Integrované navrhovanie z pohľadu odborníkov

Úspechy rakúskeho a českého tímu na súťaži Solar Decathlon 2013 otvárajú vysoko aktuálnu otázku dôležitosti tímovej a medziodborovej spolupráce pri dosahovaní takýchto výsledkov. Podobne slávi integrované navrhovanie svoje prvé úspechy aj na Slovensku. Ide zatiaľ o ojedinelé projekty a svojím spôsobom prvé lastovičky? Alebo sa už skutočne začína oceňovať a presadzovať multidisciplinárnosť a spojenie vedy s praxou? Čo nám môže priniesť?

1. Aký význam a prínos majú podľa vás tímová a medziodborová spolupráca či integrované navrhovanie pri realizácii projektov nielen v tejto oblasti? Sú cestou, ktorou treba ísť? Ak áno, viete povedať, čo treba pre to urobiť, resp. čo je prekážkou v tomto procese?

2. Aké sú vaše konkrétne skúsenosti v tomto smere? Stretávate sa so spoluprácou akademickej sféry a praxe či so vzájomnou spoluprácou jednotlivých katedier a škôl na reálnych projektoch? Využívajú sa aj prvky integrovaného navrhovania? Sú podľa vás školy a firmy naklonené takémuto prístupu? Viete prípadne porovnať situáciu u nás (v ČR) a v zahraničí?

Odpovede odborníkov:

Ing. arch. Dalibor Hlaváček, PhD.

koordinátor projektu Air House, Fakulta architektúry ČVUT

1.    Ľudská činnosť vytvára enormný tlak na životné prostredie a stavby sa na tomto tlaku výrazným spôsobom podieľajú. Na to, aby sme znížili vplyv ľudskej činnosti na životné prostredie, musíme zmeniť prístup k navrhovaniu budov. Som presvedčený, že tradičné postupy navrhovania už nestačia. S vývojom technických znalostí rastie zložitosť stavieb, vznikajú nové odbory a subodbory, ktoré sa podieľajú na náročnom stavebnom procese. Komplexnosť projektu potom vedie často k viac-menej aditívnemu poskladaniu neorganizovaných systémov. Ak chceme zabezpečiť udržateľnosť vystavaného prostredia, je nevyhnutné prinášať väčší rozsah znalostí už v koncepčnej fáze návrhu. To dosiahneme len tak, že od začiatku zmysluplne integrujeme všetky profesie a transformujeme znalosti tímu do tvorby nových architektonických konceptov. Komunikácia medzi jednotlivými účastníkmi procesu navrhovania vedie k lepšej formulácii problémov a hľadaniu možných riešení. A čo pre to treba spraviť? Súčasťou výchovy mladých architektov a technikov by mala byť aj systematická výchova k tímovej spolupráci.

2.    Budúcnosť spočíva podľa môjho názoru v komplexnom pohľade na proces navrhovania, v rámci ktorého sa bude brať do úvahy celý životný cyklus stavby tak, ako je to bežné napríklad v leteckom alebo automobilovom priemysle. To si vyžaduje úzku spoluprácu architektov a inžinierov už od počiatku návrhu. Väčšina však tento prístup nie je schopná alebo ochotná aplikovať. Ako hovorí Christopher Day vo svojej knihe Duch a miesto: „Ak chceme pristupovať k ekologickému dizajnu s vedomím celistvosti, vyžaduje si to videnie širšieho celku, než aký máme pred očami…“ (Day, 2005). Súčasná podoba praxe vedie obvykle k optimalizácii toho, čo navrhol architekt v počiatočnej fáze návrhu. A výučba na vysokých školách zlepšeniu nepomáha, jednotlivé odbory spolu príliš nekomunikujú. To sa ukázalo aj pri práci na projekte v súťaži Solar Decathlon. Architekti mali problém odpútať sa od túžby po individualite, študenti ostatných profesií zasa neboli zvyknutí vstupovať do návrhu v jeho počiatočnej, koncepčnej fáze. Čakali na hotový dom a jasné zadanie, ktoré by mali spracovať. U. S. Department of Energy Solar Decathlon predstavuje jedinečnú príležitosť, ako si vyskúšať integrálne navrhovanie v praxi a prehodnotiť obvyklý proces navrhovania. Treba však povedať, že to nie je len otázka toho, aby „architekt zostúpil z vrcholu hory“, ale aj toho „aby inžinier vystúpil nahor a stretol architekta v polovici cesty“ (Savanović, 2009). Je to beh na dlhú trať. Bez toho však bude skutočná spolupráca medzi týmito disciplínami veľmi náročná.

