Sanácia historického muriva pivovaru

História objektu

Pivovar U Fleků bol založený v roku 1499. Objekt stojí na mieste troch stredovekých budov, ktorých základy sa dochovali pod terénom. Po barokovej prestavbe nasledovali klasicistické úpravy a okolo r. 1900 boli na vonkajších povrchoch obvodových konštrukcií zhotovené dekory historizujúcich foriem.

Opis objektu

Stavba je čiastočne podpivničená, zvislé nosné konštrukcie sú murované v kombinácii kameň – tehla. Zvislé ani vodorovné hydroizolácie objektu neboli vykonané.

Podložie objektu tvoria naplaveniny rieky Vltavy – piesčitá terasa s veľkou mohutnosťou. Pri realizácii výkopov sa potvrdilo, že ide o piesčité podložie dosahujúce hĺbku okolo 12 metrov. Základová zemina je výrazne priepustná s obmedzenými podmienkami na vzlínanie vlhkosti. Hladina podzemnej vody sa vo výkopoch nikdy nezistila. Túto priaznivú hydrogeologickú situáciu v danej lokalite potvrdzuje skutočnosť, že pri povodniach v roku 2002 nebol objekt zasiahnutý podzemnou vodou.

Opis porúch

V rokoch 1984 až 1986 sa vykonala čiastočná rekonštrukcia objektu a na dvory sa položila nová dlažba. Pôvodné kamenné kocky uložené v pieskovom lôžku boli nahradené doskami z libereckej žuly v betónovom lôžku. Súčasne sa vykonala úprava vonkajšej časti sokla objektu, ktorá spočívala v obložení soklovej časti žulovými doskami až do výšky 400 mm nad úroveň dlažby dvora. Vonkajšie vápenné omietky boli zhotovené s použitím haseného vápna, finálna úprava povrchov vonkajších stien sa zrealizovala ako odkazové sgrafito.
Problémy s deštrukciou vonkajších omietok sa začali objavovať po výmene pôvodnej klasickej dlažby dvorov a obloženia vonkajšej časti soklov. Nad obkladovými doskami sokla začala opadávať omietka, predovšetkým jej štukové vrstvy. Podkladová jadrová omietka ostala až na nepodstatné výnimky nepoškodená, ale vrchné omietkové vrstvy vykazovali klasické príznaky deštrukcie vplyvom cyklického pôsobenia vlhkosti. V oblasti nad soklom (v miestach zvýšenej vlhkosti) bol zrejmý výskyt rias.

Stav objektu pred rekonštrukciou (2002)	Stav objektu po rekonštrukcii (2007)

Príčiny vlhnutia muriva

Hlavným zdrojom vlhkosti, ktorý atakoval obvodové steny objektu, bola vlhkosť šíriaca sa do muriva z vonkajšej plochy dvorov. Jej prirodzené odparovanie do ovzdušia bolo v tejto oblasti blokované kamennou dlažbou ťažko priestupnou pre vodné pary. Dochádzalo tu k presunu vlhkostného toku smerom do porézneho muriva, k následnej migrácii vlhkosti do omietky v oblasti sokla, a tým aj k deštrukcii vonkajších omietkových vrstiev. Nepriaznivý vplyv na odparovanie vlhkosti mal aj obklad vonkajšej časti sokla kamennými doskami. Na jeho hornej hrane dochádzalo k zadržiavaniu a odstreku zrážkovej vody.

Nevhodný teplotný a vlhkostný režim niektorých priestorov, predovšetkým bez možnosti systematického a pravidelného vetrania, viedol k zvýšeniu vlhkostného obsahu vnútorného vzduchu, a tým aj k zvýšeniu množstva vlhkosti, ktorá difunduje predovšetkým v zimnom období obvodovými stenami smerom k ich vonkajšiemu povrchu.

Z vlhkostného profilu obvodovej steny kuchyne je zrejmý vplyv vnútorného keramického obkladu steny, ktorý síce obmedzuje nepriaznivú difúziu vodnej pary z interiéru do stenovej konštrukcie, ale zároveň zamedzuje odparovaniu vlhkosti z muriva do vnútorného priestoru. To znamená, že je príčinou zvýšeného prísunu vlhkosti k vonkajšiemu lícu muriva, kde spôsobuje deštrukciu vonkajších omietkových vrstiev.

Návrh sanácie

Hydrogeologické hodnotenie lokality je často hlavným podkladom na rozhodnutie, či je z hľadiska vlhkostnej sanácie nevyhnutný razantný stavebný zásah do konštrukcií (ako sú metódy mechanické a injektážne), alebo či objekt možno sanovať kombináciou neinvazívnych vzducho­izolačných metód, omietkových systémov a ďalších nepriamych a doplnkových spôsobov sanácie vlhkého muriva. V tomto prípade, keď je základová zemina výrazne priepustná, bolo hlavným problémom zamedzenie odparovaniu vlhkosti v oblasti sokla a akumulácia kondenzátu, ktorý spôsoboval degradáciu a následnú deštrukciu vonkajšej omietky.

