokých škôl s technickým zameraním, ktoré boli systematicky motivované k vysokým počtom študentov. Spoločenská potreba absolventov napríklad stavebných odborov bola v ostatných rokoch, zdá sa, uspokojená. Nezanedbateľnou je pritom aj otázka úrovne vysokých škôl.

Dlhodobo pretrváva problém poddimenzovania financovania – podpory akademického výskumu a rozvoja potrebnej infraštruktúry. Kvalitný akademický vedecký výskum je prvoradý, aj keď nie postačujúci predpoklad kvalitného vysokoškolského vzdelávania. Progres je síce viditeľný, ale len úplne minoritný. A tu nemôžeme hovoriť len o vysokých školách, pretože vysoké školy „pracujú“ s absolventmi stredných škôl…

Mnoho rokov sa o tom hovorí, ale, žiaľ, stále len hovorí. Pravdou je, že úroveň vysokoškolského vzdelávania a jeho výstupu, teda absolventov v ostatných zhruba dvoch dekádach v porovnaní s predchádzajúcim obdobím, poklesla. Som však optimista a v kontexte vidím cestu k zvyšovaniu kvality, aj keď to bude trochu dlhá cesta.

Od roku 2016 ste pôsobili v spoločnosti D4R7 Construction, s. r. o., ktorá je zodpovedná za projektovanie a výstavbu diaľnice D4 a rýchlostnej cesty R7. Projekt okrem iného zahŕňa viac ako 100 nových mostov, pričom najznámejšou a najvýraznejšou stavbou je šiesty most cez Dunaj v Bratislave. Ako sa vám robilo na tejto zákazke, ktorá sa pomaly končí? Aké výzvy ste tu museli zdolávať?

Ponuku na prácu v tomto PPP projekte som prijal ako profesijnú výzvu, veď išlo o najväčší infraštruktúrny projekt minimálne v strednej Európe. Bola to zaujímavá a výborná skúsenosť nielen z odborného, ale aj zo spoločenského hľadiska. Španielsko-rakúske konzorcium, ktoré vyhralo medzinárodný tender, neprijala slovenská stavebná komunita spočiatku práve v najlepšom.

Bolo treba riešiť nemálo problémov, často plynúcich z postupov, ktoré tento zhotoviteľ zavádzal do praxe a ktoré u nás neboli zaužívané. Snažil som sa do prekonávania „zádrheľov“ zapájať mojich kolegov, odborníkov zo slovenských výskumných a vedeckých inštitúcií a vysokých škôl. Vytvárali sa aj ad-hoc medzinárodné riešiteľské tímy.

S uspokojením môžem konštatovať, že vždy sa nám nakoniec podarilo spoločne problém vyriešiť a stavba mohla pokračovať. Aj keď môj podiel na tomto obrovskom projekte bol minoritný, teší ma, že som tiež prispel k jeho úspešnému zakončovaniu.

Keď odhliadneme od skutočne veľkého projektu D4R7 a pozrieme sa na všetky tie ostatné, ktorým ste sa v minulosti venovali, ktoré z nich vám zostali najviac v pamäti? Z akéhokoľvek dôvodu…

V prvom rade musím povedať, že som mal šťastie na kolegov a spolupracovníkov. Podarilo sa mi obklopiť sa zanietenými a odborne zdatnými ľuďmi a myslím, že sme spolu dokázali mnoho. Najmä vďaka dosiahnutým výsledkom, ktoré sme pretavili do publikácií, sa mi podarilo pracovať vo viacerých medzinárodných výskumných projektoch, stretávať sa a spolupracovať s kolegami z takmer celej Európy, ale aj z USA, Japonska, Číny…

Možno prirodzeným dôsledkom bolo potom moje „členstvo“ v skupine expertov Európskej komisie na posudzovanie výskumných a vzdelávacích projektov. Počas viac ako 15 rokov som jeden-dvakrát v roku strávil týždeň či dva v Bruseli. Bolo to zaujímavé, pracovne náročné, ale aj veľmi inšpiratívne.

Zvlášť rád spomínam na to, ako sa mi podarilo presvedčiť kompetentných, aby sa pred zbúraním 30-ročného prefabrikovaného mosta vykonala jeho podrobná diagnostika, zaťažovacia skúška celého mosta a zaťažovacia skúška jednotlivých nosníkov opatrne vybratých z konštrukcie. Bola to veľmi zaujímavá a podnetná práca, do ktorej som zapojil aj mojich študentov.

Čo sa za tie roky stalo vlastne srdcovou záležitosťou vašej profesijnej kariéry?

Už aj z predchádzajúceho kontextu je asi zrejmé, že akademická pôda mi prirástla k srdcu. Je to práca s mladými ľuďmi, z ktorých sa aj mojím pričinením stávajú odborníci, ktorých za tie roky neskôr stretávam na mnohých zodpovedných vysokých postoch.

Ale je to aj výskumná práca, ktorej výsledky som mal možnosť prezentovať v rôznych kútoch sveta, na konferenciách a kongresoch, kde sa človek stretáva s kolegami odvšadiaľ a má možnosť „konfrontovať“ svoje výsledky s tými, ktoré dosiahli iní. Mal som to šťastie.

Slovenský národný komitét fib vám udelil cenu za celoživotný príspevok k rozvoju betónových konštrukcií a mostov. Čo dali mosty vám?

