Objekty bývalých priemyselných podnikov sa dajú nájsť vo väčších aj menších mestách po celom Slovensku. Z kultúrneho a historického hľadiska sú cenné najmä pre špecifickú architektúru. Máloktoré budovy a areály z medzivojnového obdobia alebo aj staršie sa však využívajú – či už na pôvodný, alebo nový účel.
Tandem architektov Weinwurm a Vécsei je známy v Bratislave najmä svojimi projektmi bytových domov pre sociálne slabšie vrstvy a štátnych úradníkov ako sú Unitas na Šancovej a Nová doba na Vajnorskej ulici. Z vilovej tvorby tu nachádzame Vilu T (Nad Dunajom 36) a Vilu L (Podtatranského 3) z konca 20-tych rokov minulého storočia. Vila na Kuzmányho ulici č. 5, menej známej v „oku“ verejnosti, bola pôvodne postavená ako nájomná vila v roku 1932. Stavebníkom bol v tom čase významný veľkopodnikateľ Dr. Hugo Stein s bratom, ktorí vlastnili pivovar, sladovňu a octáreň, a tieto patrili k najväčším potravinárskym podnikom v Bratislave.
Z chátrajúcej budovy v Trnave sa stáva vyhľadávaná budova s nevšednou fasádou. Málokto však vie, že na jej renováciu sa použili materiály nepoškodzujúce životné prostredie, ktoré plne vyhovujú filozofii reštaurátorov – uplatniť pôvodné materiály a postupy, a tým verne zachovať pôvodný vzhľad.
Vilová štvrť na kopci nad bratislavskými Palisádami, respektíve pod Slavínom, bola určite lukratívna svojou geomorfologickou a krajinnou pozíciou asi od samého začiatku urbanizovania tohto mestského priestoru ešte v minulom storočí. Nespočetné množstvo viac či menej úspešných návrhov a realizácií víl a domov od naozaj širokého spektra architektov je toho dôkazom.
Nebýva až takým zvykom, že by ten istý architekt navrhol hneď na susednom pozemku v rozpätí niekoľkých rokov (okolo roku 1915) ďalší bytový dom. O tom prvom sme písali, teraz si predstavíme dom na Klemensovej ulici č. 12, ktorý opäť navrhol výnimočný rakúsky architekt dvadsiatych rokov minulého storočia Ludwig Baumann. Možno je to ešte o čosi výnimočnejšie, pretože tento architekt, realizujúci svoj významný projekt v tom čase na východnom Slovensku, navrhol tieto dva obytné – susedné – objekty práve v Bratislave.
Farebne určite neprehliadnuteľná architektúra objektu na konci Klemensovej ulice v Bratislave púta pozornosť okoloidúcich nielen svojou výraznou farebnosťou. Autorom návrhu je totiž významný rakúsky architekt Ludwig Baumann, pôvodom zo Sliezska. Pôsobil na prelome 19. a 20. storočia ako, dalo by sa povedať skoro až doslovne, dvorný architekt viedenského cisárskeho dvora a na Slovensku je známy stavbou zámku Almássyovskej rodiny v dedinke Hraň na východnom Slovensku.
Bielu, jednoduchú a tvarovo čistú hmotu na juhovýchodných svahoch svätojurských viníc – v ich skoro totálnom obkľúčení – naozaj nemožno prehliadnuť. Dobre vnímateľný už z hlavnej cesty pri vstupe do Svätého Jura v smere od Bratislavy je tento dom vo vinici od architekta Antona Cimmermanna akoby ostrovom v „mori“ viniča. Vzájomnú symbiózu architektúry a prírody si doslova užívajú už takmer štyridsať rokov. A všetko sa to začalo kúpou starého, vyše storočného malého vinohradníckeho domčeka...
