Kedy nám budú v domoch padať pečené holuby do úst?

Následky maximalizácie ziskov a neúmernej snahy o zvyšovanie životného komfortu ako kréda a zmyslu ľudskej existencie budú nevypočítateľné a náhle. Ak nedokážeme regulovať svoj počet, apetít a rozlohu, ktorú okupujeme, príroda to spraví za nás pomocou hladu, erózie, biedy a chorôb. Vďaka nám každý deň v prírode vymierajú rôzne druhy rastlín, hmyzu či zvierat. Ak nezačneme žiť a bývať vedome (udržateľne), bude len otázkou času, kedy príde rad na nás.

Nie je to tak dávno, keď ľudia snívali o kráľovskom a pohodlnom živote. Studňa bola len jedna, v strede dediny, a chodiť po vodu v lete aj v zime bolo často veľmi náročné. Postupom času sa však studňa objavila v záhrade takmer každého domu. Ľudia sa veľmi potešili, ušetrilo im to mnoho času aj práce. Po čase však rozmýšľali, ako si vodu ešte viac priblížiť, a tak vznikol vodovod. Kohútik s vodou bol už v kuchyni alebo kúpeľni. Ľudia sa znovu veľmi potešili, mali vodu bez toho, aby vytiahli „päty z domu“, avšak ak chceli teplú vodu, museli si ju zohriať na peci. Cestu k teplej vode potom vyriešil plynový kotol, resp. lokálna tepláreň. Aj to však bolo málo, a tak vznikli tepelné čerpadlá či solárne systémy s elektronikou riadenou cez internet zo smartfónu užívateľa. Stále sa nám máli. Kedy bude dosť? Postačí nám vôbec, keď nám budú „pečené holuby padať rovno do úst“?

Podobný vývoj – od studňovej vody až po chladenú balenú vodu v plastovej fľaši či plechovke – nastal takmer v každej oblasti nášho života. Tento posun umocnil najmä objav fosílnych palív ako lacných energetických nosičov a ich premeny na elektrickú energiu, ktorú dnes už využívame na „každom kroku“ až v takej miere, že s vybitým mobilom či zaseknutým eskalátorom sa cítime stratení.

Treba otvorene uznať, že komfort v našom bývaní je za posledné storočia zdanlivo na najvyššom stupni. Prečo zdanlivo? Ak začneme analyzovať ľudský život v širších väzbách, zistíme, že akoby existovala neviditeľná závislosť medzi komfortom, ľudskou prácou, voľným časom, zdravím ľudí a znečistením planéty. Máme „najvyšší“ komfort, no trávime najviac času v zamestnaní, máme málo voľného času, jeme viac liekov ako kedykoľvek predtým a znečistenie planéty prepisuje každým dňom nové rekordy. Približujeme sa k hranici, kedy viac ľudí vo svete trpí obezitou ako hladom.

Ešte pred pár desaťročiami bol obyčajný chlieb potravinou, za ktorou sa skrývalo veľmi veľa ľudskej manuálnej práce, t. j. zabezpečenie jedla na celý rok bolo najväčšou položkou v oblasti práce človeka. Domy boli v tom čase malé, jednoduché, efektívne, účelné a zväčša z prírodných materiálov. Ich stavba bola jednoduchá a lacná (nikto v tom čase nepoznal hypotéku na 30 rokov).

Jeden kombajn nahradí prácu približne  200 ľudí – koscov, zberačov, mlátičov atď. Jeden človek sedí v kombajne, no zvyšných 199 ľudí nezostane doma oddychovať. Pracujú v oceliarni, rafinérii, závode na výrobu kombajnov, na varení obedov pre kombajnistov, pracovníkov oceliarní atď. Potraviny nadobudneme relatívne rýchlo (za minimálnu hodinovú mzdu kúpime niekoľko chlebov), pričom na rovnaké množstvo potravín niekedy človek pracoval oveľa viac (nepočítajúc pritom ich kvalitu). Potraviny máme vďaka fosílnym palivám lacné a ľahko dostupné, avšak bývanie, dom či byt sa stali ťažko dostupnými – drahými.

