Povrchové úpravy sanačných omietok

Sanačné omietky sú síce len doplnkovou metódou sanácie vlhkého muriva, v niektorých prípadoch však iný spôsob sanácie nie je možný. Aby sanačné omietky správne pôsobili, mali by mať presne špecifikované vlastnosti a zodpovedajúce zloženie, a tak Vedecko-technická spoločnosť pre sanáciu stavieb a starostlivosť o pamiatkové objekty (WTA) vydala príslušnú smernicu (aktuálna verzia WTA 2-9-04).

Sanačné omietky
Pojem sanačná omietka vznikol v druhej polovici šesťdesiatych rokov minulého storočia. Vo vtedajšej Spolkovej republike Nemecko sa vtedy začínalo s výskumom omietok chrániacich murivo pred účinkami solí a vlhkosti. Vychádzalo sa pritom z úvahy, že zamokrené murivo vysychá iba vtedy, ak prevládne odvod vlhkosti nad jej prísunom. Ak nie je možné znížiť množstvo vody privádzané do muriva, potom sa musí umožniť jej ľahšie odvádzanie.

Najúčinnejšie sa vlhkosť z muriva odvádza odparovaním z jeho povrchu. Sanačná omietka preto musí byť priedušná pre vodné pary. Keďže omietka je tým priedušnejšia, čím je pórovitejšia, musí byť aj sanačná omietka značne pórovitá.

Vlhkosť v murive však netvorí iba „čistá voda“. Obsahuje aj vo vode rozpustné soli, ktoré sanačnou omietkou nesmú prejsť – na povrchu omietky totiž vytvárajú výkvety. Omietka musí byť vodoodpudivá. Na základe tohto poznatku sa sformulovali potrebné vlastnosti sanačných omietok: omietky by mali mať vysokú pórovitosť a priepustnosť pre vodné pary a ich kapilárna nasiakavosť by zároveň mala byť značne znížená.

Začali sa teda používať omietky tradične miešané priamo na stavbe, do ktorých sa pridávali hydrofobizačné a prevzdušňovacie prísady. Ukázalo sa však, že pri takýchto omietkach je ťažké zaručiť stabilné vlastnosti. Problémy boli najmä s ich konzistenciou a pórovitosťou, ktorá sa menila podľa toho, aký piesok sa práve na stavbu doviezol. Riešenie priniesol rozvoj výroby suchých maltových a omietkových zmesí, ktorý umožnil presne riadiť komplexné zloženie omietky a dosiahnuť tak opakovateľné výsledky pri jej použití.

V tom čase vznikla v Nemecku Vedecko-technická spoločnosť pre sanáciu stavieb a starostlivosť o pamiatkové objekty – WTA. Už krátko po jej založení začali v nej združení odborníci rozpracúvať požiadavky na výrobu a vlastnosti sanačných omietok pre rekonštrukcie stavieb. V roku 1985 bola prijatá smernica WTA 1-85, v ktorej sa tieto požiadavky špecifikovali a zjednotili. Počas nasledujúcich rokov sa táto smernica ďalej zdokonaľovala a dopĺňala o nové poznatky.

Výsledkom bolo prijatie novej smernice WTA 2-2-91 v roku 1991, ktorá sa stala prvou medzinárodne uznávanou „normou“ definujúcou požiadavky na systémy sanačných omietok – na ich skladbu, vlastnosti zložiek, všeobecné podmienky spracovania i vlastnosti povrchových úprav. V súčasnosti platnou smernicou WTA pre sanačné omietky, ktorá nahrádza tie predošlé, je WTA 2-9-04. Bola vydaná roku 2004 a zohľadňuje prijatie celoeurópskej normy týkajúcej sa vnútorných a vonkajších omietok EN 998-1: 2003 a normy pre ich skúšobníctvo (rad noriem EN 1015).