V Bratislave vo vilovej štvrti, ktorá postupne vyrástla na území bývalých vinohradov a záhrad za hranicou stredovekého mesta nad ulicou Palisády, sa na ploche imaginárne vymedzenej štvorcom so stranou 100 metrov, nachádzajú stavby troch víl, ktorých autorom je architekt Emil Belluš. Stavby vznikli koncom 30. rokov minulého storočia a jedna z nich je vlastným domom architekta.
Slovensko a Bratislava samotná majú množstvo tzv. buržoáznej architektúry, ktorej venovať pozornosť v minulosti bolo hriechom. Sú to predovšetkým viaceré vily, ktoré stoja dodnes akoby zabudnuté, hoci ich architektonické kvality sú nesporné. Ba čo viac, dnes, keď sa k tejto typologickej kategórii vraciame, môžu byť poučným a inšpiračným zdrojom pre stavebníkov i architektov. Rozhodli sme sa preto nadviazať na „slávne vily“ vilami zabudnutými.
Na začiatku bol nápad súkromného investora zmeniť chátrajúci objekt na reprezentačné sídlo mesta s veľkorysými bytmi. Hoci sa najprv uvažovalo len o nadstavbe, logika vecí nasmerovala investora k celkovej rekonštrukcii. Reč je o paláci Motešických na Gorkého ulici v Bratislave, ktorý pochádza z prvej polovice 19. storočia a je chránený ako národná kultúrna pamiatka. Jeho nedávna kolaudácia ho predstavila ako budovu, ktorej architektonické hodnoty fungujú aj na začiatku 21. storočia.
Bratislava zaznamenala po vzniku Československej republiky ako politická a hospodárska metropola Slovenska značný rozvoj. V dnešnom III. obvode na ulici Michala Ursínyho vznikol obytný súbor Legiodomy (družstevné domy československých legionárov), ktorý roku 1923 projektoval architekt Dušan Jurkovič v spolupráci s architektom Janom Paclom a stavali ho v rokoch 1923 – 1924.
Mesto Martin, vlastne mestečko Turčiansky Svätý Martin, sa v druhej polovici 19. storočia a začiatkom 20. storočia spontánne vyvíjalo na centrum slovenského politického a kultúrneho života, neoficiálne „hlavné mesto Slovenska“. Keďže však išlo o opozíciu proti vtedajšej vláde, tento proces bol pomalý a nekoordinovaný, skôr brzdený. Až po páde Rakúsko-uhorskej monarchie a vzniku Československej republiky roku 1918 sa zmena prejavila aj na rozvoji Martina. Mesto sa začalo postupne cieľavedome budovať a plošne rozrastať. Jednou z nových ulíc tých čias bola aj ulica Jozefa Horvátha, dnešná ulica Viliama Paulínyho-Tótha.
Zo stôp, ktoré tu po sebe zanechala budovateľská eufória Tretej ríše, je obytný súbor Kolonka v Dubnici nad Váhom čítankovým zhmotnením ideálov vytvárania osudového puta medzi domovom, prácou a vlasťou.
Dnes akceptovaná mestská štvrť Trnávka vznikla v medzivojnovom období na periférii vtedajšej Bratislavy. Bývalé pasienky mesto rozparcelovalo na stavebné pozemky pre bezzemkov zo Žitného ostrova, ktorí tu stavali provizóriá. Tie sa časom menili na byty a domy na trvalé bývanie. Prvý urbanistický koncept predstavovala až takzvaná Žandárska kolónia, postavená so štátnou podporou a iniciovaná prezidentom T. G. Masarykom.
Do diskusie okolo tzv. najmenšieho bytu začiatkom 30. rokov 20. storočia prispel aj Emil Belluš svojím projektom kolónie malých bytov na vtedajšej bratislavskej periférii – terajšej Miletičovej a Trenčianskej ulici. Magistrát mesta sa snažil riešiť veľkú bytovú núdzu. Za 13 dní architekt vypracoval urbanistické, architektonické a technické riešenie, ktoré vo svojej dobe predstavovalo nesporne progresívny prístup k zvládnutiu tohto problému.
