Sanačné metódy na odstránenie vlhkosti murovaných stavieb

Pred akýmkoľvek zásahom do objektu je dôležité dôkladne sa oboznámiť so stavbou. Samozrejmosťou je preskúmanie spôsobu vlhnutia stavby, ale rovnako podstatné je aj hľadanie a pochopenie pôvodných odvlhčovacích opatrení. Je totiž pravdepodobné, že staviteľ predpokladal možnosť degradácie stavby vnikaním vlhkosti do konštrukcie. Pri náleze starého odvlhčovacieho systému treba určiť, či vznikol spoločne so stavbou objektu, alebo až neskôr, a treba nájsť príčinu jeho nefunkčnosti.

Priame metódy sanácie

Pri použití týchto metód sa znižuje alebo zamedzí prísun vlhkosti do materiálu priamym pôsobením na stavebnú konštrukciu. Účinnosť metódy závisí predovšetkým od zvoleného systému, správneho návrhu a kvality realizácie.

Jednou z najstarších sanačných metód je odoberanie vodnej pary z povrchu konštrukcie cirkulujúcim vzduchom. Ten prúdi okolo vlhkých konštrukcií stavby, preberá odparujúcu sa vlhkosť a odvádza ju do ovzdušia. Účinnosť systému sa zlepší zväčšením plochy, na ktorej môže dochádzať k odparovaniu vodnej pary, a podporením procesu prúdenia vzduchu. Na vytvorenie dutiny z vonkajšej strany murovanej konštrukcie sa obyčajne používajú prevetrávacie šachty a sokle, anglické dvorčeky alebo profilované (nopové) fólie. Podobne možno vytvoriť vzduchové dutiny aj z vnútornej strany murovanej konštrukcie, a to prostredníctvom prímurovkiek, sadrokartónových dosiek, profilovaných fólií a pod. V tomto prípade je mimoriadne dôležitý systém vetrania. Na zníženie ochladzovania vnútorných priestorov a rizika vzniku kondenzácie je vhodné predstenu zatepliť.

Táto metóda je založená na tom, že sa v stavebnej konštrukcii (murive) vytvorí priestor, do ktorého sa vloží hydroizolačná látka, ktorá svojou podstatou zabráni (čiže bude „mechanicky“ brániť) ďalšiemu prenikaniu vlhkosti do stavebnej konštrukcie.
Základnou podmienkou použitia mechanických metód sanácie je, aby v priebehu realizácie a po skončení všetkých prác nedošlo k zníženiu statickej bezpečnosti objektu alebo jeho častí. Veľmi dôležitá je úprava omietok okolo novej izolácie, čím sa znižuje riziko vzniku mostíka, cez ktorý by vlhkosť mohla prenikať nad izoláciu.

Pri sanácii vlhkosti podrezáva ním sa vo vlhkom murive vytvára vodorovná škára, do ktorej sa vkladá hydroizolácia. Aby sa mohla vložená izolácia naviazať na izolačnú vrstvu podlahy alebo zvislú hydroizoláciu obvodového muriva, musí byť ku škáre prístup z oboch strán.
Ako hydroizolačný materiál sa najčastejšie používajú asfaltové pásy, pásy z PVC, polyetylénových fólií, sklolaminátové dosky a nehrdzavejúce plechy. Pri použití ktoréhokoľvek materiálu sa musí dbať na dobré vyhotovenie spojov, aby nedochádzalo k prieniku vody alebo k difúzii vodných pár.
Túto metódu možno aplikovať iba na murivo s vodorovnou pravidelnou škárou. V maltovej vrstve sa ručnou pílou (bruchatkou) prereže škára, do ktorej sa vloží hydroizolácia. Pretože škára je malá, odporúča sa použiť pevnejšie hydroizolácie (plech, PVC, sklolaminát). Priestor nad izoláciou sa zainjektuje cementovou maltou s jemnou frakciou piesku. Pri práci sa postupuje po úsekoch 0,8 až 1,2 m. Metódu ručného podrezávanania možno použiť na steny s hrúbkou do 0,6 m.

Podsekávanie je metóda, pri ktorej sa v murive vysekávajú otvory zvyčajne cez celú hrúbku steny v dĺžke 0,8 až 1,2 m. Potom sa vyrovná dno v otvore, položí sa doň hydroizolácia a otvor sa zamuruje tak, aby na každej strane ostalo min. 100 mm voľnej hydroizolácie (obr. 1).

Práca sa musí realizovať po úsekoch 0,8 až 1,2 m, ale nie kontinuálne – začína sa v miestach s najväčším zaťažením (rohy, medziokenné piliere) a až po zatvrdnutí malty sa otvoria ďalšie časti.