Ing. Marek Kremeň

doktorand na TU Wien, aktívny účastník Solar Decathlonu za rakúsky tím, exergy Studios, s. r. o., konateľ

1.    Energetické ciele Slovenska a požiadavky súčasných užívateľov budov si vyžadujú zmeny a tímová spolupráca formou integrovaného plánovania je jedným z hlavných predpokladov na ich splnenie. Aplikácia si vyžaduje, aby sa proces návrhu, výstavby, ako aj prevádzka budov modifikovali. Inovácia tradičného spôsobu má v praxi často negatívne odozvy, pretože sa často spája s mýtom zvýšených nákladov. Ako konzultant pôsobiaci dlhoročne v zahraničí som presvedčený, že zvýšenie efektívnosti a kvalitné koncepty a realizácie tieto pochybnosti vyvrátia. Samotný prechod od tradičného plánovania k integrovanému je preto prvým a podľa mojich skúseností tým najťažším krokom.

2. Multidisciplinárny prístup pri návrhu budov je u nás v začiatkoch. Práve vytvorenie súťaží ako Solar Decathlon, kde sa spája akademická obec a prax, by mohlo situáciu zlepšiť a poukázať na výhody a potrebu synergií aj v tomto smere. Za seba môžem povedať, že či už ako doktorand, konateľ spoločnosti a konzultant, alebo člen predstavenstva Slovenskej rady pre zelené budovy, by som rád prispel k tomu, aby sa tento trend preniesol a aplikoval aj u nás. V rámci integrovaného plánovania na Slovensku sa už síce zaznamenalo pár projektov, väčšinou však iba ako sprievodný jav certifikácie zelených budov. V zahraničí sa tento spôsob využíva pri návrhoch stavieb bez ohľadu na certifikáciu, hoci aj tá sa už stala štandardom.

Ing. Ladislav Piršel

Slovenská rada pre zelené budovy – riaditeľ

1.    V súčasnom svete je schopnosť spolupracovať ešte dôležitejšia než v dávnej minulosti. Poznatky ľudstva sú také rozsiahle, že éra polyhistorov s najväčšou pravdepodobnosťou skončila. Keď sa pozrieme len na budovy, používa sa v nich toľko systémov, že bez spolupráce sa v tomto prípade nedá pohnúť. Najmä ak ide o rozsiahlejšie budovy alebo o celé komplexy budov. To isté sa týka aj urbánneho prostredia. A to budovy patria ešte k tým jednoduchším umelým systémom, nepredstavujú žiadnu raketovú vedu. ri dobre riadenej spolupráci by mal nastať synergický efekt, pri ktorom celková schopnosť tímu presiahne súčet schopností jeho jednotlivých častí. Preto hodnotím veľmi pozitívne, keď sú príležitosti – súťaže pre študentov –, ktoré podporujú získavanie skúseností v tímovej práci. V prípade Solar Decathlonu je to ešte zaujímavejšie. V rámci víťazného rakúskeho tímu nespolupracovali len študenti z jednej univerzity medzi sebou, ale z niekoľkých univerzít – išlo o viacodborovú, medzinárodnú a vekovo premiešanú skladbu (podrobnosti sú k dispozícii na http://www.solardecathlon.at/team/). Medzinárodný rozmer dali tímu členovia, ktorí spolupracovali s univerzitami, neboli však rakúskymi občanmi. Z toho všetkého vyplýva jedna veľmi dôležitá skúsenosť. „Monokultúra“ v tvorbe tímu nemusí viesť k synergickým efektom. Bolo by dobré, aby sme si to uvedomili aj u nás na Slovensku. Medziodborová spolupráca je jedným zo základov integrovaného a udržateľného plánovania. Aby sa však dostala „do krvi“ novej generácii, treba zmeniť spôsob výučby na univerzitách. Základným predpokladom na to, aby sa vysoká škola považovala v súčasnosti za univerzitu, je počet rôznych fakúlt s akreditovanými študijnými programami všetkých troch stupňov. Stálo by za to sledovať nielen počet fakúlt a stupňov študijných programov, ale aj to, ako tieto fakulty a študenti jednotlivých stupňov študijných programov spolupracujú a ako fakulty pomáhajú pri tvorbe multidisciplinárnych tímov. Na akých spoločných projektoch študenti, pedagógovia a výskumní pracovníci pracujú. To je veľká výzva pre naše školstvo. Len tak sa dá prekonať „komplex nedostatku“, keď každý „hrabe na svojom piesočku“, aby mu nebodaj niekto nezobral kúsok z jeho „ohryzenej kosti“. Väčší piesok – viac príležitostí pre všetkých.