Vzhľadom na to, že ďalšie predláždenie dvora bolo z technických príčin nereálne (terajšie riešenie dlažby dvora z hygienického i prevádzkového hľadiska vyhovuje), bolo treba prijať také technické opatrenia, ktoré znížia vlhkostné zaťaženie obvodových stien a umožnia čo najjednoduchšie odparovanie vlhkosti z týchto konštrukcií.

Na základe analýzy príčin vlhkosti muriva a prevádzkových podmienok pivovaru boli stanovené tieto priority sanácie muriva:

• nové riešenie detailu sokla objektu,
• obmedzenie difúzie vodnej pary do obvodových stenových konštrukcií zabezpečením vhodnej mikroklímy v miestnostiach s výraznými lokálnymi zdrojmi vlhkosti.

Sanácia sokla a) návrh, b) realizácia

Technické riešenie sanácie

• Nevyhnutné bolo riešiť nový detail sokla objektu. Najprv sa odstránili existujúce soklové žulové dosky i omietka a následne sa škáry muriva preškriabali, aby sa zvýšila efektívna plocha na odparovanie vlhkosti.
• Takisto sa odporúčalo odstrániť degradované omietky do výšky asi 0,5 m nad hornú hranu obkladu sokla a povrch muriva – ako podklad na zhotovenie sanačnej omietky – dokonale očistiť a v murive preškriabať škáry do hĺbky.
• Poškodené omietky bolo treba nahradiť novými sanačnými omietkami s možnosťou prefarbenia a zachovania sgrafitového motívu. Napojenie starej a novej omietky sa zhotovilo vo vodorovnej časti kresby sgrafita, kde bolo možné rozhrania dobre zakryť. Povrchové úpravy sanačných omietok a omietkových systémov vo vonkajšom aj vnútornom prostredí musia mať dostatočnú paropriepustnosť.

Dlhodobá funkcia sanačných omietkových systémov je dôsledkom toho, že v porovnaní s bežnými omietkami, v ktorých voda s obsahom rozpustených solí môže z muriva prestupovať až na ich povrch a až tam sa odparovať, v sanačných omietkach je odparovacia zóna posunutá vďaka vlastnostiam štruktúry na rozhranie omietky a podkladu. Ku kryštalizácii tak môže dochádzať už v tejto hĺbke a v podstatne širšom pásme. Keďže je v sanačnej omietke dostatok veľkých pórov, spomenutý deštrukčný proces nastáva až oveľa neskôr. Podľa intenzity vlhkostného namáhania muriva, agresivity atakujúcej vody a podmienok aplikácie môže omietka plniť svoju funkciu i viac ako desať rokov. Povrch omietky pritom ostáva suchý.

• Všetky miestnosti, najmä tie, ktoré sa nachádzajú pri obvodových stenách, by mali byť riadne vetrané, aby sa znížilo vlhkostné namáhanie obvodových konštrukcií. Vlhkostný režim jednotlivých miestností, t. j. vetranie a vykurovanie, bolo treba zabezpečiť zodpovedajúcim spôsobom predovšetkým počas zimných mesiacov a v miestnostiach s výraznými zdrojmi vlhkosti.
• V priestoroch, kde sa nachádzali lokálne zdroje vlhkosti (napr. kuchyňa), bolo potrebné realizovať vnútorné povrchové úpravy tak, aby boli v maximálnej miere parotesné a schopné významne obmedziť difúziu vodnej pary do obvodových stenových konštrukcií a aby v zimnom období takto redukovali vlhkostné zaťaženie obvodových stien.

Detail sokla pred rekonštrukciou	Detail sokla po rekonštrukcii

Diskusia

Ako alternatívne riešenie sanácie sa navrhovalo podrezanie obvodového muriva a vloženie dodatočnej vodorovnej hydroizolačnej vrstvy do takto vytvorenej škáry. Ďalším variantom riešenia bolo zhotovenie infúznych clôn. Obidve metódy by však boli technicky aj ekonomicky náročnejšie ako skutočne použitá sanačná technológia.

Sanačné omietkové systémy samy osebe zdroje vlhnutia neodstraňujú, ale spolu s realizáciou odvetrávaného sokla zabezpečujú účinné odvedenie nadbytočného množstva vlhkosti zo štruktúry a povrchu muriva do okolitého prostredia.

Záver

Po šiestich rokoch od vykonanej sanácie sa ukazuje, že opravené konštrukcie sú bez porúch. Navrhnuté riešenie sanácie je funkčné, rešpektuje prirodzený pohyb vlhkosti v konštrukcii a súčasne je v súlade s požiadavkami pamiatkovej starostlivosti.

Článok bol vypracovaný s podporou výskumného zámeru MSM 6840770001 „Spoľahlivosť, optimalizácia a trvanlivosť stavebných materiálov a konštrukcií“.

doc. Ing. Eva Burgetová, CSc.
Foto: autorka

Autorka vyučuje na Katedre konštrukcií pozemných stavieb Fakulty stavebnej ČVUT v Prahe. V pedagogickej a vedeckej činnosti sa zameriava na diagnostiku a sanáciu porúch historických objektov.

Literatúra:
(1)    Sokol, V. – Kutnar, Z.: Sanácia vlhkého muriva, Praha 2004.