Vplyv skúseností z minulosti na metodiku záchrany zrúcanín

Zrúcaniny, a to predovšetkým zvislé murované konštrukcie, výnimočne aj klenby bývalých budov, tvoria významný­ prvok hmotného kultúrneho dedičstva Slovenska — vlastne pôvodne Horného Uhorska, v rámci ktorého prevažná­ väčšina stavieb, ktoré sú dnes zrúcaninami, vznikla a neskôr aj postupne zanikala. Na Slovensku je okolo 150 až 200 v rôznej miere zachovaných, pamiatkovo zaujímavých zrúcanín rôzneho druhu, pričom asi polovicu z nich tvoria­ hrady. Slovenské zrúcaniny nie sú významné počtom, ale svojou často dominantnou polohou v krajine. Nezanedbateľná­ je ich úloha fenoménu kultúrneho dedičstva, ktoré zbližuje ľudí a napomáha ich identifikáciu.

Skúsenosti s obnovou zrúcanín v minulosti
Zachovaniu zrúcanín sa venovala pozornosť ešte v dobách monarchie a prvej republiky, pričom už vtedy sa dosiahli aj niektoré pozoruhodné úspechy. Tie vynikajú hlavne v porovnaní s obdobím 60. až začiatku 90. rokov 20. storočia – obdobím intenzívneho záujmu o komplexnú obnovu, zvyčajne de facto konzerváciu, často spojenú s rekonštrukciou iba vybraných hradných areálov. Skúsenosti z tohto obdobia sú predovšetkým v technologickej oblasti značne rozpačité až vyslovene negatívne.

V tomto období sa hlavnou hybnou silou záchrany zrúcanín stala snaha o ich stabilizáciu a čiastočnú rekonštrukciu, ktorou sa vytvárali stavebne uzavreté a bežne užívateľné priestory. Na jednej strane sa v tomto období financovali rozsiahle komplexné výskumy (predovšetkým na obnovovaných hradných zrúcaninách), ktoré priniesli pozoruhodne podrobné informácie o vývoji skúmaných komplexov. Na druhej strane sa ale v niektorých prípadoch výskumy nerobili vôbec alebo sa ich nepodarilo dotiahnuť, alebo ich výsledky neboli pri obnove v plnej miere rešpektované. Navyše sa pre rekonštruované priestory často nenašlo adekvátne využitie ani vhodní prevádzkovatelia.

Základom stabilizácie zrúcanín bola v spomenutom období rozsiahla konzervácia murív, ktoré zvyčajne zostávali v torzovitom stave, hoci sa zaniknuté murivo často dopĺňalo, a to aj bez vedomostí o jeho pôvodnom vzhľade – siluety múrov sa často zarovnávali do priamky. Konzervácia sa podriaďovala odborným názorom, ktoré vychádzali z pomerne priamočiarej úvahy o zvýšení pevnosti muriva (pôvodne murovaného na vápennú maltu nižších pevnostných charakteristík) použitím výrazne pevnejších konzervačných mált založených na cementovej báze. Korunu všetkému dodali socialistické výrobné vzťahy, ktoré v prostredí neexistujúcej konkurencie, všeobecného technologického zaostávania a rýchlej degradácie remeselnej úrovne stavebných prác zrúcaniny často viac poškodili, než ochránili. A hoci viaceré negatíva boli už v 80. rokoch minulého storočia pomenované, reálne možnosti ovplyvniť konzerváciu hradov v rámci socialistickej stavebnej výroby bolo veľmi ťažké až nemožné.

Vplyv rozsiahlej obnovy zrúcanín na metodiku
Obdobie transformácie spoločnosti po revolúcii prinieslo strmý pokles štátneho financovania rozbehnutých a pripravovaných stavebných akcií konzervácie zrúcanín, čo väčšinou viedlo k ich rýchlemu zastaveniu. Paradoxne sa tým ale vytvoril priestor na vyhodnotenie dovtedajších skúseností a korigovanie metodického a technologického prístupu. Následky mnohých zlých skúseností z predchádzajúceho obdobia obnovy hradov sa ale prejavili v hlboko zakorenenej nedôvere k „veľkým plánom“, rozsiahlym projektom, veľkému množstvu financií a tiež k architektonickým kanceláriám­ a stavebným firmám bez dobrých referencií. Žiaľ, mnohé skúsenosti z porevolučného obdobia nedôveru ešte viac posilnili.        

