Osvetlenie vnútorných priestorov nových sakrálnych budov

Architektúra nových sakrálnych budov je na prvý pohľad veľmi rôznorodá. Skúsenosti však hovoria, že v tvarovaní a členení vnútorného priestoru sa odráža racionálne koncipovaná pôdorysná skladba týchto budov – stred a štyri svetové strany. V súčasnosti si sakrálne budovy nenárokujú na dominantnú polohu ani na to, aby boli veľkostne monumentálnou architektúrou, pričom nevystupuje ani požiadavka na realizáciu veže – zvonice. Typickým znakom nových sakrálnych budov sa stala jednoduchosť bez prebytočnej výzdoby. Na základe týchto skutočností sa treba sústrediť na vypracovanie kvalitatívnych a kvantitatívnych požiadaviek na osvetlenie vnútorných priestorov sakrálnych budov.

Konštitúcia o posvätnej liturgii

Požiadavky na osvetlenie vnútorných priestorov sakrálnych budov sa opierajú o závery Druhého vatikánskeho koncilu, ktorý zasadal v Bazilike sv. Petra v rokoch 1962 – 1965. Počas tohto koncilu vznikol dokument nazvaný Konštitúcia o posvätnej liturgii, ktorý okrem iného odporúča dbať na umeleckú úroveň a funkčnosť architektúry, aby rímskokatolícke kostoly boli bez prebytočnej výzdoby. Treba dodať, že bohoslužobný (liturgický) priestor, ktorý slúži náboženskému kultu, dispozične tvorí oltárny priestor (presbytérium) a zhromaždenie veriacich. V historických priestoroch sakrálnej architektúry boli veriaci oddelení od presbytéria architektonickými prvkami (mriežkou a pod.). Nová úprava počíta s tým, že ideovým stredobodom bohoslužobného (liturgického) priestoru je stôl Pánov (menza), ktorý sa nachádza v historických chrámoch pred hlavným oltárom.

Dnes je tendencia umiestniť stôl Pánov, kde sa spája Boh s človekom, súčasnosť s večnosťou, tak, že je obklopený veriacimi z troch strán. Preto sa centrálne zoradenie lavíc pre veriacich považuje za vhodnejšie ako pozdĺžne. V zásade presbytérium má byť nad zhromaždením veriacich vyvýšené, nie však od nich oddelené. Na zdôraznenie dôstojnosti Božieho slova má byť aj miesto, odkiaľ sa číta a káže (ambona), oproti ostatnému priestoru vyvýšené o jeden alebo viac schodov. Na umiestnenie kazateľnice je okrem dobrej poču­teľnosti kladená požiadavka jej dobrej viditeľnosti, aby sa nikto necítil vylúčený zo zhromaždenia veriacich. Stôl Pánov, ktorý je vyhotovený z jedného prírodného kameňa, pritom podstavec môže byť z akéhokoľvek materiálu, sa nachádza v strede kratšej steny presbytéria, kazateľnica (ambona) je umiestnená vedľa oltára trochu bližšie k chórovým laviciam pre spevákov. Rovnako vedľa oltára, bližšie k chórovým laviciam pre spevákov na druhej strane, je umiestnený kazateľnicový pult na čítanie textov a oznamov a sedadlo (sedes), miesto pre kňaza, odkiaľ predsedá zhromaždeniu veriacich a vedie modlitbu. Pult sa líši od kazateľnice veľkosťou a výzdobou. Najvýznamnejším zariadením sakrálnej budovy je svätostánok, v ktorom sa uchováva Sviatosť oltárna (v kresťanskej liturgii chlieb, ktorý sa po posvätení – konsekrácii – premieňa na Kristovo telo prijímané veriacimi), na čo upozorňuje večné svetlo. Dnes sú svätostánky (tabernákulá) na oltároch. V stredoveku sa Sviatosť oltárna uschovávala v pastofóriách, ktoré tvorili väčšinou výklenky v stene svätyne za oltárom alebo mali formu vežičiek.
 