Zdanlivo je naše bývanie veľmi komfortné, vybavené spotrebičmi, o ktorých sa našim babkám a dedom ani nesnívalo. Od umývačky riadu cez automatickú práčku alebo robotický vysávač až po „smart“ vykurovanie či chladenie riadené cez internet. Tieto vymoženosti by nám mali šetriť čas a prácu, no na dosiahnutie všetkých týchto spotrebičov musíme tráviť čas v zamestnaní. Nemáme čas opatrovať svoje deti, pretože pracujeme v zamestnaní, aby sme mohli zaplatiť opatrovníčku.

Nemáme čas kálať drevo a sadiť stromy, pretože pracujeme v zamestnaní, aby sme mohli zaplatiť účty za elektrinu a plyn. Nemáme čas žiť zdravo, pretože pracujeme na lieky, ktoré si kúpime, keď sa prácou vyčerpáme a ochorieme. Nemáme čas čítať a vykonávať naše záujmy počas dňa, pretože zarábame peniaze na elektrickú energiu, káble, vypínače, svietidlá. Nemáme čas na pestovanie zdravých a čerstvých potravín, pretože vymieňame svoj čas strávený v práci za ich pestovanie, prepravu, balenie, chemické konzervovanie, postreky, stroje, farmy, dotácie…

Napokon, život v našich „komfortných“ domoch si vyžaduje toľko našej práce, že v nich skoro len prespávame. To, pre čo tak pracujeme ani nevyužívame. Viac času strávime v zamestnaní, v školách/prípravou na zamestnanie ako pobytom v domoch. A čo vlastne v práci robíme? Pracujeme ako prepravcovia, opatrovníci, baliči potravín, výrobcovia bionafty, káblov, svietidiel, elektromobilov, elektrární. Vyvinuli sme mnoho vecí, ktoré nám uľahčujú život, ktorý sa stal ťažkým z dôvodu vývoja a kúpy vecí, ktoré nám ho mali uľahčiť. Preto sme jediné tvory na Zemi, ktoré musia toľko pracovať!

Komfort má veľa podôb

Nemusíme kálať drevo, no musíme vstávať o pol piatej ráno na vlak do práce alebo ísť na nočnú zmenu a pracovať dvanásť hodín za pásom. Komfort je veľmi relatívny pojem a vo svojej podstate definovaný len samotným užívateľom domu. Niekomu robí radosť bývať v skromnom maličkom prírodnom dome a pracovať vo vlastnej záhrade (pestovať si svoje zdravé jedlo), čím nie je nútený chodiť často a dlho do práce. Iný chce mať v dome umývačku riadu, rôzne svetelné scény, „smart“ chladničku, ktorá dokáže objednať sama potraviny cez internet a nevadí mu, že pre svoje ciele musí dochádzať do zamestnania, kde spolu s cestou strávi desať aj štrnásť hodín. Odhliadnuc od týchto aspektov je očividné, že náš vzťah k bývaniu sa rovná nášmu vzťahu k planéte Zem.

Hranice komfortu

Keby na Zemi žil milión ľudí v domoch vyžadujúcich dopravu potravín, materiálov a energií cez polovicu planéty, bol by takýto štýl bývania pravdepodobne udržateľný, pretože vzniknuté znečistenie by príroda ešte dokázala spracovať a fosílne palivá by takej malej populácii slúžili stovky tisíc rokov. Na Zemi však bude o chvíľu žiť 10 miliárd ľudí. Čím viac ich bude na planéte žiť, tým sa budú „hranice udržateľnosti zmenšovať“, tým šetrnejší budeme musieť byť k planéte, a tým viac sa budú musieť využívať lokálne zdroje.

