Stavebná chémia vhodná pri aplikácii kontaktného zatepľovacieho systému

Zateplenie prináša stavbám 30- až 50-percentné úspory energetických nákladov, nižší prevádzkový výkon vykurovacej sústavy, nižšie náklady na klimatizáciu či predĺženie životnosti fasády a stavieb. Svoj význam má z technického aj hygienického hľadiska. Podporuje tepelnú pohodu, znižuje riziko kondenzácie spojené často s výskytom plesní, húb, rias a znamená aj estetický a architektonický prínos. Všetky tieto výhody však zateplenie prináša len v prípade, ak sa realizovalo správne a použili sa kvalitné materiály. Pri realizácii kontaktného zatepľovacieho systému sa odporúča použiť výrobky kvalitnej stavebnej chémie.

Kontaktný zatepľovací systém vo všeobecnosti predstavuje zateplenie obvodového muriva objektu s použitím tepelnoizolačných panelov, najčastejšie z polystyrénu alebo z minerálnej vlny, ktoré sú pripevnené na fasádu lepením v kombinácii s rozpernými kotvami (hmoždinkami), s výstužnou vrstvou na povrchu izolantu a finálnou povrchovou úpravou z tenkovrstvovej omietky. Vzhľadom na náročnosť problematiky zatepľovania budov a možné minimalizovanie chýb spôsobených neodbornosťou sa realizácia kontaktného zatepľovacieho systému riadi vždy projektovou dokumentáciou, ktorá predpisuje presnú skladbu, t. j. druh a hrúbku tepelnej izolácie, počet a rozmiestnenie rozperných kotiev a iné náležitosti. Funkčnosť systému možno dosiahnuť, iba ak bude dôsledne spracovaný v celej svojej skladbe vrátane detailov a realizovaný kvalifikovanými pracovníkmi.

Na konečnú kvalitu vykonaných prác tiež vplývajú poveternostné podmienky počas samotnej realizácie. Zateplenie sa odporúča realizovať pri teplote vonkajšieho vzduchu i podkladu od + 5 do + 30 °C. Počas realizácie kontaktného zatepľovacieho systému a vyzrievania jednotlivých pracovných krokov treba zabezpečiť ochranu pred dažďom, priamym slnečným žiarením a silným vetrom.

Všeobecné požiadavky na podklad
Skôr ako sa pristúpi k aplikácii kontaktného zatepľovacieho systému, treba dbať na to, aby bol dôkladne pripravený podklad. Mal by byť dostatočne rovný, suchý, bezprašný, bez olejov a mastnôt, zvyškov oddebňovacích prostriedkov a iných nečistôt, ktoré by znižovali prídržnosť vyrovnávacích omietok alebo lepiacich materiálov k podkladu. Staré zvetrané omietky je bezpodmienečne nutné v prvom kroku odstrániť a následne upraviť do požadovaného tvaru. Je dôležité, aby sa pred začatím prác na kontaktnom zatepľovacom systéme všetky vnútorné práce na stavbe, ktoré sú spojené s mokrým procesom (napr. potery, omietky), dokončili a  aby sa osadili všetky okenné a dverné rámy vrátane oplechovania. Podklady sa vo všeobecnosti čistia drôtenou kefou, špachtľou, prípadne, ak je to technicky možné, aj pomocou vysokotlakovej pištole.

Niektorí výrobcovia stavebnej chémie ponúkajú bezplatný servis, ktorý sa vzťahuje aj na posúdenie vhodnosti podkladových vrstiev pred lepením izolantu – či už vizuálne, alebo meraním povrchových pevností samotného podkladu alebo prídržnosti odporúčaného systémového lepidla k danému podkladu.

