Torzá murív

Výsledkom skúseností pri rozsiahlych konzerváciách zrúcanín v minulosti je v súčasnosti preferovaná rezignácia na výlučné používanie cementov (aj keď nie ich úplné vylúčenie). Pri príprave maltových zmesí sa preto čoraz viac presadzujú dnes už pomerne známe pravidlá RTAS, ICOMOS, ICCROM a APT [1], podľa ktorých by nová malta mala svojou farbou, štruktúrou, konštrukčným detailom a spôsobom nanesenia ladiť s pôvodnou maltou.

Poznáte výhody Klubu ASB? Stačí bezplatná registrácia a získate sektorové analýzy slovenského stavebníctva s rebríčkami firiem ⟶

Renesancia vápennej malty pri rekonštrukciách
Preferovaným materiálom sa stala vápenná malta, často tiež nastavovaná cementom. Používa sa jednak bežný vrecovaný vápenný hydrát, jednak vzdušné vápno z vápeniek. Hasené je buď priamo na stavbe pri výrobe malty (technológia horúcej malty), alebo v hasniciach a následne v odležiavacích jamách. Niekedy sa používa aj vyhasené, prípadne odležané vápno, dodávané niektorými výrobcami stavebných mate­riálov.

Vedecké výskumy (laboratórne rozbory) analyzujúce zloženie zachovanej malty sa pritom zvyčajne nevykonávajú, pretože na ne nie je dostatok peňazí, a tak pre praktický návrh novej konzervačnej malty v súčasnosti nehrajú dôležitú rolu. V areáloch zrúcanín je pritom zvyčajne veľa druhov použitých mált, ktoré sa medzi sebou líšia, najmä rozdielmi v odtieňoch farby, prípadne v plnive, v pevnosti (od nízkej až miestami po vysokú), čo sa ale zvyčajne len jednoducho odhaduje. Otázky kvality rôznych druhov vápenného spojiva okrem toho zatiaľ nie sú dostatočne vedecky preskúmané a je aj otázne, do akej miery by sa skutočne prakticky uplatnili v návrhoch konzervačných mált v reálnych situáciách.

Zloženie vápenných mált
Vo všeobecnosti sa pri výrobe konzervačných mált ustálil pomer miešania jednotlivých zložiek (vápno, plnivo – podľa štruktúry piesok až kamenivo) v rozsahu 1 : 3 až 1 : 4. Do tejto zmesi sa zvyčajne pridáva ešte 1 diel cementu (bieleho alebo sivého – podľa vzhľadu).

Kusové nehasené vápno, mleté nehasené vápno či vápenný hydrát sa dnes na Slovensku odoberajú najmä z vápeniek z Varína, Tisovca, Žirian, prípadne Gombaseku. Používa sa tiež vápno z elektrárne z Novák, ktoré je však mierne znečistené technogénnymi hydraulickými prísadami. Kvalita vápna od jednotlivých producentov je mierne rozdielna a občas kolíše aj medzi jednotlivými dodávkami.

Z hľadiska výslednej kvality malty je tiež dôležité plnivo, ktoré sa zvyčajne odoberá priamo na mieste – buď zo sutín zrúcaniny (preosiatím sutiny, pričom však v plnive často zostáva istý podiel humusových súčastí zo zeminy), alebo sa zabezpečí z lokality identickej či príbuznej suroviny – väčšinou však nejde o veľké objemy plniva.

Splnenie všetkých uvedených požiadaviek na nové konzervačné malty – v kombinácii reálne dostupných stavebných mate­riálov – riešia realizátori zvyčajne priamo na stavenisku empirickými skúškami kvality namiešanej maltovej zmesi, a to vizuálne, hmatovo, nahodením, výrobou vzoriek, krátkodobým sledovaním ich správania a pod.

Rozsah konzervačných zásahov
Dnešné metodické smerovanie záchrany zrúcanín sa premietlo do preferovania množstva menších či väčších zásahov, ktoré sa navrhujú podľa výstupov podrobných stavebnotechnických a technologických prieskumov. Do popredia sa dnes preto na Slovensku dostali profesie statika, technológa, konštruktéra a pamiatkového výskumníka na úkor profesie architekta.

