Nemalou mierou prispel k prechodu statiky od logaritmického pravítka k počítačom, vychovával študentov a stál pri zrode úspešnej firmy Allplan Slovensko.

Dnes je už na dôchodku, no verí, že to bolo správne rozhodnutie a je čas prenechať prácu mladším a múdrejším. Ing. Stanislav Osuský, PhD., nám venoval čas na rozhovor v aktuálnom čísle Inžinierskych stavieb.

Čo vás viedlo k štúdiu najťažšieho študijného odboru na SvF vtedajšej SVŠT? 

V čase, keď som končil základnú školu, mal môj najstarší brat ukončenú Stavebnú fakultu spomínanej SVŠT. To čiastočne ovplyvnilo moje rozhodovanie, na akej strednej škole budem pokračovať. Zvolil som si strednú priemyselnú školu stavebnú, odbor Pozemné stavby.

Po absolvovaní v roku 1966 som potom aj ja pokračoval v štúdiu na Stavebnej fakulte SVŠT. Nakoľko ma viacej zaujímali výpočty ako rysovanie, vybral som si odbor Inžinierske konštrukcie a dopravné stavby. Vedel som, že tu prevládajú predmety ako matematika, stavebná mechanika, pružnosť a pevnosť, statika. V piatom ročníku som si zvolil špecializáciu betónové konštrukcie a mosty.

Prečo práve betónové konštrukcie a mosty a neskôr aj rozhodnutie zostať na príslušnej katedre betónových konštrukcií a mostov (KBKaM)?

Od tretieho ročníka som robil na tejto katedre pomocnú vedeckú silu a v piatom ročníku som robil ŠVOČ-ku u prof. Trokana. V tom čase už bola dokončená výstavba budovy Stavebnej fakulty a na katedre BKaM bol nainštalovaný počítač Odra 1013.

V piatom ročníku sme na ňom robili na vybraných statiach krátky program v strojovom kóde a v jazyku Algol. Nadchla ma možnosť vytvárať programy, ktoré dokážu v krátkom čase urobiť za mňa prácu a ešte na vyššej úrovni. V tom čase bolo na katedre BKaM voľné miesto, tak som požiadal o prijatie na katedru.

Nastúpil som na funkciu asistenta a neskôr odborného asistenta a popri pedagogickom procese som začal programovať v strojovom kóde na Odre 1013. Pod patronát si ma zobrali prof. Ing. M. Ballo, CSc., a doc. Ing. I. Harvan, CSc

V čom spočívala vaša pedagogická a vedecko-výskumná činnosť na katedre?

V pedagogickom procese som pôsobil ako vedúci na cvičeniach z predmetov Betónové mosty, Betónové konštrukcie, Vybrané state a Programovanie pre betónové konštrukcie a prednášal predmet Automatizácia inžinierskych úloh.

Aktívne som pôsobil na postgraduálnych kurzoch organizovaných Katedrou BKaM a Ústavom vzdelávania v stavebníctve. Bol som aj členom štátnicových komisií na odbore Konštrukcie dopravných stavieb a Pozemné stavby a vedúci diplomových prác. V rokoch 1980 až 1986 som zabezpečoval prestavbu výpočtového laboratória na katedre BKaM, v rámci ktorej sa Odra 1013 nahradila za SMEP 4-20 a tiež sa na fakulte vybudovali počítačové učebne

Vo vedecko-výskumnej oblasti som pôsobil v dvoch tímoch. V skupine prof. Balla som pracoval na vývoji softvéru pre betónové konštrukcie a jeho aplikáciách pri riešení úloh základného výskumu BKaM. V skupine doc. Zvaru som sa podieľal na riešení úloh vedecko-technického charakteru, ktoré boli spolufinancované realizačnou sférou.

Jednou z nosných úloh, ktoré sme v tomto tíme riešili, boli aj prefabrikované tenkostenné klenby, ktoré sa stali súčasne témou mojej kandidátskej dizertačnej práce na obhajobu titulu CSc., dnes PhD. Táto problematika si vyžiadala komplexný vývoj konštrukcie vrátane prvkov a spojov, podrobnú statickú analýzu konštrukcie ako celku, najmä v čase vyhotovenia – zasypávania, a laboratórne a experimentálne merania in situ.

