Z chátrajúcej budovy v Trnave sa stáva vyhľadávaná budova s nevšednou fasádou. Málokto však vie, že na jej renováciu sa použili materiály nepoškodzujúce životné prostredie, ktoré plne vyhovujú filozofii reštaurátorov – uplatniť pôvodné materiály a postupy, a tým verne zachovať pôvodný vzhľad.
Pri plánovaní príchodu nových investorov na Slovensko nie je ich pozornosť zameraná len na výstavbu závodov na zelenej lúke (tzv. greenfields), ale aj na hnedé zóny – brownfields.
Pod pojmom preventívna ochrana dreva alebo drevenej pamiatky sa rozumie súbor opatrení, ktoré majú zabrániť jej poškodeniu komplexom biologických a abiotických činiteľov. V prípade kultúrnych pamiatok je snaha zachovať ich pôvodné konštrukčné riešenie, ktoré však nemusí byť vždy optimálne, a teda pre ich záchranu treba nezriedka siahnuť aj k ich chemickej ochrane.
V posledných rokoch sa aj v Českej republike podarilo zrekonštruovať veľa historických stavieb. K tým najzaujímavejším patrí empírový zámok Kinských v Kostelci nad Orlicou, barokový Kolowratský zámok v Rychnove nad Kněžnou a renesančný zámok v Doudleboch nad Orlicou. Spojením nadčasového myslenia, zodpovednosti a vízie majiteľov s obetavosťou, ústretovosťou a umom stavebných firiem získali tieto historické budovy opäť svoju pôvodnú krásu. A zachovali tak pre ďalšie generácie poslanie i obraz daného miesta spolu s odkazom slávnych architektov. To môže byť inšpirujúce aj pre rekonštrukcie stavieb na Slovensku.
Staronové metódy, odkazy našich predkov, môžu sklamať, ale aj dobre poslúžiť. Platí to i v prípade spevňovania omietok historických budov pomocou vápennej vody. Jedna vec sú totiž teoretické poznatky o metóde a možnostiach jej využitia a druhá jej uplatnenie v praxi. Do úvahy treba brať mnohé závažné okolnosti.
Obnova historických objektov alebo území je citlivou záležitosťou práve z toho dôvodu, že pri nej dochádza k stretnutiu dvoch rozličných hodnôt – pôvodných a tých, ktoré prináša nový tvorca, architekt alebo reštaurátor. Zachovať objekt v jeho originálnej podobe alebo doň vniesť nový prvok, ktorý bude ako jedna časť mozaiky vypovedať o súčasnosti? A ak dáme priestor novotvaru, aký prístup zvolíme, aby sme nepotlačili pôvodné hodnoty? Nasledujúca anketa prináša rozličné pohľady zainteresovaných, ktorí však majú spoločný cieľ – nabádať k úcte voči historickému kontextu architektonických diel a urbanistických zón.
Čo myslíte, čo je pre dnešné stavebníctvo väčšia výzva? Budovať na zelenej lúke, či revitalizovať opustené fabriky, budovy a pozemky, ktorých poloha sa stáva z roka na rok lukratívnejšia?
Stavebný rozvoj našich miest z posledných rokov má napriek hrozbám finančnej krízy tendenciu stáleho, aj keď nižšieho rastu. Množstvo zámerov a projektov sa plánuje práve v mestských centrách, ktoré majú zvyčajne hodnotný historicko-urbanistický koncept, alebo nevšedné architektonické pamiatky. Ich ráz a pôsobenie v obraze mesta často ohrozujú nové investičné zámery, pretože nerešpektujú pôvodné hodnoty územia. O význame a problémoch ochrany dedičstva historickej architektúry sme sa rozprávali s tromi odborníkmi, dlhodobo pôsobiacimi v tejto oblasti.
Na jeseň minulého roku sa skolaudovala novostavba na nádvorí zámku vo Veľkých Opatoviciach z dielne ateliéru Zdeňka Fránka. Výstavba objektu, v súčasnosti s funkciou Národného kartografického centra, sa predĺžila skoro na dvadsať rokov, prvá fáza začala na prelome rokov 1989 a 1990.
Hrad Ľupča nefiguruje medzi najväčšími hradmi na Slovensku, no svoju popularitu stavia na pevnejších hradných múroch: dlhovekosti a zachovanosti. Jeho dejiny sa podľa nových výskumov začínajú v polovici 13. storočia, čo znamená, že je jedným z najstarších kamenných hradov na Slovensku. A čo sa týka stupňa zachovanosti, „podobne zachované sú iba Oravský hrad, Zvolenský zámok a Krásna Hôrka,“ hovorí Ivan Gojdič, ktorý viedol architektonický výskum Hradu Ľupča. Od kráľovského hradu cez sídlo rehoľného rádu mníšok až po reprezentačné priestory súčasného investora. Priam vzorová premena funkcií a kvalitná rekonštrukcia, ktorá je stále v procese.
História je ako vlastný tieň – nedá sa predbehnúť. Túto všeplatnú vetu pochádzajúcu z článku známeho slovenského fotoreportéra Andreja Bána by som azda ešte doplnil, že niekedy sa nedá ani dobehnúť. Veď ako nazvať stav blížiaci sa k schizofrénii, keď velebíme všetko staré a pamätihodné, no nehnuteľnosť s príchuťou storočí často slúži len ako nablýskaná kulisa na exhibíciu osobných záujmov. Čas je však rovnako úprimný ku všetkým, len my z neho občas usekneme aj to, čo by sme ešte mohli využiť a nechať ako odkaz budúcnosti. Rozpletanie uzla problémov nazývaný obnova pamiatok často závisí od mnohých, často protichodných motivácií. Určite je ideálne, keď pamiatkari, architekti a investori ťahajú za jeden povraz – ale ten má, ako je známe, dva konce…
Rozhodnutiu urobiť profil architekta Ivana Matušíka, osobnosti slovenskej architektúry a spoločenského diania, predchádzala intenzívna diskusia v redakcii, no napokon všetky hlasy proti prevážil najmä jeden argument – kvalita jeho architektúry. Prišiel na dohovorené stretnutie absolútne pripravený. Ani na ďalších stretnutiach neostal ľahostajný k jedinému slovu tohto rozhovoru. Pri spoznávaní jeho názorov podaných s mierne ironizujúcim šarmom som postupne nachádzala snahu o čo najlepší výsledok. Rovnako precízne pristupuje i k svojej tvorbe, o kvalite ktorej svedčí aj fakt, že bola dobrá pred 50 rokmi aj teraz a že k rokmi overeným architektonicky suverénnym stavbám stále pribúdajú ďalšie svieže diela, ktoré naďalej príjemne prekvapujú architektonickú verejnosť. Ani dianie v architektúre a urbanizme ho nenecháva chladným. S úsmevom jasne formuluje názor na viaceré horúce témy v architektúre a pomenúva veci pravými slovami. Architekt Ivan Matušík.