Za prioritné sa považuje:

• domurovávanie vypadnutých lícnych strán muriva,  najmä v ich pätách a v ich ploche a často aj v súvislosti s príložnou reverzibilnou izoláciou muriva zo strany svahov, násypov, sutín a pod.,
• celkové preškárovanie plochy murív s vyplnením škár muriva po úroveň, ktorá ho vizuálne nedeformuje, pričom dôležité je aj lokálne dopĺňanie malých podkladných kameňov, vypadnutých zo škár,
• stabilizácia korún muriva prípadným miernym premurovaním uvoľnených kameňov alebo ich doplnením, hlavne však vysádzaním vegetačných krytov,
• vyspádované izolovanie vrchných vrstiev násypov, resp. rubových strán klenieb, kryté opätovne inštalovanou vrstvou násypov,
• sceľovanie rozsiahlejších konštrukcií v zaniknutých detailoch, ktoré sú dokumentované, prípadne pomerne presne rekonštruovateľné (spadnuté nadpražia otvorov, vypadnuté ostenia okien, brán, niektoré chýbajúce architektonické články korún múrov, spadnuté či poškodené klenbové polia, chýbajúce nárožia a podobne),
• podpieranie dočasnými (dočasnosť je často dlhodobá) drevenými podperami, prípadne sťahovanie oceľovými lanami sa realizuje na ohrozených konštruk­ciách, ktoré nie je aktuálne možné stabilizovať murovacími procesmi,
• stabilizovanie ohrozených pahýľov stien či bývalých budov zhotovením nových oporných pilierov, čo sa ale používa zriedka, a podobne.
  

Zastrešovanie konštrukcií
Zaujímavou otázkou zostáva zastrešovanie konštrukcií – najmä ucelených alebo sceliteľných budov. Názory na túto oblasť sú dosť vyhranené (nielen vďaka skúsenostiam z minulého obdobia, ale aj vďaka istému preexponovaniu vedeckého prístupu k zrúcaninám). Metodici preferujú skôr ploché, pohľadovo utopené strechy, čo ale prináša problémy s ich prevádzkou a údržbou a výsledkom môže byť vloženie neprirodzeného prvku do koloritu zrúcanín. Z technologického hľadiska je funkčná strecha významným ochranným prvkom a prevádzkovo je zvyčajne jednoduchšie inštalovať strechy šikmé (aj tie, samozrejme, treba udržiavať). Podstatná otázka preto skôr znie: Ako? V praxi záchrany zrúcanín na Slovensku je o zastrešovaní možné uvažovať aj tak len pri malom počte ucelených alebo sceliteľných budov.

Prax konzervácie zrúcanín v poslednom období
Iniciatíva záchrany zrúcanín na Slovensku v období po revolúcii vychádza jednak z rôznych mimovládnych organizácií (MVO) a tiež z niektorých obcí, ktoré sú vlastníkmi týchto nehnuteľností. Mnoho zrúcanín je dnes majetkom subjektov starajúcich sa o les a v katastrálnych mapách nie sú ani vyčlenené ako samostatné pozemky a existujúce stavby, takže mnohé aktivity sa de facto organizujú pololegálne. Ministerstvo kultúry SR však iniciovalo proces vyčleňovania areálov zrúcanín z lesnej a inej pôdy, ktorý už začína prinášať prvé výsledky.

Príprava konzervácie sa väčšinou sústredila u špecializovaných odborníkov, ktorí sa téme dlhodobo venujú a majú značný vplyv. Ťažisko realizácie sa však presunulo do špecificky slovenskej oblasti – na záujmové združenia. Konzervačných aktivít sa zúčastňujú aj niektoré stavebné firmy a živnostníci (reštaurátori) – väčšinou však tiež v réžii MVO. Skúsenosti s takouto formou konzervácie sú prevažne dobré až vynikajúce, pretože väčšina záujmových združení úzko spolupracuje s odborníkmi a remeselná úroveň prác v niektorých skupinách sa medzičasom tak zvýšila, že títo remeselníci dnes usporadúvajú školenia ďalším záujemcov a firmám. Medzi stavebnými firmami sa vyprofilovali aj niektoré, ktoré sa stotožnili so zásadami pamiatkovej obnovy a cielene sa snažia udržiavať si kvalitný remeselnícky (najmä murársky) káder, čo dnes vôbec nie je jednoduché. Systémové (a dlhodobo udržateľné) riešenie to však asi nebude.

