Za dvadsať rokov toto? Rozpočítavanie nákladov na teplo

V úvode môjho príspevku sa priznávam bez mučenia, že nie som energetik ani si nedovolím dávať recept na to, ako by sa malo teplo rozpočítavať. To prenechávam odborníkom. Avšak rozpočítavanie tepla ako súčasť ročného vyúčtovania bolo častou témou mojich konzultácií, najčastejšie v období po 31. máji, keď vlastníci vyúčtovanie dostali.

Dlhodobo na Slovensku pôsobím ako konzultantka a lektorka v správe bytových domov a väčšinou sa snažím pre klienta nájsť jednoznačné a správne riešenie problému. V tomto prípade sa to však akosi nedá. K novej vyhláške som sa nechcela vôbec vyjadrovať, ale okolnosti ma prinútili.

Podnetom pre tento článok boli moji blízki známi, ktorí vedia, čím sa zaoberám a obrátili sa na mňa so žiadosťou o pomoc. A práve oni ma nakoniec inšpirovali k tomu, že som sa rozhodla vyjadriť svoj názor, zdôrazňujem – svoj názor k vyhláške o rozpočítavaní nákladov na teplo, hoci som to pôvodne nemala v úmysle. Moji známi nechápali, prečo majú odrazu vysoké náklady a nedoplatky na kúrení v odpojených a odizolovaných bytoch na najvyššom podlaží.

Na základe platnej vyhlášky som musela skonštatovať, že všetko je správne a v súlade so zákonom, resp. s vyhláškou, čo ma veľmi mrzelo a rozčarovalo zároveň.

V problematike správy bytových domov sa pohybujem od roku 1995, keď som založila spoločenstvo v bytovom dome, v ktorom som si v tom čase kúpila obecný byt. Môžem si teda dovoliť načrieť do histórie samotného rozpočítavania nákladov na teplo a trochu zaspomínať, pretože som bola pri tom, keď sa to na Slovensku celé začalo. Pri procese tvorby prvej vyhlášky som síce priamo nebola, ale pri riešení následkov celého tohto procesu pre vlastníkov som bola veľmi blízko.

„Merače“ tepla, teda pomerové rozdeľovače vykurovacích nákladov (PRVN), sa začali osadzovať niekedy okolo roku 1994, poväčšine v družstevných bytoch. Boli to odparovacie PRVN. V tom čase neexistovala žiadna vyhláška ani systém rozpočítavania nákladov, takže každý správca si to robil po svojom. V Česku už existovala vyhláška na rozpočítavanie, Slovensko v tejto oblasti trochu pokrivkávalo.

Prvú slovenskú vyhlášku vypracoval Úrad pre reguláciu sieťových odvetví (ÚRSO) v decembri 2005 pod číslom 630/2005 Z. z., ktorou sa ustanovovala teplota teplej vody na odbernom mieste, pravidlá rozpočítavania množstva tepla dodaného na prípravu teplej vody a rozpočítavania množstva dodaného tepla.

Jej koncepcia bola iná ako v prípade tej českej, ktorá už vtedy „orezávala“ extrémne namerané hodnoty systémom ±40. Nerozumiem, prečo bolo treba vymýšľať „slovenskú“ vyhlášku, keď stačilo tú českú iba preložiť do slovenčiny. Česi už boli ďalej a mali už niektoré veci podchytené.

Bola som pre niektorých zainteresovaných „odľud“ a bolo mi povedané, že aj my máme odborníkov naslovovzatých a vieme predsa vymyslieť lepšiu vyhlášku. Či bola lepšia, neviem (nechcem) posúdiť, ale bola naša. Aspoň niečo, hoci prišla na svet viac ako desať rokov po osadení prvého odparovacieho PRVN. V rámci konzultácií som s kolegyňami často riešila správnosť ročných vyúčtovaní, pričom sme narážali na nedostatky vo vyhláške.

V roku 2007 na medzinárodnej konferencii Vykurovanie, ktorá sa konala v Tatranských Matliaroch som sa v prednáške pod názvom Obnova bytového domu dotkla problematiky rozpočítavania nákladov na vykurovanie a upozornila na „úskalia merania“ tepla na vykurovanie nasledovne:

• psychologický efekt (vypínanie radiátorov),
• prechod (priestup, preipustnosť) tepla,
• nepriaznivá poloha,
• neochota investovať a šetriť,
• nesprávny výklad zákonov,
• nedostatok informácií,
• nedôvera v indikovaný údaj.

Vtedy som vyriekla svoju prvú kacírsku shakespearosvkú otázku: „Merať alebo nemerať?“ V tom čase sme už totiž mali veľa informácií a údajov o bytových domoch, ktoré dosiahli priaznivé výsledky na úsporách, na základe toho, že zaviedli kvalitné vyregulovanie vykurovacej sústavy vrátane eqitermiky, eliminovali tepelné straty na minimum, pravidelne vyhodnocovali spotrebu tepla na vykurovanie, ale nemali meranie v bytoch.

