Chyby vznikajúce pri ukladaní podlahovín

Ak sa nedodržia všetky predpísané technologické kroky realizácie, či už podkladových vrstiev, alebo samotnej podlahoviny, hrozí vznik porúch, ktoré je potrebné z dôvodu zabezpečenia správnej funkčnosti podlahy väčšinou odstrániť. Akým chybám sa treba vyhnúť?

Pri riešení viacerých sporov alebo pri pasportizácii viacerých stavieb v ostatných rokoch sme zaznamenali opakujúci sa výskyt niektorých chýb v súvislosti s povlakovými krytinami podláh – podlahovinami/dlážkovinami. Bolo možné rozlíšiť dva základné prejavy – konkávne (odseparovanie) alebo konvexné (vtiahnutie do dutín) deformácie podlahovín. Vždy však išlo len o prejavy niečoho, čo sa udialo pod nášľapnou vrstvou. Príčiny porúch súviseli buď s roznášacou vrstvou, alebo so spojovacím materiálom (ako súčasťou nášľapnej vrstvy).

Aby sme zabezpečili správnu a jednoznačnú interpretáciu, budeme dodržiavať terminológiu zavedenú v STN 74 4505: 2013. Podlaha je zostava podlahových vrstiev (súvrstvie) uložená na nosnom podklade (napríklad: strope, upravenom podloží alebo inej nosnej konštrukcii) vrátane zabudovaných podlahových prvkov, dilatačných, kontrakčných a pracovných škár, ktoré spoločne zabezpečujú požadované funkčné vlastnosti podlahy.

Podklad je všeobecné pomenovanie pre časť stavebnej konštrukcie, na ktorú sa ukladajú vrstvy podlahy. Používa sa vo vzťahu k súvrstviu podlahy alebo ku konkrétnej vrstve, napr. podklad pod podlahu, podklad pod izolačnú, vyrovnávaciu alebo nášľapnú vrstvu a pod. Nášľapná vrstva je najvrchnejšia podlahová vrstva zabezpečujúca niektoré vlastnosti podlahy (napr. vzhľad, farebnosť, odolnosť proti opotrebovaniu, bezpečnosť proti pošmyknutiu, čistiteľnosť). Súčasťou tejto vrstvy je aj spojovací materiál (lepidlo, tmel), ktorým sa nášľapná vrstva pripevňuje na spodnú vrstvu.

Obr. 1 Povlaková krytina športového povrchu (bez chýb a porúch)

Podlahovina je špeciálny výrobok určený na nášľapnú vrstvu podlahy, ktorý má typické funkčné vlastnosti, obvykle na báze organických materiálov (s polymérnym reťazcom) (obr. 1 a 2). Roznášacia vrstva je vrstva podlahy zabezpečujúca plošnú distribúciu zaťaženia podlahy do nižších vrstiev podlahy s cieľom znížiť napätie a deformácie v týchto vrstvách. Podlahový poter je vrstva zhutneného materiálu, obvykle zmes spojiva, vody a plniva s maximálnym zrnom menším alebo rovnajúcim sa 8 mm, nanesená na mieste a vo vhodnej hrúbke.

Obr. 2 Povlaková krytina v galérii (bez chýb a porúch)

Jemnozrnné cementové zmesi majú väčšiu tendenciu k zmrašťovaniu a vzniku trhlín. V optimálnom prípade je pomer veľkosti maximálneho zrna plniva k hrúbke dosky 1 : 4. Pri bežných aplikáciách sa neodporúča pomer nižší ako 1 : 10. Podlahový poter sa môže zhotoviť z betónovej mazaniny.

Zistené chyby a poruchy povlakových krytín

Obidve skupiny chýb sa vyskytli v občianskych budovách. Prvú skupinu reprezentujú chyby odseparovania povlakovej krytiny od poteru (roznášacia vrstva). Vizuálny prejav možno zjednodušene opísať ako drobné bubliny/pľuzgiere vyskytujúce sa náhodne alebo podľa určitej vzorky jednotlivo alebo v skupinách na povlakovej krytine.

V našich prípadoch išlo väčšinou o rovnomerné rozmiestnenie chýb na podlahách v okolí stien, v miestnostiach, ktoré nemali počas realizácie zabezpečené priame vetranie. V jednom z prípadov išlo o ťažko pozorovateľné (veľmi drobné) bublinky. S ohľadom na to, že táto podlaha bola definovaná ako antistatická a po uvedení miestností do prevádzky by bolo prakticky nemožné zrealizovať opravu, musela sa vykonať diagnostika, určenie príčin a merania (plus prípadná oprava) pred privezením a zabudovaním technológie.

