Úspora tepla – kto koho klame? (2. časť)

V prvej časti (Úspory tepla v bytovom dome – predpoklad a realita) som uviedol základné informácie o spotrebe tepla na vykurovanie bytového domu pred jeho obnovou a po nej. V pokračovaní sa chcem zamerať na problematiku úspory tepla a na rozdiely medzi predpokladanou potrebou a skutočne dosahovanou spotrebou tepla. Zateplené bytové domy, ktorých skutočná spotreba tepla na vykurovanie výrazne prevyšuje predpokladané hodnoty deklarované v energetickom certifikáte, sú na Slovensku skôr pravidlom ako výnimkou. Ako je to možné? Čo je príčinou nadmernej spotreby tepla? Oklamal niekto niekoho?

Tepelná energetika a oblasť znižovania spotreby energie predstavujú pomerne komplikovaný odbor, ktorému bežní užívatelia zvyčajne celkom nerozumejú. Tento fakt zneužívajú viacerí samozvaní odborníci, ktorí pomocou nesprávnych argumentov ovplyvňujú rozhodovanie užívateľov. Stavebné firmy pred obnovou objektu napríklad často tvrdia, že po zateplení budú užívatelia „kúriť rovnako“ ako doteraz a náklady na vykurovanie sa znížia na polovicu. Ako je to v skutočnosti? Ak budú užívatelia akéhokoľvek objektu kúriť rovnako, budú mať rovnakú spotrebu. Nič na tom nezmenia zateplenie, termoregulácia ani iné opatrenia. Ak chce bytový dom dosiahnuť zníženie spotreby tepla, musia užívatelia spraviť oveľa viac, nielen odhlasovať zateplenie.

V tab. 1 uvádzam porovnanie dosiahnuteľnej úspory tepla po zateplení objektu. Pri posudzovaní celkovej úspory možno využiť viac spôsobov hodnotenia, výsledok závisí od toho, aké vstupné údaje sa použijú na výpočet.

Alternatíva 1 predstavuje výpočet úspory tepla podľa tepelnotechnického posudku, ktorý sa prikladá ako príloha k žiadosti o stavebné povolenie. Ten považuje za 100-percentný základ predpokladanú potrebu tepla bez tepelných ziskov. Celková úspora po zateplení potom vychádza 48 % bez využitia tepelných ziskov alebo 74 % s ich využitím.

Alternatíva 2 považuje za 100-percentný základ skutočnú spotrebu, celková úspora bude potom 36 %, prípadne 68 % s využitím tepelných ziskov.
Ak počítame s využitím tepelných ziskov aj pred zateplením, prichádza do úvahy stanovenie úspory tepla podľa alternatívy 3. Dosiahnuteľné úspory sú v takom prípade 65 %.

Bez ďalšieho komentára možno dospieť k záveru, že akákoľvek hodnota úspory tepla po zateplení objektu od 36 do 74 % môže, ale nemusí byť správna. Na určenie reálnej úspory tepla musíme poznať nielen východiskové údaje, ale aj spôsob výpočtu. Cieľom tohto článku nie je kritizovať metodiku stanovenia úspory tepla, ale hľadať možnosti na dosiahnutie predpokladanej potreby tepla a zníženia nákladov na vykurovanie.
Pri posudzovaní údajov v tab. 1 si treba všimnúť, že všetky tri uvedené spôsoby výpočtu predpokladajú rovnakú hodnotu potreby tepla na vykurovanie po zateplení objektu 34,2 kWh/(m² . rok). Budeme preto považovať túto hodnotu za správnu a hľadať spôsoby na jej dosiahnutie v reálnej prevádzke.

Problematika vykurovania je veľmi zložitá, nie je možné podrobne vysvetliť všetky súvislosti v článku odborného časopisu. Napriek tomu sa o to pokúsim na príklade konkrétneho objektu a využijem pri tom viaceré zjednodušenia, aby som mohol uviesť odporúčania použiteľné pri väčšine bytových domov. Na to je potrebné vysvetliť viaceré fakty a vyvrátiť niektoré neoverené fámy.

Zvýšenie teploty vykurovaného priestoru o 1 °C spôsobí zvýšenie spotreby tepla asi o 6 % (?)

