Má slovenské stavebníctvo potenciál vyhrabať sa z vlastnej jamy? (1. časť)
Podnikatelia v stavebníctve nie sú tí, ktorí úplatky dostávajú, ale tí, od ktorých sa úplatky očakávajú. Trefné označenie veci pravým menom v podaní prezidenta Zväzu stavebných podnikateľov Slovenska (ZSPS) Zsolta Lukáča obnažilo iba špičku ľadovca problémov naakumulovaných v druhom najväčšom hospodárskom sektore, aj keď špičku dosť významnú. Nie je ťažké prijať predstavu, že v každodennom boji o zákazky, ktorých počet aj objem v ostatnom čase progresívne klesá, môže byť obojstranné pristúpenie na úplatok často štandardným postupom.
- nedostatočný dopyt po stavebnej činnosti (znižujúce sa množstvo zákaziek, absencia plynulej potreby a dostatočnej zásoby práce),
- vyťaženosť kapacít, pokles výkonov, tržieb a sebadôvery stavebných firiem,
- nefungujúca platobná disciplína a neplatenie subdodávok → rozkrútenie špirály a reťazenie druhotnej platobnej neschopnosti → existenčné ohrozenie menších firiem,
- klesajúca zamestnanosť a z nej vyplývajúce znižovanie počtu pracovníkov v rezorte, nemeniaci sa spôsob získavania zákaziek (rovnaký pred i po kríze): väčšie spoločnosti tendre – menšie firmy osobné kontakty,
- netransparentné a administratívne náročné verejné obstarávanie (vyššia transparentnosť pri súkromnom zdroji financovania),
- ťažkosti s financovaním, tlak na znižovanie ceny zákaziek,
- byrokracia, korupcia, tvrdá konkurencia.
Organizácia združujúca podnikateľské subjekty pôsobiace na domácom stavebnom trhu (od výrobcov stavebných materiálov, cez stredných a väčších dodávateľov stavieb až po subdodávateľov) si už roky kladie za cieľ vytvárať vhodné podnikateľské prostredie. V rámci toho si vytýčila nasledujúce priority:
- zvýšiť efektivitu fungovania stavebných firiem (projektový manažment a plánovanie) → optimalizovať financovanie a nákupné procesy,
- skvalitniť výber dodávateľov → hľadať strategického partnera,
- hľadať alternatívne investičné príležitosti v eurofondoch (finančné zdroje z grantových programov EÚ), v PPP projektoch a vo verejných zákazkách (spolupráca s municipalitami na menších projektoch, ako sú rekonštrukcie sídliskových celkov, budov, námestí, parkov a verejných priestorov alebo dobudovanie občianskej vybavenosti, športovísk či zariadení pre deti a mládež),
- zaviesť register s menami „podnikateľov“, ktorí nemajú záujem vytvárať hodnoty, ale obchodovať so zákazkami,
- potláčať korupciu – prekážku v boji o zákazky vo férovej konkurencii.
Konštatovanie, že produkcia slovenského stavebníctva klesá kontinuálne – aj keď v posledných kvartáloch čoraz pomalšie – už štvrtý rok, znie z úst jeho predstaviteľov pomaly ako politické klišé. Kedy sa však toto odvetvie dotkne svojho dna a vyhrabe sa z vlastnej jamy? Má na to vôbec dostatok vnútornej sily a potenciálu? Zaručené prognózy zrozumiteľné tak pre členov stavovských organizácií, ako i laickú verejnosť zaujímajúcu sa o problémy stavebníctva, si dnes málokto trúfne vysloviť.
A ešte niečo. Dôsledné odlišovanie objednávateľa (developera – investora) a zhotoviteľa (dodávateľa – subdodávateľa) stavebného diela, ktoré sa v očiach nadobúdateľov či nájomcov nehnuteľnosti dosť často stiera, by takisto nebolo na škodu. Bežne totiž vznikajú pre dodávateľa nepríjemné situácie, keď býva obviňovaný za chyby a nedostatky v projekte, za ktorý nesie koncovú zodpovednosť zadávateľ. Pritom dodávateľ si voči zadávateľovi odviedol robotu perfektne. Zrejme nielen v korupcii a v platobnom neporiadku, ale i v spomínanom jave korenia príčiny existenčného „antagonizmu“ medzi investormi a stavbármi. Viac svetla v optike ich vzájomného vnímania by mohlo – v rámci možností – vzťahy vo vnútri rezortu trochu prečistiť a posunúť k vyššej kvalite.
Na to je však nevyhnutná nielen dobrá vôľa (faktor „zdola“), ale tiež fungujúca a správne nastavená legislatíva (faktor „zhora“), o ktorej sa zmienime v budúcom článku.
Juraj Pokorný
Ilustračné foto: autor