Sanačné omietkové systémy WTA
Sanačné omietkové systémy opísané v smernici WTA 2-9-04 sú variabilné podľa stupňa zasolenia muriva a skladajú sa z troch rôznych typov malty s odlišnými vlastnosťami, a to:

• nástreku,
• podkladovej omietky,
• sanačnej omietky.

Nástrek zaisťuje systému sanačných omietok súdržnosť k podkladu. Musí byť odolný proti pôsobeniu solí a ľahko nasiakavý, aby nebránil prechodu vlhkosti do ďalších vrstiev systému. Obvykle sa preto ani nenanáša celoplošne, ale len sieťovito s takzvaným 50 % krytím a hrúbka jeho nánosu nesmie prekročiť 5 mm. Použitie nástreku sa niekedy interpretuje ako bezpodmienečná požiadavka smernice WTA. Tak to však nie je.

Formulácia sa týka prípadov, keď treba zlepšiť súdržnosť omietky k podkladu. To je významné osobitne pri sanácii opukového muriva. Nástrek je totiž väčšinou veľmi pevný, cementový, čo opuke nesvedčí. Jeho vynechanie je v takomto prípade rozumnou cestou. Nesmie sa však zanedbať náležité preškrabanie škár a očistenie povrchu muriva.

Podkladová omietka WTA slúži na vyrovnanie hrubých nerovností podkladu alebo ako akumulačná vrstva na absorbovanie solí pri zvlášť vysokom zasolení podkladu. Rovnako ako sanačná omietka je preto vysokoporézna. Požadovaná pórovitosť zatvrdnutej malty je dokonca vyššia než 45 objemových percent (pórovitá podkladová omietka). Na rozdiel od sanačnej omietky WTA však nie je tak silne hydrofóbna. Musí totiž umožňovať prenikanie vlhkosti a ukladanie vo vode rozpustných solí do veľkých pórov, ktoré vytvárajú čerstvé malty prevzdušnením s chemickými prísadami a pri vhodnom spôsobe miešania. Hovorí sa o nich ako o póroch vzduchových a ich obsah v čerstvej malte musí byť vyšší než 20 % objemu. Ak je murivo málo zasolené, nebýva použitie podkladovej omietky nutné. Pri strednom až veľkom zasolení môže byť podkladová omietka nahradená vrstvou sanačnej omietky, ak celková hrúbka systému podstatne nepresiahne 40 mm.

Sanačná omietka WTA
Ide o omietky pórovité a silne hydrofóbne. Vďaka svojim vlastnostiam sú mrazuvzdorné a majú aj priaznivé tepelno-izolačné charakteristiky. Čo sa týka konkrétnych požiadaviek WTA na ich technické parametre, spomeňme len, že ide o ucelený súbor veličín meraných na malte v čerstvom aj zatvrdnutom stave, ktorý omietke zaručuje dobrú spracovateľnosť i odolnosť voči pôsobeniu vlhkosti a solí. Tieto parametre, metódy stanovenia, požadované hodnoty a frekvencia kontrol sú presne dané v smernici WTA 2-9-04.

V smernici sa stanovuje aj spôsob nanášania sanačnej omietky WTA: môže sa nanášať ako jedno- alebo viacvrstvová. Pritom ale treba dodržať celkovú hrúbku omietky minimálne 20 mm a hrúbku jednotlivej vrstvy najmenej 10 mm. Vrstva sanačnej omietky sa môže zredukovať na 15 mm iba vtedy, ak sa nanáša na pórovitú podkladovú omietku. Toto treba brať do úvahy pri vecnej kontrole správnosti návrhu sanácie aj pri jej realizácii.

Povrchové vrstvy
Úprava povrchu je posledným článkom sanačného systému. Materiály použité na povrchové vrstvy síce nie sú súčasťou sanačného systému WTA, ale systém na ne kladie určité požiadavky. Omietky, nátery a ostatné vrstvy na povrchu sanačnej omietky WTA nesmú negatívne ovplyvniť priepustnosť systému pre vodné pary. Keby k tomu došlo, poprela a znemožnila by sa funkcia sanačného systému.