Charakter chýb podlahy a ich lokalizácia s ohľadom na celkovú dispozíciu podlažia podporovali predpoklad súvislosti s vlhkosťou podkladu pred aplikáciou PVC podlahoviny. Súhrnná plocha identifikovaných miestností bola približne 900 m2. Podľa informácií poskytnutých zadávateľom sa PVC podlahovina aplikovala na samonivelizačný podklad približne 7,1 dňa po zhotovení samonivelizačnej vrstvy. Z dostupných záznamov sa zistilo, že aplikácii PVC podlahoviny predchádzalo vysúšanie dotknutých priestorov a informatívne merania vlhkosti podkladu (samonivelizačného poteru).

Je však potrebné poznamenať, že efektívnosť vysúšania sa časom rapídne znižuje, pretože vrchná vrstva (samonivelizačná vrstva) sa dostáva do rovnovážneho stavu s okolitým ovzduším. Krátkodobo tak dosahuje nízku vlhkosť. Ak je však v jej podklade vlhkosť vyššia (napríklad vplyvom nejakej poruchy alebo tzv. „mokrého procesu“), táto samonivelizačná hmota zaujme rovnovážny stav s podkladom, a to tak, že zvýši svoju relatívnu vlhkosť prijatím časti fyzikálne viazanej vody z podkladu. Z protokolov o skúške sa identifikovalo, že sa použila (pomerne presná) karbidová metóda.

Z merania vlhkosti podkladu sa zistili hodnoty na úrovni približne 1,8 – 1,9 %. Na základe výsledkov merania vlhkosti podkladu sa povolila aplikácia PVC krytiny. Použitá karbidová metóda poskytuje údaje, ktoré sú (pri cementových poteroch) v porovnaní s konvenčnou gravimetrickou metódou o približne 1,4 % nižšie. Bližšie informácie sa uvádzajú v citácii STN 74 4505.

Meranie vlhkosti sa vykoná minimálne na jednom skúšobnom mieste (obr. 3) na každých 100 m². Minimálny počet skúšobných miest je tri. Poloha skúšobných miest sa má vyberať v neoslnených častiach podlahy, v kútoch miestnosti a v miestach bez prievanu, nie bližšie ako 100 mm od zvislej stavebnej konštrukcie. V protokole o skúške sa musí zaznamenať poloha skúšobných miest. V našich prípadoch sa skúšané miesta, „samozrejme“, dodatočne identifikovali ako nezhodné s požiadavkami STN 74 4505.

Obr. 3 Sonda pod nášľapnú vrstvu

V druhej skupine prípadov ide o konvexné prejavy povlakových krytín na anhydritových poteroch. Poter sa podľa STN EN 13813 označuje napríklad CA-C20-F4. Na anhydritové potery boli navrhnuté povlakové krytiny – pružné podlahoviny s hrúbkami 2 mm a 3 mm na báze PVC so spevneným povrchom PUR (podľa STN EN 649).

Nevýhodou roznášacích vrstiev podláh na báze anhydritu je, že sa po znivelizovaní na ich povrchu môže vytvoriť penivý povlak, a to predovšetkým vtedy, ak sa lejú z výšky a/alebo ak sa počas zhotovenia roznášacej vrstvy dostane do nich vzduch. Zloženie a hrúbka je pri rôznych výrobkoch rozdielna. Penivý povlak obsahuje väčšinou okrem kompaktnej, prakticky bezpórovej sadry aj uhličitan vápenatý (CaCO₃), ktorý ako múčnatá vrstva môže spôsobiť problémy s priľnavosťou. Platí nepísané pravidlo, že penivý povlak sa musí obrúsiť do týždňa, pri niektorých výrobkoch už po dvoch až troch dňoch. Pri brúsení treba dávať pozor na priehlbinky, ktoré sa musia takisto vybrúsiť dočista. O vhodnom postupe prípravy podkladu pod nášľapné vrstvy podlahy informuje Cech podlahárov Slovenska.

Povrch anhydritového poteru sa musí prebrúsiť v jednom pracovnom kroku vhodnou brúskou s brúsnym papierom so zrnitosťou 16 a potom vysať priemyselným vysávačom, pokiaľ neexistuje inak znejúci záväzný predpis výrobcu. Ak sa vytvorí na povrchu labilná vrstva alebo tenká pevná škrupina (pretvrdená, resp. prepálená sintrová vrstva), ide o poruchu a táto porucha sa musí odstrániť napríklad odbrúsením.

Stierkové hmoty slúžia na vyrovnanie, nivelizáciu a zhotovenie rovnomerne nasiakavého podkladu. Pri použití disperzných lepidiel vytvorí stierková hmota potrebnú nasiakavú nosnú podkladovú vrstvu. Zhotovenie stierkovej vrstvy a jej hrúbka závisí od druhu a zloženia podkladu, použitého lepidla, druhu a zloženia podlahoviny a spôsobu jej použitia.Elastické a textilné podlahoviny možno bezpečne prilepiť len v spojení s odborným stierkovaním.