V nadväznosti na spotrebu energií v domoch vznikli rôzne energetické normy a certifikáty. V týchto domoch však neexistujú normy na pitnú vodu či produkciu odpadu. Môžete minúť akékoľvek množstvo pitnej vody (ak za ňu zaplatíte) alebo vyprodukovať mesačne stovky kilogramov odpadu, akurát zaplatíte za ich odvoz a skládkovanie, čo je veľmi zarážajúce, pretože vo svete máme a budeme mať skôr väčšie problémy s pitnou vodou a odpadom ako s nedostatkom energií.

Nízkoenergetické domy neexistujú. Existujú len „nízkoenergetickí“ ľudia

Najväčšie svetové problémy vznikajú v dôsledku rozdielu medzi spôsobom, akým funguje príroda a tým, ako myslí človek. Najväčším omylom pri posudzovaní efektívnosti a ekológie ľudských obydlí je fatálna ignorácia vzťahu spotreby domu a ľudí, ktorí ho využívajú, pretože práve dom a všetko v ňom existuje pre ľudí.

Akosi ignorujeme či zabúdame na to, že človek bývajúci v pasívnom dome míňa viac ako člen štvorčlennej rodiny bývajúci v nezateplenom starom panelákovom byte. Zabúdame aj na to, že kúpeľ v horúcej vode zohriatej tepelným čerpadlom devastuje planétu viac ako krátke osprchovanie horúcou vodou zohriatou akýmkoľvek iným spôsobom. Je pritom logické, že to, koľko človek minie, závisí v prvom rade od človeka a nie od technológií, ktoré využíva.

Príroda hodnotí vždy všetky vzťahy a aktivity jedinca smerom k okoliu, v ktorom sa nachádza. Rovnako by sme preto mali hodnotiť aj naše bývanie v domoch. Naše aktivity v nich, resp. vo všeobecnosti v našom bývaní, sú vo vzťahu k prírode ľahko kvantifikovateľné. Vieme presne určiť, koľko energie (kWh) si vyžaduje pobyt v dome, sprchovanie, kúpanie, svietenie, či koľko odpadu alebo emisií každý z nás vyprodukuje. Rovnako vieme určiť, koľko energie je uloženej v našom jedle, ak použijeme lokálne potraviny či potraviny z opačnej strany zemegule, prípade ak sme vegáni alebo konzumenti mäsa.

Ak začneme posudzovať jednotlivé procesy a aktivity vzhľadom na človeka, zistíme napríklad, že:
• nie je podstatná technológia ohrevu vody, mnohonásobne dôležitejšie je, či sa sprchujeme alebo kúpeme,
• nie je podstatný spôsob vykurovania a zateplenia domu, podstatnejšie je, koľko ľudí v dome býva, resp. aká veľká vykurovacia plocha pripadá na jedného človeka (t. j. koľko kWh treba na uspokojenie potrieb daného človeka),
• ak máme nízkoenergetický dom, neznamená to, že „nízkoenergeticky bývame“, t. j. energetická, odpadová, vodná či uhlíková stopa nezáleží prioritne od domu, v ktorom bývame, ale od spôsobu, ako v ňom bývame.

Hodnotenie užívateľa domu namiesto hodnotenia domu

Ak začneme posudzovať procesy a aktivity človeka vo vzťahu k planéte Zem, môžeme jednoducho kvantifikovať, aký najvyšší štandard bývania (spôsob žitia) nebude planéte škodiť – nie je problém objektívne určiť štandard bývania podľa možnej ekologickej a biologickej kapacity Zeme. Ak budú ľudia na danom mieste bývať a žiť v takomto a nižšom štandarde, bude toto bývanie udržateľné, takže podmienky na život ďalších generácií sa nezhoršia.

Dnes postavíme veľký pasívny dom a nazveme ho ekologický, čo nie je správne. Ekologický bude až vtedy, ak bude aj riadne využitý, t. j., ak aj množstvo energie vloženej do domu a na jeho užívanie pripadajúce na každého člena, ktorý dom užíva, bude v stanovenom limite na jedného človeka.

