historické stavby

Medzivojnové obdobie na Slovensku charakterizovala stavebná konjunktúra. Stavalo sa veľmi veľa. Nebolo to inak ani v Košiciach, druhom najväčšom meste na Slovensku. Napriek tomuto trendu a relatívne malému počtu vzdelaných architektov získavanie objednávok nebolo jednoduché. Štátne objednávky v Košiciach realizovali najmä českí architekti priamo z centier. Okruh potenciálnych stavebníkov bol pre košického architekta Ľudovíta Oelschlägera (a aj pre ostatných domácich staviteľov a architektov) obmedzený na podnikateľskú sféru, cirkevné prostredie, mestskú správu a individuálnych stavebníkov.

Posledných 20 rokov Ružomberok trpí schizofréniou. Mesto má dlhé desaťročia povesť priemyselného centra a s tým súvisia negatívne nálepky, ktoré dostáva: smradľavé, zaprášené, atď. Obyvatelia by, samozrejme, chceli Ružomberok vnímať v krajšom kontexte. Po revolúcii sa preto rozhodli všetko, čo súvisí s priemyslom, zatlačiť do podvedomia a obrátiť svoj zrak od mesta na okolitú prírodu. Ružomberok sa tak aspoň verbálne z centra priemyslu zmenil na mesto turizmu. Každý, kto mestom prechádza na aute, túto schizofréniu ľahko vycíti. Napriek tomu, že vás vítajú bilbordy s fotografiami turistických atrakcií, v skutočnosti vás navigujú a v krajine zorientujú najmä dva fabrické areály s vysokými komínmi: na západe bývalá textilka a na východe stále fungujúca papiereň.

Po bezohľadnom zničení objektov historickej priemyselnej architektúry Bratislavy, ako boli Kablo, Gumon alebo Danubius, v rámci nevysvetliteľnej „developerizácie“ sa na prekvapenie Katedry architektúry Stavebnej fakulty STU v Bratislave ohlásilo vedenie akciovej spoločnosti Slovnaft, Bratislava, s programom rehabilitácie, revitalizácie a konverzie časti svojho areálu, ktorý sa v súčasnosti už nevyužíva na pôvodný účel.

Vila zo začiatku 20. storočia sa nachádza na Štefánikovej ulici č. 20. Ulici zmenili niekoľkokrát meno a raz aj mierku. Na severnej strane ulice v 80. rokoch minulého storočia investori bytovej výstavby vybúrali staršie, nie veľmi hodnotné rodinné domy a postavili osempodlažné panelové bytové domy. Južná strana ulice však nebola vlnou „asanácií“ zasiahnutá. Vďaka tomu dodnes stojí táto secesná mestská vila.

Priemyselné dedičstvo je napriek svojej mohutnosti a nosnosti konštrukcií, ktoré sú jeho súčasťou, nesmierne zraniteľné. Jeho život je kauzálne zviazaný s priemyselnou výrobou, keď sa tá skončí, výrobné haly i celé areály zmĺknu, osirejú. Ich perspektíva závisí od vízie – čomu inému môžu ďalej slúžiť?

Objekty bývalých priemyselných podnikov sa dajú nájsť vo väčších aj menších mestách po celom Slovensku. Z kultúrneho a historického hľadiska sú cenné najmä pre špecifickú architektúru. Máloktoré budovy a areály z medzivojnového obdobia alebo aj staršie sa však využívajú – či už na pôvodný, alebo nový účel.

Tandem architektov Weinwurm a Vécsei je známy v Bratislave najmä svojimi projektmi bytových domov pre sociálne slabšie vrstvy a štátnych úradníkov ako sú Unitas na Šancovej a Nová doba na Vajnorskej ulici. Z vilovej tvorby tu nachádzame Vilu T (Nad Dunajom 36) a Vilu L (Podtatranského 3) z konca 20-tych rokov minulého storočia. Vila na Kuzmányho ulici č. 5, menej známej v „oku“ verejnosti, bola pôvodne postavená ako nájomná vila v roku 1932. Stavebníkom bol v tom čase významný veľkopodnikateľ Dr. Hugo Stein s bratom, ktorí vlastnili pivovar, sladovňu a octáreň, a tieto patrili k najväčším potravinárskym podnikom v Bratislave.

