Sanácia vlhkého zasoleného muriva

Vlhkosť nepriaznivo ovplyvňuje prakticky všetky vlastnosti materiálov a konštrukcií. Spôsobuje znehodnotenie a následný rozpad materiálov.

Vlhkosť negatívne vplýva na:

• energiu – zvýšené náklady na vykurovanie (tehla s hmotnostnou vlhkosťou um = 10 %, tepelný odpor R nižší o približne 50 %);
• zdravie jedinca – rôzne plesňové ochorenia chronického pôvodu, ochorenia dýchacích ciest…;
• estetiku – tvorba výkvetov na rozhraní omietky a vonkajšieho prostredia, kde sa voda zo steny odparuje, respektíve poškodenie alebo aj uvoľnenie obkladu v oblasti sokla, keďže spomínané soli sú hygroskopické, teda viažu na seba vlhkosť, kryštalizujú.

Treba povedať, že všetky uvedené účinky vlhkosti na vlastnosti materiálov sa ešte zhoršujú, ak je murivo zasolené. Často pri pohľade na zavlhnuté stavebné objekty vidíme prakticky jasné rozhranie medzi suchou a vlhkou časťou muriva a v jeho okolí sú rôznofarebné neestetické fľaky. Toto rozhranie (tzv. zóna odparovania) je buď približne v rovnakej výške v celom profile a ploche steny, alebo je premenlivé. Závisí to od typu migrácie vlhkosti a spolu s ňou aj solí v rámci napadnutého stavebného materiálu.

Pri výskyte vlhkosti, ktorá sa v stene pohybuje kapilárnou vzlínavosťou, je výška vlhkosti v celom profile zhruba rovnaká, zatiaľ čo pri skondenzovanej vlhkosti alebo vlhkosti z presakovania dažďovej vody do muriva sú tieto profily značne nerovnomerné a percentuálny výskyt vlhkosti po výške sa dosť líši. Obrázok 1 znázorňuje možné transportné cesty vnikania vody do steny v historickom objekte bez realizovanej hydroizolácie, prípadne s už nefunkčnou hydroizoláciou. Koncentrácia solí sa odparovaním vlhkosti z muriva zvyšuje a ak presiahne pri danej teplote hodnotu rozpustnosti, začína byť viditeľná na murive alebo omietke prostredníctvom vylúčených kryštálikov vodorozpustných solí, ktoré sa nazývajú výkvety.

Možné transportné cesty vnikania vody do steny v historickom objekte bez realizovanej hydroizolácie alebo s poškodenou hydroizoláciou

Vo všeobecnosti sa rozlišujú v prvom rade výkvety vonkajšie – efflorescencie. Za istých špecifických podmienok je možné, že kryštály solí sa vyformujú priamo vnútri tehál. Vtedy hovoríme o výkvetoch vnútorných – subflorescenciách. Ak táto situácia nastane, hrozí, že kryštalizačný tlak a rast kryštálov spôsobia porušenie, a dokonca až deštrukciu muriva. Niektoré druhy solí sú hygroskopické, čo znamená, že viažu na seba vlhkosť z okolitej atmosféry. Priberajú teda do svojej kryštálovej mriežky množstvo molekúl vody, následne kryštalizujú vnútri pórov muriva, čo je veľmi nepriaznivé, pretože kryštalizáciou niekoľkonásobne zväčšujú svoj objem.

V rámci tohto procesu dochádza teda k obrovským kryštalickým tlakom v zasolených póroch. Experimentálne pozorovania dokázali, že škody na materiáli spôsobené kryštalizáciou závisia od rozdelenia pórov. Platí, že čím sú póry muriva menšie, tým väčšia je jeho odolnosť proti kryštalizácii. Praktická vlhkosť tehly sa pohybuje v rozpätí 0,5 až 1,5 %. Ak murivo obsahuje väčšie množstvo solí, dochádza k vážnemu ovplyvneniu rovnovážnej vlhkosti. Tá môže dosiahnuť viacnásobok rovnovážnej vlhkosti materiálu bez solí. Vysoké percento solí môže teda do značnej miery ovplyvniť vlastný vlhkostný stav konštrukcie a vzhľadom na vzájomnú súvislosť medzi stavbou soľných kryštálov a molekulami vody, ktoré sú potrebné na ich tvorbu, je nebezpečenstvo porúch v prípade výskytu vlhkosti a solí niekoľkonásobne väčšie.

