Mediácia ako alternatívna forma riešenia susedských sporov

3. augusta 2018

Partneri sekcie:

Ak sa chcú vlastníci bytov a nebytových priestorov v bytových domoch vyhnúť dlhoročným súdnym „ťahaniciam“ a čo najskôr vyriešiť svoj susedský spor, predstavuje pre nich vhodné riešenie inštitút mediácie. O čo presne ide?

Správcovia bytových domov, resp. predsedovia spoločenstiev sú zo strany vlastníkov bytov či nebytových priestorov pravidelne konfrontovaní najrôznejšími požiadavkami, odôvodnenými potrebou zvyšovania kvality bývania a užívania jednotlivých nehnuteľností, ale aj bytového domu ako celku. Nevyhnutným predpokladom vykonávania efektívnej správy zo strany správcu (resp. predsedu spoločenstva) je však fungujúca systematická spolupráca všetkých vlastníkov bytov a nebytových priestorov, a to nielen vo vzťahu k správcovi (resp. spoločenstvu), ale aj medzi vlastníkmi navzájom.

Vzťahy medzi vlastníkmi jednotlivých nehnuteľností v bytových domoch, žiaľ, mnohokrát nebývajú ideálne, pričom dlhodobo napäté situácie a konflikty veľakrát vyústia do roviny súdnych sporov. Či už ide o problémy s usporiadaním vzájomných finančných nárokov, iné vecné spory, alebo nezhody nemajetkového charakteru (neznesiteľne hluční susedia, ohrozovanie bezpečnosti v bytovom dome, domáce zvieratá trpiace v nevhodných podmienkach, nehygienické návyky, obťažovanie prachom, pachmi, parami, vibráciami či iné), aj v súčasnosti je v povedomí väčšiny ľudí jediným autoritatívnym orgánom príslušným na rozhodnutie vo veci súd. Sudca vnímaný ako nadradená autorita vyhodnotí vykonané dokazovanie a následne rozhodne o spore, pričom toto rozhodnutie sú strany povinné v plnej miere rešpektovať. Je však súdne riešenie sporu naozaj jedinou a zároveň najefektívnejšou cestou nápravy aj v prípadoch rozvrátených susedských vzťahov?

Keď sa kolotoč točí

Problémov spojených s domáhaním sa ochrany práv zodpovedajúcich susedským vzťahom prostredníctvom súdneho konania možno v súčasnej praxi pozorovať viacero. Snáď najzávažnejším z nich je extrémne dlhý časový horizont. Podľa štatistík zverejnených Ministerstvom spravodlivosti SR bola priemerná dĺžka súdneho konania v občianskoprávnych veciach v roku 2016 takmer osemnásť mesiacov. Uvedená skutočnosť je dôsledkom preťaženosti súdov, odročovania jednotlivých pojednávaní, zdĺhavého dokazovania, doručovania, prípadne aj ďalších faktorov. Závažným problémom je tiež finančné hľadisko veci, keďže sú súdne konania nevyhnutne spojené so vznikom trov zahŕňajúcich poplatok za podanie žaloby, nákladov dokazovania, trov právneho zastúpenia a v prípade dobrovoľného nesplnenia povinnosti uloženej súdnym rozhodnutím aj trov exekučného (vykonávacieho) konania.

Prístup k spravodlivosti cestou súdu sťažuje aj kvantita a zložitosť legislatívy. Na dôvažok nemožno opomenúť ani negatívny psychologický efekt súdneho konania na postoje sporových strán v tom zmysle, že pokusy o uzatvorenie zmierlivej dohody ustupujú do úzadia. Práve naopak, každá zo strán sa usiluje použiť čo najviac dôkazov na podporu svojich tvrdení a vyvrátiť argumenty protistrany. Ide o tzv. kontradiktórnosť konania. Naozaj je však nevyhnutné, aby aj v prípade susedských rozporov rozhodoval subjekt, ktorý je nadradený (a to v ekonomicky, ako aj časovo náročnom konaní) a nevyužila sa najprirodzenejšia cesta nápravy všetkých spoločenských vzťahov – obojstranne prijateľná dohoda?