Výška vybúraného otvoru závisí od hrúbky steny a materiálu, z ktorého je zhotovená, napr. v tehlovej stene hrubej 300 až 450 mm stačí vybúrať iba dva rady tehál a môže sa urobiť vyrovnanie (vyčistenie) dna otvoru, môžu sa vložiť a spojiť (nataviť, prelepiť) pásy izolácie na seba alebo napojiť susediace časti izolácie.
Po vymurovaní otvoru sa posledná škára musí zainjektovať cementovou maltou. Aby sa s prácou nemuselo čakať až na jej zatvrdnutie, používa sa tzv. vyklinovanie škáry. Na klinovanie sa používa pevný plochý materiál, ktorý sa môže do škáry na celú hrúbku steny zaraziť kladivom. Z klasických materiálov sú to rôzne zvyšky kamenných alebo betónových dlaždíc, bridlicové dosky a pod., ale môžu sa použiť aj odrezky hrubších plechov (2 až 5 mm).

V súčasnosti sú najvýhodnejšie kliny z umelej hmoty, nie drevené, ktoré majú tvar prispôsobený na ľahké zavedenie do škáry a vtĺkajú sa jeden za druhým. Takto vytvoria ucelený pás na celú hrúbku steny alebo majú rôzne dĺžky. Klinovanie sa robí v odstupoch 200 až 300 mm.
Ak sa podsekáva stena hrubšia ako 600 mm, práca sa musí robiť postupne, na dvakrát. Najskôr sa vybúra múr z jednej strany minimálne do polovice jeho hrúbky a vloží sa hydroizolačný pás, ktorý sa pri nevybúranej časti vyhne dohora v šírke min. 100 mm. Potom sa otvor zamuruje, vyklinuje, zainjektuje a vybúra sa zvyšok muriva na druhej strane. Potom sa uloží a napojí druhý pás hydroizolácie. Ukončovacie práce s vybúraným otvorom sa realizujú zvyčajným spôsobom. Ďalší postup prác je rovnaký ako pri prácach na tenších múroch.

Na zrýchlenie a uľahčenie procesu podsekávania možno použiť píly s motorovým alebo elektrickým pohonom. S týmito zariadeniami je výhodné prerezávať drážku v maltovej škáre, určité typy však režú aj murivo zmiešané.

Reťaz píly vedie oceľová lišta, ktorá je upevnená na tele motora. Na zuboch reťaze sú osadené vídiové plátky. Píla je pripevnená na pohyblivom podvozku, ktorý stabilizuje jej horizontálnu polohu.

V mieste podrezávania sa odstráni omietka a pozdĺž steny sa vytvorí tvrdý a dostatočne rovný podklad široký 1,5 m pre pojazd stroja. Po prerezaní drážky v dĺžke 1,0 m sa stroj zastaví, drážka sa vyčistí a vloží sa do nej izolačný pás na báze polyetylénu alebo sklolaminátu s hrúbkou 1,5 až 2,3 mm. Výhodnejšie sú sklolaminátové tabule, pretože sú tvrdšie a lepšie sa zasúvajú do drážky. Pásy izolácie sú dlhé 1,0 m a musia mať takú šírku, aby umožňovali napojenie izolácie podlahy alebo zvislej izolácie. Do drážky sa zarazia kliny z umelej hmoty obojstranne v odstupoch približne 200 mm. Medzi klinmi musí byť v pozdĺžnej osi steny medzera 100 mm. Potom sa môže pokračovať v podrezávaní o ďalší meter steny a cyklus sa opakuje. Vzájomné presahy izolácie musia byť 30 až 50 mm.

Drážka sa vypĺňa injektovaním, ale najskôr sa omietne cementovou hydrofobizovanou maltou. Pred omietaním sa ešte do drážky vložia (vo vzdialenostiach 0,8 až 1,0 m) injektážne rúrky z umelej hmoty s dĺžkou 130 mm. Po zatvrdnutí (približne o 24 hod.) sa injektuje zmesou 20 % piesku, 80 % cementu a plastifikátora pod tlakom 0,1 Mpa, rúrky sa vytiahnu a vzniknuté otvory sa začistia. Hydroizoláciu možno aplikovať aj tak, že sa do škár medzi klinmi injektuje hmota na báze epoxidových živíc a škára sa tak stane vodotesnou.

Touto metódou sa podrezáva akékoľvek murivo bez ohľadu na materiál a hrúbku. Rezy možno vykonávať vodorovne aj zvislo. Rezacie lano tvoria segmenty dlhé približne 300 mm, ktoré sú navzájom spojené. To umožňuje ich výmenu pri opotrebovaní alebo poruche. Segment sa skladá z jadra (oceľové lano), na jeho konci je diamantový prsteň. Lano možno predlžovať alebo skracovať pridaním či odobratím segmentov.