Začnem tvrdením, že zvýšenie teploty vykurovaného priestoru o 1 °C spôsobí zvýšenie spotreby tepla asi o 6 %. Tento argument sa používa v odborných článkoch pomerne často. Ako vznikol? Čo to vlastne znamená? Domnievam sa, že mnoho autorov používa toto tvrdenie bez toho, aby poznali jeho význam. Preto najskôr vysvetlím, ako tento argument vznikol a odkiaľ pochádza.

Tvrdenie o zvyšovaní spotreby tepla na dosiahnutie vyššej teploty v objekte možno vysvetliť pomocou vzťahu na výpočet ročnej potreby tepla na vykurovanie, ktorý sa dá v zjednodušenej forme zapísať ako vzorec:

Q_r = Qm .(t_i – t_e) .τ

kde
Q_r je ročná potreba tepla (MWh/rok),
Q_m – merná potreba tepla (MWh/°C),
t_i – priemerná ročná teplota v interiéri (°C),
t_e – priemerná ročná teplota v exteriéri (°C),
τ – čas vykurovania (rok).

Ak pri výpočte ročnej potreby tepla na vykurovanie podľa vzorca (1) predpokladáme, že merná potreba tepla Q_m aj čas vykurovania τ sú v rámci konkrétneho objektu konštantné, potom výsledná hodnota Qr bude závisieť len od výrazu v zátvorke. Ak počítame s predpokladanou vnútornou teplotou t_i= 20 °C a s priemernou vonkajšou teplotou t_e = 3,33 °C, výraz v zátvorke bude mať hodnotu 16,67 °C. Keď zvýšime vnútornú teplotu o 1 °C, teda na hodnotu t_i = 21 °C, bude mať výraz v zátvorke hodnotu 17,67 °C. V takom prípade sa v dôsledku zvýšenia vnútornej teploty o 1 °C zvýši hodnota v zátvorke presne o 6 %. Preto aj výsledná hodnota Q_r, ktorá je súčinom jednotlivých členov a predstavuje ročnú potrebu tepla, bude vyššia o 6 %.

Z toho vyplýva, že zvýšenie množstva ­dodaného tepla o 6 % bude mať za následok zvýšenie vnútornej teploty vykurovaného priestoru o 1 °C. Ak by som chcel vyjadriť toto tvrdenie presnejšie, musel by som zohľadniť priemerné vonkajšie teploty vo vykurovacom období. Priemerná vonkajšia teplota 3,33 °C, uvedená v predchádzajúcom výpočte, zodpovedá približne teplotám v mestách ako Banská Bystrica, Prešov alebo Žilina. Ak však vo výpočte použijeme ako vstupnú hodnotu priemernú vonkajšiu teplotu vo vykurovacom období v meste Poprad, ktorá je 2,60 °C, zistíme, že zvýšenie vnútornej teploty o 1 °C bude mať za následok zvýšenie potreby tepla o 5,75 %. Podobne pri Bratislave, pri vonkajšej teplote 4,40 °C, predstavuje zvýšenie vnútornej teploty o 1 °C nárast potreby tepla o 6,41 %. Pre potreby tohto článku budem vychádzať z predpokladu, že zvýšenie vnútornej teploty v objekte o 1 °C možno dosiahnuť zvýšením potreby tepla o 6 %.

Rozdiely medzi jednotlivými mestami na Slovensku sú zaned­bateľné. Z uvedených výsledkov vyplýva, že predpoklad o zvýšení vnútornej teploty o 1 °C v dôsledku zvýšenia potreby tepla o 6 % je správny. Napriek tomu si dovolím pochybovať o tom, že správne je aj tvrdenie, ktoré dáva do súvislosti zvýšenie teploty o 1 °C so zvýšením celkovej spotreby tepla na vykurovanie o 6 %.

V prvej časti článku o úspore tepla som uviedol príklad bytového domu, ktorý má po obnove skutočnú spotrebu vyššiu, ako bola predpokladaná potreba tepla na vykurovanie objektu, až o 96 %. Použitím vzorca (1) na výpočet ročnej potreby tepla na posúdenie skutočnej spotreby možno zistiť, že na zvýšenie spotreby o 96 % by musel byť bytový dom počas celého vykurovacieho obdobia vykurovaný na teplotu o 16 °C vyššiu, ako je predpokladaná hodnota, teda na teplotu 36 °C. Táto teplota je nielen málo pravdepodobná, ale pre väčšinu užívateľov priam neprijateľná. Zdá sa, že tvrdenie o dôsledkoch zvyšovania teploty na spotrebu tepla nie je správne. Prečo?