Dá sa to aj inak

Problémy vyskytujúce sa vo sfére justície, podrobnejšie špecifikované v predchádzajúcom odseku, sú dôvodom na hľadanie alternatív, resp. iných ako súdnych ciest riešenia sporov. Jedným zo spôsobov riešenia naštrbených medziľudských vzťahov, ktorý prichádza do úvahy a smeruje k uzatvoreniu zmieru účastníkov sporu formou hľadania spoločného konsenzu, je inštitút mediácie. Mediáciu možno vo všeobecnosti definovať ako mimosúdne konanie, v ktorom tretia osoba, tzv. mediátor, pomáha stranám zúčastneným na mediácii, aby vyriešili svoju konfliktnú situáciu a dospeli k vzájomne prijateľnej dohode. Dôležité je, že na rozdiel od sudcu, ktorý disponuje rozhodovacou právomocou, mediátor ako tretí subjekt v procese mediácie nerozhoduje, ale iba usmerňuje strany tak, aby čo najrýchlejšie a naj-zmierlivejšie vyriešili svoj spor.

Strany zúčastnené na mediácii k sebe nepristupujú konfrontačne. Ide skôr o proces ich vzájomného približovania, v ktorom sa samy rozhodujú pre spôsob ideálneho vyriešenia svojho sporu a v tomto procese zohrávajú aktívnejšiu úlohu, pretože sa s pomocou mediátora snažia nájsť riešenie, ktoré je pre ne najvyhovujúcejšie. Konsenzuálny prístup zvyšuje pravdepodobnosť toho, že aj po urovnaní sporu budú strany schopné nekonfliktne pokračovať vo svojich vzájomných vzťahoch. Keďže ide o nedôkazné konanie, mediácia nie je spojená ani s potrebou zaobstarania podkladov na relevantné a spravodlivé rozhodnutie vo veci, ako je to v prípade súdnych konaní.

V čom spočíva želaný efekt

Potreba zavedenia mediácie do právneho poriadku Slovenskej republiky bola odôvodnená predovšetkým z hľadiska rastúceho objemu súdnych žalôb a predlžovania súdnych konaní. S ohľadom na vyššie uvedené možno konštatovať, že mediácia odbremeňuje súdy od tzv. jednoduchých vecí, ktoré je možné vyriešiť aj zmierom, dosiahnutým vhodne usmerňovanou komunikáciou zúčastnených osôb, čím sa zároveň umožňuje zachovať pozitívne medziľudské vzťahy, pretože ani jeden z účastníkov nemá pocit víťaza alebo porazeného, ako je to v prípade vynesenia súdneho rozhodnutia v prospech jednej a v neprospech druhej sporovej strany.

Legislatívny rámec mediácie

Legislatívna úprava inštitútu mediácie je zakomponovaná v zákone č. 420/2004 Z. z. o mediácii (ďalej len ako „ZoM“). Predmetom ZoM je predovšetkým výklad základných pojmov, vymedzenie vecnej pôsobnosti zákona, úprava postavenia jednotlivých zúčastnených osôb, povinnosti mlčanlivosti, registračného konania, odbornej spôsobilosti mediátora, nezaujatosti mediátora, podmienok zriadenia mediačného centra a napokon vymedzenie účinkov dohody o mediácii. Na tomto mieste je však nevyhnutné podotknúť, že prevažná časť ustanovení predstavuje len akúsi rámcovú právnu úpravu, ktorá prenecháva riešenie mnohých otázok aplikačnej praxi. S riešením občianskoprávnych sporov prostredníctvom mediácie počíta aj všeobecný kódex civilného procesu – zákon č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok, a to v ustanovení § 170 ods. 2, v zmysle ktorého: „Ak je to možné a účelné, súd sa pokúsi o vyriešenie sporu zmierom, prípadne stranám odporučí, aby sa o zmier pokúsili mediáciou.“