O dva roky neskôr, opäť v Matliaroch, keď už bolo skúseností s vyhláškou omnoho viac, som sa opovážila pristúpiť k nej kritickejšie. Toto je z mojej prezentácie:

Dôvody na zmenu

Platnosť vyhlášky už v troch zúčtovacích obdobiach priniesla tieto poznatky:

• Nedôvera k pomerovému meraniu tepla na vykurovanie zo strany menšej – poškodenej skupiny vlastníkov.
• Neriešenie situácie nulovej spotreby z pomerového merania.
• Vlastníci „víkendového bývania“ nie sú viazaní povinnosťou vykurovať svoj byt.
• Nezohľadnenie výmeny okien v bytoch a z toho plynúcich úspor z hľadiska celého domu voči tým vlastníkom, ktorí okná nevymenili. V úhrade nie je spravodlivo ocenené zaobchádzanie vlastníkov s dodanou energiou.
• Nezohľadnenie úspor po eliminácii tepelných strát.

Neriešenie problému prechodu tepla cez vnútorné deliace stavebné konštrukcie. Byt nie je izolovanou jednotkou, ktorá je imúnna voči teplotnému režimu v jej okolí. Prijíma teplo z okolitých miestností, ak je v nich vyššia vnútorná teplota, a odovzdáva v opačnom prípade.

Extrémne merania sú v niektorých prípadoch pri PRVN vyjadrené niekoľkonásobným rozdielom v nákladoch na vykurovanie medzi jednotlivými bytmi.

Užívatelia odpojených bytov nie sú viazaní žiadnou povinnosťou vykurovať svoj byt.

Neriešiteľné súdne spory – poškodzujúce rozhodnutia prijaté v rámci platnej vyhlášky.

Vyhláška nerešpektuje zákony fyziky

Meranie bez eliminácie tepelných strát

Osadením PRVN dom ako celok ušetrí, ale:

• úspora je v bytoch nerovnomerná,
• tepelná pohoda je rôzna,
• byty s nepriaznivou polohou kúria viac a sú chladnejšie,
• stredové byty kúria menej a sú teplejšie,
• možnosť vzniku plesní pre nevetranie,
• deliace stavebné konštrukcie, ako aj obvodový plášť sú nerovnomerne zaťažované prechodom tepla.

Metodika – platná

Možnosť rozhodovania bez ohľadu na:

• materiál stavených konštrukcií podľa stavebných sústav,
• teplotné pásma,
• technický stav stavebných konštrukcií,
• opatrenia na elimináciu tepelných strát,
• ľudský faktor,
• orientáciu budovy podľa svetových strán a prevládajúcich vetrov.

Rozdiely konštrukčných systémov [1]

1. tepelný odpor obvodového plášťa
   • Konštrukčný systém LB R = 0,39 (m² . K)/W
   • stavebná sústava P1.15 R = 1,08 (m² . K)/W
2. tepelný odpor strešného plášťa
   • Konštrukčný systém B-70 R = 0,48 (m² . K)/W
   • stavebná sústava P1.15 R = 2,46 (m² . K)/W
3. potreba tepla/energie na merný byt
   • stavebná sústava P1.14 = 8,03 MWh/rok
   • konštrukčný systém T06B KE = 12,9 MWh/rok
4. spotreba energie
   • Stavebná sústava P1.14 = 113 kWh/(m² . rok)
   • konštrukčný systém G-57 = 197 kWh/(m² . rok)

Návrh zmien

Určiť podmienky pre:

• pomer základnej a spotrebnej zložky,
• korekciu zohľadňujúcu nepriaznivú polohu s ohľadom na prechod tepla cez deliace konštrukcie v nadväznosti na:
• konštrukčný systém,
• materiál stavebných konštrukcií,
• teplotné pásma,
• technický stav stavebnej konštrukcie,
• prechod tepla cez deliace konštrukcie,
• orientáciu budovy.

Obmedziť maximálny dovolený rozdiel medzi spotrebou v bytoch na 40 %.

Upraviť sankcie za poškodenie alebo odmietnutie odpočtu tak, aby si to dotyčný rozmyslel.

Doplniť vyhlášku o korekcie pre nebytové priestory v polyfunkčných domoch (spoločných nebytových priestoroch využívaných na podnikanie) zohľadňujúce spôsob využívania vykurovaných miestností.

