Chyby pri vykonávaní sanácií vlhkosti

Vykonávanie sanácie vlhkosti ktoroukoľvek metódou je nielen dosť nákladné, ale aj spojené s nepríjemnými zásahmi do prevádzky budovy počas realizácie. Dnešný stavebný zákon priamo ukladá zodpovednosť projektantom aj realizátorom zhotoviť stavby čo najviac ekonomicky. To sa, samozrejme, vzťahuje aj na sanácie vlhkosti. Aj keď je toto pravidlo platné už desaťročia, v mnohých prípadoch závisí len od času, kedy sa nekvalitná práca prejaví a objavia sa chyby alebo poruchy konštrukcií.

Preto treba poukázať na chyby, ktoré sa neustále opakujú, a projektantov i zhotoviteľov upozorniť na to, čoho by sa mali pri svojej práci vyvarovať.Dôležité je vedieť, čo je vlhkosť, ako sa v stavebnej konštrukcií šíri a na akom princípe pracujú určité sanačné metódy. Veľakrát sa totiž stáva, že znalosti zainteresovaných sú dosť chabé.

Okrem tlakovej vody alebo vody, ktorá sa do stavebnej konštrukcie dostáva napr. vplyvom nesprávneho odvodnenia terénu v okolí stavby, zatekaním chybnej kanalizácie či prasknutého vodovodného potrubia, možno konštatovať, že vlhkosť z priľahlého okolitého porézneho prostredia sa v stavebnej konštrukcii môže šíriť vzlínaním vplyvom kapilárnych síl a difúziou vodných pár. Pary obyčajne na povrchu alebo vo vnútri podzemných aj nadzemných konštrukcií kondenzujú, a tým pádom podporujú ich vlhnutie. Z toho vyplýva, že kto nepochopí alebo nepozná základné fyzikálne javy, zákonite sa musí dopúšťať chýb.

Je zaujímavé, že pri strešných konštrukciách si negatívne účinky difúzie vodnej pary ľudia uvedomujú, ale pri hydroizoláciách spodnej stavby sa na tento problém zabúda.
Existuje však niekoľko spôsobov, ktoré umožňujú odstrániť túto vlhkosť z konštrukcií, napríklad:

• metóda vkladaných hydroizolácii,
• infúzna metóda,
• vzduchoizolačná metóda.

Ide o sanačnú metódu, pri ktorej sa do ručne či strojovo vytvorenej škáry prebúraných otvorov v murive vkladajú hydroizolácie, príp. zatĺkajú profilované antikorové plechy. Prerušením kapilár by sa malo zabrániť postupu vlhkosti do nadizolačnej vrstvy konštrukcie.

Napriek tomu však môže dôjsť pri sanácii k nasledujúcim chybám:

• väčšina vkladaných hydroizolácií sa skladá z dielov, ktoré sa zastrkávajú alebo zarážajú do prerezanej škáry a vo vzájomných stykoch sa iba prekladajú (bitúmenové lepenky, fólie, sklolaminátové dosky, rovné plechy, profilované plechy). Najmä mechanicky prerezávané škáry nemožno z dôvodu ich malej hrúbky zlepiť, zvariť alebo zletovať. To znamená, že v tomto neutesnenom spoji, môže dôjsť k intenzívnej difúzii vodných pár. Vzhľadom na to, že prekryté spoje nie sú a nemôžu byť úplne čisté, spôsobujú okrem difúzie vodných pár aj transport vody vplyvom kapilárnych síl.Pri ručnom podsekávaní a vkladaní hydroizolácie je síce dosť miesta na jej vzájomné spojenie v presahoch, ale množstvo spojov, práca v stiesnených podmienkach a nezodpovednosť remeselníkov, vytvárajú predpoklad, že aj takto vykonaná hydroizolačná vrstva nemusí byť úplne tesná;

