Vodu obhajujeme z obchodného hľadiska

V procese transformácie štátnych podnikov Vodární a kanalizácií na akciové vodárenské spoločnosti vznikla potreba reagovať na tieto zásadné zmeny aj vytvorením združenia, ktoré by sa dokázalo pružne vyrovnať s novými požiadavkami a podmienkami vznikajúcimi vo vodárenskom sektore. Na začiatku roka 2004 vznikla Asociácia vodárenských spoločností (AVS), ktorá v súčasnosti združuje 17 vodárenských spoločností na celom Slovensku. Jej predsedom je Ing. Daniel Gemeran. 

Ako vznikla Asociácia vodárenských spoločností a prečo?
V roku 2002 schválila vláda v rámci zákona o privatizácii prechod majetku štátu vodárenských štátnych podnikov na Fond národného majetku. Tento majetok sa v zmysle uznesenia vlády previedol na akcionárov, čiže na všetky mestá a obce na území Slovenska. Išlo o približne 14 vodárenských spoločností. Asociácia vznikla pôvodne ako zamestnávateľská organizácia, ktorá mala okolo deväť tisíc zamestnancov. V rámci činnosti bolo potrebné kolektívne vyjednávanie a jej ambíciou bola aj ochrana zákonných záujmov. Asociácia postupne naberala na sile a získavala rokovací priestor v rámci tvorby legislatívy v priemyselnom sektore. To isté platilo aj vo vzťahu k regulačným úradom.

Po piatich rokoch sa vznik asociácie ukazuje ako dobrý krok. Nebola to však prechádzka ružovou záhradou, išlo najmä o vyjednávanie so štátnou správou, ktorá má odlišné názory na vodné spravovanie štátom. Tento rok sa napríklad Ministerstvo životného prostredia SR pokúsilo prostredníctvom novely vodného zákona presunúť záväzky štátu týkajúce sa odkanalizovania na vlastníkov vodárenskej infraštruktúry. Sú to záväzky, ktoré vláda podpísala v rámci prístupových konaní do Európskej únie, a asociácii trvalo rok, kým sa presunu podarilo zabrániť.

Nedávno prebiehala v médiách kampaň Pite zdravú vodu, nápoj z vodovodu. Aký cieľ ste ňou sledovali?
Ide o prvé vystúpenie asociácie, resp. spoločné vystúpenie vodárenských podnikov. Témou je pitná voda ako produkt. Aj keď je to produkt špecifický a nenahraditeľný, stále ide o tovar. Pokladáme za potrebné vystúpiť na trhu a obhajovať vodu z obchodného hľadiska. Získali sme podporu Ministerstva zdravotníctva SR a hygienikov. Kvalitná pitná voda ako nápoj nemá nijaké vedľajšie negatívne účinky, okrem toho je ekologická a lacná. Kampaň sa pred časom skončila a momentálne čakáme na jej vyhodnotenie.

Budete v kampani pokračovať?
Samozrejme, uvedomili sme si, že pri jednej kampani sa nedá zostať. Téma bude rovnaká, to znamená dodávanie vody zákazníkovi, pričom nerozlišujeme, na čo ju bude používať. Vodu dodávame po pätu domu a ďalej sa rozhoduje spotrebiteľ, či ju použije na pitie, polievanie, alebo varenie. Toto vnímanie sa snažíme upraviť do tej miery, aby si všetci uvedomili nenahraditeľnosť vody tak na priame používanie (pitie, varenie), ako aj na hygienické účely (pranie, splachovanie, atď.).

Môžeme sa pýtať, prečo splachujeme pitnou vodou, keď napríklad v Afrike trpia jej nedostatkom. Dodávanie úžitkovej vody nie je zlý nápad, ale na to by bolo potrebné vybudovať paralelné siete, čím by cena úžitkovej vody stúpla na dvojnásobok. Je pravda, že splachovať pitnou vodou sa nám môže zdať ako neprimerané, ale tento problém nemožno vyriešiť. Na území Slovenska je relatívny dostatok vody a som presvedčený, že v súčasnosti by sa nikto nepustil do výstavby paralelných vodovodných sietí. Ani nikto z našich odberateľov by nepoužíval úžitkovú vodu za vyššiu cenu.

Ako komunikuje asociácia na medzinárodnej úrovni?
Druhý rok sme členom európskej organizácie EUREAU, ktorá má lobistické vzťahy k Európskemu parlamentu a Európskej komisii. Tento rok sa uchádzame o usporiadanie jedného z troch ročných zasadnutí ústredného výboru a budeme sa snažiť riešiť najviac rezonujúce záležitosti vo vodárenskom priemysle. Sú to hlavne ekonomické otázky – cena vodného a stočného. Súčasná situácia je taká, že už druhý rok platia cenové stropy, do ktorých sa musíme vtesnať, čo nie je možné. Regulačným úradom sa podarilo zahnať vodárenský priemysel do strát. Na druhej strane vláda musí investovať do čistiarní odpadových vôd. Jedna z možností je zadlžovať vládu, druhá nerealizovať čistiarne. Každý člen asociácie sa môže rozhodnúť pre jednu z týchto alternatív.