Ak je výpočet podľa vzorca (1) správny, potom musí byť chyba v aplikovaní výsledku. Vysvetlenie je pomerne jednoduché. Tvrdenie o zvýšení potreby tepla o 6 % pri náraste vnútornej teploty o 1 °C by platilo len v tom prípade, keď je jediným zdrojom tepla vykurovací systém. Ak pri určovaní optimálnej potreby počítame aj s iným zdrojom tepla, musíme tento zdroj zahrnúť do výpočtu. Čo to znamená?

Pri výpočte zvýšenia ročnej potreby tepla sme počítali s maximálnym rozdielom teplôt 16,67 °C. Tento predpoklad by bol splnený len vtedy, ak by v objekte neexistoval iný zdroj tepla. V takomto objekte by sa v zimnom období bez vykurovania vyrovnala priemerná vnútorná teplota tej vonkajšej, teda by platilo, že ti = t_e = 3,33 °C. Taký dom však v reálnych podmienkach neexistuje. Na každý dom pôsobia aj iné zdroje tepla, ako sú napríklad slnečné svetlo a vnútorné zdroje, ktoré sa považujú za tepelné zisky. V posudzovanom obnovenom bytovom dome (BD) predstavujú ostatné zdroje tepla približne polovicu celkovej potreby tepla, preto ich vo výpočte nemožno zanedbať.

Za predpokladu, že na posudzovaný BD budú pôsobiť len tepelné zisky, zabezpečí sa tým asi polovica potreby tepla. Výsledkom pôsobenia tepelných ziskov bude zvýšenie priemernej ročnej vnútornej teploty v BD na ti = 11,67 °C, a to aj bez tepla dodaného z iného zdroja, teda pri nulovej spotrebe tepla na vykurovanie. Z vykurovacieho systému potom stačí dodať chýbajúcu časť tepla. Nakupované teplo, ktoré vlastne predstavuje meranú spotrebu tepla objektu, sa teda nevyužije na zvýšenie vnútornej teploty v objekte o 16,67 °C, ale len o 8,33 °C. Ak bude mať využitie 100-percentnej predpokladanej potreby tepla na vykúrenie objektu na teplotu 20 °C za následok zvýšenie teploty o 8,33 °C, potom zvýšenie teplotného rozdielu o 1 °C spôsobí nárast spotreby asi o 12 %. Správnosť výsledku si možno overiť výpočtom.

Kedy sa využitie tepelných ziskov prejaví v plnej miere na znížení spotreby tepla?

Iné zdroje tepla pôsobia v obývanom BD vždy, preto je úvaha o ich započítaní do energetickej bilancie správna. Zároveň sa však musíme zamyslieť aj nad ich reálnym využitím. Lebo vymyslieť plán na využitie tepelných ziskov je jedna vec a zrealizovať ho je už iná úloha. Kedy sa využitie tepelných ziskov prejaví v plnej miere na znížení spotreby tepla?

Častou chybou je, že užívatelia považujú využitie tepelných ziskov za samozrejmé. Nerozlišujú medzi pôsobením iných zdrojov tepla a ich využitím na zníženie spotreby. Na zníženie spotreby nakupovaného tepla na vykurovanie po obnove BD musia byť splnené viaceré podmienky. Okrem zníženia tepelných strát zateplením objektu ide aj o optimalizáciu vykurovacieho systému tak, aby dodával správne množstvo tepla, a plné využitie tepelných ziskov automatickou reguláciou.

Rozdiely medzi predpokladanou potrebou a reálnou spotrebou tepla posudzovaného BD vysvetlím pomocou grafu znázorneného na obr. 1. Stĺpec 1, označený ako výdaj 20, predstavuje priemernú ročnú potrebu tepla BD na dosiahnutie vnútornej teploty 20 °C. Zabezpečenie tohto tepla znázorňuje stĺpec 2, označený ako príjem 20. Ak BD využije tepelné zisky, ktoré má k dispozícii, musí na dosiahnutie požadovanej teploty zabezpečiť ešte chýbajúce teplo v množstve 34,2 kWh/(m² . rok). To je ideálny stav, ktorý by mali užívatelia dosiahnuť. Avšak pozor! Treba si uvedomiť, že tepelné zisky nepôsobia v objekte rovnomerne ani trvalo.