Najmä vďaka výraznému rastu kvality pamiatkových výskumov, realizovaných na Slovensku podľa nového pamiatkového zákona č. 49/2002 Z. z. už len autorizovanými výskumníkmi, aj vďaka hlbšiemu poznaniu procesov degradácie a technológií konzervácie zrúcanín (nazývaných dnes účelovo aj torzálna architektúra) sa pod vplyvom týchto skúseností a všeobecného vývoja poznania v metodike obnovy zrúcanín vykryštalizovali dva dominantné trendy:

• Komplexná obnova pamiatok, ktorá je zameraná na ochranu autentického originálu zdokumentovaného vďaka podrobnému pamiatkovému výskumu. Dôležité je nájsť zrúcanine novú primeranú funkciu, ktorá umožní jej zmysluplnú prezentáciu bez potreby rozsiahlych a neadekvátnych stavebných zásahov.
• Súbor lokálnych opráv konštrukcií zameraných na miestne riešenie porúch jednotlivých konštrukcií, ktoré predĺži ich technickú životnosť zvýšením stability a eróznej odolnosti, prípadne zlepšia čitateľnosť pôvodných situácií doplnením zaniknutých častí konštrukcií podľa dokumentovaného pôvodného stavu alebo podľa analogického riešenia či vedeckej rekonštrukcie. 

Problémom prvého trendu je vysoká časová a finančná náročnosť komplexných výskumov zrúcanín a tiež následnej obnovy, takže v súčasnosti sa tento prístup uplatňuje len v niekoľkých lokalitách a len etapovito. Jeho výhodou je komplexné riešenie konzervácie, prezentácie, užívania a údržby areálu zrúcaniny.
Problémom druhého trendu je rezignácia na celkovú koncepčnú prezentáciu zrúcaniny a tiež ťažké riešenie veľmi zložitých havarijných situácií v prípade murív; výhodou je nízka finančná náročnosť aktivít a ich cielené zameranie na riešenie väčšiny kritických miest zrúcanín.

Z praktických dôvodov, ako je malý objem disponibilných finančných zdrojov na záchranu zrúcanín, sa na Slovensku výrazne rozšíril druhý trend. V určitom zmysle sa to aj s odstupom času môže ukázať ako významná výhoda.

Rozpadnutá tehlová koruna muriva bratislavského mestského opevnenia (obnoveného­ v 80. rokoch 20. stor.), po ktorej zostali „zuby“ tvrdej cementovej malty.

Technologické skúsenosti z minulosti
Z dnešného pohľadu vyznievajú niektoré konzervačné zásahy z obdobia pred polovicou 20. storočia prekvapivo kvalitne – a to nielen z metodického, ale aj z technologického hľadiska. Do akej miery to však bolo výsledkom odborných znalostí problematiky torzálnych stavieb a do akej len prirodzeným využívaním technológií tradičného, a teda aj značne kompatibilného staviteľstva, ktoré bolo vtedy všeobecne rozšírené, je dnes ťažké povedať. Nástup moderného staviteľstva (možno sa raz bude hovoriť o prechodnom období medzi minulým tradičným a ešte len nastupujúcim budúcim, postmoderným staviteľstvom) priniesol široké uplatňovanie technológií a materiálov, ktorých vhodnosť na konzerváciu a dostavby zrúcanín nebola zatiaľ dostatočne teoreticky ani prakticky preverená. Dnes je predmetom rozsiahlej kritiky nielen pre neriešenie mnohých problémov torzálnych konštrukcií v náročnom eróznom a koróznom prostredí, ale aj pre časté výrazné zhoršenie technického stavu konštrukcií, nehovoriac o ich znižujúcej sa historickej hodnote.

