historické stavby

Čo viedlo autorov stavby Domu kultúry v Dubnici nad Váhom k stvárneniu tohto jedinečného projektu v štýle sorely? Pôdorysný tvar lastovičky, ktorá pristáva na hrane terase Váhu? Možno. Dnes sa už však môžeme len domnievať, čo bolo inšpiráciou.

Stotridsaťpäť rokov bežala výroba piva v pivovare založenom v roku 1873 bratmi Alexandrom a Bernátom Steinovcami. V roku 2008 pivovar ako priemyselný objekt skončil. V územnom pláne z roku 2007 mesta však 3 hektáre územia naďalej ostávali ako priemyselná zóna. Aj preto je dnes z bývalého pivovaru ruina. Z pivovaru asi neostane zachované nič, čo by pripomínalo jeho slávnu minulosť.

Jednotlivé poschodia paláca, na ktorých sa nachádzajú výstavné priestory spája samostatne stojaca zavesená rampa, ktorá zároveň vytvára kruhovú cestou. Vďaka nej majú návštevníci pocit ako keby sedeli v stroji času, ktorý sa pohybuje plynule po časovej priamke a dáva možnosť prežiť príbeh premien tohto architektonického skvostu v jednotlivých historických obdobiach.

Tabakový priemysel zanechal na Slovensku viaceré významné priemyselné objekty. Väčšina pochádzala z 2. polovice 19. storočia. Tabakové továrne v Banskej Štiavnici, Smolníku, Spišskej Belej, Košiciach, Rimavskej Sobote, Nových Zámkoch, Veľkých Trakanoch a v Bratislave boli súčasťou priemyselného dedičstva minulosti, z ktorého dnes ostalo iba mizivé torzo. Príbeh bratislavskej tabakovej továrne je preto symbolický.

Dejiny brownfields – projektov zameraných na konverziu a redevelopment hnedých priemyselných zón – majú svoje prvé kapitoly na Slovensku už za sebou. Popri košickom Cassovari (premena areálu bývalého pivovaru na polyfunkčný komplex) a US-Steel (investície do environmentálne nezaťažených prevádzok) sa do ohniska tohto diania dostala aj najväčšia rafinérsko-petrochemická spoločnosť v strednej Európe. Bratislavský Slovnaft totiž ešte stále vlastní veľa nehnuteľného majetku na území celého Slovenska. Okrem funkčnej rafinérie v Bratislave a šiestich aktívnych logistických centier ide o viaceré plochy (napríklad šesť odstavených logistických centier alebo jedna rafinéria na východe Slovenska), ktoré sa v dôsledku modernizácie prepravných a výrobných procesov prestali využívať.

Zmeny v politickom a spoločenskom systéme po roku 1989 priniesli aj zmeny v hospodárskom živote Slovenska. Mnohé priemyselné podniky zanikli alebo obmedzili výrobu. Po skončení výroby priemyselné objekty zostali prázdne. Medzi takéto patrila aj bratislavská Káblovka.

Prezentácia stavieb v 18. ročníku celoštátnej súťaže Stavba roka 2012. Viackrát rekonštruovaná Národná kultúrna pamiatka (v texte len „NKP“) budova Reduty v Bratislave patrí k najvýznamnejším historickým kultúrno-spoločenským a reprezentačným budovám jej historického centra.

Do radu industriálnych objektov, ktoré sa nenávratne strácajú, môžeme dnes už zaradiť aj bratislavský Starý most. Uznesenie mestského zastupiteľstva z 29. 3. 2012 o zmene pri rekonštrukcii Starého mosta – nová priehradová konštrukcia lávky pre peších a cyklistov po oboch stranách v šírke 4,5 m, zmena šírkového plavebného gabaritu v spojení so zmenou pilierov č. 2 a 3 – je síce pre technika nezrozumiteľné, ale jasne z neho vyplýva, že znamená jeho koniec. Diskusia sa pravdepodobne skončila.