Projektant ani dodávateľ tepla preto nemôžu s tepelnými ziskami počítať ako s trvalým zdrojom tepla. To znamená, že klasický zdroj tepla (vlastná kotolňa, prípojka CZT) aj vykurovací systém objektu musia byť navrhnuté tak, aby zabezpečili dodávku tepla v požadovanom množstve 68,7 kWh/(m² . rok). Pre každý BD je teda trvalo a počas celého vykurovacieho obdobia k dispozícii prebytok tepla. Dodávateľ tepla ani automatická regulácia v zdroji tepla nedokážu dosiahnuť požadované zníženie množstva dodávaného tepla o tepelné zisky, lebo nemajú potrebné informácie o ich pôsobení. Pôsobenie tepelných ziskov je v každej miestnosti iné a jediní, kto má aktuálne informácie, sú užívatelia. Kedy, ako a koľko odoberú z dodávaného tepla na vykurovanie objektu, závisí len od ich správania.

Úspory v spotrebe tepla na vykurovanie využitím tepelných ziskov sú rozdielom medzi množstvom tepla, ktoré je dodávateľ schopný do objektu dodať, a spotrebou tepla zníženou o tepelné zisky. Skutočné zníženie spotreby dosiahneme len vtedy, keď bude odber tepla od dodávateľa pri pôsobení iných zdrojov tepla obmedzený, prípadne úplne zastavený. To znamená, že zníženie spotreby tepla využitím tepelných ziskov nemožno dosiahnuť iným spôsobom ako správnym nastavením TRV počas celej vykurovacej sezóny.

Ako sa prejaví správanie užívateľov a používanie TRV na celkovej spotrebe tepla?

Na posúdenie vplyvu nastavenia TRV na konečnú spotrebu tepla použijem jednoduchú úvahu. Pri trvalom nastavení hlavice TRV na predpísanú teplotu 20 °C budú tepelné zisky využité na 100 %. Naopak, pri úplne otvorenej hlavici a nastavení na 28 °C nebudú tepelné zisky využité vôbec. Jednoduchým výpočtom možno zistiť, že zvýšenie nastavenia hlavice TRV o 1 °C predstavuje zníženie využitia tepelných ziskov o 12,5 %. Nevyužité tepelné zisky musíme nahradiť teplom od dodávateľa, preto sa o rovnakú hodnotu zvýši skutočná spotreba tepla. Pri nastavení hlavice TRV sa užívateľ vlastne rozhoduje medzi tým, či využije tepelné zisky a zníži odber tepla z vykurovacieho systému, alebo toto teplo nevyužije a okrem tepelných ziskov nakúpi aj teplo od dodávateľa. Využitie tepelných ziskov je pritom výhodnejšie, lebo je to teplo, ktoré je vlastne zadarmo, prípadne bolo zaplatené iným spôsobom. Ako sa teda prejaví využitie tepelných ziskov na celkovej spotrebe tepla na vykurovanie? Celkový vplyv správania užívateľov na konečnú spotrebu tepla je uvedený v tab. 2.

V prvom riadku tab. 2 sú uvedené hodnoty nastavenia hlavice TRV vyjadrené v °C. V druhom riadku označenom ako straty je uvedený nárast potreby tepla v dôsledku zvýšenia vnútornej teploty. Tretí riadok označený ako zisky predstavuje zvýšenie odoberaného tepla v dôsledku nedostatočného využitia tepelných ziskov.

Individuálne nastavenie hlavice TRV na vykurovacom telese na vyššiu teplotu, ako je predpísaná hodnota, má na celkovú spotrebu tepla dvojaký účinok, a to zvýšenie tepelných strát z dôvodu vyššej vnútornej teploty a tiež nedostatočné využitie tepelných ziskov. Obidva tieto účinky majú na celkovú spotrebu tepla nepriaznivý vplyv, preto výrazne ovplyvňujú náklady na vykurovanie.

Z údajov v tab. 2 možno zistiť, že pri nastavení hlavíc na správnu teplotu (20 °C) budú tepelné zisky maximálne využité. Nárast spotreby v dôsledku nevyužitia tepelných ziskov bude 0 % a spotreba bude zodpovedať predpokladanej potrebe tepla, teda v tomto konkrétnom prípade hodnote 34,2 kWh/(m² . rok). Pri nastavení hlavíc TRV na hodnotu napríklad 24 °C sa zvýšia tepelné straty o 48 % a súčasne sa využije len polovica tepelných ziskov. Celková spotreba tepla nakúpeného od dodávateľa sa zvýši o 98 %, teda skoro na dvojnásobok. Takýto stav je znázornený na obr. 1. Stĺpec 3, označený ako výdaj 24, predstavuje zvýšenie potreby tepla na vykúrenie objektu na vnútornú teplotu 24 °C, ktorá predstavuje 85,2 kWh/(m² . rok).