Po stanovení podrezávaného úseku sa na jeho koncoch vyvŕtajú otvory, ktorými sa lano prevlečie. Nasadí sa do kladiek, navlečie sa na hnacie koleso a oba konce sa spoja.

Obehové koleso aj kladky redukujú tvar a dráhu lana, aby pri podrezávaní bolo stále napnuté. Šírka drážky je asi 10 mm.
Aby sa lano nepoškodilo, musí byť chladenie v reznej drážke intenzívne. Vodu do škáry privádza hadica v smere pohybu lana.
Postupuje sa po dĺžkach rezu asi 1,0 m, potom sa vkladá hydroizolácia. V tomto procese sa opäť používa sklolaminátová doska s hrúbkou 2 až 3 mm alebo PVC fólie. Presah nadväzujúcich izolácií je min. 50 mm. Ďalší postup podklinovania aj injektovania je rovnaký ako v  metóde podrezávanie reťazovou pílou.

Princíp zariadenia spočíva vo využití kruhových píl s priemerom až 1,2 m, ktorých zuby sú vybavené vídiovými hrotmi. Zariadenie je dosť veľké a vyžaduje dostatočne priestrannú manipulačnú plochu. Pílový kotúč ochladzuje voda, ktorú treba po ukončení prác čo najskôr odstrániť, aby konštrukcia nenasávala vlhkosť, proti ktorej ju chceme chrániť.

Hydroizolačnú vrstvu vytvára vlnitá doska z nehrdzavejúceho plechu, ktorá sa zaráža špeciálnym zariadením do pravidelnej maltovej škáry muriva.

Do muriva s hrúbkou väčšou ako 0,5 m treba použiť tvrdené plechy s hrotmi.

Hlavnou časťou zariadenia je pneumatické alebo elektrické kladivo, ktoré udiera piestom na vložený diel s čeľusťou, do ktorej sa uchytí zarážaná doska. Spätné nárazy zachytáva vodiaca tyč, ktorá je zakotvená v murive. Vlnité tvarovanie plechu má nielen spevňujúce účinky, ale pomáha aj jeho presnému vedeniu pri zarážaní. Vzájomné napájanie plechov sa robí prekrytím dvoch okrajových vĺn.

V tejto metóde sa na vytvorenie priestoru na dodatočné vloženie hydroizolácie používa sústava vyvŕtaných otvorov s priemerom 35 mm a šírkou asi 400 mm. Vrty sa vyplnia zmesou, ktorá sa skladá z polyesterovej živice, riedidla, oxidujúceho katalyzátora a plniva (piesok alebo mletý kameň). Keď živica stvrdne natoľko, že je schopná preniesť príslušné zaťaženie, vyvŕtajú sa medzivrstvy, ktoré sa prekrývajú s prvými vrtmi. Potom sa vrty opäť vyplnia polyesterovou zmesou a vŕtacie zariadenie sa prenesie na ďalší úsek.

Hydroizolačná vrstva sa pri týchto metódach vytvára tak, že sa do vlhkého muriva napustí látka, ktorá prenikne do pórov, kapilár a trhlín. Presýtená zóna muriva bráni vzlínaniu vody a plní funkciu dodatočnej hydroizolácie.

Do muriva sa vyvŕtajú otvory v jednom alebo dvoch radoch nad sebou s prestriedaním. Priemer vŕtanej diery je v rozpätí 15 až 42 mm a jej hĺbka je o 50 až 100 mm kratšia, ako je hrúbka muriva. Silnejšie murivo sa vŕta z oboch strán. Vzájomná vzdialenosť vrtov je najčastejšie 100 až 150 mm, podľa poréznosti muriva. Horizontálna rovina vrtov musí nadväzovať na rovinu podlahovej alebo vertikálnej hydroizolácie.

Podľa spôsobu aplikácie možno chemické injektáže rozdeliť na:

• beztlakové,
• s hydrostatickým pretlakom,
• tlakové,
• termicky aktivované.

Pasívna elektroosmóza – používa sa elektróda zabudovaná do muriva a elektróda v zemi. Obe elektródy musia byť z rovnakého materiálu (meď, oceľ) a musia byť navzájom prepojené. Medzi nimi sa vytvorí elektrické pole s napätím, ktoré zapríčiní pohyb častíc (vody) smerom k elektróde v zemi. Funkčnosť metódy je veľmi obmedzená tým, že vzniknuté napätie je dosť malé a bludné elektrické prúdy môžu zmeniť polaritu elektród, čím sa môže vlhkosť zvyšovať. Životnosť metódy je závislá od materiálu elektród.