Konzervácia torzálnych konštrukcií
Bola založená jednak na miestami stále dožívajúcej zjednodušenej predstave o zvýšení ich stability cementovými maltami kombinovanej so širokým nástupom produktov na cementovej báze, na nedostatku kvalitných pracovníkov a jednak na prevahe štátnych stavebných firiem, ktoré presadzovali technológie výhodné pre ne, ale nie pre pamiatky. Vážnym problémom bol aj ústup výroby a používania kvalitného vápenného spojiva mált spojený s rýchlym zánikom remeselnej zručnosti ich spracovania, dôsledky čoho môžeme sledovať aj dnes. V rámci konzervácie murív sa presadili najmä dve základné technológie, obe na cementovej báze: povrchové škárovanie muriva a hĺbková injektáž muriva.

Povrchové škárovanie muriva

• Robilo sa predovšetkým ručne.
• Malta bola často len na povrchu pôvodnej výplne škár, prípadne sa natlačila do určitej hĺbky škár, ktoré boli buď už zvetrané – prázdne, alebo z nich bola pôvodná malta vyškriabaná do paušálnej hĺbky bez ohľadu na skutočnú mieru jej rozpadu.
• Piesok pridávaný do malty bol rozličného pôvodu a aj rôznych frakcií – od jemného triedeného piesku používaného na moderné omietky až po akúkoľvek miestnu drvinu; nešlo však o plnivo identické alebo blízke pôvodne použitému.
• Murivo sa škárovalo charakteristickou cementovou maltou vyššej pevnosti ako bola pevnosť pôvodnej zachovanej historickej malty, ako aj okolitých kameňov alebo tehál.
• Pri škárovaní sa často používali buď lichobežníkové murárske lyžice, ktoré na povrchu škár zanechali nepekné ostré ryhy, alebo sa škárovalo rukami, takže na povrchoch zostávali komické ťahy prstov (tzv. dvojprstové, trojprstové a iné škáry).

Hĺbková injektáž muriva

• Robila sa predovšetkým strojovo.
• Malta sa natlačila hlboko do škár muriva, ktoré sa predtým mohlo hĺbkovo odškárovať bez ohľadu na skutočnú hĺbku rozpadu pôvodnej malty.
• Injektáž bola z malty s pieskom jemných frakcií až s hrubšou dolomitickou drvinou, každopádne však nekompatibilnou s pôvodnou maltou muriva.
• Používali sa pri nej charakteristické cementové malty vysokých pevností, podstatne vyšších ako bola pevnosť pôvodnej zachovanej historickej malty aj okolitých kameňov alebo tehál.
• Vo vyplnených škárach zanechávala charakteristický povrch v tvare húsenice, ktorý zásadne zmenil vzhľad konštrukcie. Neskôr sa vzhľad muriva mierne zlepšil tým, že sa tzv. húsenice ešte za čerstva rozotierali.

Následné úpravy muriva
Konštrukcie múrov sa niekedy dopĺňali omietkovou povrchovou úpravou, pričom v rámci prípravy podkladu sa otĺkali aj zvyšky pôvodných omietok zachovaných nezriedka na prekvapivo veľkých plochách. Omietacia malta bývala často rovnaká alebo podobná ako spomínaná murovacia malta na ručné škárovanie. Koruny murív sa domurovávali, dobetónovávali, prekrývali platňami alebo strieškami a robili sa aj ďalšie, niekedy dosť drastické zásahy – napríklad sa vybetónovala stena pred pôvodnou stredovekou konštrukciou doplnenou kamenným obkladom a podobne.

Celky obnovovaných konštrukcií alebo celých zrúcanín sa dopĺňali železobetónovými konštrukciami:

• stužujúcimi vencami umiestňovanými nielen v korunách, ale aj v ďalších úrovniach stien,
• stropmi debnenými často do dosiek tak, aby imitovali drevené konštrukcie, pričom sa však používali dosky rôznych dĺžok a druhov rezu dreva, čo vyzeralo neprirodzene,
• schodiskami rôzneho tvaru,
• plošinami, ochodzami, konzolami a podobne.