Z chátrajúcej budovy v Trnave sa stáva vyhľadávaná budova s nevšednou fasádou. Málokto však vie, že na jej renováciu sa použili materiály nepoškodzujúce životné prostredie, ktoré plne vyhovujú filozofii reštaurátorov – uplatniť pôvodné materiály a postupy, a tým verne zachovať pôvodný vzhľad.

Vilová štvrť na kopci nad bratislavskými Palisádami, respektíve pod Slavínom, bola určite lukratívna svojou geomorfologickou a krajinnou pozíciou asi od samého začiatku urbanizovania tohto mestského priestoru ešte v minulom storočí. Nespočetné množstvo viac či menej úspešných návrhov a realizácií víl a domov od naozaj širokého spektra architektov je toho dôkazom.

Nebýva až takým zvykom, že by ten istý architekt navrhol hneď na susednom pozemku v rozpätí niekoľkých rokov (okolo roku 1915) ďalší bytový dom. O tom prvom sme písali, teraz si predstavíme dom na Klemensovej ulici č. 12, ktorý opäť navrhol výnimočný rakúsky architekt dvadsiatych rokov minulého storočia Ludwig Baumann. Možno je to ešte o čosi výnimočnejšie, pretože tento architekt, realizujúci svoj významný projekt v tom čase na východnom Slovensku, navrhol tieto dva obytné – susedné – objekty práve v Bratislave.

Farebne určite neprehliadnuteľná architektúra objektu na konci Klemensovej ulice v Bratislave púta pozornosť okoloidúcich nielen svojou výraznou farebnosťou. Autorom návrhu je totiž významný rakúsky architekt Ludwig Baumann, pôvodom zo Sliezska. Pôsobil na prelome 19. a 20. storočia ako, dalo by sa povedať skoro až doslovne, dvorný architekt viedenského cisárskeho dvora a na Slovensku je známy stavbou zámku Almássyovskej rodiny v dedinke Hraň na východnom Slovensku.

Bielu, jednoduchú a tvarovo čistú hmotu na juhovýchodných svahoch svätojurských viníc – v ich skoro totálnom obkľúčení – naozaj nemožno prehliadnuť. Dobre vnímateľný už z hlavnej cesty pri vstupe do Svätého Jura v smere od Bratislavy je tento dom vo vinici od architekta Antona Cimmermanna akoby ostrovom v „mori“ viniča. Vzájomnú symbiózu architektúry a prírody si doslova užívajú už takmer štyridsať rokov. A všetko sa to začalo kúpou starého, vyše storočného malého vinohradníckeho domčeka...

V Bratislave vo vilovej štvrti, ktorá postupne vyrástla na území bývalých vinohradov a záhrad za hranicou stredovekého mesta nad ulicou Palisády, sa na ploche imaginárne vymedzenej štvorcom so stranou 100 metrov, nachádzajú stavby troch víl, ktorých autorom je architekt Emil Belluš. Stavby vznikli koncom 30. rokov minulého storočia a jedna z nich je vlastným domom architekta.

Slovensko a Bratislava samotná majú množstvo tzv. buržoáznej architektúry, ktorej venovať pozornosť v minulosti bolo hriechom. Sú to predovšetkým viaceré vily, ktoré stoja dodnes akoby zabudnuté, hoci ich architektonické kvality sú nesporné. Ba čo viac, dnes, keď sa k tejto typologickej kategórii vraciame, môžu byť poučným a inšpiračným zdrojom pre stavebníkov i architektov. Rozhodli sme sa preto nadviazať na „slávne vily“ vilami zabudnutými.

Na začiatku bol nápad súkromného investora zmeniť chátrajúci objekt na reprezentačné sídlo mesta s veľkorysými bytmi. Hoci sa najprv uvažovalo len o nadstavbe, logika vecí nasmerovala investora k celkovej rekonštrukcii. Reč je o paláci Motešických na Gorkého ulici v Bratislave, ktorý pochádza z prvej polovice 19. storočia a je chránený ako národná kultúrna pamiatka. Jeho nedávna kolaudácia ho predstavila ako budovu, ktorej architektonické hodnoty fungujú aj na začiatku 21. storočia.