Vyrovnávanie podkladov s vyššími nerovnosťami
Podklad musí byť dostatočne rovný. V prípade, že ho treba upraviť tak, aby vyhovoval požiadavkám, musia sa použiť vhodné malty s vysokou prídržnosťou k podkladu, nízkym modulom pružnosti a vysokou pevnosťou v ťahu pri ohybe. Na tento účel sa často používajú materiály na báze cementu. Niektorí výrobcovia odporúčajú na zlepšenie finálnych vlastností týchto mált tekuté latexové prísady. V mnohých prípadoch sa na tento účel používajú malty s rýchlym priebehom tvrdnutia a tuhnutia, ktoré umožňujú následné lepenie tepelnoizolačných dosiek z polystyrénu alebo minerálnej vlny už po jednom dni (v závislosti od nanesenej hrúbky a teploty okolia pri spracovaní).

Trhliny v podklade
Častým problémom podkladov sú trhliny. Omietky s trhlinami, ktoré vznikli pri vysychaní alebo vplyvom vysokej absorpcie vody podkladovými vrstvami, možno väčšinou jednoducho opraviť pomocou rovnakých cementových materiálov, aké sú určené na lepenie a stierkovanie povrchu tepelnoizolačných panelov pri zatepľovaní stien budov. Tieto materiály sa odporúčajú aj na ošetrenie lokálnych trhlín pri skeletových betónových konštrukciách, ktoré vznikli v styku nosník – stena, stĺp – stena. Aby sa pri novostavbách znížilo riziko vzniku opätovných trhlín, treba vyrovnávaciu stierku vystužiť sklotextilnou mriežkou.

Založenie systému
Systém sa zakladá pomocou soklového profilu s odkvapovým nosom. Šírka profilu musí zodpovedať použitej hrúbke tepelnej izolácie. Profily sa pripevňujú skrutkami s malou medzerou približne 2 až 3 mm, pričom je vhodné použiť plastové dilatačné spojky. Na vyrovnanie pod profily v prípade miestnych nerovností sa odporúča použiť vyrovnávacie podložky. V rohoch je vhodné použiť soklové profily – rohové.

Lepenie izolačných panelov
Na lepenie izolačných panelov z polystyrénu a minerálnej vlny sa odporúča použiť buď vhodnú maltu na báze cementu, alebo pastovité látky na báze syntetickej živice vo vodnej disperzii, ktoré sa zmiešavajú s požadovanou triedou cementu bez pridania vody, prípadne polyuretanové peny. Najčastejšie sa používajú cementové lepidlá, ktoré sa zmiešavajú s vodou. Zmiešaním s vodou vznikne homogénna zmes bez hrudiek, ktorá dosahuje výborné tixotropné parametre (panel je fixovaný vo vertikálnej polohe, nešmýka sa) a dostatočnú spracovateľnosť materiálu. Výhodou všetkých zvyčajne používaných materiálov je schopnosť tvrdnúť bez zmrašťovania, t. j. bez vzniku trhlín. Všetky použité stierky s týmito charakteristikami dokonale priľnú nielen na všetky druhy tepelnoizolačných panelov (penový a extrudovaný polystyrén, minerálne vlákna, korok a pod.), ale aj na všetky podkladové materiály, ktoré sa v stavebníctve bežne používajú.

Stierka sa nanáša priamo na rubovú stranu tepelnoizolačného panelu, najčastejšie v neprerušovanom páse po jeho obvode v 2- až 3-centimetrovej vrstve a súčasne v niekoľkých bodoch po jeho ploche (najčastejšie tri). Lepiaca malta musí pokrývať viac ako 40 % plochy izolačného panelu. Pri rovnom podklade možno nanášať lepiaci materiál aj celoplošne pomocou zubovej stierky. Po nalepení treba tepelnoizolačný panel pevne pritlačiť k podkladu, pričom sa zabezpečí jeho dokonalé spojenie s podkladom.

Treba dbať na to, aby lepiaci materiál pri nanášaní nezostával po bokoch izolantu a aby nedošlo k jeho vytlačeniu v miestach škár medzi izolačnými doskami. Prvý rad dosiek sa aplikuje do soklového profilu. Tepelnoizolačné panely sa musia lepiť v smere zdola hore na väzbu, najlepšie celé dosky a tesne vedľa seba. Všetky vzniknuté škáry musia byť užšie ako 2 mm. V prípade, že vzniknutá škára medzi nalepenými doskami je širšia, do šírky 4 mm je prípustné vypĺňať tieto škáry polyuretánovou penou. Ak sú škáry širšie ako 4 mm, je už nevyhnutné vzniknutý priestor vyplniť používaným tepelným izolantom.

