Technický stav slovenských mostov je v kritickom stave!

Čo s tým? Kľúčom je trvanlivosť. „V praxi to znamená vykonávať pravidelné prehliadky a menšie opravy priebežne, a nie problémy ignorovať,“ hovorí Ing. Ján Laco, PhD., Ceng MICE. Na základe skúseností zo zahraničia vie, že sa dá stavať k projektom v zmysle udržateľnosti zodpovedne a pri každom zadaní hľadať rôzne možnosti a najlepšie riešenia.

K dopravným stavbám ste sa dostali takpovediac náhodne. Ako sa stali mosty súčasťou vášho každodenného života?

Po základnej škole som išiel na stavebnú priemyslovku, no bolo to také náhodné rozhodnutie. Odbor sa vtedy volal Technické a informačné služby. Pamätám si však jeden zlomový moment − končilo sa cvičenie a čakali sme, kým zazvoní. Na korkovej nástenke som zbadal peknú fotografiu mosta SNP a vtedy som pochopil, ako ten most staticky funguje. Mal som asi 16 rokov. S odstupom času to vnímam ako moment, v ktorom som si uvedomil vzťah k mostom a začal sa o túto tému viac zaujímať.

Krátko po ukončení doktorandského štúdia ste sa odsťahovali do Londýna. Tam ste začali pracovať pre jednu z najvýznamnejších inžiniersko-konzultačných firiem, ktorá má v portfóliu mosty a iné významné stavby po celom svete. Je ťažké dostať sa do takto prestížnej firmy v zahraničí?

Je to veľmi náročné. Pred tým, ako sa mi podarilo to miesto získať, som odoslal niekoľko desiatok životopisov, ale zavolali ma len na pár pohovorov. Na to, aby som získal prácu v spomínanej spoločnosti, som musel absolvovať tri kolá pohovorov – najprv cez videokonferenciu zo Slovenska a potom osobne v Anglicku. Na každú pozíciu číhajú desiatky záujemcov. Prestížne spoločnosti si chcú byť isté tým, koho „kupujú“, a tomu zodpovedá aj náročnosť výberového konania. Ale treba povedať, že to nebolo tým, že som zo Slovenska. Rovnaké pravidlá platili pre všetkých, aj pre domácich.

Z Londýna ste sa vrátili na Slovensko a založili ste projektantskú spoločnosť. Aktuálne ste vy ten, kto hľadá stavebných inžinierov. Aká je situácia na trhu u nás?

Dopyt po kvalitných inžinieroch a ich službách bude naďalej rásť. Treba si uvedomiť, že veľká časť ich práce sa týka už vybudovanej dopravnej infraštruktúry a k tomu pribúdajú novovybudované stavby a projekty pre budúce stavby.

Čím viac toho postavíme, tým budú rozsiahlejšie kapacitné požiadavky na údržbu a prevádzku. K tomu treba prirátať tlak na termíny a podobne. Bude preto ťažké zachovať si vysoký štandard poskytovaných služieb, no ja verím, že každá firma, nielen tá naša, si zakladá na kvalitných výstupoch, ktoré vedia doručiť len kvalitní ľudia.

Kvalitných ľudí asi budeme potrebovať množstvo, keďže sa dlhodobo hovorí, že technický stav slovenských mostov je v kritickom stave. Pracovali ste na projektoch v Spojenom kráľovstve, na Srí Lanke, v Hong Kongu. S akou situáciou v rámci dopravnej infraštruktúry ste sa stretli v zahraničí?

Údržba cestnej infraštruktúry je otázka, ktorou sa zaoberajú autority v každej krajine. Najmä v tých rozvinutých je to veľmi intenzívne diskutovaná a riešená téma, pretože nároky na cestnú infraštruktúru sú stále vyššie, ale ľudské a finančné zdroje sú obmedzené.

Na Slovensku sa tento problém odsúval, a tak sa často stretávame s havarijným stavom mostov, najmä na cestách I., II. a III. triedy. Myslím si, že všetkým z nášho odvetvia je jasné, že takýto stav je neudržateľný, a to jednak z pohľadu nedostatku času na prípravu dokumentácie a tiež z pohľadu obmedzených kapacít úradov v rámci stavebných konaní.

Aké kroky je potrebné podniknúť, aby sa stav zlepšil? Existuje na to nejaký recept zo zahraničia?

Z mojej perspektívy je riešením jednak urýchlenie a tiež digitalizácia procesov. Na Slovensku narážame na problém skostnateného stavebného zákona a nekonečnej byrokracie. Pomôcť by mala nová podoba stavebného zákona, ktorá urýchli niektoré procesy. Ďalší aspekt je stavať trvalo udržateľne. To znamená mať na zreteli trvanlivosť konštrukcií.

Čo znamená stavať trvalo udržateľne?

Normy, na základe ktorých v súčasnosti navrhujeme inžinierske konštrukcie, predpokladajú ich minimálnu životnosť 100 rokov. To znamená, že tieto konštrukcie by mali vydržať 100 a viac rokov bez potreby rozsiahlej rekonštrukcie za predpokladu dôkladnej údržby.

Pravda je však taká, že tieto normy nepoužívame dosť dlho na to, aby sme si ich mohli overiť v praxi. Samostatnou otázkou zostáva tiež uhlíková stopa a jej redukcia. V zahraničí je to veľká téma už niekoľko rokov, no v slovenskom stavebníctve zatiaľ o ňu neevidujem príliš veľký záujem.