Na prekrytie Myslavského potoka v Košiciach sme robili návrh spoja prefabrikátov, laboratórnu skúšku spoja, statický výpočet klenby prekrytia a zaťažovaciu skúšku experimentálneho úseku na tomto objekte. Potok, ktorý pretekal cez sídlisko a v čase dažďov hrozilo utopenie detí (dokonca sa pred prekrytím taký prípad stal), sa prekryl klenbou na úseku dlhom 600 m.

Po úspechu v Košiciach nasledoval prefabrikovaný tunel na preložke železničnej trate Chodov – Sokolov, kde križovali železnicu v jednom mieste tri cesty. Zvolil sa tam 200 m dlhý tunel s nadnásypom výšky 1,5 až 10 m, ktorý umožnil prechod troch ciest plynulo nad železnicou a ktorý zároveň prepájal krajinu.

Robili sme tam návrh tvaru klenieb, statický výpočet, zaťažovacie skúšky nezasypanej klenby, merania počas zasýpania a zaťažovacie skúšky zasypaných klenieb. Stavbu projektoval podnik Inžinierske a priemyselné stavby Praha. Rovnaký podnik projektoval cestu Cheb – Mariánske Lázne.

Aj tam sa na premostenie Lobského potoka použila prefabrikovaná klenbová konštrukcia. Krajinu, prirodzene, rozdeľujú rieky a pohoria, ktoré práve mostmi a tunelmi prekonávame a zároveň veľkými líniovými stavbami (železnice a diaľnice) rozdeľujeme.

Vráťme sa ešte na chvíľu k vášmu nadšeniu pre programovanie, na začiatku ktorého stála dnes už zabudnutá Odra. Ako to išlo ďalej?

V čase môjho štúdia na vysokej škole bolo najpoužívanejším nástrojom statika logaritmické pravítko. S ním sme riešili rôzne metódy výpočtu vnútorných síl na konštrukciách, ktoré viedli k sústave rovníc (nesmela byť veľmi veľká, aby sa dala vyriešiť), jej vyriešeniu a následnému výpočtu vnútorných síl.

Často sa používali približné metódy, výseky konštrukcie a rôzne tabuľky vyriešených vnútorných síl na spojitých nosníkoch, rámoch, doskách a stenách. Metódou konečných prvkov (MKP) a šikovnosťou programátorov sa podarilo vyvinúť aj na Odre 1013 programy, ktoré boli schopné vyriešiť väčšinu konštrukcií bežnej praxe.

Len na porovnanie – Odra 1013 mala 40 kB operačnej pamäte a žiadnu externú pamäť, zato zaberala miestnosť 6 × 3 m. Programy boli nástrojom, ktorý posunul statiku o úroveň vyššie. Postupne sme vyvinuli jednotlivé programy, ktoré riešili deformácie a vnútorné sily na bežných konštrukciách a tiež programy na dimenzovanie železobetónových a predpätých prierezov.

Programy sa používali v pedagogickom procese pri zadaniach z jednotlivých predmetov, v diplomových, doktorandských a vo vedeckovýskumných prácach. Odra sa využívala od 7.00 do 19.00 hod. a niekedy aj dlhšie. No v tom čase už boli dostupné aj veľké sálové počítače s väčšou kapacitou a rýchlosťou ako Odra 1013, umožňujúce vývoj programov v programovacom jazyku.

Na základe skúseností s vývojom sólo programov metódou MKP sme vyvinuli prvý slovenský programový systém BK. Tento systém umožňoval výpočet rovinných konštrukcií (rámov, stien, dosiek ) a tiež prerozdelenie zaťaženia od vetra a seizmicity na tieto konštrukcie a automatické dimenzovanie výstuže a vytváranie výkresov výstuže.