2.    Skúsenosti v tomto smere mám skutočne pestré. Spolupráca akademickej sféry a praxe veľmi závisí od konkrétnych osôb, a to na oboch stranách. Podľa mojich poznatkov nie je vytvorený všeobecný systém, ktorý by pomáhal takejto spolupráci, ani taký, čo by zvýhodňoval v hodnotení tie pracoviská, kde takto spolupracujú. Môžem sa však mýliť. O stimuloch pre firmy radšej pomlčím. Na programe dňa nie sú stimuly, ale skôr postihy. Akoby podnikanie malo byť trestom za prílišnú odvahu. Mám skúsenosti, že napriek tomu sú firmy naklonené takejto spolupráci a mnohé to už aj v súčasnosti robia. Koniec koncov, núti ich k tomu zúfalý stav nášho školstva, čo namiesto pripravených zamestnancov produkuje nezamestnaných kandidátov na preškoľovacie/rekvalifikačné kurzy, na ktoré dokonca čerpáme peniaze z európskych fondov (za to by sme sa mali skôr hanbiť, než sa tým chváliť). Gloriola kvalifikovanej pracovnej sily na Slovensku s výhodnými nákladmi sa po štvrťstoročí od spoločenských zmien začína rozplývať rýchlejšie, než sa topia pevninské ľadovce. A na vine v tomto prípade nie je globálne otepľovanie. Ak sa nič nezmení, je len otázkou času, kým veľkí investori zistia, že je zbytočné sťahovať ľudí z iných častí Európy na Slovensko, aby tu niečo vyrábali, ale je lepšie vyrábať priamo tam, kde je kvalifikovaná pracovná sila. A nemusia to byť len zahraniční investori. Časť našej mládeže už pochopila, že nemusí byť práve konkurenčnou výhodou študovať na slovenských vysokých školách, a preto ich stále viac študuje v zahraničí. Je na slovenských univerzitách, aby tento trend zastavili. Či už s pomocou, alebo napriek „pomoci“ vlády. Vývoj ide pritom míľovými krokmi vpred. Vláda UK prijala napríklad rozhodnutie, že o verejné zákazky sa budú môcť od roku 2016 uchádzať len tie firmy, ktoré budú pracovať metódou BIM (Building Information Modelling). Je to metóda integrovaného plánovania, realizácie a udržiavania stavby počas celého jej životného cyklu, čo si vyžaduje spoluprácu multidisciplinárneho tímu. Šetrí pri tom časom a zdrojmi, nehovoriac o zvyšovaní kvality výsledného diela. Možno by bolo vhodné spýtať sa našich univerzít, ako sa tento vývoj premietol do osnov ich študijných programov. V zahraničí už beží vzdelávanie v tejto oblasti na plné obrátky. Na záver teda už len moja jednoznačná odpoveď na úvodnú provokatívnu otázku, či je v spojení sila? Ľudia si ani neuvedomujú, aká ohromná sila je v spojení! Jednoznačne je!!! Skutočnú silu majú potom len tí, ktorí sú schopní sa spájať.

prof. Ing. Dušan Petráš, PhD.

predseda SSTP a zástupca Katedry TZB SvF STU

1.    Integrované navrhovanie sa v posledných troch až piatich rokoch stalo novým pojmom v oblasti TZB, hoci, nebojím sa povedať, že obsahová škála je ďaleko širšia! Takže, o čom vlastne hovoríme? Ide o komplexný prístup – od tvorby koncepcie, definovania návrhu, riešenia projektu cez špecifikáciu výrobkov, zariadení a technológií až po ich realizáciu do jednotlivých sústav a systémov a v neposlednom rade uvedenie do prevádzky – od jednotlivých komponentov až po systém ako celok. A to som hovoril teraz viac-menej z pohľadu technických zariadení budov, resp. techniky prostredia. Viem si však celkom jasne predstaviť, najmä v prvej fáze, aj účasť architekta a jeho súčinnosť v každom bode procesu, teda od tvorby koncepcie až po odovzdanie diela do užívania. Preto odpovedám úplne jednoznačne, niet nad tímovú spoluprácu, kde sa členovia kolektívu vzájomne rešpektujú a uznávajú potreby toho druhého. Takáto spolupráca môže byť dnes, vo svete moderných informačných technológií, bez obáv aj medzinárodná, založená na európskych normách a svetových jazykoch – alebo je to zatiaľ iba sen? V skutočnosti nevidím žiadne objektívne prekážky, maximálne subjektívne, ako neznalosť európskych noriem, svetových jazykov, softvérových produktov a pod.

