Podlahové krytiny

Podľa toho sa rozlišujú podlahové krytiny spojené s podkladom a plávajúco položené podlahové krytiny. Ďalej uvedené vyhotovenia sa vzťahujú najmä na podklad na báze cementu v podobe poteru alebo maltového lôžka.

Keramické a kamenné krytiny na nosnom podklade (konštrukcie spojené s podkladom)

Podlahové krytiny spojené s podkladom sa používajú všade tam, kde treba očakávať vysoké mechanické namáhanie, tepelné zaťaženie a pod. (priestory remeselnej a priemyselnej výroby) a konštrukcia krytiny nemusí spĺňať požiadavky na tepelnú, zvukovú a požiarnu ochranu (obr. 1).

Princíp konštrukcie spojenej s podkladom spočíva v tom, že všetky vrstvy – podlahová krytina, hrubé alebo tenké maltové lôžko – sú spojené navzájom a s nosným podkladom celoplošným silovým spojením pevným v šmyku. Rozhodujúci význam má najmä spojenie medzi podkladovou maltou, resp. podkladovým poterom a nosným podkladom.

Na dokonale očistený podklad sa kvôli zlepšeniu adhézie vždy musí naniesť najprv adhézny mostík (cementová suspenzia). Adhéziu zvyšujú aj disperzie zo syntetických alebo reakčných živíc.

Keramické a kamenné krytiny možno ukladať:

• na vytvrdnutý poter spojený s podkladom, resp. na  vyrovnávaciu vrstvu spravidla do tenkovrstvového lôžka alebo do hrubovrstvového lôžka;
• na čerstvo nanesené maltové lôžko na hrubú vrstvu podľa pomocou adhéznej disperzie ako kontaktnej vrstvy nanesenej vopred; pri určitých keramických a kamenných krytinách môže tento druh kladenia spôsobiť vznik fľakov a výkvetov; odporúča sa len pre menšie plochy podlahovej krytiny;
• na dostatočnej rovný holý strop do tenkovrstvového lôžka; predpokladom je však podkladová plocha spĺňajúca požiadavky na väčšiu rovinnosť.

Pri kladení keramických a kamenných podlahových krytín treba postupovať opatrne, ak sa na podklade prejavujú silné zmeny tvaru následkom zmrašťovania (napr. neukončený proces zmrašťovania ešte mladého oceľobetónového stropu alebo čerstvého cementového poteru spojeného s podlahou). Keďže tvrdá horná vrstva nesleduje pretvorenia podkladu, môžu vznikať šmykové napätia, ktoré už spriahnutie nemôže preniesť a hrozí oddelenie.

Preto treba dodržiavať príslušné lehoty, teda podkladové betónové plochy musia byť v čase kladenia podlahovej krytiny staré minimálne 6 mesiacov, cementové potery spojené s podkladom 28 dní. Treba dodržiavať aj zvyškovú vlhkosť uvedenú v tab. 1 a 2.

Tab. 1 Dovolené hodnoty vlhkosti poterov pod podlahovú krytinu

Tab. 2 Menovitá hrúbka a pevnosť, resp. tvrdosť vykurovacích poterov na tepelnoizolačných vrstvách pre úžitkové zaťaženie do 1,5 kN/m²

Ak nemožno dodržiavať minimálne lehoty, možno v závislosti od očakávaného namáhania položiť keramickú a kamennú podlahovú krytinu na elastické medzivrstvy (veľmi flexibilné lepidlá zušľachtené prísadou plastu), na dilatačné rohože (obr. 2) alebo ako plávajúce krytiny na separačnú vrstvu.

Pri podlahových krytinách spojených s podkladom treba vytvoriť dilatačné škáry medzi budovami na rovnakom mieste ako v nosnej konštrukcii. Pri poteroch spojených s podkladom netreba použiť dilatačné škáry (škáry ohraničujúce polia); sú škodlivé a rušia spojenie. Okrajové škáry sa vytvoria pri vysokých konštrukčných prvkoch len vtedy, keď nie sú pevne spojené s nosným podkladom.

Obr. 2 Schématické znázornenie dilatačnej rohože na kritickom podklade s dlaždicami v tenkovrstvom lôžku

1 – keramická a kamenná krytina, 2 – lepidlo na dlaždice, 3 – dilatačná rohož stabilná v tlaku s priehlbinami v tvare rybiny (podkladová rohož izoluje proti vlhkosti, je nosná, rozpojuje, chráni a sanuje), 4 – rúno nakašírované na zadnej strane, 5 – kritický podklad (napr. ešte čerstvý cementorvý poter)

Konštrukcie podlahových krytín na separačnej vrstve (obr. 1 b) sa používajú najmä zo stavebno-technických alebo stavebno-fyzikálnych dôvodov.

Úlohou separačnej vrstvy je bezpečne oddeliť konštrukciu nachádzajúcu sa nad ňou od nosného podkladu pri čo najmenšom odpore v šmyku. Keďže pridaním separačnej vrstvy nie je žiadne adhézne spojenie s podkladom, horná vrstva stropu a nosný strop sa môžu pohybovať nezávisle od seba.

Podmienkou však je, aby rovný podklad, na ňom umiestnená dvojvrstvová separačná a klzná vrstva a elastické okrajové škáry medzi podlahovou konštrukciou a všetkými vysokými konštrukčnými prvkami umožňovali voľnú pohyblivosť. Podľa druhu poteru, veľkosti poterového poľa a geometrie miestnosti treba navrhnúť a vytvoriť škáry ohraničujúce polia a dilatačné škáry medzi budovami.