• väčšina hydroizolačných materiálov (plechy, sklolamináty alebo fólie) sú paronepriepustné. Avšak v prípade bitúmenových lepeniek tak tomu nie je. Keďže aj tie najnovšie normy pripúšťajú, pri namáhaní porézneho terénu vlhkosťou (zemná vlhkosť), použitie obyčajných lepeniek ako hydroizolácie, nemusia však nezaručiť paronepriepustnosť. Z tohto dôvodu by sa pri sanácii (resp. novej realizácii) mali používať iba lepenky s paronepriepustnou (hliníkovou) vložkou;

• vkladanú hydroizolačnú vrstvu (lepenku, fóliu, sklolaminát) treba uložiť na rovný podklad, zbavený všetkých výstupkov a nečistôt. Pri mechanickom prerezávaní v maltovej ložnej škáre sa však nikdy nevytvorí potrebný rovný podklad. Aj keď sa škára vyfúka vzduchom, ostávajú na miestach prierezu väčšie či menšie zrniečka piesku. Väčšinou sa na takto nevhodne upravenú vrstvu položí hydroizolácia, vyklínuje sa, zainjektuje a po zatvrdnutí sa na ňu prenesie zaťaženie hornej konštrukcie stavby. Stáva sa preto, že pri dotvarovaní hydroizolácie dôjde k jej pretrhnutiu alebo prerazeniu;

• pri zarážaní vlnovito tvarovaných plechov z nehrdzavejúcej ocele dochádza síce k pevnému zovretiu vloženej hydroizolácie z oboch strán a nehrozí jej prerazenie, avšak aj tu sa vzájomné prepojenie jednotlivých pásov realizuje iba prekrytím niekoľkými vlnami plechu. To znamená, že spoje sú netesné, a v prípade, že nepredvídane narazia na tvrdú prekážku (kameň, betón) vo vnútri muriva, môže dôjsť k vybočeniu alebo k rozpojeniu plechov.Nezanedbateľným problémom sú aj otrasy, ktoré pri zatĺkaní plechov v objekte pôsobia na murivo. Ak ide o staršiu budovu, v ktorej vlhkosť v nosnom murive pôsobí už dlhší čas, vyvolávajú otrasy statické poruchy;

• pri vytváraní hydroizolačnej vrstvy (vyplnenej polyesterovou hmotou) systémom vŕtaných otvorov nedochádza síce k žiadnym otrasom, ale vzhľadom na väčšie dĺžky vrtákov môže dôjsť k ich vybočeniu. Najmä pri druhej fáze vŕtania je presné nasadenie vrtákov, a tým aj správne prepojenie polyuretánovej hmoty s hmotou v predchádzajúcich vrtoch, často nedokonalé;

• správna funkcia sanačnej metódy závisí aj od správneho prepojenia s nadväzujúcou vodorovnou hydroizoláciou – či už novou, alebo pôvodnou. Ak ide o rovnaké materiály – bitúmen na bitúmen, fólia na fóliu – závisí funkčnosť spoja len od remeselnej odbornosti a spoľahlivosti realizátorov.V prípade napájania nesúrodých materiálov však toto vzájomné spojenie spôsobuje pomerne veľké problémy. Napríklad napojenie bitúmenovej hydroizolácie na rovný plech je vždy po čase príčinou opätovného vzniku škár. V spojoch s vlnitým plechom sa remeselníci snažia napasovať bitúmenovú alebo fóliovú hydroizoláciu na vlny plechu, čím však takisto vzniká netesný spoj, pretože hydroizoláciu nemožno natiahnúť do vĺn.

  Rovnako napojenie na polyuretánovú hmotu vo vrtoch, ktoré sa zhotovuje zdvihnutím vodorovnej hydroizolácie a jej prelepením (navarením) na stenu cez vrty s polyuretánom, nezaručuje dlhodobú vodotesnosť ani parotesnosť;

• k závažnej chybe v tomto prípade dochádza aj vtedy, ak je zvolená úroveň dodatočne vkladanej hydroizolácie vyššie, ako je pôvodná úroveň hydroizolácie. Takže pod nanovo vloženou hydroizolačnou vrstvou ostáva jedna alebo viac vrstiev tehál, v ktorých stúpne vlhkosť vďaka tomu, že prísun je stále rovnaký, ale odvod bol prerušený vloženou hydroizolačnou vrstvou. Degradácia tejto vrstvy tehál pod vloženou hydroizoláciou stúpa zvyšovaním ich vlhkosti a umocňuje sa zmrazovacími cyklami. Je iba otázkou času, kedy sa začnú prejavovať statické poruchy, ktorých odstránenie je náročnejšie a drahšie ako sanácia vlhkosti.