2.    Teším sa týmto otázkam, lebo ak sa má niekde niečo začať, je ideálne, keď je akademická sféra trochu v popredí. Lenže neslobodno zaspať na vavrínoch! Dnes ide technologický vývoj, najmä v oblasti energetických a ekologických systémov v budovách, tak rýchlo, že práve tieto inovácie sú najväčším tromfom v rukách mnohých, predovšetkým nadnárodných koncernov. Správna „deľba práce“, využitie predností jednotlivých krajín a ľudí v nich, však môže priniesť očakávaný výsledok, ktorým je moderný produkt za primeranú cenu. To je napríklad aj v pozadí vzdelávacieho a výskumného pôsobenia pedagógov na študentov študijných programov TZB a TPB na Katedre TZB SvF STU. Mimochodom, tieto programy sú jediné akreditované v inžinierskom stupni vzdelávania v strednej Európe a spoločne s poprednými firmami sa v rámci nich snažíme priniesť najnovšie poznatky až priamo „na miesto činu“, čiže do študovní, laboratórií i počítačových učební fakulty/katedry.

Ing. Michal Lešinský

autorizovaný stavebný inžinier a certifikovaný dizajnér energeticky pasívnych budov, PIO Keramoprojekt, a. s., Trenčín, člen Inštitútu pre energeticky pasívne domy

1.    Význam tímového dialógu a medziodborovej spolupráce rastie s očakávaniami spoločnosti a najmä klientov v oblasti energetickej hospodárnosti budov, kvality a optimalizácie stavieb. Dnes sú témou pasívne domy, budovy s takmer nulovou potrebou energie či plusové domy. Najmä pri náročnejších komplexných stavbách máme skúsenosti, že dosiahnutie špičkovej energetickej hospodárnosti a riešenie navýšených nákladov je náročná úloha, ktorá sa dá efektívne zvládnuť len v úzkej spolupráci celého tímu. Za základy úspechu možno jednoznačne považovať kvalitné vzdelanie a systematický a praktický výskum, ktorý zásobuje prax „prežutými“ empirickými závermi. Veľmi dôležitý prvok v reálnej praxi predstavuje sieť odborníkov, ktorí zdieľajú svoje know-how a dobré riešenia a vytvárajú tak akúsi platformu. V oblasti energetickej hospodárnosti budov je jednou z takýchto špičkových platforiem koncept pasívneho domu (PHI Darmstadt, Nemecko). Za najpodstatnejšiu prekážku na Slovensku považujem zrejme nedostatočnú kultúru investičného procesu, ktorá sa prejavuje v honorároch, termínoch, no hlavne v očakávaniach investorov. To formuje trh a následne aj systém. Samozrejme, v neposlednom rade hrajú úlohu aj komunikačné zručnosti, resp. skôr „nezručnosti“ nás projektantov, architektov či špecialistov. Proste sa spolu medzi sebou nemáme vo zvyku dostatočne „rozprávať“ a rešpektovať. Ako handicap možno vnímať aj nedostatok erudovaných a kvalitne vzdelaných „integrátorov“. Z pohľadu akademickej sféry a vzdelania som toho názoru, že na Slovensku je kvalita jednotlivých odborníkov a profesorov tradične vysoká, napríklad v oblasti tepelnej techniky budov, ktorá tvorí fundament integrovaného navrhovania (Integrated Design, ID) či ekologicky viazanej tvorby atď. Na úspech integrovaného dizajnu sú však podľa nášho názoru potrební kvalitní „integrovaní“ lídri, ktorí sú schopní pracovať v tíme a majú špecifické zručnosti, a tiež rozhľadení architekti a inžinieri, schopní pri rozhodovaní aplikovať triezve empirické poznatky. A, samozrejme, v prípade potreby budú vedieť nasadiť špičkové nástroje modernej stavebnej fyziky… Základom však je mať chuť a kapacitu na vzájomný tvorivý dialóg medzi disciplínami potrebný na získanie syntetizujúceho pohľadu. Až potom to navrhovanie stojí za to, prináša radosť a má tú správnu šťavu… No situácia sa mení aj na tomto poli. Na technických univerzitách štartujú zaujímavé programy venované priamo integrovanému navrhovaniu. Príkladom môžu byť nové programy TU Wien, ČVUT Praha a pod. Medzi špičku v tejto oblasti patrí napríklad aj výskum postupov a metód integrovaného navrhovania na Eindhoven University of Technology v Holandsku.