Je veľmi pravdepodobné, že ak v ňom bude bývať len jeden človek, bude jeho bývanie nad limitom udržateľnosti. Nemusíme však odísť do jaskyne, zbúrať naše domy, či vzdať sa komfortu moderného bývania, aby sme začali žiť v miere únosnej pre našu planétu. Treba si len jasne určiť najvyšší „energetický, odpadový, emisný a vodný“ štandard a podľa toho zmeniť a zefektívniť naše aktivity a zvyky v rámci bývania (života).

Dom vegána môže byť veľký

Pri určení limitu na energiu (max. denná spotreba v kWh, ktorú môže človek minúť), odpad (max. množstvo vyprodukovaného odpadu), na vodnú a uhlíkovú stopu jedného človeka sa náš zaužívaný pohľad na bývanie a život ako taký fatálne zmení. Súčasné bývanie v domoch tvorí približne len tretinu spotreby energetických zdrojov (v prípade klasických ľudí žijúcich globalizovaným štýlom a konzumujúcich mäso).

Inými slovami, potreba energie na uspokojenie hladu konzumenta mäsa (priemerná denná potreba 39 kWh energie) je približne trojnásobná ako potreba energie na jeho bývanie (16 kWh), pričom jeden „globalizovaný“ konzument mäsa minie na svoju obživu približne toľko energie ako traja vegáni. Analogicky je to aj v prípade uhlíkovej, vodnej či odpadovej stopy.

To znamená, že ak určíme akýkoľvek denný ľudský limit na spotrebu energie jedného človeka, vegán môže mať trojnásobne väčší dom (alebo bývať v dome s trojnásobne nižšou energetickou efektívnosťou) ako konzument mäsa, pričom obaja minú planéte Zem rovnaké množstvo energie. Ešte výrazne väčšie rozdiely nájdeme v prípade ľudí využívajúcich lokálne zdroje, napr. vegán konzumujúci jedlo zo svojho blízkeho okolia minie denne 1,1 kWh (35× menej ako dnešný konzument mäsa)!

Stanovenie maximálnych limitov na energie, odpad, spotrebu vody či produkciu odpadu by vo všeobecnosti rozdelilo užívateľov domov na dve kategórie. Tých, ktorí žijú (bývajú) udržateľne, a tých, ktorí devastujú, ničia = zabíjajú planétu Zem. Vedeli by sme tak jednoducho zadefinovať, aké bývanie, v akom dome a pri akých návykoch užívania domu a stravovania je udržateľné alebo udržateľné nie je (presná kategorizácia nie je z dôvodu rozsahu predmetom tohto článku).

Podstatnou výhodou takéhoto objektívneho hodnotenia bývania je pomenovanie vecí pravými a správnymi menami. Pojem ekologický bude naozaj znamenať najmenšiu environmentálnu záťaž. Pojem nízkoenergetický bude skutočne znamenať míňanie malého množstva energie, resp. menej energie ako pri štandardnom, bežnom užívaní domu tak, ako ho poznáme dnes.

Cesta k udržateľnému bývaniu

Skutočné ekologické riešenia vedú vždy k šetreniu zdrojov a šetrnému zaobchádzaniu s planétou. Šetrenie je však vo fatálnom rozpore s dnešnými ekonomikami „vyspelých“ krajín, preto od politikov nemôžeme čakať reálne ekologické riešenia. Podobne sa niečoho zmysluplného nedočkáme ani od profesorov či architektov, veď stále navrhujú a sami bývajú v domoch, kde sa splachujú naše fekálie pitnou vodou, takže ich vnímanie vplyvov domov na planétu Zem je veľmi plytké.

Navyše si musíme uvedomiť fakt, že ekológia, udržateľnosť či citlivé zaobchádzanie s prírodou sa nedá ľuďom nanútiť energetickou smernicou, vyhláškou ani akýmkoľvek iným zákonom. Namiesto vyhovárania sa na nečinnosť iných musíme zobrať zodpovednosť za náš vzťah k planéte do vlastných rúk. No to nebude vôbec jednoduché.