Ktorou cestou sa väčšina z nich vybrala?
Každý hľadá vlastnú cestu a nezadlžuje sa, respektíve nezadlžuje sa na obdobie, v ktorom nevieme predpokladať priebeh regulácie. Veríme, že regulácia sa prestane používať ako nástroj sociálnej politiky.

Aké argumenty používate smerom k ÚRSO?
Používame základné argumenty, ktoré vyplývajú zo zákona o regulácii. Podľa zákona existuje kategória oprávnených nákladov a ne­oprávnených nákladov. Regulačný úrad však k tomu pridal takzvané opodstatnené oprávnené náklady a neopodstatnené oprávnené náklady, pričom takáto logika je nezákonná. ÚRSO nemôže rozhodovať o tom, ktoré z našich nákladov sú skutočne oprávnené a ktoré nie. Okrem toho nemá možnosť tieto náklady vidieť a ani za ne nezodpovedá. Jeho dôvodom je udržanie sociálne prijateľných cien.

Súčasná cena vody nepostačuje ani na základné opravy a údržbu distribučnej siete, ktorá predstavuje tisíce kilometrov. Je to rýchla cesta k rozkladu vodovodných sietí, ale inú možnosť nemáme.

Púšťajú sa vodárenské spoločnosti aj do realizácie nákladnejších projektov?
Môžem hovoriť za Bratislavskú vodárenskú spoločnosť, ktorá realizáciu nákladných stavieb pripravuje. Uchádza sa pritom o eurofondy pokrývajúce 60 až 70 percent investičných nákladov, zvyšok je na využití vlastných zdrojov, respektíve bankových úveroch. Vzhľadom na prebiehajúcu reguláciu je realizácia nákladnejších stavieb otázkou zodpovednosti vodárenskej firmy.

Mohli by ste nám povedať, o ktoré projekty ide?
Kľúčové stavby Bratislavskej vodárenskej spoločnosti sú čistiarne v bratislavských mestských častiach Vrakuňa, Petržalka a Devínska Nová Ves. Do konca roka 2010 je okrem toho nevyhnutné prestavať a upraviť ďalších šesť až sedem čistiarní odpadových vôd. Neznamená to, že by boli technicky zastarané, ale podmienky Európskej únie kladú vyššie nároky. Ak máme dodržať jej parametre, musíme čistiarne upraviť, aj keď si to naša potreba nevyžaduje.

Takisto je potrebné dotovať oblasť Záhoria zo zdrojov pitnej vody na Žitnom ostrove. Chýba ešte dobudovať dva úseky vodovodného potrubia dĺžky 47 km, čo je pomerne zdĺhavé. Na finančnú podporu projektu sa nám však podarilo získať prísľub vlády a realizácia by mala trvať približne dva-tri roky od začatia stavby.

Záhorie teda nemá optimálny zdroj pitnej vody?
Jedným zo zdrojov tejto oblasti je západná časť Malých Karpát, ktorá trpí sezónnymi výkyvmi vody. Druhú časť zdrojov tvorí okolie rieky Moravy, ale toto nespĺňa kvalitatívne parametre, preto je úprava vody príliš nákladná.

Projekt Odkanalizovanie malokarpatského regiónu získal Cenu Slovenskej komory stavebných inžinierov za najlepšie projektové riešenie stavebného diela v súťaži Stavba roka 2009. Aký je váš pohľad na túto stavbu ako investora?
Z nášho pohľadu je zaujímavá ekonomická efektivita stavby. Na začiatku sme vykonali porovnávacie štúdie, z ktorých vyplynulo, že investičné aj prevádzkové náklady hovoria v prospech zberača odpadových vôd zo všetkých obcí malokarpatskej oblasti – od Dubovej, Modry až po Pezinok z jednej aj druhej strany. Kapacita ústrednej ČOV vo Vrakuni, kde sa zberač končí, je vysoká, preto netreba stavať tri veľké čistiarne v mestách a ďalšie dve desiatky v obciach. Momentálne sa kapacita ÚČOV Vrakuňa využíva na 60 percent a počíta so zabezpečením všetkých obcí aj s ich budúcim rozvojom. 

Rozhovor pripravila Magdaléna Lukáčová
Foto: archív BVS

Článok bol uverejnený v časopise Inžinierske stavby/Inženýrské stavby.