Keramické a kamenné krytiny možno ukladať:

• na vytvrdnutý poter nad separačnou vrstvou spravidla do tenkovrstvového lôžka alebo do hrubovrstvového lôžka,
• na čerstvo nanesené maltové lôžko nad separačnou vrstvou na hrubú vrstvu.

Zmeny tvaru a objemu vznikajú pri voľne uloženej, tenkej cementovej poterovej platni (s hrúbkou minimálne 35 mm) najmä pre zmrašťovanie,  napúčanie a tepelne podmienené procesy. Poterová platňa sa pri tom môže prehnúť alebo vyduť na okrajoch.

Kvôli obmedzeniu pretvorení cementového poteru na separačnej vrstve na neškodnú mieru sa treba snažiť o zloženie poteru čo najmenej podporujúce zmrašťovanie. Okrem toho musí byť cementový poter na separačnej vrstve v čase kladenia krytiny starý minimálne 28 dní a musí vykazovať zvyškovú vlhkosť uvedenú v tab. 1 a tab. 2.

Ak nemožno dodržať požadované lehoty, je možnosť, v závislosti od očakávaného namáhania, položiť podlahovú krytinu na elastické medzivrstvy (veľmi flexibilné lepidlá) alebo na dilatačné rohože (obr. 2).

Konštrukcie takéhoto druhu sú veľmi poruchové. Vzhľadom na silnú tendenciu k pretvoreniu čerstvej maltovej vrstvy, ktorá má prevziať úlohu roznášacej vrstvy, predstavujú nekontrolovateľné riziko. Pri určitých kamenných a keramických krytinách môže tento spôsob kladenia vyústiť nielen do vzniku trhlín, ale aj fľakov a výkvetov.

Plávajúce konštrukcie podlahových krytín (obr. 3) sa používajú najmä pre tepelnú a zvukovú ochranu.

Obr. 3 Schematické znázornenie konštrukcie podlahy s keramickými a kamennými krytinami na tepelnoizolačnej vrstve.

a) krytina v tenkom lôžku na stvrdnutom cementovom potere, b) krytina v hrubom lôžku na stvrdnutom cementovom potere, c) krytina v tenkom lôžku na stvrdnutom cementovom potere nad separačnou vrstvou alebo hydroizoláciou

1 – keramické a kamenné krytiny, 2 – lepidlo na tenké lôžko, 3 – stvrdnutý cementový poter (vrstva roznášajúca zaťaženie minimálne 45 mm), 4 – zakrytie (polyetylénová fólia 0,1 mm v jednej vrstve), 5 – tepelnoizolačná vrstva, 6 – nosný podklad (holý betónový strop), 7 – podkladová malta (hrubé lôžko 15 až 20 mm), 8 – separačná vrstva (polyetylénová fólia 0,1 mm v dvoch vrstvách), 9 – separačná vrstva nad hydroizoláciou (polyetylénová fólia v jednej vrstve), 10 – izolácia proti vlhkosti podľa DIN 18 195, 11 – ochranná vrstva (minimálne ≥ 35 mm)

Keramické a kamenné krytiny možno ukladať:

• na vytvrdnutý poter nad tepelnoizolačnou vrstvou  spravidla do tenkovrstvového lôžka alebo do hrubovrstvového lôžka,
• na čerstvo nanesené maltové lôžko nad tepelnoizolačnou vrstvou na hrubú vrstvu.

Aby sa zabránilo vzniku konvexných vydutí pri procese zmrašťovania spojeného systému krytina – cementový poter, treba aj pri tejto plávajúcej konštrukcii vytvoriť roznášaciu vrstvu čo najmenej podporujúcu zmrašťovanie; tá  musí byť pri kladení krytiny stará minimálne 28 dní (zrelosť pod krytinu). Dovolený obsah vlhkosti je uvedený v tab. 1 a tab. 2.

Ak nemožno dodržať požadované lehoty, je možnosť, v závislosti od očakávaného namáhania, položiť podlahovú krytinu na elastické medzivrstvy (veľmi flexibilné lepidlá) alebo na dilatačné rohože.

Pri cementových poteroch s keramickými a kamennými krytinami môže byť účelné použitie výstuže z rohoží na obmedzenie výškového posunu hrán trhlín pri vzniku prípadných trhlín.

Tento spôsob kladenia je síce spojený s relatívne malou konštrukčnou výškou, ale v iných súvislostiach nie je bezproblémový (nebezpečenstvo vydúvania, vzniku trhlín, fľakov na povrchu krytiny) a mal by sa používať iba vo výnimočných prípadoch (obr. 4).

Obr. 4 Platne z prírodného kameňa uložené bezprostredne na čerstvo nanesenom potere s tepelnoizolačnou vrstvou (maltové lôžko zodpovedajúce poteru). Týmto spôsobom sa kladenia sa sice dosiahne relatívne nízka konštrukčná výška, nie je však celkom bezproblémový (nebezpečenstvo vydutia, vzniku trhlín, fľakov na povrchu krytiny), a preto by sa mal používať len vo výnimočných prípadoch a na malých plochách.

1 – okrajová škára s výplňovým profilom a elastoplastickým tmelom, 2 – platne z opracovaného prírodného kameňa, 3 – betónová stena s estetickou funkciou povrchu, 4 – čerstvo nanesený betónový poter, 5 – výstuž (rohož, ak je potreba), 6 – dilatačná škára (škára ohraničujúca pole)