V prípade použitia infúznej (chemickej) metódy si treba takisto uvedomiť základné princípy – tesniaci princíp alebo hydrofobizáciu stien pórov. Výskum v oblasti pórovitosti stien, resp. schopnosti distribúcie vody v póroch pred a po injektáži, ukázal, že nedostatočné zapĺňanie pórov v oblasti mikropórov, vedie k zlyhaniu tesniacej metódy. V súčasnosti sa častejšie používa metóda s hydrofobizáciou stien pórov, pri ktorej však po čase dochádza k vyplaveniu hydrofobizačnej látky, a tým aj k strate účinnosti.

Z týchto dôvodov sa hľadajú možnosti kombinácie obidvoch spôsobov. Jedna z nich spája účinok tesniacej a hydrofobizačnej infúznej metódy a druhá je kombináciou infúzie a elektrofyzikálnych princípov (elektroosmózy).

V prípade infúznych metód treba rátať s tým, že nezabraňujú difúzii vodnej pary naprieč sanovanou oblasťou, čo znamená, že môžu spôsobovať zavlhnutie nad infúznou clonou.

Pri sanácii touto metódou však môže dôjsť k chybám, ako sú:

• infúzna látka neprenikne do muriva v dostatočnom rozsahu tak, aby sa presýtené oblasti vzájomne prekrývali. Dôvodom môže byť nevhodne zvolená infúzna látka, nezodpovednosť remeselníkov, ktorí si prácu urýchlia, alebo snaha majiteľov firiem čo najviac ušetriť.Spotreba infúznych látok udávaná výrobcami je len orientačná. Neodmysliteľnou podmienkou správneho vykonania by mala byť kontrola presýtenia;

• vzdialenosti jednotlivých vrtov závisia od viskozity infúznej látky, ktorá sa použije pri infúznej metóde (tlakovej alebo beztlakovej), a od nasiakavosti materiálov v konštrukcii.Potrebné údaje by mali byť súčasťou dodávky od výrobcu infúznej látky. Aj v tomto prípade treba dbať na priebežnú kontrolu pri aplikácii;

• pri prevŕtavaní muriva dochádza k oslabeniu nosných konštrukcií. Z toho dôvodu musí vzdialenosť vrtov aj ich priemer posúdiť statik. Postup prác treba vykonávať po menších záberoch (prerušovane). V niektorých prípadoch sa vrty ponechávajú otvorené, prípadne sa iba v líci steny upchajú na ďalšiu možnú aplikáciu. Najmä pri hydrofobizácii stien pórov k tejto praxi dochádza často. Preto je statické posúdenie veľmi dôležité;

• ak má stavebný materiál väčšinu otvorených pórov zasýtenú vlhkosťou, je málo pravdepodobné, že sa do takto zaplnenej štruktúry dostane podstatne viskóznejší roztok infúzie. Na základe údaju o vlhkosti konštrukcie sa možno rozhodnúť, či použiť, alebo nepoužiť infúznu metódu;

• pri napájaní na hydroizolácie podláh vzniká množstvo chýb, spoje sú netesné prípadne sa časom oddelia. Infúznou metódou je aj injektáž zeminy v okolí sanovaných konštrukcií. Záleží najmä na dokonalom presýtení zeminy, a to nielen v okolí zvislých plôch, ale i v základovej škáre. Takisto aj pri tejto sanácii môže dôjsť k chybám, napríklad:

• zemina nie je dostatočne porézna alebo sú póry nasýtené vodou. Preto je dôležité vykonať správny prieskum zeminy. V opačnom prípade ostanú niektoré miesta nezapenetrované a sanácia je neúčinná;

• pri aplikácii tejto metódy, keď sa pracuje s pomerne veľkými tlakmi, dochádza často k upchatiu kanalizačného potrubia, ktoré sa nachádza v injektovanej oblasti, a jeho spoje nie sú dobre zhotovené.