Systém BK bol v rokoch 1980 až 1991 nainštalovaný v mnohých projekčných podnikoch v celom bývalom Československu. V tom čase mali projekčné podniky stovky zamestnancov a centrálne výpočtové stredisko využívané všetkými projektantmi v podniku. Môžem spomenúť aspoň niektoré podniky, kde bol systém BK nainštalovaný v Bratislave – Hyco, ŠPTU, VVÚP, VVÚPS, Kovoprojekt, Hydrostav, Priemstav, Pozemné stavby, Chempik, KORD, Váhostav, ZZIP, Poľnohospodársky projektový ústav či Stavoprojekt.

Keď mali tieto podniky pobočky aj v iných mestách, tak aj tam. Ešte pár príkladov z Čiech – za všetky spomeniem Elektroprojektu Praha či Cheming Pardubice. Systém BK na SMEP 4-20 na katedre a na počítači vo výpočtovom stredisku Stavebnej fakulty využívali študenti a pracovníci fakulty v pedagogickom procese a pri riešení vedecko-výskumných úloh. Pri nástupe personálnych počítačov sme systém BK prepracovali aj na PC.

No potom prišiel rok 1989 a vy ste spolu s prof. Ballom v roku 1992 opustili KBKaM. Čo sa stalo?

Zistili sme, že práce okolo systému BK narastajú a bolo by vhodné, aby sa tomu niekto venoval na plný úväzok. V roku 1991 sme preto spolu s prof. Ing. M. Ballom, CSc., založili firmu BK, spol. s r. o., a v roku 1992 sme spolu odišli z fakulty a zamestnali sme sa v nej. V tom čase prišla aj ponuka na spoluprácu od prof. Nemetschka.

Začali sme pracovať na vývoji a úprave statických programov pre spoločnosť Nemetschek GmbH Mníchov. Koncom roka 1992 vznikla firma Nemetschek Slovensko, s. r. o., do ktorej prešli všetci zamestnanci BK, s. r. o. Pracovali sme na vývoji programov firmy Nemetchek GmbH (neskôr A.G., akciová spoločnosť), čo boli statické programy, CAD (Allplan) a programy na správu budov.

Na začiatku mala firma 15 pracovníkov, v roku 2002 to bolo až 120 pracovníkov a neskôr sa počet ustálil na 80 až 90. Programy firmy Nemetschek sú určené projektantom stavieb, statikom a stavebným firmám, preto sa pri vývoji uplatnia stavební inžinieri so znalosťami programovania.

Mnohých z nich, ktorí vo firme pracujú, sme vychovali ešte počas pôsobenia na Stavebnej fakulte. Na konci roku 2007 som odišiel do dôchodku. Firma stále existuje, teraz pod názvom Allplan Slovensko, s. r. o. O tom, že je úspešná, svedčí aj číslo z roku 2012, ktoré ukázalo, že Firma Nemetschek Allplan A.G. má s dcérskymi firmami 300 000 zákazníkov v 142 krajinách sveta. Vývoj programov prebieha v Nemecku, na Slovensku a v Čechách.

Aké to bolo prejsť z akademickej sféry do podnikateľskej a stáť pri vybudovaní takej úspešnej firmy?

Začiatky boli ťažké. S mnohými záležitosťami sme nemali skúsenosti a zároveň sme išli do neistoty. Veci, ktoré sú dnes samozrejmé alebo ľahko dostupné, vtedy vôbec neboli aleo sa získavali len s ťažkosťami. Bolo náročné hľadať vhodné priestory pre firmu, a keď sme ich už našli, neboli vybavené potrebnými náležitosťami – chýbali počítačové rozvody, telefóny.

V roku 1992 sme potrebovali priamu telefónnu linku, museli sme si kúpiť mobil za veľké peniaze, nabíjacia stanica vážila asi 2 kg a telefón 0,5 kg. Za rok sme ho už nepotrebovali, podarilo sa nám ho predať za polovičnú cenu. Zo začiatku sme počítače a monitory dovážali z Nemecka, no ani preclievanie nebolo jednoduché.