Všetky moje návrhy zmien do vyhlášky sa opierali o údaje získané v mnohých bytových domoch zateplených a predovšetkým správne vyregulovaných, ale aj nezateplených, no vyregulovaných. Na základe nazbieraných údajov a preukázateľnej potreby zmien vo vyhláške sme iniciovali stretnutie na ÚRSO.

Rokovania sa vtedy zúčastnili aj zástupcovia Zväzu bytových družstiev a Združenia bytového hospodárstva. Paradoxne sme sa vždy vedeli „spolčiť“ vo vyššom záujme, pretože sme sa pasovali s rovnakými problémami a vzájomná „nevraživosť“ spoločenstvá versus správcovia išla bokom.

Vtedy pán právnik ÚRSO, už si nespomínam, ako sa volal, a nie je to podstatné, vyhlásil v súvislosti s prechodom tepla do nadstavby s vlastným kúrením (podotýkam neodizolovanej), že „on“ – teda vlastník bytu v nadstavbe s vlastným vykurovaním – „právne teplo neodoberá“.

A to chúďa teplo, znalé iba vlastných fyzikálnych zákonov a neznalé zákonov právnych, trepe sa cez stenu či strop aj tam, kde „právne“ nemá čo hľadať. No rozumiete tomu? Taká opovážlivosť! A vtedy som nadobudla presvedčenie, že všetci ľudia v tejto republike chýbali na hodinách fyziky v škole, keď sa preberalo teplo. Poďme si teda na tomto mieste pripomenúť zopár základných poučiek z učebnice pre 7. ročník základnej školy a z Wikipedie o teple a jeho fyzikálnych vlastnostiach.

Teplo alebo (mimo fyziky aj) tepelná energia je vnútorná energia, ktorú teleso príjme alebo odovzdá pri tepelnej výmene inému telesu. Teplo si vymieňajú iba telesá s rôznou teplotou. Značkou tepla je Q a jednotkou tepla je Joule (značka J). Je potrebné rozlišovať medzi dvoma rôznymi veličinami: teplota vyjadruje stav telesa a teplo vyjadruje zmenu stavu telesa.

Podľa kinetickej teórie je teplo celkovou kinetickou energiou neusporiadaného pohybu častíc, z ktorých sa látka skladá. Premena mechanickej práce na teplo je kinetickou teóriou vysvetľovaná ako premena energie usporiadaného pohybu na kinetickú energiu neusporiadaného pohybu častíc.

Teplo sa šíri z teplejšieho telesa na studenšie. V skutočnosti sa šíri energia, ktorá sa premieňa na neusporiadaný pohyb molekúl látky (pri plynoch) alebo zvyšuje kmitanie atómov v kryštalickej mriežke (pri tuhých látkach), teda zvyšuje jej teplotu.

Teplo je teda miera energie, ktorú pri tepelnej výmene odovzdá teplejšie teleso chladnejšiemu. Keď teleso prijíma energiu vo forme tepla, jeho vnútorná energia stúpa.

Prenos tepla, čiže tepelná výmena nastáva medzi dvoma telesami (telesom a telesom, telesom a okolím), ak je medzi nimi teplotný rozdiel. Prebieha prenos energie vo forme tepla vedením, prúdením alebo sálaním z teplejšieho na chladnejšie miesto. Prenosom tepla sa zvýši vnútorná energia, ako aj teplota atómov na chladnejšom mieste. K prenosu tepla dochádza, až kým sa nevyrovnajú teploty a nedosiahne stav nazývaný tepelná rovnováha.

Dôsledok prenosu tepla – ak teleso príjme alebo stratí tepelnú energiu, jeho vnútorná energia vzrastie alebo klesne. V dôsledku toho sa teplota telesa zvýši alebo klesne (veľkosť zmeny teploty závisí od tepelnej kapacity telesa) alebo sa zmení jeho skupenský stav.

Tepelná kapacita (c) je telesom prijatá alebo odovzdaná energia vo forme tepla, pri zmene jeho teploty o 1 K. Je to vlastnosť telesa a závisí od jeho hmotnosti a od látky, z ktorej teleso pozostáva. Teda hodnota tepelnej kapacity je rozdielna pre rôzne telesá a dá sa počítať osobitne pre každé teleso.

Takže ešte raz: Teplo sa šíri! A nemá právne vzdelanie!

Odbočím teraz trochu od tepla a jeho rozpočítavania a zamyslím sa nad tým, ako sa vôbec uskutočňovala obnova bytových domov a čo ňou vlastníci získali. V prvom rade, dajme si ruku na srdce, kupovali sme byty v bytových domoch v žalostnom technickom stave. Je pravda, že za zodpovedajúcu cenu. Sama som svoj trojizbový byt s výmerou 64,04 m² kupovala za 15-tisíc slovenských korún.