Ako si vybrať mediátora

Na rozdiel od súdneho konania, keď je spor pridelený sudcovi podľa rozvrhu práce súdu príslušného na konanie vo veci, osoby zúčastnené na mediácii majú možnosť slobodného výberu osoby mediátora (prípadne viacerých mediátorov). Zoznam mediátorov vykonávajúcich činnosť na území Slovenskej republiky, vrátane kontaktov a údajov o sídlach mediačných kancelárií je verejne dostupný na webovom sídle Ministerstva spravodlivosti SR. Keďže je zárukou efektivity a celkovej dôveryhodnosti mediačného procesu aj zákonná požiadavka na nezávislosť a nestrannosť osoby mediátora, ktorý má v procese mediácie zohrávať neutrálnu úlohu, v prípade pochybnosti o jeho nepredpojatosti disponujú osoby zúčastnené na mediácii právom kedykoľvek mediátora odvolať.

Koľko vás to bude stáť?

Pokiaľ dohoda o začatí mediácie výslovne neustanovuje bezodplatné poskytnutie služieb mediátora, mediátor poskytuje svoje služby v oblasti mediácie za odplatu. Výška odplaty sa diferencuje v závislosti od jeho právneho alebo zmluvného vzťahu, či už so svojím zamestnávateľom, ak vykonáva mediáciu na základe svojho pracovnoprávneho vzťahu, alebo na základe zmluvy so stranami, v ktorej si určia výšku odplaty. Motivácia strán vyriešiť svoj spor mimosúdne prostredníctvom mediácie môže mať aj finančnú podobu, keďže sa cenník mediačných konzultácií spravidla pohybuje v oveľa nižších cenových hladinách, ako sú cenové hladiny súdnych poplatkov a ďalších trov.

Ako príklad možno použiť spor medzi vlastníkmi spočívajúci v nadmernej produkcii hluku v byte jedného z nich. Keďže k rušeniu dochádza v priebehu dňa, polícia nie je kompetentná zasiahnuť. Z dôvodu dlhodobo rozvrátených vzťahov medzi vlastníkmi je dvojstranná diskusia smerujúca k dohode prakticky nemožná. Väčšina vlastníkov vidí zo situácie jediné východisko spočívajúce v podaní žaloby na súd. Keďže ide o spor, hodnotu ktorého nie je možné určiť, v zmysle aktuálne platného sadzobníka súdnych poplatkov (príloha zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov) je návrh na začatie predmetného konania spoplatnený sumou 99,50 €. Naproti tomu, vstupná konzultácia mediátorov vykonávajúcich činnosť na území SR sa pohybuje v hladinách od 0 € do maximálne 35 €.

Neúplná znalosť právnych noriem mnohokrát motivuje stranu, aby sa v súdnom spore nechala zastupovať advokátom. Ak mandátna zmluva medzi klientom a advokátom neustanovuje inak, v zmysle vyhlášky Ministerstva spravodlivosti SR č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb patrí advokátovi za každý úkon právnej služby tarifná odmena vo výške jednej trinástiny priemernej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za prvý polrok predchádzajúceho kalendárneho roka, čo k dnešnému dňu predstavuje sumu vo výške 70,85 €. Keďže je mediácia vo svojej podstate sprostredkovaná usmerňovaná forma komunikácie zúčastnených osôb, vyznačujúca sa svojím neformálnym, avšak zároveň dôverným charakterom, zastúpenie advokátom v mediačnom procese nielen nebude potrebné, ale by bolo vyslovene kontraproduktívne. To znamená, že zúčastneným osobám nevznikne povinnosť hradiť trovy právneho zastúpenia.