Rovnosť povrchu sa kontroluje počas prác meracou latou a samotné uloženie dosiek pomocou vodováhy. Stálu polohu nalepených izolantov dosiahneme stierkou, a to vďaka už spomínaným tixotrópnym vlastnostiam. Nalepené izolanty sa tak nebudú kĺzať po podklade. V záujme dosiahnutia maximálnej prídržnosti k podkladu sa odporúča materiál spracovať ihneď po jeho zamiešaní.

Mechanické kotvenie
Rozperné kotvy (hmoždinky) slúžia na dodatočné mechanické pripevnenie izolačného panelu k obvodovému murivu, ich počet a druh závisí od kvality povrchovej vrstvy podkladu, od výšky budovy, nadmorskej výšky, umiestnenia stavby a aj od klimatických podmienok. Kotvenie sa odporúča vždy pri povrchoch, ktoré tvoria staré disperzné nátery, jestvujúce omietky, t. j. pri rekonštrukciách starších objektov alebo na stavbách vystavených silnému pôsobeniu vetra. Prípadné použitie systému bez rozperných kotiev (napr. menšie novostavby rodinných domov) treba vždy konzultovať s projektantom. Pri použití zatepľovacieho systému s minerálnou vlnou s pozdĺžnou orientáciou sa kotvenie vyžaduje vždy.

Správny postup mechanického kotvenia kontaktného zatepľovacieho systému sa podrobne opisuje v STN 73 29 01 Zhotovovanie vonkajších tepelnoizolačných systémov. Spomeňme najdôležitejšie pravidlá. Druh, počet, dĺžku kotvenia a rozmiestnenie rozperných kotiev v ploche dosky tepelnej izolácie a v mieste stykov určuje vždy projektová dokumentácia. Kotvenie sa môže realizovať pred alebo po nanesení základnej výstužnej vrstvy. Mechanické kotvenie nikdy nenahradzuje lepenie izolantov. Rozperné kotvy sa osadzujú zvyčajne po dvoch dňoch od nalepenia tepelnej izolácie. Rozperka sa musí osadiť kolmo na podklad.

V prípade podkladu z poréznych materiálov sa otvor vŕta bez príklepu. Priemer vrtáku je 8, resp. 10 mm v závislosti od priemeru rozperky, ktorá by mala byť zakotvená vo vzdialenosti od 35 do 65 mm v nosnej konštrukcii obvodového plášťa (v závislosti od použitej rozperky). Hĺbka vrtu musí byť minimálne o 10 mm väčšia, ako je predpísaná dĺžka použitej rozperky. Najmenšia vzdialenosť od okrajov steny alebo podhľadu je 100 mm. Takisto treba zabezpečiť, aby tanier rozperky nikdy nevyčnieval nad tepelnú izoláciu alebo, naopak, nebol osadený príliš hlboko. Rozperka musí byť umiestnená a navŕtaná vždy v mieste lepidla. Nepripevnené rozperky sa musia bezpodmienečne odstrániť.

Brúsenie izolačných dosiek
Po zatuhnutí lepiaceho materiálu sa nalepené izolačné dosky z polystyrénu prebrúsia na zabezpečenie dokonale rovnej plochy bez akýchkoľvek výstupkov. Po prebrúsení panelov treba odstrániť prebytočný prach z povrchu izolantu a okolitého prostredia.

Aplikácia výstužnej vrstvy
Výstužná vrstva sa bežne vytvára z materiá­lov na báze cementu, ktoré sa zmiešavajú s vodou. V prípade náročných klimatických podmienok, ktorým je budova vystavená, alebo špeciálnych požiadaviek investora sa použije flexibilná pastovitá látka na báze syntetickej živice vo vodnej disperzii, ktorá sa zmiešava s požadovanou triedou cementu bez pridania vody (používa sa aj pri lepení tepelnoizolačných dosiek).