Medzivojnové obdobie na Slovensku charakterizovala stavebná konjunktúra. Stavalo sa veľmi veľa. Nebolo to inak ani v Košiciach, druhom najväčšom meste na Slovensku. Napriek tomuto trendu a relatívne malému počtu vzdelaných architektov získavanie objednávok nebolo jednoduché. Štátne objednávky v Košiciach realizovali najmä českí architekti priamo z centier. Okruh potenciálnych stavebníkov bol pre košického architekta Ľudovíta Oelschlägera (a aj pre ostatných domácich staviteľov a architektov) obmedzený na podnikateľskú sféru, cirkevné prostredie, mestskú správu a individuálnych stavebníkov.

Posledných 20 rokov Ružomberok trpí schizofréniou. Mesto má dlhé desaťročia povesť priemyselného centra a s tým súvisia negatívne nálepky, ktoré dostáva: smradľavé, zaprášené, atď. Obyvatelia by, samozrejme, chceli Ružomberok vnímať v krajšom kontexte. Po revolúcii sa preto rozhodli všetko, čo súvisí s priemyslom, zatlačiť do podvedomia a obrátiť svoj zrak od mesta na okolitú prírodu. Ružomberok sa tak aspoň verbálne z centra priemyslu zmenil na mesto turizmu. Každý, kto mestom prechádza na aute, túto schizofréniu ľahko vycíti. Napriek tomu, že vás vítajú bilbordy s fotografiami turistických atrakcií, v skutočnosti vás navigujú a v krajine zorientujú najmä dva fabrické areály s vysokými komínmi: na západe bývalá textilka a na východe stále fungujúca papiereň.

Po bezohľadnom zničení objektov historickej priemyselnej architektúry Bratislavy, ako boli Kablo, Gumon alebo Danubius, v rámci nevysvetliteľnej „developerizácie“ sa na prekvapenie Katedry architektúry Stavebnej fakulty STU v Bratislave ohlásilo vedenie akciovej spoločnosti Slovnaft, Bratislava, s programom rehabilitácie, revitalizácie a konverzie časti svojho areálu, ktorý sa v súčasnosti už nevyužíva na pôvodný účel.

Vila zo začiatku 20. storočia sa nachádza na Štefánikovej ulici č. 20. Ulici zmenili niekoľkokrát meno a raz aj mierku. Na severnej strane ulice v 80. rokoch minulého storočia investori bytovej výstavby vybúrali staršie, nie veľmi hodnotné rodinné domy a postavili osempodlažné panelové bytové domy. Južná strana ulice však nebola vlnou „asanácií“ zasiahnutá. Vďaka tomu dodnes stojí táto secesná mestská vila.

Priemyselné dedičstvo je napriek svojej mohutnosti a nosnosti konštrukcií, ktoré sú jeho súčasťou, nesmierne zraniteľné. Jeho život je kauzálne zviazaný s priemyselnou výrobou, keď sa tá skončí, výrobné haly i celé areály zmĺknu, osirejú. Ich perspektíva závisí od vízie – čomu inému môžu ďalej slúžiť?

Objekty bývalých priemyselných podnikov sa dajú nájsť vo väčších aj menších mestách po celom Slovensku. Z kultúrneho a historického hľadiska sú cenné najmä pre špecifickú architektúru. Máloktoré budovy a areály z medzivojnového obdobia alebo aj staršie sa však využívajú – či už na pôvodný, alebo nový účel.

Tandem architektov Weinwurm a Vécsei je známy v Bratislave najmä svojimi projektmi bytových domov pre sociálne slabšie vrstvy a štátnych úradníkov ako sú Unitas na Šancovej a Nová doba na Vajnorskej ulici. Z vilovej tvorby tu nachádzame Vilu T (Nad Dunajom 36) a Vilu L (Podtatranského 3) z konca 20-tych rokov minulého storočia. Vila na Kuzmányho ulici č. 5, menej známej v „oku“ verejnosti, bola pôvodne postavená ako nájomná vila v roku 1932. Stavebníkom bol v tom čase významný veľkopodnikateľ Dr. Hugo Stein s bratom, ktorí vlastnili pivovar, sladovňu a octáreň, a tieto patrili k najväčším potravinárskym podnikom v Bratislave.