Viete bližšie rozviesť otázku uhlíkovej stopy? Ako sa dá znížiť CO2 pri takto veľkých a náročných stavbách?

Stavebný priemysel je jedným z najväčších producentov CO2. Výroba betónu, ocele, ale aj iných stavebných materiálov je náročná na vstupné suroviny. Tie sa musia vyťažiť, upraviť a potom transportovať do výrobne. Nasleduje koncová výroba stavebného materiálu, ktorá je veľmi energeticky náročná. Existujú pritom rôzne cesty, ako zredukovať uhlíkovú stopu v stavebníctve.

Začínajú sa používať materiály, ktoré menej zaťažujú planétu. Pri rezidenčných alebo kancelárskych budovách je trendom nahrádzať práve oceľ a betón alternatívnymi materiálmi, napr. drevom. Žiaľ, tieto trendy nie sú aplikovateľné pri infraštruktúrnych stavbách.

Existuje vo vašom segmente stavebný materiál, ktorý je „zelený“?

Povedzme, že existujú zelenšie materiály, ako sú betón a oceľ. No v dopravnej
infraštruktúre ide o konštrukcie, ktoré sú extrémne namáhané, napríklad dopravným zaťažením alebo poveternostnými vplyvmi. Fakt je ten, že bez ocele a betónu tieto prekážky ešte dlho nebudeme vedieť prekonať a zatiaľ neexistuje materiál, ktorým by sme ich vedeli adekvátne nahradiť.

Ako teda vieme znížiť CO2, keď nie použitými materiálmi?

Kľúčom je práve trvanlivosť. Spotrebu materiálu pri návrhu konštrukcie vieme redukovať iba v obmedzenej miere, no nesmie to byť na úkor bezpečnosti. Ideálnym riešením je minimalizovať náklady na prevádzku a údržbu počas životnosti konštrukcie. V praxi to znamená vykonávať pravidelné prehliadky a menšie opravy priebežne, a nie problémy ignorovať.

Prehliadanie problémov v oblasti mostov vedie k neudržateľným riešeniam. Takými sú, žiaľ, rekonštrukcie v takom rozsahu, že mosty sa musia zbúrať a postaviť nanovo. Ak by sa chyby a problémy priebežne riešili, tak by mohli slúžiť podľa navrhnutej životnosti aspoň tých 100 rokov.

Ako je otázka udržateľnosti zohľadnená z pohľadu verejného obstarávania?

Vo verejných obstarávaniach na vypracovanie projektovej dokumentácie na Slovensku sa na tento aspekt vôbec neprihliada. Zatiaľ som sa nestretol s tým, že by obstarávatelia definovali v zadaniach požiadavky v tomto smere. Verejné obstarávanie vyhrá spoločnosť, ktorá splní všetky podmienky a zároveň ponúkne najnižšiu sumu.

Ak to nebude jasne vyžadované od dodávateľov v zadaniach, tak sa k redukcii CO2 nikdy nedostaneme. Rovnako neevidujem, že by sa touto témou zaoberalo ministerstvo životného prostredia vo svojich vyjadreniach k projektovej dokumentácii. Iniciatíva by mala ísť zhora, aby pomaly vznikol tlak na celý stavebný priemysel.

Považujete nejakú krajinu za učebnicový príklad?

Viem to porovnať len s krajinami, v ktorých som pôsobil. Treba povedať, že to nie je ľahko uchopiteľná téma. Musíte brať do úvahy niekoľko premenných a v konečnom dôsledku to musí stále dávať aj ekonomický zmysel. V Spojenom kráľovstve aj škandinávskych krajinách riešia túto tému podstatne intenzívnejšie.

Majú vypracované aspoň rámcové návody pre projektantov, ako riešiť túto otázku. Čo sa týka uchopenia tejto témy, práve tieto krajiny sú z mojej skúsenosti najďalej.
Sám sa nimi pri svojej práci inšpirujem. V D-Phase sa snažíme stavať k projektom v zmysle udržateľnosti zodpovedne a pri každom zadaní hľadať rôzne možnosti a najlepšie riešenia. Každá stavba má totiž svoje špecifiká a na každú existuje unikátne riešenie.

Z nášho rozhovoru vyplýva, že sa v rámci slovenského stavebníctva máme čo učiť a kam posúvať. Čo je vašou motiváciou a ambíciou?

V prvom rade musím povedať, že patrím k tým šťastným − mám možnosť robiť to, čo ma baví. Takže základnú motiváciu mám naplnenú, odkedy som začal pracovať. Počas toho, ako som pôsobil v zahraničí, som si uvedomil, že to množstvo skúseností, ktoré som získal, chcem využiť doma. Preto som sa rozhodol vrátiť sa na Slovensko. Ambíciou je robiť veci kvalitne a pritom udržateľne.

Netvrdím, že je to vždy ľahké, ale snažím sa robiť svoju prácu najlepšie, ako viem, a dúfam, že to, čo robím, má nejaký všeobecný prospech. Napríklad, že sa ľudia dostanú bezpečne do práce alebo za svojou rodinou, že daná stavba pozitívne ovplyvní panorámu mesta alebo ekonomický rast vďaka udržateľnej dopravnej infraštruktúre. Pre mňa je tento význam podstatnejší ako plnenie si nejakých osobných ambícií.

(red)
FOTO: archív Jána Laca, iStock.com

Článok bol uverejnený v časopise IS 6/2023