Povrchové úpravy sanačných omietok
Pojem „sanačná omietka“ vznikol v druhej polovici šesťdesiatych rokov. Najmä v SRN sa v tom čase začínalo so skúšaním možností vývoja omietok chrániacich murivo pred účinkami solí a vlhkosti.
V roku 1976 vznikla v Nemecku Vedecko-technická spoločnosť pre sanáciu stavieb a starostlivosť o pamiatkové objekty – WTA. Krátko po jej založení rozpoznali odborníci v nej združení význam sanačných omietok pre rekonštrukcie stavieb a začali rozpracovávať požiadavky na ich výrobu a vlastnosti. Až v r. 1985 však bola prijatá smernica WTA 1-85, ktorá zmienené požiadavky špecifikovala a zjednocovala na kvalitatívne vysokej úrovni. Počas nasledujúcich rokov bola táto smernica ďalej zdokonaľovaná a doplňovaná o nové poznatky. Výsledkom bolo v r. 1991 prijatie novej smernice WTA 2-2-91, ktorá sa stala prvou medzinárodne uznávanou „normou“ definujúcou požiadavky na systémy sanačných omietok – na ich skladbu, vlastnosti zložiek, všeobecné podmienky spracovania a vlastnosti povrchových úprav.
Sanačné omietkové systémy WTA
Základná omietka
Podkladová omietka WTA
Sanačná omietka WTA
Čo sa týka konkrétnych požiadaviek WTA na ich technické parametre, spomeňme len, že ide o ucelený súbor veličín meraných na malte v čerstvom i zatvrdnutom stave, ktorý zaručuje omietke dobrú spracovateľnosť i odolnosť voči pôsobeniu vlhkosti a solí. Ich súpis, spôsoby stanovovania, požadované hodnoty i početnosť kontroly presne vymedzuje smernica WTA 2-2-91.
Z hľadiska používateľa je dobré vedieť, že smernica zároveň stanovuje aj spôsob nanášania sanačnej omietky WTA: môže sa nanášať ako jednovrstvová alebo viacvrstvová. Pritom však treba dodržať celkovú hrúbku omietky minimálne 20 mm a hrúbku jednotlivej vrstvy najmenej 10 mm. Vrstva sanačnej omietky sa smie zredukovať na 15 mm iba vtedy, ak je nanášaná na pórovitú podkladovú omietku.
Sanácia pozostávajúca z celoplošnej základnej omietky, celkom zaplňujúcej škáry muriva, a desiatich milimetrov sanačnej omietky je možno cenovo zaujímavá, ale so systémom WTA nemá nič spoločné!
Povrchové vrstvy
Omietky, nátery a ostatné vrstvy na povrchu sanačnej omietky WTA nesmú negatívne ovplyvňovať priepustnosť systému vzhľadom na vodné pary. Ak by k tomu došlo, poprela a znemožnila by sa funkcia celého sanačného systému.
Základné možnosti
Konečnou povrchovou úpravou môže byť i ďalšia vrstva omietky, napr. šľachtenej, bez náteru. Alebo sa na sanačnú omietku nemusí naniesť žiadna ďalšia vrstva. V tomto prípade sa „povrchovou úpravou“ stáva „úprava povrchu“ sanačnej omietky.
Sanačná omietka ako finálna vrstva
Od ideálnej povrchové úpravy požadujeme, aby bola priedušná pre vodné pary a súčasne málo nasiakavá vodou. To sanačné omietky spĺňajú. A nielen to. Majú tiež vyvážený pomer pevnosti v tlaku a pevnosti v ťahu pri ohybe a dobrú súdržnosť s podkladom.
Medzi verejnosťou pretrváva predstava, že sanačné omietky sú hrubé a sivé od cementu. Skutočnosť je iná. Poprední výrobcovia sanačných omietok dodávajú okrem hrubozrnných variantov aj jemnejšie sanačné omietky. „Cementová“ sivosť už tiež nie je jedinou farbou sanácií. Sanačné omietky sú v ponuke aj v bielej, prírodne bielej alebo pieskovej farbe. Tieto odtiene vnímame ako prirodzené, tradičné alebo dokonca ušľachtilé.
Štruktúry povrchu
Povrch sanačných omietok má byť zarovnaný. Nemá byť bezdôvodne ponechaný úplne bez spracovania, ako sa to niekedy robí pri hrubých ostrých omietkach nahadzovaných lyžicou. Pre správnu funkciu sanačných omietok je predsa dôležité, aby boli nanesené v rovnomernej vrstve. (Preto tiež nie je účelné ich modelovať rôznou hrúbkou, napr. bosáže.)