Viacúčelové využitie
Pri riešení vnútorného priestoru nových sakrálnych budov sa prihliada aj na možnosť jeho viacúčelového využitia (napríklad použitím stoličiek namiesto pevných lavíc). Myslí sa aj na umiestnenie organu, pamätá sa tiež na dostatočný priestor na spevokol. Celé vystrojenie sakrálnych budov má pôsobiť ako pozvanie, príjemne a má viesť k vnútornej koncentrácii. Zvony majú byť vhodne umiestnené, aby ich bolo dobre počuť a mohli plniť svoju funkciu pozývania. Ideálne je ich umiestnenie vo vhodnej veži. Návrh tvaru, orientácie a dispozičného riešenia nových sakrálnych budov treba dobre zvažovať aj so zreteľom na stimulačný, dynamický charakter slnečného svetla a oblohy. V minulosti bolo typické ich umiestnenie v centre obývaného priestoru, na vyvýšenom mieste, s orientáciou presbytéria na východ a veže na západ. 

V súvislosti so stavaním nových sakrálnych budov treba spomenúť aj výstavbu zborových centier, kde okrem bohoslužobného priestoru sú ešte napríklad priestory pre mládež, pre dospelých, kuchyňa, sociálne zariadenie, byt či pracovňa farára. Sú vyjadrením dôležitej požiadavky, že zhromaždenie veriacich má byť spolu nielen na službách Božích v nedeľu, ale aj počas týždňa účasťou na rozličných podujatiach náboženského a spoločenského charakteru. Trend prechodu od nedeľného obradového kresťanstva k jeho každodennému praktizovaniu v pastorálnom a diakonickom spoločenstve vyžaduje zohľadnenie využívania bohoslužobných priestorov pre rôzne skupiny a vekové kategórie veriacich.

Napokon, v oveľa väčšej miere treba využívať sakrálne budovy a ich symboliku s misijným zámerom, a to ako kamenného svedka viery. Deje sa tak pri záujme turistov nielen v prípade atraktívnych kultúrno-historických sakrálnych budov, ale môže sa to diať aj v nových sakrálnych budovách.
 

Spôsob osvetlenia vnútorných priestorov

Účelom osvetľovacej sústavy je vytvoriť také svetelné pomery architektonického prostredia sakrálnych budov, pri ktorých správne vnímame vnútorný priestor, jeho rozmery, tvar, farby i estetické pôsobenie náboženského kultu. Treba hneď pripomenúť, že je rozdiel medzi požiadavkami na vhodnú atmosféru v prostredí sakrálnych budov pri prevažne detailnom a pri celkovom videní. Keďže najväčšie požiadavky na osvetlenosť, ako aj splnenie ďalších kvalitatívnych a kvantitatívnych požiadaviek majú práve oltárny priestor (presbytérium) a zhromaždenie veriacich, treba venovať pozornosť najmä parametrom zrakového výkonu v mieste zrakovej úlohy kňaza a veriacich. Je samozrejmé, že zraková pohoda v ostatnom zornom poli nepriamo vplýva na nezabudnuteľný zážitok z náboženského obradu.

Nesmieme zabúdať, že všetky parametre dobrého osvetlenia vnútorných priestorov sakrálnych budov vzrastajú so zvyšovaním jasu pozadia, teda s celkovou svetlosťou a farebnosťou hlavných povrchov bohoslužobného (liturgického) priestoru. Treba hneď pripomenúť, že úroveň jasu a farebný vzhľad svetla zorného poľa predstavuje len záchytnú hladinu, od ktorej treba odvíjať gradient svetelných podnetov. Pretože v prostredí bohoslužobného (liturgického) priestoru sa kňaz a veriaci pohybujú a očami sa orientujú na rôzne smery, musíme v zodpovedajúcich smeroch pohľadov dosiahnuť s prídavnými svietidlami optimálne rozloženie adaptačného jasu. Inými slovami, treba vylúčiť:

• príliš vysoký jas, ktorý môže spôsobiť oslnenie,
• príliš vysoké kontrasty jasu, ktoré spôsobujú únavu nepretržitou adaptáciou zraku,
• príliš nízky jas a príliš nízke kontrasty jasu, ktoré vedú k jednotvárnemu svetelnému prostrediu.

 
Pôsobenie farieb
Výzdoba architektonického prostredia, respektíve kombinácie svetelných zdrojov v zornom poli kňaza a veriacich upútavajú pozornosť aj farebnosťou svetla a podaním farieb povrchov výzdoby architektonického prostredia. Keďže teplé farby (červená, pomarančová, žltá a ich odtiene) vyvolávajú pocit tepla, pôsobia živo, povzbudzujú až vzrušujú, sú veľmi významné a určujúce pre pohodu svetelného prostredia sakrálnych budov. Naopak, studené farby (zelená, svetlomodrá, tmavomodrá a ich odtiene) vyvolávajú pocit chladu, upokojujú a poskytujú úľavu zraku.