Soli, sírany, chloridy a dusičnany

Soli sa vyskytujú najmä na fasádach mestských budov, často vysoko nad soklovou časťou, na murive suterénov a mezonetov a lokálne v okolí dažďových zvodov v blízkosti vpustov.
V rámci vlhkostných prieskumov sa pri zistení výskytu solí robí skúška obsahu síranov, chloridov a dusičnanov, pretože práve tieto tri druhy solí sa vo vlhkom murive vyskytujú najčastejšie. Do úvahy prichádza ešte výskyt uhličitanov, ale tieto sa v porovnaní s predchádzajúcimi druhmi solí vyskytujú v murivách v oveľa menšej miere. Sírany sa vyskytujú najčastejšie v mestách a prejavujú sa ako výkvety – tie vznikajú v dôsledku reakcie vápenného spojiva s oxidom siričitým, ktorý je obsiahnutý v kyslých dažďoch. Ich percentuálny podiel na celkovom obsahu solí v murive len zriedka klesne pod hodnotu 50 %. Chloridy sa vyskytujú najmä v okolí porušených sanitárnych rozvodov, do muriva však veľmi často prenikajú aj od posypových solí v zimnom období.

Dusičnany sa vyskytujú najmä v poľnohospodárskych objektoch. Po vyhodnotení prieskumov prichádza na rad odsolenie muriva, teda zníženie obsahu škodlivých solí v materiáli, resp. ich premena z rozpustných na nerozpustné. Na tento účel sú veľmi vhodné sanačné omietky, pretože ich prednosťou je predovšetkým vysoká rezistencia proti soliam. Ich základným princípom je menšie množstvo pórov v porovnaní s bežnými omietkami, ale rozmerovo sú o to väčšie. Soli sa hromadia v póroch omietky a postupne ich zapĺňajú. Životnosť dobrej sanačnej omietky je pritom minimálne rovnaká ako životnosť sanovaného objektu. Treba však pamätať na to, že ani tá najlepšia sanačná omietka si nebude dobre plniť svoje funkcie, ak sa pred jej aplikáciou neodstránia príčiny zavlhnutia muriva, medzi ktoré najčastejšie patria:

• kyslé dažde – mikroorganizmy, ktoré spôsobujú udržiavanie, a dokonca šírenie vlhkosti;
• v historických objektoch chýbajúca, v novších zväčša nedostatočne realizovaná hydroizolácia, prípadne jej porušenie;
• chýbajúci odkvapový chodník pozdĺž líca budovy, prípadne spádovaný smerom k budove;
• porušené alebo už nefunkčné zdravotnotechnické inštalácie;
• príliš vysoká hladina podzemnej vody;
• nepriaznivé zmeny v objekte, v jeho okolí;
• zmeny klimatických pomerov v interiéri objektu alebo v jeho okolí.

Vplyv orientácie na svetové strany

Výskyt výkvetov je oveľa vyšší na fasádach, ktoré sú orientované na sever. Je to preto, lebo severná orientácia má dobré predpoklady na udržiavanie vlhkosti v stene, pretože neprijíma priame slnečné svetlo, ktoré, samozrejme, vysúša steny rýchlejšie. Situácia sa ešte zhoršuje pri výskyte hnaných dažďov. Niekedy sa však výkvety objavia aj na novej budove krátko po výstavbe, keď sa vlhkosť v stene rozptýli. Tento efekt sa v zahraničí označuje ako „new building bloom“, čo vo voľnom preklade znamená „vykvitnutie novej budovy“.