Aktívna elektroosmóza – používa sa namiesto pasívnej elektroosmózy a galvanoosmózy. Elektródy v murive a v zemi sú napojené na zdroj napätia (elektróda v stene sa napojí na kladný pól elektrického napájacieho zdroja a elektróda v zemi na záporný pól). Pre správnu funkciu elektródy v stene sa musí zaistiť jej priľnutie s murivom. Dlhšia životnosť sa docieli elektródami z materiálov na báze uhlíka.

Doplnkové metódy sú charakteristické tým, že nepôsobia priamo na vlhkosť v konštrukcii, ale pomáhajú chrániť stavbu a umožňujú transport vlhkosti z interiéru do exteriéru.

V dôsledku činnosti človeka sa okolie akejkoľvek stavby v priebehu jej životnosti mení, a tým dochádza aj k zmenám v možnostiach odtekania povrchových a podpovrchových vôd. Voda, ktorá sa hromadí v blízkosti objektu, by mala byť od neho odvedená čo najďalej. Povrchová voda sa najlepšie odvádza vhodným vyškárovaním okolitého terénu a podpovrchová voda zase drenážnymi systémami.

Pôvodné terénne úpravy – pri rekonštrukciách starších objektov možno často nájsť zvyšky ílových vrstiev, ktoré kedysi obmedzovali prienik vody k objektu, ale v súčasnosti už z rôznych príčin nefungujú (narušená kontinuita alebo úplné vyschnutie). Pri náleze takýchto vrstiev je vždy nutné posúdiť, či sa dajú tieto vrstvy obnoviť ako dodatočná hydroizolácia, alebo ich treba úplne odstrániť a nahradiť novším systémom. Výhodou ílových vrstiev je, že zachovávajú prirodzenú vlhkosť materiálu.

Drenážne systémy – používajú sa pri pôvodných objektochi novostavbách. Pri pôvodných objektoch sa drenáž používa v prípadoch, keď je hydroizolačný systém porušený, po uplynutí životnosti alebo sa podcenilo hydrofyzikálne namáhanie. Na objekty sa zväčša používajú obvodové drenáže, ktoré tvorí vertikálna plošná drenáž pozdĺž sanovanej konštrukcie a líniová drenáž zberajúca a odvádzajúca vodu preč od objektov. 

V súčasnosti sa kladie čoraz väčší dôraz na znižovanie tepelných nárokov. Realizuje sa prevažne znižovaním súčiniteľov prestupu tepla ohraničujúcich konštrukciu, ale tiež znižovaním súčiniteľa infiltrácie (utesňujú sa okná aj dvere), čím sa obmedzuje cirkulácia vzduchu a vlhkosť sa v objektoch hromadí. Preto treba navrhnúť systém vetrania, ktorý dostatočne spĺňa hygienické požiadavky a jeho činnosť nezávisí od ľudského faktora. Z hľadiska vlhkosti sú tieto systémy vhodné do neobývaných suterénov ako doplnková metóda k niektorým priamym metódam.

Použitie špeciálnych povrchových úprav je súbežným opatrením väčšiny priamych sanačných metód. Ide najmä o aplikácie špeciálnych sanačných omietok s vysokou pórovitosťou (> 40 %) a s obmedzenou kapilárnou nasiakavosťou (vnútorná hydrofobizácia).

Najsúhrnnejšie sa aplikácia týchto omietok popisuje v smernici WTA 2-2-91 Sanačné omietkové systémy. Účinnosť sanačnej metódy možno vhodným návrhom výrazne podporiť a, naopak, pri zanedbaní povrchových úprav nemusí sanačný zásah vôbec fungovať. Základným pravidlom povrchových úprav je, že difúzny odpor materiálov sa má smerom von z konštrukcie zmenšovať.

Priestorová vlhkosť a vlhkosť muriva budov sú základnými problémami, ktoré spolu so statikou ovplyvňujú rozhodovanie majiteľov (investorov) o spôsobe a rozsahu rekonštrukcie. Kvalitu a úspech sanačných prác možno docieliť na základe reálneho komplexného návrhu sanácie, pomocou metód vychádzajúcich z dlhoročných skúseností uvedených vo všeobecne prijatých normách a smerniciach. S ohľadom na jedinečnosť každej konštrukcie treba k sanačným opatreniam pristupovať komplexne a podľa možnosti skombinovať niekoľko metód, aby bol konečný výsledok uspokojivý.

Ing. Lukáš Balík, Ph.D., Doc. Ing. Tomáš Klečka, CSc., Ing. Jiří Kolísko, Ph.D.
Obrázky: autori

Poďakovanie: Tento príspevok vznikol za podpory grantového projektu GA ČR 103/06/p456.