2.    Prístup integrovaného navrhovania sme aplikovali medzi prvými na projekt Petržalské dvory. Ide o komplexný projekt rozvoja územia s rozlohou 1 ha v Bratislave (Petržalke), na ktorom pracujeme od úvodného urbanistického návrhu v roku 2008. Pridaná hodnota projektu spočíva v nadštandardnej kvalite bývania s vysokou mierou energetickej hospodárnosti pri zachovaní rozumnej úrovne nákladov. Ako sa ukázalo, na dosiahnutie týchto cieľov bol integrovaný dizajn od prvých fáz návrhu kľúčový. Aktuálne je vo výstavbe prvá rezidenčná etapa projektu. V bytovom dome v ultranízkoenergetickom štandarde sa nám vďaka procesu ID podarilo aplikovať viaceré inovatívne prvky, no zároveň sme udržali investičné náklady v plne akceptovateľnom rozsahu. Pri návrhu sme aplikovali metodiku návrhu energeticky pasívneho domu podľa PHI Darmstadt, ktorá tvorí základ integrovaného dizajnu v našom ateliéri. Bez opretia sa o tieto viac ako desaťročné systematické výskumy PHI Darmstadt v oblasti budov s MPT pod 15 kWh/(m2. rok)  by sa však dôvera developera v navrhované riešenia získavala len veľmi ťažko. Pri projektovaní inovatívneho systému vetrania sme spolupracovali aj s výrobnou sférou, ktorá sa tak prostredníctvom tvorivého dialógu tiež podieľala na vývoji a vylepšovaní inteligentných vetracích bytových prvkov. To všetko nás len utvrdzuje v tom, že najmä cez multidisciplinárny dialóg vznikajú riešenia prinášajúce progres a optimálny návrh. Keď porovnáme situáciu u nás s tou v zahraniční, tak v zahraničí je kultúra navrhovania jednoznačne na vyššej úrovni, ako je priemer u nás. No treba skonštatovať, že ani „vonku“ nie je kvalitný integrovaný dizajn bežným štandardom. Ostáva výsadou tých, čo vedia viac a chcú spraviť pre klienta maximum.

Ing. Stanislav Števo

výskumník – Fakulta elektrotechniky a informatiky a Stavebná fakulta STU v Bratislave

