brownfieldy

Obnova historických objektov alebo území je citlivou záležitosťou práve z toho dôvodu, že pri nej dochádza k stretnutiu dvoch rozličných hodnôt – pôvodných a tých, ktoré prináša nový tvorca, architekt alebo reštaurátor. Zachovať objekt v jeho originálnej podobe alebo doň vniesť nový prvok, ktorý bude ako jedna časť mozaiky vypovedať o súčasnosti? A ak dáme priestor novotvaru, aký prístup zvolíme, aby sme nepotlačili pôvodné hodnoty? Nasledujúca anketa prináša rozličné pohľady zainteresovaných, ktorí však majú spoločný cieľ – nabádať k úcte voči historickému kontextu architektonických diel a urbanistických zón.

Čo myslíte, čo je pre dnešné stavebníctvo väčšia výzva? Budovať na zelenej lúke, či revitalizovať opustené fabriky, budovy a pozemky, ktorých poloha sa stáva z roka na rok lukratívnejšia?

Stavebný rozvoj našich miest z posledných rokov má napriek hrozbám finančnej krízy tendenciu stáleho, aj keď nižšieho rastu. Množstvo zámerov a projektov sa plánuje práve v mestských centrách, ktoré majú zvyčajne hodnotný historicko-urbanistický koncept, alebo nevšedné architektonické pamiatky. Ich ráz a pôsobenie v obraze mesta často ohrozujú nové investičné zámery, pretože nerešpektujú pôvodné hodnoty územia. O význame a problémoch ochrany dedičstva historickej architektúry sme sa rozprávali s tromi odborníkmi, dlhodobo pôsobiacimi v tejto oblasti.

Na jeseň minulého roku sa skolaudovala novostavba na nádvorí zámku vo Veľkých Opatoviciach z dielne ateliéru Zdeňka Fránka. Výstavba objektu, v súčasnosti s funkciou Národného kartografického centra, sa predĺžila skoro na dvadsať rokov, prvá fáza začala na prelome rokov 1989 a 1990.

Hrad Ľupča nefiguruje medzi najväčšími hradmi na Slovensku, no svoju popularitu stavia na pevnejších hradných múroch: dlhovekosti a zachovanosti. Jeho dejiny sa podľa nových výskumov začínajú v polovici 13. storočia, čo znamená, že je jedným z najstarších kamenných hradov na Slovensku. A čo sa týka stupňa zachovanosti, „podobne zachované sú iba Oravský hrad, Zvolenský zámok a Krásna Hôrka,“ hovorí Ivan Gojdič, ktorý viedol architektonický výskum Hradu Ľupča. Od kráľovského hradu cez sídlo rehoľného rádu mníšok až po reprezentačné priestory súčasného investora. Priam vzorová premena funkcií a kvalitná rekonštrukcia, ktorá je stále v procese.

História je ako vlastný tieň – nedá sa predbehnúť. Túto všeplatnú vetu pochádzajúcu z článku známeho slovenského fotoreportéra Andreja Bána by som azda ešte doplnil, že niekedy sa nedá ani dobehnúť. Veď ako nazvať stav blížiaci sa k schizofrénii, keď velebíme všetko staré a pamätihodné, no nehnuteľnosť s príchuťou storočí často slúži len ako nablýskaná kulisa na exhibíciu osobných záujmov. Čas je však rovnako úprimný ku všetkým, len my z neho občas usekneme aj to, čo by sme ešte mohli využiť a nechať ako odkaz budúcnosti. Rozpletanie uzla problémov nazývaný obnova pamiatok často závisí od mnohých, často protichodných motivácií. Určite je ideálne, keď pamiatkari, architekti a investori ťahajú za jeden povraz – ale ten má, ako je známe, dva konce…

Rozhodnutiu urobiť profil architekta Ivana Matušíka, osobnosti slovenskej architektúry a spoločenského diania, predchádzala intenzívna diskusia v redakcii, no napokon všetky hlasy proti prevážil najmä jeden argument – kvalita jeho architektúry. Prišiel na dohovorené stretnutie absolútne pripravený. Ani na ďalších stretnutiach neostal ľahostajný k jedinému slovu tohto rozhovoru. Pri spoznávaní jeho názorov podaných s mierne ironizujúcim šarmom som postupne nachádzala snahu o čo najlepší výsledok. Rovnako precízne pristupuje i k svojej tvorbe, o kvalite ktorej svedčí aj fakt, že bola dobrá pred 50 rokmi aj teraz a že k rokmi overeným architektonicky suverénnym stavbám stále pribúdajú ďalšie svieže diela, ktoré naďalej príjemne prekvapujú architektonickú verejnosť. Ani dianie v architektúre a urbanizme ho nenecháva chladným. S úsmevom jasne formuluje názor na viaceré horúce témy v architektúre a pomenúva veci pravými slovami. Architekt Ivan Matušík.