Podľa požadovaného vzhľadu môže byť povrch sanačnej omietky zarovnaný murárskou lyžicou alebo sťahovacou latou. Hrubé omietky tak získajú napr. fartáčovaný vzhľad. Týmto spôsobom môžu byť opracované napríklad sokle. Jemnejšie zrnité omietky bývajú zahladzované dreveným alebo filcovým hladidlom. Ich povrch potom ako filcovaný naozaj vyzerá. Do veľmi jemnej štukovej štruktúry alebo dokonca do kletovaného vzhľadu však sanačné omietky nanášané v hrúbke vrstvy minimálne 10 mm nie je ľahké spracovať. To je už doména ďalšej vrstvy inej omietky, sanačnej štuky alebo vápennej stierky.
Vrstva ďalšej omietky
Vždy je žiaduce, aby sa na sanačnú omietku nanášalo čo najmenej vrstiev ďalších materiálov a neznižovala sa tak priedušnosť systému pre vodné pary. Ak si pripomenieme požiadavku smernice WTA 2-2-91 na ekvivalentnú difúznu hrúbku každej jednotlivej krycej vrstvy sD < 0,2 m, je zrejmé, že na sanačnú omietku nemôžeme naniesť „hocičo“.
Jemné štuky a stierky
Pri výbere štúk a stierok musia byť vždy vylúčené materiály obsahujúce sadru. Sadra nepatrí ani pod sanačnú omietku, ani na ňu. Odporučiť nemožno ani staveniskovú prípravu štúk alebo ich svojpomocné „vylepšovanie“. Zavrhnúť treba najmä prilievanie disperzie do zámesovej vody malty zdôvodňované vylepšením jej adhézie k podkladu.
Výnimkou v staveniskovej modifikácii týchto materiálov sú vari len sanácie historicky cenných objektov, keď niektorí výrobcovia pripúšťajú farbenie svojich štúk a stierok v hmote. S výberom vhodných pigmentov svojim zákazníkom – väčšinou reštaurátorom – vždy poradia. Schopnosť výrobcu dodávať špeciality tohto druhu je napokon dokladom jeho kompetencie v odbore. Aj v týchto prípadoch sa však treba riadiť zásadou, že to, čo nie je výrobcom výslovne dovolené, je zakázané, a nie naopak.
Ušľachtilé omietky
V prípade sanačných omietok bez cementového spojiva môže dozrievanie trvať dosť dlhý čas. Bežné pravidlo, že jeden milimeter omietky zreje jeden deň, tu platí len ako hrubý a najkratší odhad doby, počas ktorej povrchovú úpravu nanášať určite nesmieme. Tzv. fenolftaleínový test alkality podkladu tiež nebýva použiteľný: podľa jeho výsledku by sa povrchová úprava často smela nanášať až o rok. Rozhodujúce a jediné spoľahlivé sú preto skúsenosti výrobcu konkrétnej omietky, ktorý pozná skutočnú rýchlosť jej zrenia. Čo sa týka farebnosti ušľachtilých omietok, je lepšie, ak sú farbené v hmote. Ušetrí sa tak zníženie priedušnosti omietky vrstvou farebného fasádneho náteru.
Náter fasádnou farbou
Ak sa náter robí priamo na sanačnú omietku, je veľmi dôležité, aby farba mala dobrú adhéziu k jej hydrofóbnemu povrchu. Ak sa farba nanáša na ďalšiu omietku, treba poznať vlastnosti tejto omietky a rešpektovať ich, alebo ich dokonca účelovo využiť „vo svoj prospech“.
Z hľadiska priedušnosti prichádzajú pre povrchovú úpravu sanačného systému náterom do úvahy farby silikátové a silikónové.
Čisto vápenné nátery nie sú vylúčené, mávajú však v exteriéri na sanačnej omietke životnosť omnoho menšiu, než by mali na omietke, ktorá je pre vodu nasiakavá a umožnila by ich dobré ukotvenie vo svojej štruktúre. Pri ich aplikácii sa navyše musí využiť skutočnosť, že sanačná omietka sa stane hydrofóbnou až po svojom prvom vyschnutí. Čisto vápenný náter sa preto na sanačnú omietku nanáša bezprostredne po jej zatvrdnutí, kým je ešte mokrá.
Vhodným kompromisom pre prípady, keď sa vyžaduje povrchová úprava sanačnej omietky „vo vápne“, býva použitie priemyslovo vyrábanej vápennej farby, obsahujúcej prísadu disperzie syntetického polyméru. Tenzidy z disperzie napomôžu tomu, aby táto farba bezpečne namočila aj vodoodpudivý podklad. Svojpomocné primiešavanie disperzie do hotovej vápennej farby je však neprípustné.
Ing. Ivan Vaněček, CSc., Baumit
FOTO: autor