Nebol som aktívny projektant mostov ani aktívny staviteľ mostov, no predsa len som sa naozaj takmer celý život okolo mostov „nejakým spôsobom motkal“. Most spája dva brehy, prekonáva rôzne prekážky. V prenesenom význame slova sa to dá použiť, a aj sa to používa, v spoločenskom styku, v medziľudských vzťahoch.

Keby si to všetci naplno uvedomovali a namiesto ďalších prekážok radšej stavali mosty na prekonanie tých predchádzajúcich, svet by bol krajší a lepšie by sa nám žilo.

V stavebnej brandži sa pohybujete takmer 50 rokov. Nikdy ste neoľutovali, že ste svoj život zasvätili práve tomuto odvetviu?

Ak započítame aj stavebnú priemyslovku, „stavbárom“ som od roku 1966, keď som tam nastúpil, ubehlo už teda viac ako 50 rokov odvtedy, čo som pričuchol k stavebníctvu. Aj keď na začiatku to nebolo vyslovene z môjho záujmu, stavbárčina mi prirástla k srdcu a nikdy som túto svoju profesijnú orientáciu neoľutoval a neľutujem.

Za ten čas sa toho (nielen) v stavebníctve veľa zmenilo, ako sa dívate na jeho vývoj? Čo vás na ňom dnes teší a čo trápi?

Všetko sa začína vzdelávaním. Len vzdelaní, múdri ľudia dokážu pozitívne pretvárať svet. To platí v každej oblasti. Začiatkom poslednej dekády 20. storočia sa vtedajšie Československo pripojilo k rodiacemu sa Bolonskému procesu, ktorého jedným z hlavných parametrov bolo trojstupňové vysokoškolské štúdium.

Uplynulo takmer 30 rokov, no dosiaľ sa tento princíp nepodarilo celkom zmysluplne a efektívne uplatniť. Vysoké školy sa s ním vysporiadali po svojom, ale praktické uplatnenie absolventov prvého, bakalárskeho stupňa, vyvoláva stále otázniky. Navyše absolútne absentuje študentská prax, nepodarilo sa zaradiť aspoň jeden semester, ktorý by študent povinne strávil v stavebnej firme.

Niekoľkodesaťročný vývoj poznačí prirodzene a logicky každú oblasť spoločenského života, techniku a stavebníctvo nevynímajúc. Mechanizácia a automatizácia priniesla výrazný pokrok v stavebných procesoch, odstránila väčšinu manuálnych úkonov, zlepšila sa kvalita.

Čo je obzvlášť potešiteľné, veľký dôraz sa kladie na každom kroku na ohľaduplnosť k prostrediu – prírodnému aj tomu novovytvorenému, umelému. Systém podrobných technických a technologických predpisov a certifikované systémy kvality to majú zaručiť.

Šiesty most cez Dunaj bude čoskoro skutočnosťou a vy ho môžete osláviť spolu s vaším jubileom. Napadlo vám pred pár rokmi, že by to mohlo takto vyjsť?

Na tomto moste som nemal praktický podiel. Do projektu som nastúpil v čase, keď už „boli karty rozdané“, úlohy rozdelené. A, chvalabohu, nevyskytli sa závažné problémy, ktorých potreba riešenia by ma k mostu priviedla.

Trojkilometrové Dunajské súmostie som však podrobne a zblízka sledoval vo fáze projektovania aj výstavby a dá sa povedať, že mi prirástlo k srdcu. Bola to ojedinelá príležitosť a je mi potešením, že to spojenie, ako ste ho pomenovali, je tak trochu skutočnosťou.

Aké máte pred sebou ďalšie plány? Čo by ste si v najbližších rokoch priali pre seba a celý stavebný sektor?

Nuž, čo sa týka plánov, vo svojich predsavzatiach nemám žiadne konkrétne pracovné aktivity. Rád by som sa však primäl k trochu podrobnejšiemu bilancovaniu môjho pracovného života, snáď potom z toho môže byť aj niečo užitočné. Celý svoj život som sa venoval najmä dopravnému staviteľstvu, no dopravná infraštruktúra v našej krajine je vo veľmi zlom stave.

Mal som možnosť precestovať pekný kus sveta a viem, že Slovensko je krásne, radí sa medzi technicky a ekonomicky vyspelé krajiny, je súčasťou spoločného európskeho priestoru, ale musím, žiaľ, konštatovať, že taká zanedbaná dopravná infraštruktúra ako tu sa nájde málokde.

Moje želanie teda jednoznačne smeruje do dobudovania cestnej aj koľajovej dopravnej siete, do udržiavania a rekonštrukcie tej existujúcej (veď napríklad len pohľad na stavebno-technický stav existujúcich mostov vybudovaných v druhej polovici 20. storočia je alarmujúci, o kvalite vozoviek ani nehovoriac).

Úprimne si teda želám, aby som mohol ešte pohodlne a bezpečne precestovať krížom – krážom Slovensko po dobrých cestách a v pokoji sa pokochať jeho krásami (možno aj v spoločnosti mojich potomkov a blízkych). A, samozrejme, naďalej budem pozorne sledovať slovenské stavebníctvo, a ak niekde budem môcť byť „užitočný“, rád sa zapojím do diania.

Článok bol publikovaný v časopise Inžinierske stavby 03/2021.