Spomínané stierkové materiály sa používajú na vytvorenie výstužnej vrstvy tepelnoizolačných panelov z polystyrénu a minerálnej vlny vystuženej sklotextilnou mriežkou. Výstužnú vrstvu sa odporúča nanášať po dvoch dňoch aplikácie, najneskôr však do 14 dní od nalepenia tepelnoizolačných panelov. V opačnom prípade treba opätovne dodatočne prebrúsiť povrch izolantu (len pri polystyréne).

Pred začatím stierkovania panelov musí byť zabezpečená ochrana pred znečistením priľahlých konštrukcií a priestupov vrátane ich upevnenia a oplechovania. Všetky potrebné profily a lišty (napr. rohové lišty, okenné, nadokenné a podparapetné profily, diagonálne zosilnenie rohov otvorov s rozmermi 350 × 200 mm) sa na tepelný izolant osadzujú vždy pred nanesením výstužnej vrstvy v dostatočnom časovom predstihu.
Správna aplikácia výstužnej vrstvy má zásadný vplyv na rozhodujúce dlhodobé vlastnosti vonkajšej skladby.

Kvalitné vyhotovenie tejto vrstvy významne spolurozhoduje o životnosti systému. Preto je nevyhnutné pri jej zhotovení rešpektovať požiadavky definované v STN 73 29 01 Zhotovovanie vonkajších tepelnoizolačných systémov, z ktorých niektoré uvádzame nižšie. Stierka sa pomocou zubovej stierky rovnomerne nanáša na suchý a čistý povrch tepelnoizolačného panelu tak, aby konečná hrúbka predstavovala 4 mm. Najskôr sa nanesie prvá vrstva stierky v hrúbke asi 2 mm. Na čerstvý tmel sa prikladá sklotextilná mriežka odolná proti alkáliám, pričom uloženie sklotextilnej mriežky sa aplikuje vždy zhora dole so vzájomným presahom pásov 100 mm.

Sieťovinu treba vtlačiť hladkou stranou stierky do vrstvy tmelu tak, aby bolo zabezpečené krytie minimálne 1 mm z vonkajšej strany, v mieste presahu pásov sklotextilnej mriežky minimálne 0,5 mm. Pri styku dvoch kontaktných zatepľovacích systémov s rozdielnym tepelným izolantom sa na každú stranu vkladá pás zosilňujúceho vystuženia do vzdialenosti 150 mm. Druhá vrstva sa nanáša po uplynutí 24 hodín v hrúbke 2 mm tak, aby sa vytvorila rovnomerná a súvislá vrstva, ktorá dokonale prekryje sklotextilnú mriežku. Stierkový materiál sa následne vyhladí pomocou antikorového hladidla. Pri aplikácii vyrovnávacej vrstvy nesmie dôjsť k vzniku záhybov či pľuzgierov, ktoré sa nesmú odstraňovať prerezaním sieťoviny. Sklotextilná mriežka, ktorá presahuje cez zakladaciu, ukončovaciu alebo nárožnú lištu, sa po zavädnutí stierky zreže cez vonkajšiu hranu lišty. Dekoratívne prvky sa lepia na ukončenú výstužnú vrstvu. Medzery po ich obvode sa utesnia pomocou pružného tmelu.

Aplikácia finálnej povrchovej úpravy
Omietka sa realizuje vždy na suchú čistú výstužnú vrstvu alebo na penetračný náter smerom zhora dole. Index odrazivosti navrhnutých a použitých farebných omietok by mal byť vyšší ako 26 %. V jednom pracovnom kroku treba naniesť povrchovú úpravu na celú časť fasády. Pri väčších plochách sa odporúča rozdeliť fasádu na niekoľko častí a použiť na ne viaceré farebné odtiene.

