Odstránenie vlhkosti z interiéru vytvorením prevetranej podlahy

Prevetrané podlahy sú známe už z minulosti. Pôsobenie prúdiaceho vzduchu v dutine medzi dvoma konštrukciami poznali a účinne využívali už starí Egypťania. V Európe sa s prevetranými podlahami možno stretnúť najčastejšie v barokových stavbách.

V súčasnosti sa navrhujú najmä pri sanáciách historických budov, kde je snaha o záchranu pôvodných povrchových úprav, v starších objektoch, kde by priame zásahy do muriva mohli nepriaznivo ovplyvniť statiku budovy (napríklad budovy z nepálenej tehly), ale využívajú sa aj v novostavbách pri realizácii základových dosiek.

Prevetranými podlahami možno účinne odstrániť vlhkosť pôsobiacu na základy a vnútorné podlahy nad terénom (obr. 2). Ich realizáciou možno odvetrať radón a produkty jeho premeny z podložia. Vytvorením priebežnej dutiny alebo sústavy navzájom prepojených dutín sa vzduch v dutine správa ako izolant a zároveň, ak je zabezpečený správny ťah, dochádza k odvodu vlhkosti do exteriéru.

Dutinové podlahy možno realizovať dvoma spôsobmi, a to vytvorením zastropenia vzduchovej medzery pomocou vodorovnej nosnej konštrukcie (železobetónovými stropnými doskami, oceľovými profilovanými plechmi s oceľovými nosníkmi, drevenými trámami a doskami a podobne) alebo pomocou špeciálnych tvaroviek vyrábaných z recyklovaného polypropylénu (tvarovky Iglú, IPT, Solido).

Na správne fungovanie prevetrávania podláh, by mal ich návrh obsahovať tepelnotechnický výpočet, ktorým sa určí nielen výška vzduchovej medzery, ale aj veľkosť a umiestnenie prevetrávacích otvorov. Vhodným návrhom sa účinne predchádza kondenzácii vodných pár vo vnútri konštrukcie, ktorá by mohla mať nepriaznivé účinky na trvanlivosť konštrukčných materiálov.

Všeobecne platí, že minimálna možná výška vzduchovej medzery je 100 mm, ak sa navrhuje použiť na prevetrávanie tvarovky, minimálna odporúčaná výška vzduchovej medzery je 160 mm. Vzdialenosť medzi prevetrávacími otvormi (nasávacími a odvetrávacími) by nemala prekročiť 18 m [1].

Ak sa má prevetraná podlaha vytvoriť nad úrovňou pôvodnej podlahy, musí zadávateľ počítať so znížením svetlej výšky miestnosti. Vo väčšine prípadov sa preto navrhuje odstránenie pôvodných vrstiev podláh do hĺbky zhodnej s výškou nových vrstiev podláh s prevetrávanou dutinou. Tu však treba dbať na to, aby vzdialenosť úrovne základovej škáry od dolného povrchu vzduchovej medzery bola mininálne 0,8 m (nezamŕzna hĺbka).

Princíp pôsobenia odvetrávania
Aby bol systém odvetrávania účinný, treba vytvoriť ťah vzduchu v medzere, a to buď nútene (zabudovaním ventilátora), alebo prirodzene (zabezpečiť vytvorenie komínového ťahu). Odvetrávacie komínčeky sa zhotovujú z plastových trubiek, na fasáde ukončených plastovou mriežkou, sieťkou alebo protidažďovou žalúziou. Ideálne je umiestniť komínčeky 30 až 50 cm nad terénom zo severnej strany a čo najvyššie nad terénom z južnej strany. Na odvetranie možno použiť aj nepoužívané odvetrávacie prieduchy alebo nepoužívané komíny. Odvetrávacie komínčeky sa odporúča umiestniť v rohoch objektu a vo vzájomných vzdialenostiach 3 až 5 metrov.

Obr. 1a, b, c Odstránenie pôvodných vrstiev podláh, realizácia výkopu do potrebnej hĺbky

Príklad realizácie prevetranej podlahy s použitím špeciálnych tvaroviek Iglú
Pred realizáciou dutinovej podlahy zhotovenej systémom Iglú sa musia odstrániť pôvodné vrstvy podláh (obr. 1a, b, c). Pokiaľ sa má zachovať pôvodná svetlá výška miestnosti, hĺbka výkopu má byť zhodná s výškou budúcej podlahy.

Po výkopových prácach sa v stenách vytvoria drážky, do ktorých sa osadia odvetrávacie komínčeky (obr. 3, 4) z plastových rúrok s priemerom 120 mm. Proti posunutiu sa zabezpečia oceľovým drôtom.