V tom čase bola oficiálne deklarovaná hodnota zanedbanej údržby na priemernom trojizbovom byte (približne 70 m²) 370-tisíc slovenských korún (podľa cenovej úrovne stavebných materiálov a stavebných prác ako aj predpoklade rozsahu obnovy pred rokom 2000). Bol to údaj na základe odborných analýz od uznávanej kapacity pani profesorky Zuzany Sternovej.

Áno, toľko peňazí museli noví vlastníci zainvestovať z vlastných vreciek, aby sa bytové domy vôbec dostali na nejakú úroveň a mohli začať vykazovať nejaké úspory na energiách. V čase počiatkov privatizácie totiž žiadne iné zdroje na obnovu bytových domov neexistovali, iba peniaze v peňaženkách vlastníkov bytov.

Ozajstným prínosom pre obnovu bytových domov bola až možnosť získania štátnej podpory na odstránenie systémových porúch, ktorá je tiež dielom pani profesorky Sternovej a jej kolegov. Práve táto možnosť získať „zadarmo“ polovicu finančných prostriedkov na pokrytie nákladov na odstránenie príslušnej systémovej poruchy bola boomom obnovy bytových domov.

Popri tom sa pomaličky rozbiehali aj úvery zo ŠFRB s nulovým úrokom, hoci v tom čase boli ich zdroje veľmi obmedzené a čakalo sa na ich pridelenie aj niekoľko rokov. Jedinou súkromnou bankou, ktorá bola ako prvá „vtiahnutá“ do procesu obnovy, bola PSS, ktorej majitelia ako prví pochopili obrovský potenciál v bytových domoch a v povinnej tvorbe fondu prevádzky, údržby a opráv, pretože v tom čase sa za akýkoľvek úver mohlo v ostatných bankách ručiť len a len nehnuteľnosťou.

Až pri úveroch z PSS sa mohlo ručiť tvorbou FPÚaO a aj to prvé dva roky iba pre spoločenstvá vlastníkov bytov a nebytových priestorov a až neskôr aj pre ostatné bytové domy pod správou. Toľko o začiatkoch obnovy.

Lenže! Čo sa stalo? Aký výsledok vlastníci obnovou dosiahli? Zatepľovali, zaizolovávali, šetrili teplom a energiami, kde sa len dalo, a čo za to dostali? Čím menej tepla sa vyrobilo, tým bolo násobne drahšie, čím menej elektriny sa spotrebovalo, tým bola násobne drahšia et cetera, et cetera. „Zisk“ pre vlastníkov bytov ako vyšitý!

A opäť mi tu vyvstávajú ďalšie kacírske otázky:

• Akým prínosom pre vlastníkov bola zákonom nanútená povinnosť šetriť?
• Prečo sa táto povinnosť týka iba bytových domov?
• Prečo sa neuplatňuje všade, celoplošne vo všetkých budovách?
• Prečo sa musí „merať“ iba v bytových domoch?

Merať niečo, čo sa priamo takmer merať nedá? Niečo, čo si pokojne prejde z miesta na miesto a odovzdá sa aj tam, kde „právne“ nemá, lebo je to jeho základná fyzikálna vlastnosť?

Čo vlastníci získajú? Za vlastné peniaze získajú údaj o náklade za svoj byt či nebytový priestor v eurách, ktorý pokojne môže byť na míle vzdialený od skutočnosti, teda od reálneho šírenia a prechodu tepla, jeho odovzdávania a prijímania v ich byte, ale zaplatiť ho musia. Lebo je to všetko v súlade s vyhláškou.

A nehnevajte sa na mňa, ale v konečnom dôsledku sa za drahé peniaze vlastníkov za merače a za náročné prepočty dostaneme k výsledkom, ktoré sa majú čo najviac priblížiť k tej „mernej“ spotrebe, ktorú dostaneme jednoduchým vydelením celkových nákladov za dom celou vykurovanou plochou v hodnote čosi na m². A ty vlastník – konečný spotrebiteľ – plať!

Asi som už stará a unavuje ma po viac ako 30 rokoch po privatizácii bytov v bytových domoch presviedčať vlastníkov, že všetko je v absolútnom poriadku. Je to totiž proti môjmu vnútornému presvedčeniu. Keď roky vidím, ako sa „meria“ a rozpočítava, tak som čoraz viac presvedčená o tom, že radšej nemerať, ako toto. Dočkáme sa raz normálnych zákonov, a teda aj vyhlášky o rozpočítavaní nákladov na teplo, ktorá prinesie uveriteľné a prijateľné výsledky?! Začnú už konečne „odborníci“ vidieť človeka na konci tohto procesu?! Človeka, ktorý toto všetko musí zaplatiť?!

TEXT: Ing. Otília Leskovská
FOTO: Miro Pochyba

Článok bol uverejnený v časopise Správa budov 3/2024