Obr. 4 Odporúčaná skladba podlahovej konštrukcie

Odporúčané skladby (obr. 4) podlahových konštrukcií sú však stále len odporúčanými, t. j. nie sú záväzné.Vinylové podlahoviny, bezpečnostné podlahoviny a kobercové skladané podlahoviny majú spoločnú požiadavku na rovnosť podkladu, aby sa umožnilo ich správne uloženie, keďže majú hrúbku približne od 2 mm. Ak sú uložené na zlom podklade, časom sa na nich prejavia všetky zárezy, hrčky a hrbolčeky nachádzajúce sa pod nimi. Na zabránenie týmto problémom sa používa vrstva stierky, zvyčajne s hrúbkou 3 mm, ak sa aplikuje na betón, alebo oveľa tenšia, ak sa nanáša na preglejku (laminátovú podlahu).

Vo všeobecnosti sa považuje skôr za vyhladzujúcu podložku ako za vyrovnávací poter/stierku.V konkrétnych prípadoch sa stretávame s presným špecifikovaním požiadaviek na podklad (anhydrit) vo forme pevnosti v ťahu povrchovej vrstvy a s presnou požiadavkou na obchodný názov použitého lepidla. Z toho väčšinou vyplýva aj predpísaná spotreba lepidla. Zriedkavo sa však uvádza dávkovanie podľa kvalitatívnych vlastností povrchu roznášacej vrstvy.

V jednom prípade sa na stavbe vizuálne skontroloval povrch anhydritových poterov. Na povrchoch sa identifikovala prítomnosť nerovností s charakterom dutín po vzduchových bublinách. Najväčšie pomerné zastúpenie mali dutiny s nepravidelným (podlhovastým) tvarom, ktorých pôdorysná plocha je menšia ako plocha kruhu s priemerom 6 mm. Ojedinele sa vyskytovali aj väčšie.

Obr. 5 Schéma skúšky trvalých deformácií

Počas výstavby vznikla obava, že sa tieto nerovnosti povrchu „prekreslia“ aj na povrch nášľapných vrstiev. Keďže budova bola vo výstavbe a zmena skladby podlahy (so zahrnutím stierkovania) by zapríčinila posunutie termínu odovzdania, pristúpilo sa k hodnoteniu trvalých deformácií povlakovej krytiny pri statickom zaťažení a k variácii veľkosti otvorov (dutín) v podklade (obr. 5).

Obr. 6 Skúška trvalých deformácií

Prvým spôsobom bolo zaťaženie valcovým telesom so silou 500 N počas 150 minút (obr. 6 až 8). Následne sa skúšobné telesá odľahčili a 150 minút sa umožnila relaxácia. Po tomto čase sa zmerala deformácia, resp. hrúbka krytiny v mieste zaťaženia (obr. 9). Identifikovali sa trvalé deformácie s veľkosťou 0,02 mm, resp. 0,06 mm, čo reprezentuje relatívne trvalé deformácie 1,10 % (bez otvoru v podklade) a 3,31 % (s 8 mm otvorom/dutinou v podklade).

Obr. 7 Podložky simulujúce veľkosť pórov v potere

Druhým spôsobom bolo zaťaženie silou 48 N vnášané do podlahovej krytiny prostredníctvom guľôčky. Identifikovali sa trvalé deformácie od 0,02 mm do 0,07 mm, čo reprezentuje relatívne trvalé deformácie 1,10 % (bez otvoru v podklade) a 3,87 % (s 8 mm otvorom/dutinou v podklade).

Obr. 8 Deformácia ihneď po skúške

Okrem uvedených parametrov sa zistilo, že podlahová krytina má dobrú relaxačnú schopnosť a deformácie nad otvormi s priemerom 2 mm až 4 mm sú po relaxácii takmer nepozorovateľné. Na základe týchto výsledkov sa rozhodlo, že pôvodnú skladbu podlahy (napriek uvedeným nedostatkom) môže zákazník akceptovať.

Obr. 9 Deformácia po 150 minútach relaxácie

Na záver

V stavebníctve ešte stále prevláda dojem, že stavebníkom sa človek rodí. Opak je však pravda. Je totiž jedno, ako dobre zrealizujete celú hrubú stavbu, ak podceníte dokončovacie práce a neovládate technológie, doplatíte na to. Či už zvýšením nákladov na výstavbu, na odstránenie nedostatkov, predĺžením termínu výstavby, alebo nespokojnosťou zákazníka s detailmi, ktoré však vo väčšine prípadov vytvárajú celkový dojem z práce. 

TEXT: Ing. Peter Briatka, PhD., MBA, skupina COLAS Slovensko, Ing. Jana Olšová, Stavebná fakulta STU
FOTO: archív autorov

Literatúra
1. STN 74 4505: 2013: Podlahy. Spoločné ustanovenia. Navrhovanie a zhotovovanie.
2. STN EN 433: 1997: Pružné dlážkoviny. Zisťovanie trvalej deformácie po statickom zaťažení.
3. Blaich, J.: Poruchy stavieb, JAGA GROUP, Bratislava, 2001.

Článok bol uverejnený v časopise Stavebné materiály 4/2017.