Železobetónové konštrukcie sa používali zvyčajne bez ohľadu na odporúčanie Aténskej charty z roku 1931 (jej čl. 5 odporúča použiť armovaný betón najmä v prípadoch umožňujúcich zachovanie či navrátenie stability stavbe, ktorej hrozí deštrukcia; odporúča, aby sa zachoval charakter renovovanej budovy tak, aby železobetónové konštrukcie neboli na historickom objekte viditeľné) a ďalších medzinárodných dokumentov.
Na celkové dokreslenie situácie treba pripomenúť, že zásadné primárne problémy torzálnych konštrukcií sa často vôbec neriešili, aj keď išlo o celý areál – napríklad izolovanie konštrukcií od vlhkého prostredia, hoci aj čiastočné, odvedenie dažďovej vody z areálov, stráženie a údržba už realizovaných prác a podobne. 

Dva príklady plášťových odtrhov pôvodného muriva hradu Branč povrchovo „konzervovaného“ cementovou maltou		Samovoľne odlúpnutá cementová krusta na hĺbkovo injektovanom múre hradu Trenčín (80. roky 20. stor.)

Vplyv technologických skúseností z minulosti na metodiku
S odstupom dvadsiatich až štyridsiatich rokov od používania opísaných technológií a materiálov je stav konzervovaných konštrukcií takýto:

• Škárovanie na báze cementov sa vo väčšine prípadov ukázalo ako nešťastné, pretože okrem znehodnotenia historickej konštrukcie je tiež častou príčinou ďalších, niekedy ešte závažnejších porušení murív ako pred konzerváciou. Ukázalo sa, že posudzovanie torzálneho muriva len jednostranným kritériom pevnosti bolo nedostačujúce a vápenné malty sa s eróznym zaťažením torzálnych konštrukcií zvyčajne vyrovnávajú podstatne lepšie ako cementové.
• Cementové malty sa neosvedčili v zónach zavĺhania konštrukcií vzlínaním z neodizolovaného podložia alebo častejšie zatekaním z násypov zo zrútených konštrukcií a hliny nachádzajúcich sa vyššie, v zónach pri korunách murív vystavených dažďu alebo náporovému dažďu – cementová malta, prípadne ešte aj cementová omietka (krusta) výrazne zvýšili difúzny odpor povrchových vrstiev konštrukcie, cez ktoré sa voda a vodná para uvoľňujú podstatne ťažšie ako cez pôvodné murivo. Z povrchových vrstiev konštrukcie sa v dôsledku toho odtrhávali rozsiahle plochy plášťa.  
• Cementová malta z povrchovo škárovaného muriva predstavuje menší problém, pretože v niektorých prípadoch sa sama zo škár uvoľňuje a odpadáva, prípadne ju možno zo škár odlúpnuť rukou alebo páčidlom; tiež ju možno čiastočne odstrániť alebo aspoň perforovať, čo sa často neza­obíde bez poškodenia pôvodného muriva.
• Cementovú maltu z hĺbkovo škárovaného muriva nie je možné odstrániť.

Ing. Oto Makýš, PhD.
Foto: archív autora

Recenzoval: Ing. Vladimír Kohút, ktorý pôsobí v spoločnosti PRODIS plus, s. r. o.

Autor pôsobí v Centre technológie obnovy pamiatok pri Katedre technológie stavieb Stavebnej fakulty Slovenskej technickej univerzity v Bratislave.

Literatúra
1. Ashurst, J. – Ashurst, N.: Practical Building Conservation. Vol. 3. Plasters, Mortars and Renders. Hants: English Heritage Technical Handbook Gower Technical Press, 1989.
2. Kolektív autorov: Ochrana zrúcanín v kultúrnej krajine. Lietava: ZnZLH, 2006.
3. Kolektív autorov: Monumentorum tutela – ochrana pamiatok, č. 14. Bratislava: PÚ SR, 2003.
4. Kohút, V.: Problematika sanácie torza architektúry z pohľadu statika. In: Monumentorum tutela
č. 14. Bratislava: PÚ SR, 2003.
5. Makýš, O.: Technologie renovace budov. Bratislava: JAGA GROUP, 2004.
6. Makýš, O.: Torzá murív – technologické a metodické smerovanie ich záchrany na Slovensku.
In: Ohradní zdi. Praha: STOP, 2009.

Článok bol uverejnený v časopise Stavebné materiály.