V smernici WTA sa požaduje, aby hodnota ekvivalentnej difúznej hrúbky sd každej jednotlivej krycej vrstvy bola nižšia než 0,2 m. Táto norma je prísna, ale splniteľná. Moderné druhy fasádnych farieb a niektoré ušľachtilé omietky a štuky dosahujú dokonca niekoľkonásobne lepšie hodnoty. Druhou požiadavkou smernice je, aby koe­ficient nasiakavosti w krycej vrstvy v exteriéri bol nižší než 0,2 kg/m2/h^½, resp. ak je touto vrstvou minerálna omietka, aby jej kapilárna nasiakavosť stanovená podľa DIN V 18550 bola nižšia než 0,5 kg/m2/h^½. Je totiž známe, že krycie vrstvy vystavené poveternostným vplyvom majú na sanačných omietkach dostatočnú životnosť iba vtedy, ak ich kapilárna nasiakavosť podstatne neprevyšuje nasiakavosť sanačnej omietky.

Druhy povrchových úprav sanačných omietok
Vo väčšine prípadov sa sanačné omietky natierajú vhodnou fasádnou farbou. Je to však len jedna z možností. Náteru farbou často predchádza preštukovanie sanačnej omietky. Konečnou povrchovou úpravou môže byť aj ďalšia vrstva omietky, napríklad šľachtenej, bez náteru. Alebo sa na sanačnú omietku nemusí naniesť žiadna ďalšia vrstva. V tom prípade sa povrchovou úpravou stáva úprava povrchu sanačnej omietky.

Sanačná omietka ako finálna vrstva
Pred nepriazňou počasia omietky väčšinou chráni fasádny náter. Po technickej stránke ale nič nebráni tomu, aby sanačná omietka ostala bez povrchovej úpravy. Vo svojej podstate sú sanačné omietky mrazuvzdorné a majú dobrú odolnosť proti poveternostnému starnutiu. Od ideálnej povrchovej úpravy požadujeme, aby bola priedušná pre vodné pary a súčasne málo nasiakavá vodou. To sanačné omietky spĺňajú. Majú tiež vyvážený pomer pevnosti v tlaku k pevnosti v ťahu za ohybu a dobrú súdržnosť s podkladom.

Samozrejme, musia byť nielen technicky funkčné, ale aj na pohľad pekné. Tu pretrváva predstava, že sanačné omietky sú vďaka použitiu cementu hrubé a šedivé. Skutočnosť je ale iná. Poprední výrobcovia sanačných omietok dodávajú okrem hrubozrnných variantov aj jemnejšie sanačné omietky. Sivá farba cementu už tiež nie je jedinou farbou sanačných omietok – ponúkajú sa aj vo farbe bielej, prírodne bielej alebo pieskovej. Tieto odtiene sa považujú za prirodzené, tradičné alebo dokonca ušľachtilé.

Štruktúry povrchu
Možnosti štruktúrovania ktorejkoľvek omietky, a tým aj jej vzhľad, sa odvíjajú od zrnitosti v nej použitého kameniva. Hrubé sanačné omietky obsahujúce kamenivo so zrnom do 4 mm sa preto podobajú ručným jadrovým omietkam, dvojmilimetrové omietky zodpovedajú strojným jadrám a omietky so zrnitosťou asi do 1 mm sú svojou jemnosťou na úrovni jednovrstvových omietok.

Povrch sanačných omietok má byť zarovnaný. Nemal by byť bezdôvodne ponechaný úplne neopracovaný, ako to niekedy býva pri hrubých ostrých omietkach nahadzovaných lyžicou. Pre správnu funkciu sanačných omietok je predsa dôležité, aby sa naniesli v rovnomernej vrstve. (Preto nie je účelné ich rôznou hrúbkou modelovať napríklad bosáže.)