Pred aplikáciou finálnej povrchovej úpravy sa použitím valčeka nanáša základný pene­tračný náter, ktorý zjednocuje nasiaka­vosť vyrovnávacej vrstvy a zvyšuje prídržnosť konečnej povrchovej úpravy. Penetrač­ný náter sa volí vo farbe budúcej finálnej povrchovej úpravy, aby sa zabránilo prenikaniu farebnosti podkladovej vrstvy. V závislosti od výberu finálnej tenkovrstvovej omietky sa použije aj rovnaký druh podkladového náteru – či už silikátový, silikónový, alebo akrylátový. Finálna povrchová úprava sa nanáša po 12 až 24 hodinách zvyčajne ručne, prípadne strojovo, v požadovanej zrnitosti a štruktúre, ktorá je uvedená v projektovej dokumentácii.

Silikónové omietky
Silikónové omietky sú vďaka svojim finálnym vlastnostiam vhodné na dekoratívnu a ochrannú povrchovú úpravu cementových a vápenných podkladových vrstiev alebo na úpravu sanačných odvlhčovacích omietok. Omietkové zmesi na báze silikónovej živice v sebe spájajú výhody minerálnych vrstiev (zvýšená priepustnosť podobne ako pri silikátovej omietke) a syntetických materiálov (rovnorodosť farieb, široká farebná škála a vynikajúca prídržnosť k starým a dobre ukotveným vrstvám k podkladu). Zabezpečujú dobrú priepustnosť vodných pár z podkladu a značnú vodoodpudivosť povrchu. Na rozdiel od bežných syntetických úprav nevytvára na povrchu film nepriepustný pre vodné pary, pretože ide o poréznu vrstvu. Zároveň však vďaka obsahu špeciálnych silikónových živíc neumožňuje prepúšťať vodu do podkladu, čím sa zaručuje zachovanie stále suchej omietky.

Silikónové omietky majú dobrú prídržnosť k všetkým typom tradičných a odvlhčovacích omietok a k starým náterom za predpokladu, že sú dobre ukotvené k podkladu. Vodoodpudivé vlastnosti zaručujú ochranu podkladu pred agresívnymi chemickými vplyvmi a zachytávaním nečistôt na povrchu. Sú tiež odolné proti pôsobeniu škodlivého UV žiarenia a starnutiu.

Celkovú štruktúru zrealizovanej tenkovrstvovej omietky určuje veľkosť obsiahnutého zrna v použitom materiáli. Silikónové omietky možno realizovať aj v ryhovanej štruktúre.

Silikátové omietky
Silikátové omietkové zmesi na báze modifikovaného kremičitanu draselného, triedeného plniva a pigmentov odolných proti pôsobeniu UV žiarenia sa vyznačujú veľmi vysokou odolnosťou proti starnutiu, pôsobeniu zmrazovacích cyklov a posypových solí a zaručujú ošetrenému povrchu veľmi účinnú ochranu proti zachytávaniu nečistôt. Po dokončení procesu silikatizácie (chemickej reakcie omietky s minerálnymi zložkami podkladu) tvorí spoločne s podkladom dokonale spojitú vrstvu a zabezpečuje trvalú priepustnosť vodných pár.
Silikátové omietky sú vďaka svojim finálnym vlastnostiam vhodné na dekoratívnu a ochrannú povrchovú úpravu všetkých cementových a vápenných podkladov alebo ako konečná úprava sanačných odvlhčovacích omietok. Je možné ich realizovať v hladenej i atraktívnej ryhovanej štruktúre v rôznych zrnitostiach.

Akrylátové omietky
Tieto tenkovrstvové disperzné omietkové zmesi vynikajú svojou pružnosťou, čo je hlavnou charakteristikou týchto materiálov. Na akrylátové omietky sú vhodné materiály vyrobené z akrylátových živíc vo vodnej disperzii, z triedeného plniva, pieskov a pigmentov odolných proti pôsobeniu slnečného žiarenia. Vyznačujú sa dobrou prídržnosťou k všetkým typom tradičných omietok a existujúcich plôch ošetrených náterom, ktoré však musia mať dostatočnú prídržnosť k podkladu. Okrem hladenej silikátovej omietky v širokej škále hrúbok sa dodávajú aj v ryhovanej, resp. škrabanej štruktúre.

Ing. Stanislav Hošek
Foto: Mapei SK

Autor je produktový manažér v spoločnosti Mapei SK, s. r. o.

Článok bol uverejnený  v časopise Stavebné materiály.