Ak by sme dokázali primerane zvýšiť podiel všetkých zdrojov tepla, teda všetky tepelné zisky aj vykurovanie, nárast spotreby tepla by bol úmerný zvýšeniu celkovej potreby. Zmenou nastavenia hlavíc TRV na vyššiu hodnotu však síce môžeme dosiahnuť zvýšenie vnútornej teploty, no zároveň znížime podiel využitia tepelných ziskov. Chýbajúce teplo preto musíme nahradiť klasickým vykurovaním, čím sa výrazne zvýši spotreba tepla. Z uvedených skutočností vyplýva, že nastavenie hlavice TRV má na celkovú spotrebu tepla objektu oveľa výraznejší vplyv, ako si možno niektorí vlastníci uvedomujú.

Vysvetlenie vplyvu prevádzky vykurovacieho systému a nastavenia hlavíc TRV na spotrebu tepla som považoval za kľúčové na pochopenie rozdielu medzi očakávanými a skutočne (ne)dosiahnutými úsporami. Tvrdenie o 6 % zvýšení spotreby tepla pri zvýšení vnútornej teploty o 1 °C je pri zateplených BD vybavených TRV neopodstatnené a vedie k zavádzaniu užívateľov. Skutočné zvýšenie spotreby tepla v dôsledku vyššej teploty treba určiť pri každom BD individuálne, vo všeobecnosti však možno tvrdiť, že v obnovených BD je niekoľkonásobne vyššie. Platí pritom zásada, že čím kvalitnejšie je BD zateplený, tým väčší je pomer tepelných ziskov na celkovej spotrebe tepla. A tým výraznejší vplyv na celkovú spotrebu nakupovaného tepla bude mať nastavenie hlavíc TRV na vyššiu ako predpísanú hodnotu.

Čo s tým?

Túto informáciu možno využiť dvomi spôsobmi. Pesimisti budú sklamaní z toho, že zvýšenie teploty o pár stupňov im spôsobí dvojnásobné zvýšenie spotreby tepla, a teda aj dvojnásobné platby za vykurovanie. Optimisti sa môžu na uvedené zistenia pozerať z tej lepšej stránky. Ak má zateplený BD spotrebu tepla dvojnásobnú v porovnaní s predpokladanou potrebou tepla, stačí znížiť nastavenie hlavíc TRV o niekoľko stupňov a spotreba tepla aj náklady na vykurovanie môžu klesnúť na polovicu. Rozhodnutie je na vlastníkoch a užívateľoch bytov.

V úvode článku som vyslovil hypotetickú otázku: „Kto koho klame?“ Lebo všetky odborné výpočty, projekty aj energetické certifikáty presviedčajú spotrebiteľov tepla v BD o tom, že po zateplení objektu sa ich spotreba tepla výrazne zníži. Ak sa očakávania nenaplnia a skutočná spotreba tepla je výrazne vyššia ako predpokladaná, mohlo by to znamenať, že niekto niekoho oklamal. Oklamaní sa cítia zvyčajne vlastníci a užívatelia bytov, ktorí investovali nemalé prostriedky do obnovy domu a musia znášať aj zvýšené náklady za nadmernú spotrebu tepla. Pri odhaľovaní klamstva si pomôžem grafom na obr. 1.

Prevažná väčšina údajov, ktoré sú potrebné na posúdenie spotreby tepla na vykurovanie, je „len“ vypočítaná. Všetky teoretické výpočty pritom vychádzajú z určitých predpokladov, ich výsledky môžeme teda považovať za správne iba vtedy, ak sú východiskové parametre dodržané aj v reálnych podmienkach. Z údajov znázornených v grafe na obr. 1 sú vypočítané hodnoty prestup, vetranie, slnko aj iné zdroje tepla. Jediný meraný údaj je vlastná spotreba tepla dodaného vykurovacím systémom, označená ako ÚK.