Podľa požadovaného vzhľadu môže byť povrch sanačnej omietky zarovnaný murárskou lyžicou alebo sťahovacou latkou. Hrubé omietky tak získajú výrazne štruktúrovaný vzhľad – týmto spôsobom sa upravujú napríklad sokle. Jemnejšie zrnité omietky sa zahladzujú dreveným alebo plsteným hladidlom. Ich povrch potom skutočne aj vyzerá ako plsť. Povrch sanačných omietok nanášaných vo vrstve hrubej minimálne 10 mm však nie je ľahké upraviť ako veľmi jemnú štuku alebo dokonca ako gletovaný povrch. To je už doménou ďalšej vrstvy inej omietky, sanačného štuku alebo vápennej stierky.

Vrstva ďalšej omietky
Na sanačnú omietku sa nanáša ďalšia vrstva omietky vtedy, ak požadované povrchové štruktúry alebo modelácie povrchu nemožno dosiahnuť inak. Je to typické v situácii, ak treba dosiahnuť veľmi jemný a hladký povrch. Z hrubozrnných ušľachtilých štruktúr možno menovať napríklad takzvané ryhované mníchovské omietky. Vždy je žiaduce, aby sa na sanačnú omietku nanášalo čo najmenej vrstiev ďalších materiálov a neznižovala sa tak priedušnosť systému pre vodné pary. Ak si pripomenieme požiadavku smernice WTA 2-9-04 na ekvivalentnú difúznu hrúbku každej jednotlivej krycej vrstvy s_d < 0,2 m, je zrejmé, že na sanačnú omietku nemôžeme neopodstatnene nanášať jednu vrstvu na druhú.

Jemné štuky a stierky
Aj keď povrchová úprava nie je taxatívne súčasťou sanačného systému, najmä v prípade štúk a stierok sa odporúča vyberať zo sortimentu suchých maltových a omietkových zmesí (SOMS)  toho istého výrobcu, ktorý vyrobil použitú sanačnú omietku. Tak získame záruku, že sa dodrží správny pevnostný gradient následných vrstiev i ďalšie parametre dôležité z hľadiska toho, aby štuka či stierka nepopraskali a neopadali. Rôzni výrobcovia SOMS dodávajú štuky a stierky rozmanitého materiálového zloženia (a teda aj vlastností): od tzv. tvrdých, cement obsahujúcich a silne hydrofobizovaných vonkajších štúk až po čisto vápenné, tzv. mäkké stierky, ktoré sú prakticky bez hydrofobizácie.

Pri výbere štúk a stierok sa musia vždy vylúčiť materiály obsahujúce sadru. Sadra nepatrí ani pod sanačnú omietku, ani na ňu. Odporučiť nemožno ani staveniskovú prípravu štúk alebo ich svojpomocné vylepšovanie. Zavrhnúť treba hlavne prilievanie disperzie do zámesovej vody, ktoré sa zdôvodňuje vylepšením adhézie malty k podkladu. Výnimkou v staveniskovej modifikácii týchto materiálov sú snáď len sanácie historicky cenných objektov, keď niektorí výrobcovia pripúšťajú farbenie svojich štúk a stierok v samotnom materiáli.

Ušľachtilé omietky
Zo sortimentu ušľachtilých omietok sú pre povrchové úpravy sanačných omietok vhodné len niektoré tenkovrstvové omietky minerálne (spájané vápnom a cementom), silikátové (spájané vodným sklom) a silikónové. Obmedzujúcim kritériom je opäť dostatočná priedušnosť sanačného systému ako celku. Najmä silikátové ušľachtilé omietky sa môžu  na sanačnú omietku nanášať až po jej dostatočnom vyzretí. Inak sa znehodnotí (vyzráža) ich spojivo a na fasáde vzniknú škvrny.