Obr. 3 Odvetrávací komínček z plastovej rúrky umiestnený v rohu objektu na južnej stene	Obr. 4 Odvetrávací komínček v drážke v severnej časti objektu

Odvetrávacie potrubie musí byť pod dutinové tvarovky zasunuté minimálne 500 mm.

V exteriéri sa odvetrávací komínček zabezpečí proti vniknutiu nečistôt, hmyzu a drobných živočíchov plastovou mriežkou (obr. 5).

Ukladanie elementov si vyžaduje rovné pevné podložie (obr. 6). Odporúča sa zhutniť štrk (5 až 10 cm), prípadne vytvoriť vrstvu podkladového betónu. Na takto upravený povrch sa ukladajú elementy zľava doprava vo vodorovných radoch, pričom v kútoch a pri stenách sa odrezávajú a opierajú o stenu, ktorá im poskytuje oporu. Stena a tvarovky sa oddelia strateným debnením (L-plast), prípadne sa môže použiť fóliová izolácia. Priestor medzi jednotlivými tvarovkami sa zabetónuje (obr. 7).

Na rozložené tvarovky sa položí zváraná sieťovinová výstuž 100/100/4 mm alebo 150/150/5 mm (obr. 8), ktorej presah pri stykovaní musí byť minimálne jedno pole, teda 100 (150) mm. Výstuž sa zaleje betónom v minimálnej hrúbke 30 mm (obr. 9). Návrh hrúbky železobetónovej dosky, ako aj typ armatúry závisí od budúcej prevádzky objektu.

Obr. 6 Uloženie tvaroviek systému Iglú na zhutnený podklad	Obr. 7 Betonáž priestoru medzi jednotlivými tvarovkami
Obr. 8 Sieťovinová výstuž uložená na pripravené dielce	Obr. 9 Zaliatie výstuže betónom – vytvorenie železobetónovej dosky

Na pevný suchý betón sa následne položí tepelná izolácia (napríklad polystyrén s hrúbkou 50 mm), vytvorí sa vrstva betónovej mazaniny s hrúbkou minimálne 40 mm a nové nášľapné vrstvy podlahy (obr. 10, 11).

Výhody systému prevetraných podláh spočívajú v súčasnom odvetrávaní vlhkosti aj radónu a produktov jeho premeny z podlažia, v možnosti realizácie tohto systému svojpomocne, vysokej životnosti, rýchlosti realizácie, nenarušení statiky domu a možnosti vedenia inžinierskych sietí pod podlahou.

Nevýhodou systému prevetraných podláh je nutnosť kompletného vypratania určeného priestoru, v ktorom sa má sanácia prevetranými podlahami realizovať a vznik väčšieho množstva odpadu z výkopových prác.

Záver
Použitá fotodokumentácia je z realizácie sanácie starého rodinného domu z roku 1895. Steny zo zmiešaného muriva (pálená tehla, nepálená tehla, kameň) poškodzovali účinky vzlínajúcej vlhkosti, ktorá rozrušovala interiérové aj exteriérové povrchové úpravy do výšky asi 60 cm od podlahy. Pre zlú stabilitu nosných stien sa majitelia rozhodli pre sanáciu, pri ktorej nedochádza k priamemu zásahu do nosných konštrukcií stien. Z vonkajšej strany objektu sa zrealizovala drenáž, v interiéri prevetraná dutinová podlaha.

Zníženie vlhkosti sa zaznamenalo už rok po realizácii sanácie, keď relatívna vlhkosť vzduchu v interiéri klesla z 85 % na 65 %. Po šiestich rokoch užívania objektu klesla relatívna vlhkosť vzduchu na 55 %. Poškodzovanie stien vlhkosťou sa už neobjavilo.

TEXT: Ing. Zuzana Prídalová, doc. Ing. Michal Božík, PhD.
FOTO: archív autorky

Ing. Zuzana Prídalová je externou doktorandkou na Stavebnej fakulte STU v Bratislave.

Doc. Ing. Michal Božík, PhD., pôsobí na Katedre technológie stavieb Stavebnej fakulty STU v Bratislave.

Literatúra:
1.    Michael Balík a kolektív: Odvlhčovanie stavieb. 2. prepracované vydanie. Praha: 2008, Grada Publishing, a. s.
2.    I. Zapletal, M. Božík: Technológia stavieb – Dokončovacie práce I. Bratislava: STU, 2002.
3.    Oto Makýš: Technológia rekonštrukcie budov. Bratislava: Jaga, 2004.
4.    Webové stránky: www.gabex.cz, www.zetr.sk, www.asb.sk, www.mojdom.sk.

Článok bol uverejnený v časopise Stavebné materiály.