1.    Podľa môjho názoru je integrované plánovanie (teda vývoj architektonického konceptu v spojení so všetkými väzbami na stavebné procesy, technológie, ekológiu a pod.) najdôležitejšie, t. j. dôležitejšie ako ktorýkoľvek ďalší krok pri návrhu a realizácii stavby. Pri takomto prístupe je tím expertov donútený hľadať optimálne riešenie podľa rôznych požiadaviek jednotlivých odvetví, ktoré sú často protichodné (požiadavka mať čo najviac prirodzeného svetla sa premietne do veľkých transparentných plôch, čo je v kontraste s požiadavkou energetických úspor). Integrované plánovanie tak často odhalí chyby a kolízie (napríklad koncepčného riadenia technológií), ktoré by mohli nastať pri samostatnom riešení projektu stavby, keď si každý striktne navrhuje svoju časť. Keďže sa tieto chyby odhalia v začiatočnej fáze stavby (projektovania), je ich vyriešenie lacné a rýchle. Pri nesprávnom projektovaní stavby, v slede architekt – statik – profesista (návrh HVAC atď.) – stavbár – elektrotechnik (MaR) – užívateľ, sa chyby prejavia neskôr, často až pri samotnej stavbe či pri jej užívaní. Takýto nedokonalý návrh si tak vyžaduje drahé stavebné úpravy a zložitejšie technológie a riadenie. Treba si preto uvedomiť fakt, že dom (stavba) so zlým dizajnom a so špičkovými technickými zariadeniami (a riadením) bude stále zlý dom s výborným riadením (vyžadujúci veľa energie, produkujúci znečistenie). Taký dom vykazuje oveľa horšie charakteristiky ako dom s jednoduchým technickým vybavením aj bez riadiaceho systému, ale s dobrým dizajnom, ktorý je výsledkom práve integrovaného plánovania. Myslím si, že integrované plánovanie bude v budúcnosti zohrávať čoraz dôležitejšiu úlohu, pretože sa budovy stávajú každým dňom zložitejšie – integrujú viac a viac technológií. Naše „najvyspelejšie“ stavby sú však stále v porovnaní s prírodnými stavbami doslova „pred opicami“. Nedokonalosť našich stavieb spočíva hlavne v ich veľmi zlej celkovej koncepcii. Dosiaľ lacné energetické zdroje umožňujú preklenúť zlé stavebné riešenia, teda brzdia integrovaný prístup. „Je to zlé, ale nevadí“, zaplatím trošku viac za účet plynu a budem mať rovnaký komfort. „Dom sa prehrieva, nevadí“ kúpim si klimatizáciu. Nedokonalosť dnešných stavieb sa prejaví najmä pri ubúdajúcich zásobách ropy a zemného plynu. Ubúdajúce zdroje tak budú hlavnou hybnou silou integrovaného plánovania stavieb, ktoré tak snáď spoja optimálny stavebno-technický koncept s opodstatnenými požiadavkami užívateľov.
 
2.    Skúsenosti v tomto smere sú tragické, stačí sa pozrieť okolo seba. Naše vysoké školstvo je rado, že prežije do ďalšieho mesiaca a nie ešte aby katedry medzi sebou aktívne spolupracovali. Výnimku tvorí niekoľko individuálnych výskumníkov, ktorí svoje výskumy a výsledky šíria. Spolupráca škôl a profesionálov na tému integrovaného plánovania je veľmi výnimočná, pretože dať dokopy všetkých špecialistov a odborníkov v jednom čase a na jednom mieste je mimoriadne ťažké a v podstate ani nie je dôvod na ich stretnutie, pretože investori takéto plánovanie nevyžadujú. Dôvodom je fakt, že kvalitne spracovaný projekt v ponímaní integrovaného plánovania by bol rádovo drahší ako obyčajný projekt. Z môjho pohľadu na Slovensku neexistuje žiadna väčšia budova postavená podľa integrovaného plánovania v širšom ponímaní. Môj pohľad na stavby je silne poznačený mojím hodnotením z pohľadu trvalej udržateľnosti (ako jedného z prvkov integrovaného plánovania), preto si myslím, že situácia v SR, ČR a v Európe je dosť podobná. Zatiaľ existuje málo nadšencov, ktorí čiastočné princípy integrovaného plánovania aplikovali vo svojich domoch (stavbách). Integrované plánovanie je však hrozbou súčasnej trhovej ekonomiky. Je vypočítané a dokázané, že v našich (stredoeurópskych) podmienkach možno stavať domy a budovy vyžadujúce v porovnaní s dnešnými stavbami len zlomok energie na vykurovanie, bez potreby klimatizácie a s využitím prírodných stavebných materiálov a zdrojov zo svojho okolia. To by však výrazne ovplyvnilo zisky teplární, plynární, elektrární, priemyslu… Nie div, že sú slamené a hlinené domy, koreňové čističky a iné lacné (ľahko dostupné) prírodné „materiály a technológie“ nelegálne (aspoň v SR). Staviame radšej bez integrovaného plánovania nedokonalé legálne domy, ktoré vyžadujú platenie účtov za vodné, stočné, elektrinu či plyn a kúpu klimatizácie, solárnych článkov atď.