Výskyt tohto javu spôsobuje najmä to, že murované steny obsahujú značnú vlhkosť zo zámesovej vody, ktorá sa nevyužije pri procese hydratácie. Portlandský cement obsahuje zase voľné alkalické roztoky hydroxidov sodíka a draslíka. Tieto zložky môžu migrovať k povrchu a spôsobiť výskyt výkvetov na fasáde budovy. Výskyt uvedeného javu môže byť pritom do istej miery redukovaný použitím nízkoalkalických cementov v maltách.

Vlhkostné mapy so soľnými výkvetmi – voda vniká do muriva z dôvodu chýbajúcej alebo porušenej izolácie či povrchovej úpravy.

Metódy na odstránenie vlhkosti a solí z muriva

Vlhkosť a soli z muriva možno odstrániť viacerými metódami. Medzi základné patria metódy mechanické, injektážne, tlakové a beztlakové, ďalej sú to metódy elektrofyzikálne, elektrochemické a doplnkové, medzi ktoré patria sanačné omietkové systémy a vzduchovoizolačné systémy.

Základné metódy

Mechanické metódy nadväzujú na klasické sanačné metódy. Ich úlohou je vytvorenie novej hydroizolačnej clony proti vzlínajúcej vlhkosti. Nahrádzajú ručnú prácu klasických metód postupného vybúravania muriva alebo podrezávania tehlového muriva pílou:

• strojové podrezávanie reťazovou pílou,
• strojové podrezávanie kotúčovou pílou,
• strojové podrezávanie diamantovým lanom,
• zarážanie antikorových plechov do muriva.
• Injektážne metódy vytvárajú hydroizolačnú clonu formou napúšťania muriva vodoodpudzujúcimi alebo vodonepriepustnými materiálmi:
• tlakové – tlakové injektáže studené alebo tlakové injektáže horúce,
• beztlakové – utesňujúce, hydrofobizačné alebo impregnačné.

Elektrofyzikálne metódy

Jedným z technických prostriedkov proti vzlínaniu vody v murive bez izolácie sú elektrofyzikálne metódy:

• elektroosmotické,
• magnetokinetické.

Elektrochemická metóda

Ide o metódu, ktorá spája vlastnosti tesniacej injektáže a elektrofyzikálneho vysušovania muriva.

Navlhčená omietka začína pôsobením mrazu praskať.

Doplnkové metódy

Medzi doplnkové omietky patrí použitie:

• sanačných omietkových systémov,
• sanačných suchých omietkových zmesí,
• sanačných prísad.

Aby sa zabránilo prenikaniu vlhkosti na povrch muriva, je potrebné vytvoriť vrstvu omietky so sieťou kapilár, cez ktorú sa voda z omietky rýchlo a ľahko odparí. Zároveň však táto omietka sama vodu neprijíma a na povrchu je stále suchá. Aby sa soli nezhromažďovali až na povrchu omietky a nespôsobovali poruchy, musí byť v omietke dostatočné množstvo komôrok, v ktorých sa môžu zhromažďovať. Tým nezmenšujú priemer kapilár a neobmedzujú odparovanie vody. Prienik solí na povrch je veľmi pomalý a dlhý, preto takáto omietka slúži veľa rokov. Na zabezpečenie správnej funkcie omietky a povrchovej úpravy treba, aby aj konečná povrchová úprava bola dostatočne paropriepustná, a to minimálne rovnako, ako je omietka. Preto sa nemú používať také povrchové úpravy, ktoré by omietku uzatvárali.

Vzduchovoizolačné systémy

Vzduchovoizolačné vetracie systémy majú v oblasti sanácie vlhkého muriva najdlhšiu tradíciu. Ich podstata spočíva vo vytvorení vzduchových dutín v stavebnej konštrukcii s prúdiacim vzduchom. V praxi sa realizujú vonkajšie, vnútorné a podpodlažné systémy.

Pre správny návrh sanačného opatrenia je potrebné vykonať dôkladný prieskum sanovaného objektu.

TEXT + FOTO: Saint-Gobain Weber

Článok bol uverejnený v časopise Stavebné Materiály.