Zrenie môže trvať dosť dlhý čas. Všeobecné pravidlo, že jeden milimeter omietky zreje jeden deň, platí iba ako hrubý odhad najkratšieho času, počas ktorého určite nesmieme nanášať povrchovú úpravu. Takzvaný fenolftaleínový test na alkalitu podkladu tiež nebýva použiteľný: podľa jeho výsledku by sa povrchová úprava v mnohých prípadoch smela nanášať až po roku. Rozhodujúce a jediné spoľahlivé sú preto skúsenosti výrobcu konkrétnej omietky, ktorý pozná skutočnú rýchlosť jej zrenia. Čo sa farebnosti ušľachtilých omietok týka, je lepšie, ak sa farbia v samotnom materiáli. Ušetrí sa tak zníženie priedušnosti omietky o vrstvu farebného fasádneho náteru.

Náter fasádnou farbou
Pri nátere fasádnou farbou musíme rozlišovať, či sa farba nanáša priamo na sanačnú omietku, alebo na ďalšiu omietkovú vrstvu kryjúcu jej povrch, napríklad na jemnú štuku.

Ak sa natiera priamo sanačná omietka, je veľmi dôležité, aby farba mala dobrú adhéziu k jej hydrofóbnemu povrchu. Ak sa nanáša na ďalšiu omietku, treba poznať vlastnosti tejto omietky, rešpektovať ich a účelne využiť. Pre povrchovú úpravu sanačného systému náterom prichádzajú do úvahy farby silikátové a silikónové, a to so zreteľom na ich priedušnosť. Vápenné nátery nie sú vylúčené, v exteriéri na sanačnej omietke býva ich životnosť však oveľa menšia, ako by mali na omietke, ktorá je pre vodu nasiakavá a umožnila by ich dobré ukotvenie vo svojej štruktúre. Pri ich aplikácii sa navyše musí vziať do úvahy, že sanačná omietka sa stane hydrofóbnou až po vyschnutí. Vápenný náter sa preto na sanačnú omietku nanáša bezprostredne po jej zatvrdnutí, kým je ešte mokrá.

Vhodným kompromisom v prípadoch, keď sa vyžaduje povrchová úprava sanačnej omietky vo vápne, býva použitie priemyselne vyrábanej vápennej farby obsahujúcej prísadu disperzie syntetického polyméru. Tenzidy z disperzie spôsobia, že táto farba bezpečne namočí aj vodoodpudivý podklad. Svojpomocné primiešanie disperzie do hotovej vápennej farby je však neprípustné.

Záver
V každodennej praxi voľbu povrchovej úpravy sanačnej omietky ovplyvňuje nielen požiadavka na priedušnosť, farbu alebo štruktúru, ale aj mnohé ďalšie technické i estetické súvislosti. Vždy treba zohľadniť rozsah sanácie a architektonické členenie objektu. Povrchová úprava musí na ploche fasády často zamaskovať rozhranie sanačnej a obyčajnej omietky. Nezriedka sa na sanáciu a jej povrchovú úpravu kladú špecifické požiadavky pamiatkovej starostlivosti, ktoré sa menia z prípadu na prípad.

Všetky tieto faktory však nemožno v krátkom článku spomenúť. Musíme ale dodať, že existujú aj iné sanačné omietkové systémy ako systémy WTA. Tieto systémy často dobre poslúžia v nenáročných podmienkach. Ale systémy s certifikátom WTA (ich aktuálny zoznam nájdete na adrese www.wta.de) však považujeme za najspoľahlivejšiu variantu, ktorá sa osvedčila aj v kritických podmienkach značne zasoleného muriva.

Ing. Ivan Vaněček, CSc.
Foto: Baumit, s. r. o.

Autor pracuje v spoločnosti Baumit ako vedúci laboratórií. Je súdnym znalcom technológie reštaurovania pamiatok.

Článok bol uverejnený v časopise Stavebné materiály.