Indikácia elektroosmózy si vyžaduje podrobný elektrochemický prieskum. Jej účinnosť môže ovplyvniť príliš veľké množstvo okolitých faktorov (bludné prúdy v zeminách, nechránené a neizolované kovové potrubia v murive, elektroinštalácie v murive, prítomnosť anorganických solí, vodivosť muriva, jeho pH, charakter zemín a základových pôd). Občas sa stáva, že namiesto toho aby bol tok molekúl vody usmernený smerom dole, dochádza k opačnému efektu, a vlhkosť vzrastá do vyššej úrovne. Ani táto metóda nezabraňuje difúzii vodných pár a jej prípadnej kondenzácii vo vnútri konštrukcie.

Môžu sa tu vyskytovať chyby ako napr.:

• pri zabudovávaní elektród do muriva sa nepoužili špeciálne malty, ktoré majú zabezpečiť správny kontakt a prenos elektrického prúdu;

• v prípade elektród vytváraných formou náteru sa nedosiahla dobrá adhézia náteru s podkladovou konštrukciou;

• uzemňujúce elektródy sa nenainštalovali v dostatočnom počte alebo vzdialenostiach a voľba ich materiálu nezodpovedala charakteru zeminy;

• problémy pri napájaní na pôvodnú alebo aj novú hydroizoláciu (lepenky, fólie).

Aj vzduchoizolačné metódy však majú svoje úskalia. Možno sa stretnúť aj s názorom, že je postačujúce odstrániť len priamy kontakt zeminy so stavebnou konštrukciou, alebo vytvoriť medzivrstvu zo štrkového násypu. Treba si však uvedomiť, že vzduchoizolačná metóda pracuje iba na princípe zníženia vlhkosti v konštrukcii, ktorú možno dosiahnúť lepším odvetraním konštrukcie.

Pri sanácii vlhkosti touto metódou dochádza najčastejšie k chybám:

• vytvorená vzduchová dutina nemá prívod a odvod vzduchu;

• pri kombinácii niekoľkých typov vzduchových dutín (na vonkajšej strane, na vnútornej strane, podlahová dutina) nie je dodržaná zásada samostatného prívodu, príp. aj odvodu prevetrávaného vzduchu;

• dná štól nie sú odvodnené a stropy nemajú potrebnú hydroizolačnú schopnosť;

• nasávacie otvory sa zvolia tak, že pri intenzívnejšom daždi alebo pri roztápaní väčšej vrstvy snehu do nich zateká;

•  nesprávne vyriešené detaily prechodu obvodovej stavebnej konštrukcie na terén;

• vzťah umiestnenia nasávacích a odvádzacích otvorov nezabezpečí celkové vypláchnutie prevetrávanej dutiny. Zabúda sa na správne umiestnenie usmerňovačov prúdiaceho vzduchu v dutine (najmä v prípade prevetrávanej podlahovej dutiny);

• nesprávne nadimenzované vetracie otvory alebo výška podlahovej dutiny.

Keďže pri sanačných prácach dochádza často k chybám, je dôležité aby ich projektovali a následne aj realizovali špecializovaní odborníci. To, čo sa zdá na prvý pohľad jednoduché, má však v skutočnosti veľa úskalí, a neznalosť problému môže zapríčiniť zle alebo zbytočne investované peniaze.

doc. Ing. Milan Vlček, CSc.
Foto: O. Makýš

Autor pracuje na v Ústave pozemného staviteľstva na Stavebnej fakulte VUT Brno.

Recenzoval Ing. Oto Makýš, PhD.