Počítače sme odpisovali štyri roky, ale pre nás boli po troch rokoch už nevhodné. Prenos dát s firmou v Mníchove sa uskutočňoval prostredníctvom diskiet, magnetických pások, potom sme v roku 1995 urobili jedno z prvých satelitných spojení.

Osobitnou kapitolou boli pracovníci. Nájsť človeka, ktorý vie programovať, ovláda cudzie jazyky a má vodičský preukaz, nebolo jednoduché. Zaškolenie pracovníka trvalo často dlhšie, ako bola skúšobná doba troch mesiacov. A bolo aj obdobie, keď mala materská firma finančné problémy.

V tom čase sa už veľká časť vývoja programov sústredila v Bratislave, čo tiež prispelo k tomu, že sa materská firma udržala. V dobrých časoch sa materská firma nesnažila nájsť krajinu s lacnejším vývojom.

Kolegovia a priatelia vás poznajú nielen ako zanieteného programátora, ale aj ako aktívneho športovca – ak sa môžeme dotknúť trochu aj mimoprofesijného života…

V mladosti som trávieval voľný čas s kamarátmi pri rôznych hrách a najprirodzenejšia hračka bola lopta. Ruky som mal šikovnejšie ako nohy, tak som začal s basketbalom a neskôr som k tomu pridal hádzanú. Od roku 1966 som hral súťažne za Strojár Malacky, a keďže sme začínali, boli sme zaradení do najnižšej súťaže.

Po troch postupoch vyššie sme sa v roku 1974 dostali do druhej ligy (dnes je v nej každý nový klub, lebo nižšie súťaže už nie sú). Aj keď som potom prestal súťažne hrávať, jeden až dva razy v týždni som išiel do telocvične. Prof. Trokan pri projekte Stavebnej fakulty presadil, aby tam bola telocvičňa aj bazén.

To bolo geniálne. Hodinka dve v telocvični a následne bazén dokonale prevetrali hlavu. Raz do roka sa usporadúvali turnaje medzi katedrami v basketbale, volejbale či vo futbale (to bol najlepší team building). Keď som si pozeral staré fotografie, zistil som, že v basketbalovom mužstve našej katedry bol budúci rektor, dvaja dekani, prodekan a dvaja vedúci katedry.

Za dva zápasy v telocvični spoznám charakter človeka lepšie ako za dva roky práce na jednom pracovisku. Skupina hádzanárov z Malaciek sa pravidelne stretáva už 45 rokov raz do týždňa na jednu hodinu pri pive, čo je lepšie ako posedenie u psychológa.

Neodchádzalo sa vám ťažko do dôchodku?

Nie. Človek by mal odísť do dôchodku vtedy, keď si ho ešte vládze užiť, a takisto by mal uvoľniť miesto nástupcom – mladým a asi aj múdrejším. V roku 2017 sme boli na skupinovom výlete v Karlových Varoch, išli sme autobusom do Chebu.

Z okna som vyzeral a dúfal, že uvidím tunel na trati Chodov – Sokolov, no nevidel som ho. Na druhý deň som ho preto išiel hľadať. V mieste vyššieho násypu je 35- až 40-ročný les, predchádzajúci deň sme išli po diaľnici vedúcej nad tunelom.

Výborne tak splnil účel, železnica nerozdeľuje krajinu. Pred 40 rokmi zamestnával tento tunel moje úsilie niekoľko rokov a dnes, pri pohľade z okna autobusu na krásnu krajinu s množstvom výborne vybudovaných vecí sa dá povedať, že môj príspevok k tomu je asi toľko, ako keď človek hodí hrsť piesku na pláž. Je čas, aby ďalší piesok nosili na pláž nasledovníci.

Tých sme vychovávali nielen na škole, ale aj v rodine. Syn prof. Balla, Boris, pracuje vo firme Nemetchek Slovensko od založenia firmy dodnes. Moji dvaja prostrední synovia študovali na Stavebnej fakulte a po skončení štúdia takisto nastúpili do tejto firmy – Ján v roku 1998 a Michal v roku 2002 –, pričom Michal v nej pracuje dodnes. Má po nás kto pokračovať.