Voľba farebného vzhľadu svetla vnútorných priestorov sakrálnych budov je nielen záležitosťou psychológie, estetiky a toho, čo sa považuje za prirodzené, ale závisí aj od úrovne osvetlenosti a farebnej výzdoby architektonického prostredia. Je samozrejmé, že východiskovým podkladom návrhu osvetlenia vnútorných priestorov nových sakrálnych budov je úroveň adaptačného jasu (viac ako10 cd/m2) pre ustálené procesy denného (fotopického) videnia, keď okrem jasnosti vnímame aj farebný vzhľad svetla.
 
Efektívne využitie svetla
Koncepcia umelého osvetlenia nových sakrálnych budov je úzko spätá redistribúciou slnečného svetla v priestoroch sakrálnej architektúry. Má však spĺňať aj požiadavky na osvetlenie priestorov sakrálnej architektúry bez plytvania energiou. Preto je nevyhnutné správne zvoliť osvetľovaciu sústavu, ako aj zariadenie na ovládanie a využitie dostupného denného svetla. Najefektívnejšie sú jednoduché konštrukčné riešenia presmerovania denného a umelého svetla pomocou prenosných zrkadiel a reflektorov. Modelovým spôsobom sa dajú overiť rôzne spôsoby redistribúcie svetla v prostredí bohoslužobného (liturgického) priestoru. Pritom platí zásada, že kňaz a veriaci nemajú osvetľovaciu sústavu vnímať, t. j. prenosné zrkadlá a reflektory vrátane svietidiel by mali byť umiestnené skryte. Táto zásada sa týka aj osvetľovacích otvorov. Pozorovať sa majú výlučne pútače liturgického života v sakrálnych budovách.

Z uvedeného je zrejmé, že len komplexný pohľad teológov, architektov, výtvarníkov, projektantov, svetelných technikov, dodávateľov a veriacich môže vyriešiť náročnú úlohu spôsobu osvetlenia vnútorných priestorov sakrálnych budov. Pritom v praxi sa stále stretávame s nepochopením zásad osvetlenia architektonického prostredia sakrálnych budov.
 
prof. Ing. Pavol Horňák, DrSc.
 
Autor článku bol v rokoch 1966 až 2008 pracovníkom Katedry elektroenergetiky FEI STU v Bratislave. Bol zakladateľom študijného zamerania svetelná technika na EF SVŠT v Bratislave, ktoré vzniklo v roku 1977. V rámci živnostenského podnikania sa naďalej orientuje na oblasť projektovania osvetľovacích zariadení a meranie osvetľovacích sústav doma a v zahraničí.
 
Literatúra
1.    Attems, A. – Horňák, P.: Koncepcia osvetlenia katolíckych kostolov. In: Jemná mechanika a optika, 1991, č. 10 – 11, s. 277 – 278.
2.    Attems, A. – Horňák, P.: Osvetľovanie sakrálnych budov záplavou svetla. In: Jemná mechanika a optika, 1992, č. 1 – 2, s. 21 – 25.
3.    Attems, A. – Horňák, P.: Osobitosti osvetlenia sakrálnych budov. In: Racionálne využívanie energie. Marec 1992, s. 35 – 37.
4.    Attems, A. – Horňák, P.: O problémoch osvetlenia sakrálnych budov. In: Svetlo 92. Bratislava: Slovenská svetelnotechnická spoločnosť, 1992, s. 4.
5.    Attems, A. – Horňák, P.: Osvetlenie kostolov. In: Katolícke noviny, 1992, č. 20, s. 10.
6.    Attems, A. – Horňák, P.: Posudzovanie vizuál­neho pôsobenia architektonického prostredia sakrálnych budov. In: Jemná mechanika a optika, 1992,
č. 6 – 8, s. 135 – 137.
7.    Attems, A. – Horňák, P.: Poznámky na margo združeného osvetlenia nových sakrálnych budov. In: Jemná mechanika a optika, 1992, č. 6 – 8, s. 145 – 147. 
8.    Horňák, P.: Svetlo – dôležitá súčasť sakrálneho priestoru. In: Normalizácia, 2011, č. 3, s. 2 – 8.