Napokon nemožno opomenúť ani fakt „donekonečna“ odročujúcich sa súdnych pojednávaní s výraznými časovými odstupmi, následkami opakujúceho sa finančného zaťažovania strán (cestovné, strata času…), resp. exponencionálnym rastom ďalších trov v desiatkach, resp. aj stovkách eur (svedočné, poštovné, znalecké posudky, náklady odvolacieho konania…). Naproti nim sa úspešná mediácia v obdobne jednoduchých prípadoch, ktoré je možné vyriešiť aj mimosúdne, väčšinou končí dohodou už po jednom alebo dvoch stretnutiach s časovo flexibilným mediátorom.

Je dohoda o mediácii právne záväzná?

Ustanovenie § 15 ods. 1 ZoM, v zmysle ktorého: „Dohoda, ktorá vznikla ako výsledok mediácie, má písomnú formu a je pre osoby zúčastnené na mediácii záväzná,“ predpokladá rešpektovanie a dobrovoľné dodržiavanie dohody zo strany osôb zúčastnených na mediácii, v zmysle všeobecne uznávanej zásady súkromného práva „pacta sunt servanda“ (z lat. „dohody treba dodržiavať“). Otázka, ktorou sa nejeden potenciálny záujemca o mediáciu zaoberá, je však problematika relevancie, resp. právnej sily mediačnej dohody. Je dohoda o mediácii, čo sa týka možnosti nútenej vykonateľnosti, naozaj rovnocenná s „typickým“ súdnym rozhodnutím?

Odpoveďou na uvedenú otázku je ustanovenie § 15 ods. 2 ZoM, v zmysle ktorého: „Na základe dohody, ktorá vznikla ako výsledok mediácie, môže oprávnený podať návrh na súdny výkon rozhodnutia alebo návrh na vykonanie exekúcie, ak je táto dohoda podľa podmienok ustanovených v osobitných predpisoch spísaná vo forme notárskej zápisnice alebo schválená ako zmier pred súdom, rozhodcovským orgánom.“ Vyššie citované ustanovenie ponúka osobám zúčastneným na mediácii pomerne jednoduché riešenie, prostredníctvom ktorého možno dohodu o mediácii ošetriť ako spôsobilý exekučný titul pre prípad jej dobrovoľného neplnenia zo strany povinnej osoby.

Ako by to mohlo fungovať?

Alternatívne riešenie sporu prostredníctvom mediácie môže predstavovať rýchly a efektívny spôsob aj pre oblasť urovnávania konfliktov vzniknutých v rovine susedských vzťahov v rámci bytových domov. Netreba však zabúdať, že základným predpokladom mediácie a jej úspešného výsledku v rámci toho-ktorého sporu je vždy ochota zúčastnených strán prijať mediáciu ako metódu riešenia svojho sporu a mediačného sedenia sa zúčastniť. Keďže má mediácia svoj pôvod v anglosaskom právnom systéme, takýto spôsob riešenia konfliktov je bližší obyvateľom tzv. „západných“ krajín. Na druhej strane, s ohľadom na všetky negatíva spojené so súdnym konaním, alternatíva riešenia dlhodobého konfliktu prostredníctvom mediácie stojí minimálne za zváženie a pokus.

Vlastníci bytov a nebytových priestorov navyše mnohokrát situujú správcu, resp. predsedu spoločenstva do pozície arbitra, ktorý je kompetentný riešiť aj ich vzájomné nezhody v bytovom dome. Je nepochybné, že správca je osobou, ktorá v očiach vlastníkov vzbudzuje istý rešpekt a autoritu. Vyriešiť každý spor vzniknutý zo vzťahov medzi obyvateľmi/užívateľmi nehnuteľnosti v bytovom dome je však väčšinou nad jeho sily. Je však rozumné automaticky odkázať vlastníkov s konfliktom na súd, ak s lacnejším, rýchlejším a dlhodobo efektívnejším riešením počíta aj samotný právny poriadok?