Vedome ničíme seba (fajčíme, nadmerne pijeme alkohol, konzumujeme „hnoj“ namiesto jedla), ničíme iných (v súčasnosti prebieha naraz toľko vojnových konfliktov, ako to v známej histórii ľudstva nikdy nebolo), tak ako môžeme mať v úcte zvieratá, prírodu a planétu Zem?

Bývame často v nevyužitých, veľkých domoch (skúste si spraviť štatistiku vášho bývania, v ktorej miestnosti trávite koľko času dňa alebo ju využívate iným spôsobom, výsledky vás veľmi prekvapia). Míňame energiu tam, kde netreba (zapnutá TV namiesto rádia, nevypíname dôsledne el. spotrebiče – svetlo, notebook…).  Nesprávne využité domy a byty zbytočne vykurujeme a chladíme (v našich podmienkach sa často vykuruje celý dom, t. j. absentuje akákoľvek diferenciácia domu na letnú, celoročnú a zimnú časť). A tak vykurujeme chodby, schodištia, šatníky, komory atď.

Záleží však len na nás, na našom vedomí, je to o našej zodpovednosti, ako bývame a žijeme. Špinavý riad môžeme umyť ručne alebo pomocou umývačky riadu. V prvom prípade principiálne nepotrebujeme elektrickú energiu ani akékoľvek spaľovanie fosílnych palív. V druhom prípade je nevyhnutné vyťažiť mnoho surovín, postaviť oceliareň, elektráreň, závod na výrobu káblov, umývačiek atď. Navyše, samotná činnosť umývačky míňa elektrickú energiu, tzn. fosílne palivá. Na prvý pohľad je očividné, že čím sme lenivejší (leniví v práci aj v rozmýšľaní), tým viac externej energie musíme míňať.

Musíme si uvedomiť, že každý komfort má svoju cenu, najčastejšie vo forme spaľovania fosílnych palív a produkcie znečistenia. Ak by sme zmenili naše stravovacie návyky, využívali lokálne zdroje a míňali len energiu, ktorú skutočne potrebujeme míňať, a to bez toho, aby sme sa vzdali svojho komfortu, potrebovali by sme približne len 5 % zdrojov, ktoré míňame dnes.

Aká je naša bilancia príjmov a výdajov? Berieme vzduch, vodu, potraviny, suroviny a energie. Dávame odpad, znečistenie, zabité zvieratá, spustošenú prírodu. Žime tak, aby tak mohol žiť každý na tejto planéte. Ako by to vyzeralo, ak by každý človek splachoval WC či zavlažoval svoj trávnik pitnou vodou, konzumoval dovezené potraviny z opačnej strany zemegule, konzumoval zabité zvieratá a dochádzal do práce automobilom? A ako, ak by každý chodil do práce pešo alebo autobusom, chránil zvieratá, konzumoval lokálne potravinové zdroje, využíval viac dažďovú a studňovú vodu a zasadil každý rok jeden strom?

Bohatý podnikateľ prišiel na ostrov a ako tak sedel na pláži, všimol si domorodca, ktorý si chytil rybu, upiekol si ju, okúpal sa a ľahol si pod palmu… Boháčovi to nedalo, tak sa s ním dal do reči:
– Prečo si nenachytáš viac rýb?
– Načo?
– Predáš ich, kúpiš si loďku a siete, nachytáš viac rýb, predáš ich, kúpiš si druhú loď, zamestnáš ľudí, aby pre teba robili…
– A čo potom?
– No, budeš bohatý…
– A čo potom, keď budem bohatý?…
– No, potom si budeš môcť len tak robiť, čo ťa baví a ležať pod palmou…
– Veď to teraz robím!????

Text: Ing. Stanislav Števo, PhD.

Autor sa venuje návrhom udržateľných stavieb a automatizácii budov.

Foto: isifa/Shutterstock

Článok bol uverejnený v časopise TZB HAUSTECHNIK 4/2018.