Myslím, že je každému jasné, že očakávanú hodnotu predpokladanej spotreby tepla možno dosiahnuť len v tom prípade, ak sú vytvorené podmienky na zabezpečenie správnosti všetkých ostatných údajov použitých v energetickej bilancii. Na strane potreby tepla to predstavuje dodržanie vnútornej teploty a intenzity vetrania, na strane spotreby je to využitie tepelných ziskov. Preložené do jazyka užívateľov to znamená, že očakávanú, teda minimálnu, spotrebu tepla možno dosiahnuť len vtedy, ak je objekt vykurovaný na predpísanú teplotu, vetraný správnym spôsobom a všetky hlavice TRV sú trvalo nastavené na projektovanú hodnotu 20 °C.

Bez dodržania týchto podmienok nebudú správne žiadne hodnoty znázornené v stĺpcoch 1 a 2, teda ani predpokladaná spotreba tepla. Ako sa vstupné hodnoty zmenia, to závisí od vnútornej teploty a nastavenia hlavíc TRV. Pri nastavení hlavíc na hodnotu 24 °C sa budú reálne hodnoty na určenie skutočnej spotreby tepla na vykurovanie posudzovaného BD podobať tým, ktoré sú znázornené na grafe na obr. 1 v stĺpcoch 3 a 4.

Kto koho teda klame?

Domnievam sa, že odpoveď na túto otázku môžu čitatelia nájsť v tomto článku. Ak musí dodávateľ tepla zabezpečiť dodávku „nadmerného“ množstva tepla, vypočítaného bez využitia tepelných ziskov, musia využitie tepelných ziskov na obmedzenie množstva nakupovaného tepla zabezpečiť užívatelia.
Sú to vlastníci a užívatelia bytov, ktorí si objednali a zaplatili projekty, odborné posudky aj realizáciu obnovy BD. Takisto predložili všetky potrebné dokumenty na úrady na schválenie stavby a vydanie stavebného povolenia, prípadne získanie úveru. Vo všetkých dokumentoch sa vychádza z požiadaviek noriem, počíta sa s vnútornou teplotou 20 °C a s maximálnym využitím tepelných ziskov. Pri splnení týchto podmienok sa stavba (zateplenie objektu) posudzuje ako vyhovujúca, a to podľa predpisov a kritérií energetickej efektívnosti. Ak teda v reálnej prevádzke užívatelia vykurujú objekt na vyššie teploty pri vyššej spotrebe tepla, sú práve oni hlavným vinníkom porušovania predpokladaných podmienok. Dá sa povedať, že sú páchateľmi aj obeťami svojich činov súčasne. Treba si uvedomiť, že keby sa v projektoch a posudkoch vychádzalo z predpokladanej vnútornej teploty zvolenej užívateľmi bytov, napríklad 24 °C, kritérium požadovanej potreby tepla pri obnovených BD by nebolo splnené a stavba by nemohla byť povolená. Môže sa teda zdať, že vlastníci bytov poskytli na získanie potrebných povolení a prípadne aj finančných prostriedkov nepravdivé údaje. Skôr ako obviním všetkých vlastníkov bytov z klamstva, mal by som spomenúť, že prevažná väčšina z nich o tom vôbec netuší. Som presvedčený o tom, že je oveľa viac vlastníkov bytov, ktorí si vypočuli „ľúbivú“ ilúziu, podľa ktorej stačí „kúriť rovnako“ a úspory prídu samy, ako tých, ktorým niekto oznámil, že predpokladané úspory v platbe za vykurovanie možno dosiahnuť len vtedy, ak budú všetci v dome trvalo vykurovať miestnosti na teplotu 20 °C.

Ak chceme dosiahnuť určitý cieľ a robíme preto konkrétne opatrenia, je dôležité vyhodnotiť výsledky týchto opatrení. Napríklad posúdiť, či skutočná spotreba tepla po zateplení objektu zodpovedá očakávanej hodnote. Bez kontroly a spätnej väzby nie je možné správne riadiť ani organizovať ďalšie kroky, lebo nie je jasné, či sa situácia zlepšuje, alebo zhoršuje. Vyúčtovanie nákladov na bývanie by nemalo byť len informáciou o výške platieb, ale malo by zároveň slúžiť aj ako doklad, vizitka či vysvedčenie realizovaných opatrení a energetickej spotreby užívateľov domu. O tom, aké následky má správanie užívateľov pri vykurovaní BD na celkové náklady a platby za teplo, si viac povieme v pokračovaní tohto článku.