Ing. Jaroslav Rehuš

Vaillant Group Slovakia

1.    Medziodborová spolupráca má nenahraditeľný význam najmä v oblasti vývoja. Je správnou cestou pri komplexnom riešení každého problému a spolupráca medzi jednotlivými oddeleniami prináša pozitívne výsledky. Napríklad spolupráca konštrukčného oddelenia a oddelenia servisu, prípadne údržby, má pozitívny vplyv na konštrukcie zariadení z hľadiska prístupnosti jednotlivých častí počas údržby. Spätné informácie z praktického používania sú zároveň neoceniteľnou pomocou pri následnom vývoji a zlepšovaní výrobkov. Takže spojenie vývoja a praxe je základným predpokladom neustáleho zlepšovania výrobkov. Aby však mohla medziodborová spolupráca správne fungovať, musia byť nastavené aj jednotlivé procesy. Veľmi často sa využíva tímová spolupráca. Každý tím rieši parciálne úlohy, pričom všetky výsledky spracováva jednotné vývojové oddelenie. Tento spôsob vývoja sa využíva aj v nadnárodnom koncerne Vaillant Group. Vývojové tímy sa osobitne špecializujú na určitú časť, čo umožňuje podrobne sa venovať danej problematike. Na vývoji sa podieľa aj tím v skalickom výrobnom závode Protherm Production. Jeho úlohou je komplexný vývoj hydraulických komponentov a hydroskupín, podľa požiadaviek na jednotlivé výrobky. Ďalšie vývojové oddelenia sú v Nemecku a Francúzsku, ktoré navzájom spolupracujú a sú zamerané na elektroniku a celkovú konštrukciu kotlov.

2.    Druhou možnosťou medziodborovej spolupráce je spojenie teoretického vyučovania s praxou. Táto cesta umožňuje v prvom rade výchovu nových odborníkov pripravených na prax. V druhom rade možno využívať školské kapacity na rôzne vývojové úlohy. Nie všetky školy a firmy sú však ochotné vzájomne spolupracovať, keďže sa to často spája s nadmernou byrokraciou. Výsledok sa pre samotnú firmu dostaví za dlhší čas, niekedy aj vôbec. Šikovných študentov totiž často oslovia veľké nadnárodné koncerny, ktoré im ponúknu lukratívnu prácu za atraktívnu finančnú odmenu. Firma Vaillant Group Slovakia sa v tomto smere aktívne zúčastňuje na všetkých projektoch. Jedným z nich je aj podpora pri zriadení nového študijného odboru technik energetických zariadení pod záštitou Ekofondu, SPP a fondov EÚ. V troch vybraných školách sme pomáhali pri vybudovaní učební na praktickú výchovu v danom odbore. Okrem toho prebehol rad školení a dielne sa podarilo vybaviť dielmi a kotlami určenými na rozoberanie. Nový študijný odbor vychováva odborníkov pripravených na prax v oblasti montáže a servisu plynových zariadení. Veľmi rozsiahla je aj spolupráca Vaillant Group Slovakia s katedrou TZB na Stavebnej fakulte STU v Bratislave. Fakulta sa napríklad podieľala na vývoji jednoduchého programu, ktorý pomáhal zákazníkom vybrať si vhodný kotol na základe odpovedí na niekoľko otázok. Tento program sme využili v rámci našej internetovej stránky. Okrem toho nám fakulta pomohla s vypracovaním projekčných podkladov v súlade s európskymi štandardmi.

Ing. Jiří Petlach

predseda sekcie Integrované navrhovanie a hodnotenie budov, Spoločnosť pre techniku prostredia (ČR)