Uvedené metodické a technologické trendy sa, žiaľ, netýkajú všetkých prác na obnove zrúcanín na Slovensku. Paradoxne sú dnes často rozpačité skúsenosti práve s prácou iných bežných stavebných firiem, nezorientovaných projektových kancelárii a niektorých odborníkov zastávajúcich prekonané stanoviská. Našťastie, v posledných dvadsiatich rokoch nie je takýchto príkladov veľa a aj v nich nastal viditeľný kvalitatívny posun – hoci mohol byť podstatne výraznejší. Problémy dnes vychádzajú najmä z nízkej kvality produktov murárskeho remesla, výkonového ohodnocovania a z toho vyplývajúceho naháňania kubíkov muriva, z nedôvery a neskúsenosti z práce s vápenným produktmi, nedoťahovania detailov a podobne.

Domurovanie chýbajúceho nárožia veže na hrade Lietava	Domurovávanie zaniknutej plenty v päte muriva veže hradu Lietava	Podopretie brány na hrade Lietava

Budúcnosť
Skúsenosti s novým prístupom k zrúcaninám sa dnes dajú odhadnúť na asi 10 až 25 rokov. Za tento čas sa výrazne vykryštalizovala metodika prístupu, posudzovanie zachovaných torz, zvýšila sa kvalita pamiatkových výskumov a položil sa základ vyhodnocovania aplikácie nových technológií záchrany. Súčasne s tým sa šíri aj odborné vzdelávanie a osveta. Je však jasné, že závažné skúšky v budúcnosti ešte len prídu. Už sa objavili podivné projekty komplexných obnov hradných zrúcanín, ktoré sa síce odvolávajú na medzinárodné odporúčania, charty a dohovory, ale vysvetľujú si ich po svojom. Takisto sa už objavili politicky dobre krytí podnikatelia s nápadmi na rekonštrukciu ruín do podoby zachovaných západoeurópskych hradov a podobne.

Historický vzhľad zrúcaniny hradu Stará Ľubovňa – dokumentovaný na pohľadnici zo začiatku 20. storočia	Súčasný vzhľad hradu Stará Ľubovňa – po zastrešení veže začiatkom 21. storočia

Záver
Okrem týchto globálnych ohrození však stále zostane značné množstvo komerčne nezaujímavých lokalít, ktoré bude potrebné ďalej pomaly a systematicky zachraňovať. V blízkej budúcnosti sa preto v oblasti technológie pripravuje, resp. sa uvažuje o spracovaní:

• metodiky stavebnotechnologických pasportov hradných zrúcanín, ktorá by mala prispieť k monitorovaniu stavu zrúcanín, či orientácii záchranných aktivít na najohrozenejšie miesta,
• podrobného rozboru rôznych technológií historického a súčasného murovania tradičnou formou, ktorý by mohol vyústiť do vytvorenia technologického predpisu,
• viacerých výskumných úloh zameraných na hlbšie poznanie problematiky erózie a korózie historických murív a ich novodobých stabilizácií v dnešných podmienkach a podobne.

Niektoré z uvedených námetov už boli podporené grantmi, na ďalšie boli podané, resp. sa pripravujú projekty pre granty. Stručný sumár námetov vedeckých výskumov bol spracovaný v rámci riešenia výskumného grantu MK SR už v roku 2006.

Ing. Oto Makýš, PhD.
Foto: archív autora

Autor pôsobí v Centre technológie obnovy pamiatok na Katedre technológie stavieb Stavebnej fakulty Slovenskej technickej univerzity v Bratislave.

Recenzoval: Ing. Vladimír Kohút, ktorý pôsobí v spoločnosti prodis plus, s. r. o.

Literatúra
1. Ashurst, J. – Ashurst, N.: Practical Building Conservation. Vol. 3. Plasters, Mortars and Renders. Hants: English Heritage Technical Handbook Gower Technical Press, 1989.
2. Kolektív autorov: Ochrana zrúcanín v kultúrnej krajine, Lietava, 2006, ZnZLH.
3. Kolektív autorov: Monumentorum tutela – ochrana pamiatok. No.14. Bratislava, 2003, PÚ SR.
4. Kohút, V.: Problematika sanácie torza architektúry z pohľadu statika, In: Monumentorum tutela No.14, Bratislava, 2003, PÚ SR.
5. Makýš, O.: Technologie renovace budov, Bratislava, 2004, Jaga Group.
6. Makýš, O: Torzá murív – technologické a metodické smerovanie ich záchrany na Slovensku. In: Ohradní zdi, Praha, 2009, STOP.

Článok bol uverejnený v časopise Stavebné materiály.