1.    Ak má niečo počas svojej plánovanej životnosti bezchybne fungovať, je nutné, aby sa na výsledku práce podieľali všetci členovia realizačného tímu rovnakou mierou a všetci musia mať zároveň pred ostatnými rovnaký rešpekt. Len tak môže vzniknúť dokonalé dielo. S trochou nadsadenia môžeme povedať, že keď stvoriteľ navrhoval a projektoval človeka, postupoval tiež vyvážene, pretože keby uprednostňoval len jednu vlastnosť, vzniklo by nedokonalé a ľahko zraniteľné dielo. Nemusíme sa však obracať len k človeku a zamerať sa na jeho produkty. Zoberme si napríklad automobil. Ak má uspieť v konkurenčnom boji medzi automobilkami, musí byť absolútne vyvážený s cielením na určitú skupinu potenciálnych kupcov a užívateľov so všetkými aspektmi bezpečnosti, nízkej spotreby a dizajnu. Ak je automobil krásny, ale bez funkčného motora a s nedokonalými brzdami, je určený do šrotu, pretože si ho asi nikto nekúpi. Na vytvorenie konkurencieschopného automobilu musí vzniknúť tím spolupracovníkov, odborníkov vo svojich profesiách či funkčnom celku, ktorí sú schopní vnímať potreby ostatných. A tak je to aj pri návrhu, projekte, realizácii a následnej prevádzke budov. Čo je prekážkou vytvorenia takéhoto tímového ducha? Dôvodov je hneď niekoľko. Po prvé je to investor a jeho tím. Zvyčajne je investorom (ak nehovoríme len o rodinných domoch) osoba, ktorá nechce zrealizovať výnimočné dielo, ale zarobiť. Všetky výnimočnosti diela a jeho funkcie sú pre investora len marketingovým ťahom. Ďalším negatívnym faktorom je tlak na cenu. Tým, že oproti ostatným spoločenským povolaniam v tomto prípade neexistujú jednoznačné hodinové tarify (sadzby či cenníky prác), väčšinou sa tím skladá z členov, ktorí ponúknu objednávateľovi najnižšiu cenu. Najnižšiu cenu však môže ponúknuť len ten, kto neinvestuje do kvalitných spolupracovníkov (zamestnancov), do výpočtovej techniky, kto nemá poriadne poistenie, neinvestuje do priebežného celoživotného vzdelávania a pod. Keď je takto tím poskladaný z nízkonákladových outsiderov, nemôže objednávateľ čakať výnimočné dielo. Nemenej dôležitým faktorom sú aj osobné ambície jednotlivých členov tímu. Každý človek, ktorý už niečo zažil a niečo sa mu podarilo, si posilňuje svoje vnútorné ego a snaží sa v tíme získať určité slovo či výsadné postavenie, najmä ak sa tím skladá prvý raz a jeho členovia sa nepoznajú. A práve toto pretláčanie osobností, hoci aj výnimočných vo svojom odbore, je v rámci tímového návrhu na škodu. Poslednou dôležitou prekážkou vytvorenia tímového ducha býva oddelenosť jednotlivých etáp vzniku a prevádzky budov. Dominantou dobre fungujúcich budov, najmä v časti technického vybavenia, je vzájomná kontinuita medzi zadaním investora, architektonickým návrhom projektu, zhotovením a prevádzkovaním. Z dôvodu úspor však investor absolútne oddelí projektanta od realizácie a realizáciu od prevádzkovania. Všetka „spolupráca medzi projektantom, dodávateľom a prevádzkovateľom sa zvyčajne odohráva na báze, kto to zaplatí a z koho poistky to pôjde“. A aj keď projektant vymyslí nejaký výnimočný systém, realizačná firma z dôvodu cenového tlaku zvyčajne vymyslí optimalizáciu, ktorá pôvodný návrh degraduje, a prevádzkovateľ (správa budov či facility management), vybraný opäť na základe najnižšej ceny, to prevádzkuje len tak, aby mal čo najnižšie náklady – pomocou neustále sa meniacich zamestnancov s minimálnymi platmi, ale tiež s minimálnym vzdelaním či skúsenosťami. Preto prevádzka veľmi často vôbec nezodpovedá pôvodnému návrhu.

2.    Čo sa týka spolupráce jednotlivých vysokých škôl či jednotlivých katedier, domnievam sa, že situácia je v súčasnosti v podstate obdobná ako v prípade vzťahov medzi podnikateľskými subjektmi, t. j. každý akademický subjekt sa chce presadiť. Podľa mňa sa situácia s úpravami vo verejných financiách neustále zhoršuje, lebo dotácie vysokých škôl sa znižujú a vypisovaných grantov je málo. To isté platí aj o spolupráci medzi jednotlivými firmami a vysokými školami. Väčšinou, ak nejde o záujem investora, aby sa vysoké školy podieľali z marketingových dôvodov na návrhu budovy či jej systémov, firmy spoluprácu s vysokými školami nevyhľadávajú. Ak však takáto spolupráca medzi firmami a vysokými školami či vysokými školami navzájom existuje, zvyčajne je to na základe dobrých osobných vzťahov medzi jednotlivými zamestnancami a predstaviteľmi jednotlivých subjektov. Len zriedka ide o dlhodobú sústredenú spoluprácu podporovanú buď jednotlivými ministerstvami, alebo profesijnými združeniami. Osobne mi ešte pri takejto spolupráci s vysokými školami prekážajú prílišná byrokracia zo strany škôl (najmä pri uzatváraní zmlúv), zložitá štruktúra, dlhé termíny spracovania a v niektorých prípadoch aj neveľká chuť do práce.

(sf)
Ilustračné foto: www.solardecathlon.at

Článok bol uverejnený v TZB Haustechnik.